Naše mená sú v Číne veľmi nepraktické (podobne ako čínske mená u nás, ale o tom inokedy). Číňania nevedia vysloviť Pavel Dvořák a už vôbec nie sú schopní takéto meno si zapamätať. Preto si väčšina cudzincov, ktorí žijú v Číne, zvolí čínske meno. Existujú dve možnosti ako na to. Jedna je meno prevziať foneticky a druhá je vymyslieť v čínštine úplne nové meno, ktoré s pôvodným menom nemá nič či málo spoločné.

Mená sú v čínskej kultúre veľmi dôležité, majú význam, ktorý podľa Číňanov určuje náš osud. Preto pri vymýšľaní čínskeho mena treba byť opatrný. Nikto sa predsa nechce volať „Sójová omáčka“ či ešte horšie. Preto je dobré, ak s výberom mena pomôže Číňan. No ani to nezaručuje úspech. Mne čínske meno vybrala profesorka, ktorá nás učila hodiny konverzácií na vysokej škole. Hoci bola Číňanka, meno, ktoré mi vybrala nebolo dobré. Na pochopenie si však musíme vysvetliť, ako sa čínske mená vlastne tvoria.

Začať musíme pri samotnej čínštine. Čínština sa zapisuje znakovým písmom – znakmi. Nie je to abeceda. Každý význam má svoj vlastný znak. Znak je vždy jedna slabika. Najobsiahlejší slovník čínštiny obsahuje 85 568 znakov, hranica gramotnosti je okolo dva a pol tisíca znakov. Ja viem asi päť- až sedemtisíc znakov. Jeden znak môže mať niekoľko významov zároveň, môže mať jeden význam alebo môže byť aj bez významu.

Preložiť meno foneticky znamená, že sa použijú také čínske znaky, ktoré znejú podobne ako pôvodné meno. Čínština má však obmedzený počet slabík – zvukov. Má ich menej ako naše západné jazyky. Preto treba vyberať z dostupných zvukov. Pri niektorých menách je to jednoduché. Napríklad „Obama“ sa po čínsky povie „O Ba Ma“. No takýto jednoduchý preklad býva výnimka. Napríklad meno Lukáš sa dá preložiť ako „Lu Ke“, Jana ako „Ya Na“, Peter ako „Pi Te“. Aj niektoré slávne západné priezviská majú čínske preklady. Napríklad Schwarzenegger je po čínsky „Shi Wa Xin Ge“ alebo Dvořák je „De Wo Xia Ke“. Foneticky preložené meno je však iba preklad, nedá sa považovať za čínske meno, nemá žiadny význam a môže byť dlhšie než bežné čínske mená. Zároveň nie každé meno má svoj ustálený preklad. Schwarzenegger má, lebo je to svetová celebrita. No napríklad priezvisko Štúr svoj preklad nemá, a tak ho Číňania väčšinou vymýšľajú na mieste. Z týchto dôvodov je oveľa lepšie vybrať si úplne nové čínske meno na základe významu. Presne tak, ako to robia aj Číňania.

Čínske mená sa vo väčšine prípadov skladajú z troch znakov. Prvý znak je priezvisko a ďalšie dva meno. Výnimočne sa stáva, že priezvisko má dva znaky a jeden znak tvorí meno. Existujú aj dvojznakové mená, ale to je opäť skôr výnimka. Na priezviská sa vyberajú znaky, ktoré nemajú význam, ale pri znakoch v mene je význam zase veľmi dôležitý.

Ako prvé mi profesorka musela vybrať priezvisko. My máme obmedzený počet krstných mien, Číňania majú obmedzený počet priezvisk. Spolu s dielaktmi v čínštine existuje trochu viac ako šesťtisíc rôznych priezvisk. No 85 percent všetkých Číňanov má jedno z menej ako stovky najbežnejších priezvisk. Dokonca 20 percent všetkých Číňanov, to znamená 260 miliónov ľudí, sa volá buď Wang, Li, alebo Zhang, čo sú tri najrozšírenejšie priezviská. Mne profesorka vybrala priezvisko Duo, keďže výslovnosťou sa to trochu podobá na prvú slabiku mena Dvořák.

Vymýšľanie krstných mien je na rozdiel od priezvisk neobmedzené, znamenať môže hocičo. Napríklad čínske meno slávneho herca Brucea Li je „Li Xiaolong“, čo znamená „Malý Drak Li“. Slávny reformátor „Deng Xiaoping“ sa volal „Malý mier Deng“, i keď jeho rodné meno bolo „Deng Xiansheng“, čo by sa dalo voľne preložiť ako „Starý svätec Deng“. Jackie Chan sa v čínštine volá „Cheng Long“ a to znamená „Stať sa drakom“.

Mne profesorka vymyslela meno „Qizhi“, čo znamená „Dosiahne zázraky“. Význam pochádza z jednej básne Mao Zedonga, ktorý napísal „Červené dcéry Číny majú radšej vojenské rovnošaty než červené zástery, a preto dosiahnú zázraky“ (voľný preklad).

Z krstného mena sa dá vyčítať veľmi veľa o človeku a jeho rodine. Ak je človek z rodiny intelektuálov, jeho meno býva veľmi komplikované. Niekedy až príliš. V roku 2009 sa počas sčítania ľudu zistilo, že 60 miliónov ľudí má netradičné mená a dvadsaťtritisíc znakov v týchto menách sa nedá napísať na počítači, lebo ich dostupné fonty – počítačové písma – nepodporovali. Úrady museli týchto ľudí kontaktovať a vyzvať ich, aby si zmenili meno, pretože inak nemôžu dostať nové občianske preukazy s čipom, lebo ich mená sa nedajú napísať. Naopak, ak je niekto z jednoduchšej rodiny, pravdepodobne bude mať krstné meno, ktoré sa v Číne vyskytuje často. V prípade mužských mien niečo s drakom alebo pokladom, v prípade žien niečo s orchideou alebo krásou. Niekedy sa dokonca dá z mena vyčítať aj približný vek človeka. Napríklad keď sa niekto volá „Budovateľ štátu“ alebo „Ochranca Červeného východu“, pravdepodobne sa narodil v období vlády Mao Zedonga. Niektorí ľudia dokonca vyberali mená pre svoje deti na základe aktuálnych politických kampaní „Veľkého vodcu“.

Keď sme s Liyou začali chodiť, povedala mi, že moje meno sa mi vôbec nehodí. Znak Duo sa ako priezvisko nepoužíva, každému hneď napadne, že takto by sa Číňan určite nevolal. Moje krstné meno vytvorené na základe básne Mao Zedonga by sa zase hodilo pre staršiu ženu z vidieka, ktorej rodičia vyrastali počas kultu osobnosti Maa. A nie pre mladého Európana. Navrhla mi, že mi pomôže vymyslieť nové meno. Ja som s radosťou súhlasil.

Za nové priezvisko mi vybrala slabiku Pan. Je to celkom rozšírené priezvisko a pripomína moje meno Pavel. Moje čínske meno je Jinwen. Prvý znak, ktorý sa vyslovuje Jin, znamená rozvahu. Opäť pochádza z citátu, tentoraz však zo všeobecne známeho príslovia, ktoré vraví „Hovor uvážlivo, konaj rozvážne“. Druhý znak znamená literatúra či “písané slovo” a odkazuje naň citát „Písať je ako kuť železo, nesmie sa kuť ani málo, ani príliš, inak sa vyhne cieľu“ (voľný preklad).
Takéto meno mi vybrala, pretože obaja moji rodičia sú spisovatelia, máme rodinné vydavateľstvo a ja sám sa živím písaním. Meno Duo Qizhi som teda zahodil a premenoval som sa na Pan Jinwen. Moje nové meno mi ľudia chvália, aj na prísne čínske štandardy je to veľmi dobré meno. Ešte šťastie, že som si našiel takú vzdelanú ženu. Pretože rovnako ako Číňania aj ja verím, že meno môže formovať náš osud. Ak by som sa volal Duo Qizhi, možno by ste túto knihu v rukách dnes nedržali.

(toto je kapitola z mojej knihy)

Oprel som sa o studenú stenu z hliny, napil som sa vychladeného piva a zapozeral sa na krásne sfarbené mraky na oblohe. Všetky odtiene červenej, oranžovej, žltej, ale aj fialovej a modrej hrali na oblohe dych berúce divadlo. Bol to krásny deň. Začal som ho na miestach, kde sa to hemžilo turistami. Od vlakovej stanice sme adrenalínovou jazdou predbiehali jeden turistický autobus za druhým. Toľko ľudí si prišlo pozrieť kruhové stavby tulou v provincii Fujian? Po prehliadke tých najväčších, najslávnejších tulou, kde boli všetky tie plné autobusy, sme sa presunuli ďalej do hôr. Čas neúprosne letel, ale každou hodinou bolo ľudí menej a menej. Ako sa zmenšoval počet ľudí, predlžoval sa aj čas, ktorý sme trávili v jednotlivých dedinách. Nechcelo sa nám odísť. Už sme sa netlačili v dave, ale namiesto toho sme posedávali na slniečku a pokukovali po domácich, ako robia to isté. Zatiaľ čo nám je to dopriate iba cez víkend, vybehli sme sem z veľkých miest, oni sa takto slnia každý deň.

Na druhej strane dedinský život v Číne má veľa nevýhod. Stále je tu veľká chudoba. Život rozhodne nie je ľahký. Ale na mnohých miestach mu v poslednej dobe výrazne pomohol turizmus. Čo už, že sem chodí veľa ľudí. Nech chodia, každý si zaslúži cestovať. Číňania dvojnásobne, veď toto je prvýkrát, čo konečne bohatnú aj obyčajní ľudia. Každý má právo vidieť tieto krásne miesta. A vďaka peniazom konečne aj príležitosť. Keď tu zo svojich peňazí časť nechajú a podporia tým domácich ľudí, o to lepšie. Treba len nájsť hranicu medzi davovým ušliapaním kultúrneho dedičstva, zneužívaním domácich ľudí a udržateľným turistickým ruchom. Cestovaním, ktoré viac dáva, ako berie. Aj preto som sem neprišiel autobusom na otočku z veľkého mesta, aby som si odškrtol „videl som“, a aby som sa mohol vrátiť do pohodlného hotela v meste. Ubytoval som sa rovno u domácich ľudí v jednom z tulou. Ľudia sú tu strašne milí, každý večer ma pozvali k sebe domov na večeru. Každý deň popíjam čaj a rozprávam sa s domácimi. A najmä obdivujem tieto unikátne stavby, v ktorých som sa ubytoval - hlinené kruhové obydlia tulou. Sú to pamiatky UNESCO, bývanie tak nie je práve luxusné. Žiadne toalety, ani sprchy. Vlastne žiadna tečúca voda. Iba vonku na dvore. A to pre všetkých obyvateľov budovy. Možno si vravíte, že tých nemôže byť veľa. Ale mýlite sa, v tých najväčších žijú stovky ľudí. Kruhové obydlia tulou totiž nie sú len tak obyčajné budovy.

Tulou sú kruhové alebo štvorcové roľnícke budovy, ktoré sa rozšírili na juhu Číny, najmä v troch provinciách - Jiangxi, Fujian a Guangdong. Okrem týchto dvoch najbežnejších tvarov existujú aj tulou v tvare Fénixa, čo sú komplikované komplexy stavieb pripomínajúce hradiská. Ich história siaha až do tretieho storočia. V siedmom storočí začali vznikať jednoduché klanové príbytky, ktoré neskôr v čase ich najväčšej slávy dokázali ubytovať až 30 rodín. Prvé budovy „vyspelého“ tulouského typu sa dokumentujú v 12. storočí, rozvíjajú sa medzi 14. a 16. storočím a vrcholia medzi 17. storočím a prvou polovicou 20. storočia.

Prvé budovy boli jednoduché, malé kruhové alebo hranaté stavby. Neboli vôbec zdobené a nemali ani žiadne základy. Ale v 17. storočí sa ekonomická situácia tejto provincie značne zlepšila. Pestovaním čaju a tabaku množstvo rodín zbohatlo. S bohatstvom ľudí sa zvyšovalo aj bohatstvo tulou. Rástli nielen do veľkosti, ale aj do krásy. Rezby na oknách, dverách a trámoch boli stále honosnejšie, oltáre mali stále krajšie sochy, na stenách visela výzdoba.

Dedina, v ktorej som sa ubytoval, má názov Štyri hlavné jedlá a jedna polievka. Názov je odvodený od ich tvaru. Štyri okrúhle tulou po obvode a jedna hranatá v strede pripomína jedálenský stôl. Bola postavená rodinou, ktorá sa do provincie prisťahovala v roku 1290 a v dvadsiatom storočí zbohatla výrobou cigariet značky Sunrise. Do stavby tulou v dvadsiatom storočí zainvestovali neuveriteľných 80 000 strieborných dolárov. A to nie je ani zďaleka najdrahšia. Množstvo veľkých tulou v dvadsiatom storočí postavili zahraniční Číňania, ktorí netrpeli finančnou krízou. Podobné vily vo svojej rodnej vlasti si stavali zahraniční Číňania po celej južnej Číne, nie vždy to však boli stavby typu tulou.

Tulou sú stavané takmer bez železa, klince sú robené z bambusu, steny sú z fermentovaného mixu miestnych troch druhov pôd s prímesou čierneho cukru, bielkov z vajíčok a lepkavej ryže. Základy sú z kameňa. Stavba tulou si vyžadovala, aby staviteľ zorganizoval niekoľko veľkých hostín, kde pohostil staviteľov, dedinu a taoistických mníchov. Mnísi potom vybrali vhodnú polohu a čas na začatie stavby. Zaujímavosťou je, že ako jedny z mála klanových budov na svete zachovávajú tulou prísnu rovnosť medzi obyvateľmi. Rodina vždy vlastnila vertikálny pás miestností, všetky miestnosti v horizontálnej línii boli vždy také isté. A preto každá rodina vlastnila úplne totožné priestory, nikto nemohol mať niečo iné.

Väčšina tulou má tri poschodia, niekde môžu mať až päť poschodí. Vo väčšine prípadov prvé poschodie slúžilo ako kuchyňa, keďže bývalo najvlhkejšie. Neustály oheň ho tak vysušil a vysušil aj poschodie nad tým, preto sa druhé poschodie používalo ako sklad. Tretie poschodie bolo na bývanie. Aj z toho dôvodu, že to je jediné poschodie, ktoré malo okná. Treba pamätať, že výstavba začala hlavne z obranných dôvodov, preto sa do prvého a druhého poschodia okná často neinštalovali. V strede tulou sa nachádza spoločný dvor so studňou. Celá dedina dokázala prežiť mesiace bez toho, aby vytiahla nohu z tulou. Všetci obyvatelia jednej budovy vždy majú rovnaké priezvisko a žijú ako komunita.

Oproti hlavnej bráne alebo v strede námestia sa vždy nachádza malý chrám. Slúžil na uctievanie predkov a na zasadanie starších, keď sa rozhodovalo o dôležitých veciach. Taktiež sa používal na súkromné oslavy, najmä svadby. Pre novomanželov zavesili červené znaky dvojitého šťastia nad dvere a viseli tam na ich počesť, až dokým sa neženil niekto ďalší. Potom sa len vymenili za nové. Organizovanie osláv, upratovanie verejných priestorov, otváranie a zatváranie hlavnej brány sa cyklicky striedalo medzi rodinami, každý ženatý syn bol považovaný za hlavu novej rodiny.

Tieto chrámy sú v bohatších tulou krásne zdobené farebnými rezbami, soškami, výjavmi z histórie a inými ornamentmi. Pred budovami miestni zvykli stavať veľké kamenné stĺpy pomaľované drakmi, tie boli zasvätené buď mníchom, ktorí tu pôsobili, alebo nejakým bohatým predkom či úradníckym hodnostárom.

Zapísaním fujianských tulou do UNSECA sa otvoril turistický ruch. Budovy sú dnes nádherne opravené, všade sú nainštalované reflektory, všetko v noci krásne svieti. Dnu aj von. V spoločných dvoroch nainštalovali stánky s tovarom a reštaurácie. Mladí ľudia sa prestali z týchto budov sťahovať do miest, naopak, mnoho z nich sa z miest vrátilo, aby začali podnikať. Život sa tu výrazne zrýchlil, všade sa fotografuje, všade sa predáva, všade sa niečo ponúka a dopytuje. Domáci nepracujú na poli, ale sedia za predajným pultom, fotografujú turistov alebo pracujú ako sprievodcovia. Produkty miestnej spotreby sa premenili na suveníry. Ľudia ponúkajú domáci med, či už tekut, alebo kamenný, ktorý musia nasekať. Mnoho majiteľov bytov si otvorilo reštaurácie alebo hotelíky. Za smiešnych desať eur a menej sa tu človek môže ubytovať a vyskúšať si naozaj autentický tulouský život. Treba sa pripraviť na to, že tu nie je veľa súkromia. Toalety nie sú vstavané. Ako vravia miestni, hlinené steny sa boja vody. Preto treba ísť buď von, alebo v noci využiť nočník, ktorý má každá izba pred dverami. Steny sú tenké a ruch z nádvoria dolieha do každej izby. Vo väčšine prípadov je to ruch kuchyne. Ženy nevyvárajú už len pre svojich manželov, ale hlavne pre turistov. Zelenina je vypestovaná doma, ráno môžete vidieť, ako ju staršie panie trhajú na kopcoch. Mäsiarstvo je pojazdná motorka, na ktorej predajca každý deň rozváža mäso medzi dedinami.

Nepodávajú sa tu žiadne vychýrené špeciality, ale jednoduchá dobrá dedinská strava. Ako by povedal Číňan, „ako od mamičky“. Okrem jedla treba určite ochutnať miestne sladké ryžové víno. Po jedle sa krásne hodí ako dezert.

Len malá časť z turistov sa tu aj ubytuje, pre bežných Číňanov je to príliš nepohodlné. Väčšina sa tu však zastaví minimálne na obed. Cez deň je tu ruch návštevníkov, ale večer je tu neuveriteľné ticho a pokoj.

Tulouvských dedín je množstvo. A len zopár je ich navštevovaných. Turizmus však so sebou priniesol aj peniaze. V dedinách, kam ešte neprišiel, vládne dezolácia. Ťažko sa hľadajú, často sú skryté v kopcoch a musíte sa dohodnúť s niekým miestnym, aby vás tam vzal. Budovy majú popraskané steny, mnoho z nich je neobývateľných. Na stenách sú staré plagáty Mao Cedonga, zvonku sú budovy pomaľované heslami ešte z Kultúrnej revolúcie. Žijú tu len starí ľudia, ktorí nemajú sily, aby ich opravili alebo aby si hoci len upratali. Preto je všade neporiadok, prach a svinčík. Mladí odišli za prácou preč, buď do turistických tulou alebo do miest. Školy sú zatvorené. Nemajú študentov a aj zopár tých detí, čo tu dnes býva, chodí do lepších škôl, neposielajú ich do dedinských. Ľudia sa snažia privyrobiť si ako sa dá, a tak bohužiaľ ešte nedávno predávali vzácne kusy tulouvskej výzdoby. Rezby a sošky ľudia rozpredali necitlivým turistom a zberateľom. Zostali len hlinené fresky na stenách, ktoré sa predať nedajú. V dedinách môžete nájsť tribúny zívajúce prázdnotou. Kedysi na nich prebiehal ruch Kultúrnej revolúcie, neskôr oslavy, zábavy, operné dedinské predstavenia. Občas sa vraj stále organizujú, ale iba keď sa mladí vrátia domov na sviatky a zaplatia nejakých hercov zvonka. Ľudia, čo ešte vládzu, sa snažia dožiť svoj život aktívne, na poli alebo robením ryžového vína. Pre tých ďalších je to len už pokojné dožitie a chvíle, ktoré si vo svoje mladosti cez boľavé dejiny Číny neužili. Hrajú madžong pri západe slnka, sedia na verande a slnia sa na slnku.