Ešte nie som dosť starý na to, aby som hovoril, že som už starý, ale čo si budeme klamať, starneme všetci. Evolúcia muža je jasná, na bruchu pribúda, na hlave ubúda. Nie som na tom ešte zle, ale kedže už na tréningy breaku (link na posledné video) moc nestíham chodiť a hlavne ma jeden tréning vždy odrovná na týždeň, rozhodol som sa že to začnem s niečim kombinovať. A už keď som si prvýkrát roztrhol väzy v kolene, lekár mi odporučil plávanie. Lenže ja plávanie nemám rád a chodiť na plaváreň v Číne nie je tak úplne ako u nás.

Vždy to hovorím, a hovoriť aj budem, základný koeficient k chápaniu Číny je – Číňanov je veľa. A aj na plavárni. Plaváreň u mňa pri byte v Šanghaji stojí 35 RMB, netuším koľko stojí u nás, lebo donedávna som bol zarytým odporcom vody, ale toto je podla mňa celkom drahé. Popravde som na plavárňach nováčik. Prvýkrát som tam išiel tak ako by som išiel u nás. Len v plavkách, alebo skôr v trencloch. Žiadne okuliare, či čapica. Čo som športovec?! No a ešte som ani nestihol vojsť do vody už na mňa pískali. Kde mám čapicu? A tak mi plavčík vytiahol jednu erárnu, na ktorej sedáva. Som si úplne istý, že naschvál tam schováva tu najškaredšiu čapicu akú vedel zohnať, aby ľudí prinútil po prvej návšteve si kúpiť vlastnú. Tigrí vzor na mojej hlave bol vidieť na kilometre. Druhýkrát som si už naozaj kúpil vlastnú.

Bazén je rozdelený po dĺžke na polovicu. Jedna je pre neplavcov, druhá pre plavcov. Ono totiž množstvo Číňanov nevie plávať. Takmer nikto z mojich kamarátov Číňanov nevie plávať a keď Mao Zedong zaplával v Žltej rieke, vedel o tom celý svet. A preto tá polovica pre neplavcov je plnšia ako pre plavcov. To ale neznamená že tá plavecká je prázdna! Jedenkrát som prišiel v nevhodnú dobu o pol ôsmej, keď chodí plávať najviac ľudí. Kedže sa mi ani raz nepodarilo dokončiť dĺžku bez zastavenia (ani len bez menej ako piatich zastavení a desiatich kopancov) pre to obrovské množstvo ľudí, v ten deň som to zabalil po 8 minútach. To množstvo je niekedy až nepredstaviteľné.
Ono dnes je plávanie okrem udržiavania si zdravia aj taká symbolika spoločenskej triedy. Preto si myslím že sú plavárne aj relatívne drahé. Stredná a vyššia vrstva si môže dovoliť chodiť pravidelne na plaváreň a rada sa tým prezentuje. Ale keby nevedeli plávať tak by to bola strata tváre a preto tá plavecká polovica bazénu sú naopak vynikajúci plavci. Na čínskej plavárni skrátka chýba ten stred. Čína je krajina extrémov vo všetkých smeroch.

To že sú plavárne drahé dáva zmysel. Keby boli lacné a chodil by tam každý, to už by sa tam naozaj nedalo pomestiť. Pretože aj teraz človek v podstate pláva v rade. Časť bazénu pre plavcov je rozdelená na štyri plavecké pásy. A v nich sa pláva vždy na pravej strane, presne ako v cestnej premávke. Pretože tu to je ako v cestnej premávke! Neustále sú ľudia za vami aj pred vami a z času na čas vás niekto rýchlejší predbieha zlava. Keď niekto nedisciplinovaný prepláva krížom alebo po ľavej strane, už naňho aj pískajú. Na koncoch bazéna sa na kýbliky s vyrezaným bokom na odpľúvanie soplov čaká v rade. Teraz si určite všetci čo toto čítajú povedali „Fúúúúj, nechutní Číňania“ ale predstavte si čo by to bolo, keby tam tie kýbliky neboli. A keby nikto nenosil tie kúpacie čapice.

Nie len že všetci majú čapice, ale všetci do jedného majú aj okuliare a niektorí aj cvačky na nosoch. Okuliare som považoval za zbytočnú investíciu, ale cvačku som si kúpil, lebo ako som spomínal, pre môj odpor k vode som sa nikdy nenaučil plávať pod vodou bez držania nosu. Lenže už po dvoch dňoch som zistil, prečo tie okuliare nie sú zbytočná investícia. Nie neobzerám si pekné Číňanky pod vodou (možno len niekedy), ale keď sú všade ľudia a každý pláva svojím štýlom, tak vám stále niekto špliecha do tváre z iného smeru. Po prvom a druhom plávaní som mal oči jak Drakula. A tretí deň už som si tie okuliare kúpil. Akoby som našiel Atlantídu. Špliechanie do očí už mi nevadilo a dokonca tam byť s okuliarmi bolo také príjemné, že som sa aj hneď v ten deň naučil plávať ako dospelý – bez držania nosa. Ono pripadal som si tam trošku trápne s tou cvočkou, lebo to som tam mal popravde len ja. Keď som vravel že niektorí ich nosia… Priznám sa, vymýšľal som si; tá polovica Číňanov čo vie plávať pláva naozaj vynikajúco a cudzinci sú tam najhorší plavci.

Plávanie v čínskom bazéne som si normálne obľúbil. To kvantum ľudí okrem nevýhod ako napríklad: plávate v zástupe a že vás každú chvíľu niekto nakopne, alebo pri rýchlom kraule nechtiac chytí za nevhodné miesto ako sa nepozerá pred seba; tak má aj výhody. Prinútili ma nosiť plávaciu čapicu a plávacie okuliare a ja som objavil radosť v plávaní. Akurát že teraz sa tam nemôžem pár dní ukázať pretože moje plavky za 20 RMB (hovoril som že som nemal rád plávanie a preto som považoval plavky za zbytočnú investíciu?) to nejak nevydržali a pri štvrtej dĺžke v posledný deň som zistil, že pribudol jeden veľký otvor presne tam kde pribudnúť nemal. A to bol zrovna piatok, keď chodí na plaváreň najviac ľudí. Možno začnem nosiť neoprén tak ako niektorí Číňania, pretože okrem klasických plaviek a trenciel tam neoprén nie je výnimočný.

Nikdy by ma nenapadlo, že jeden telefonát v pôvodne bezvýznamné piatkové ráno mi splní môj najväčší detský sen. A už vôbec nie, že sa to prebehne tak na rýchlo.

Ten víkend sa v Šanghaj začínal 16. Medzinárodný filmový festival a jedným z porotcov bol snáď najslávnejší český režisér – Jiří Menzel. No a nemal tlmočníka. Bolo potrebné nájsť človeka, ktorý vie po česky (slovensky), čínsky a anglicky na úrovni schopnej profesionálneho tlmočenia, aby mal 10 dní voľno, aby žil v Šanghaji a aby mohol nastúpiť v daný deň ako obdrží telefonát. A zhodou okolností, alebo pričinením šťasteny a môjho rozhodnutia zpred roku a pol presťahovať sa do Šanghaja, som všetky požiadavky splnil.

Prvý deň festivalu bola skúška ohňom. S pánom Menzlom sme sa zoznámili až v zasadačke porotcov pri zahájení ich prvého sedenia minútu pred začatím. Nesedeli tam žiadne malé mená, spomeniem napríklad Toma Hoopera, režiséra Kráľovej reči a veľkofilmu Bídnici. Mladý nádejný nemecký režisér Chris Kraus, slávny filmový kritik Michele Ciment a pre sinológov možno známe dve čínske celebrity – v súčastnosti jeden z najúspešnejších režisérov Ning Hao a čínska herečka fungujúca skôr v zahraničí Yu Nan – tú sa naposledy dalo vidieť ako hlavnú ženskú rolu vo veľkofilme Silvestra Stalloneho Expandebles 2. No a samozrejme vtedy ešte pre mňa len slávny oskarový český režisér a po 10 dňoch filmového festivalu aj blízky priateľ – Jiří Menzel.

Úlohou poroty bola oceniť čo najviac filmov z výberu najlepších štrnástich, ktorých premietanie nás čakalo v rozmedzí šietych dní. Predseda poroty bol už spomínaný Tom Hooper a pracovný jazyk poroty bola angličtina. S tlmočením už mám skúsenosti, ale až pri tomto stole som si uvedomil, že prvýkrát sa bude jednať o simultánne tlmočenie. To znamená že musím zároveň poslúchať reč v cudzom jazyku a v tom istom čase je prekladať do ucha pána Menzela. K tomu všetkému ale človeka rozptyľuje niekoľko ďalších tlmočníkov, kedže som nebol jediný. Hneď na začiatku ma zneistila ostrá kritika Toma Hoopra, keď opakovane vynadal svojej tlmočníčke za to, že netlmočí, ale zapája sa do dialógu. Ona chudinka nebola ani tlmočníčka, ale jedna z organizátoriek, ktorú poprosili o prípadný preklad, no po opakovanej ostrej kritike bola tak zdeptaná, že už som ju nevidel do konca festivalu. Za to pán Menzel mal úplne iný prístup. Po chvíľke mi povedal, aby som sa tak nesnažil, jeho to v podstate až tak veľmi nezaujíma a mám mu hovoriť len to, na čom sa dohodnú. Nechce sa mu počúvať celé zdĺhavé dialógy, ktoré ho už sami o sebe desili tým, ako vážne ostatní porotci pristupujú k tejto práci. Pretože príliš seriózny prístup k životu je groteskne pokrytecký. Až na moment, kedy ma vyzval aby som si zobral mentolku, lebo som zjavne nepil dosť vody, tak som svoje prvé simultánne tlmočenie prežil bez ujmy. Poučenie – pred tlmočením vypiť dostatok vody, menej kávy a dať si mentolku.

To som ale nevedel, že najťažšia časť celého festivalu z hľadiska tlmočenia ma ešte len čaká. Tlačovka s viac ako stovkou novinárov. Teraz už to nebola skupinka 7 porotcov v zasadačke, ale sieň plná fotoaparátov, ktoré cvakali a cvakali, novinárov, ktorí sa prekrikovali a my sme tomu všetkému čelili. Už bolo treba simultánne tlmočiť trojjazyčne, kedže niekto rozprával čínsky, niekto anglicky a niekedy sa to naozaj miešalo. A keď sa zdvihla ruka novinára a povedal vetu: „Mám otázku na pána Jiřího Menzla“ oblial ma studený pot…

Po tlačovke už mi všetko pripadalo ľahké. Skúška otváracieho ceremoniálu a ceremoniál samotný, ktorý sa v ten deň naživo vysielal, a neskôr kokteilová párty pre celebrity už boli zaslúženou odmenou za prvý namáhavý deň. Okrem toho som naživo videl čínske hviezdy klasického filmového kina ako napríklad Andy Lau (Liu Dehua), alebo Tsui Hark (Xu Ke), ako aj celebrity súčasnej generácie, napr. Zhou Jielun, Donnie Yan, alebo Keanu Reeves. Čína žije celebritami ako každá iná krajiny a pri červenom koberci to vyzeralo presne tak, ako to vídame v TV.

Takmer celý pracovný týždeň bol úžasný a popravde sa po ňom ťažko vracalo do reality. Každý deň sme totiž len pozerali filmy. Dva až tri filmy za deň a trikrát diskusia nad filmami. Tie boli zo začiatku veľmi strohé, pretože kvalita filmov na tomto festivale zarazila všetkých porotcov. Filmy boli absolútne katastrofálne a prvá diskusia o pozretých filmoch začala a skončila jednou vetou: „Myslím si, že je absolútne zbytočné sa o tých filmoch baviť.“ Dokonca asi 4 filmy sa ani nedopozerali dokonca. No posledné dva dni sa zrazu objavili filmy, ktoré rozvírili vody a posledná diskusia už bola naozaj až ostrou polemikou.

Ale väčšia zábava ako súťažné filmy a diskutovanie o nich, boli večery. Vždy bola buď nejaká oficiálna večera, alebo sme si vyšli len ja, moja priateľka, Jiří Menzel, jeho manželka Olinka a Meggie – Číňanka žijúca polovicu svojho života v Prahe. V Šanghaji sme za tento týždeň objavili naozaj úžasné miesta – miesta kam chodí len smotánka. Napríklad bývalé anglické veľvyslanectvo ešte z čias minulého storočia stojace na kraji Bundu, nádherná budova koloniálnej architektúry s úžasnou záhradou a výstavami vnútri. Reštaurácia na 92 poschodí zatiaľ najvyššieho Šanghajského mrakodrapu SWFC(o pár rokov bude dostavaná vyššia Shanghai Tower). Luxusná moderná reštaurácia v Pudongu na brehu rieky Huangpu, alebo štýlový bar na vrchole jedného mrakodrapu uprostred absolútneho centra Šanghaja – neďaleko Peoples park. Bol zaujímavé vidieť miesta, kam by som sa za normálnych okolností len tak nedostal a vidieť luxus a bohatstvo Šanghaja z pohľadu naozaj prominentného hosťa.

Druhým zaujímavým zážitkom bolo spoznať, akí sú ľudia, ktorých vidieť len v televízii, alebo na obálkach časopisov. A musím povedať, že so všetkých som bol veľmi milo prekvapený, ba priam až nadšený. Najúžasnejší človek celého festivalu, a to nie len pre mňa, bol ale Jiří Menzel. Jeho optimizmus a neuveriteľný zmysel pre humor, jeho prízemnosť a zároveň nadhľad nad vecou ohuroval každého. Zdravil sa so všetkými, autogramy dával všetkým, na fotkách ľudí podpichoval a rozosmieval. Na premietaní svojho (úžasného) filmu Slúžil som anglickému kráľovi naozaj nevhodnú otázku o ženách v jeho filmoch a v jeho živote odpovedal s tak šarmantným humorom, že ani človek ktorému sa odpovede nedostalo nemohol byť nahnevaný. Nezabudnem na posledný deň, keď mu mladé Číňanky pracujúce na festivale doniesli asi 10 katalógov, či by im ich všetky nepodpísal. A on ako bol rozbehnutý, tak po podpísaní posledného katalógu pokračoval v podpisovaní všetkého čo mu prišlo pod ruku. Podšálky, taniere, poháre a aj samotné Číňanky. Rozjarené nakoniec odišli aj s tými tanierami.

Rovnako ale aj ostatní sa ukázali ako veľmi príjemní a prízemní ľudia. Čínska herečka Yu Nan je naozaj veľmi inteligentná žena rozprávajúca štyrmi, ak nie viac jazykmi, Tom Hooper, Chris Kraus ako aj Ning Hao sú muži s zmyslom pre humor a svoju prácu berú naozaj vážne. A robia ju výborne. Nie len že sa neodmietali zdraviť s (v podstate) nedôležitými tlmočníkmi, ale Ning Hao mi raz na ulici sám „vynadal“, že som si ho nevšimol, keď išiel okolo. Tom Hooper mi zas pri jednej večery rozpovedal zaujímavý príbeh o natáčaní snáď jeho najúspešnejšieho filmu – Kráľova reč. O učiteľovi z príbehu neexistovali takmer žiadne historické záznamy. Hľadali vo všetkých možných archívoch, ale nikde nevedeli nič nájsť, dokonca ani samotný prejav neexistoval kompletný. Až jedného dňa zistili, že jeho vnuk žije v  Londýne. Vyhľadal ho a a pri návšteve dostal do ruky denník, kde si ten vnuk podrobne spomína na udalosti, kedy ich chodil navštevovať sám kráľ. Ba dokonca film je plný citácii z tohoto denníku a ako Tom Hooper povedal, bolo to prvýkrát, a asi aj posledný krát čo točil film o historickej udalosti a vedel o nej viac ako historici samotní.

Ale úplne najväčší zážitok a aj najväčší šok pre mňa bolo, keď som sa dozvedel, že na festival príde aj Jackie Chan. Je to môj idol od detstva a kvôli nemu som sa začal učiť po čínsky, pre jeho filmy som prepadol Číne a od detstva som túžil sa do Činy presťahovať. Lenže to nebolo všetko. Najprv som sa dozvedel, že bude dokonca odovzdávať cenu a teda je možné že bude s nami v rovnakej čakárni. A vrchol bol, keď mi povedali, že tu cenu dokonca odovzdáva spolu s Jiřím Menzelom a ja im mám tlmočiť na pódiu. S tlmočenia na pódiu nakoniec zišlo, ale to mi vôbec nevadilo, lebo som zažil nezabudnuteľných asi 20 minút so svojim idolom a jeden piatkový telefonát mi splnil môj najväčší detský sen.

Keby Maruška bývala v dnešnej Číne, život by bol pre ňu ľahší. Zlá mama by ju síce poslala v snehu po jahody, ale našla by ich predávať na každom rohu. Keď moja priateľka prvýkrát priniesla jahody domov v decembri, hneď som si spomenul na rozprávky z dectva. Mohla by takáto rozprávka vzniknúť aj v Číne? Kedysi asi áno, ale dnes asi nie. Taká bezvýznamná vec a pritom tak iná. Áno, keď človek veľmi chce, tak ich u nás v zime zoženie, ale koho by napadlo jesť jahody v zime? My sme sa vždy doma tešili na sezónu aby sme si ich natrhali a spolu s cukrom a šľahačkou dali ako bodku po jedle (popravde aj tak sme si ich vždy kúpili kedže naše domáce jahody nikdy nejak nevyšli). Aké ďalšie „jahody v zime“ má Čína? Aké maličkosti ešte Čínu odlišujú od nás?

Môj začínajúci život v Číne bol plný trapasov. Ako začínajúci život každého cudzinca prvýkrát v úplne inej krajine a kultúre. Buď sú to veci, ktoré sú nové a človek ich chce silou mocou vyskúšať no nevie ako, alebo sú to naopak veci úplne bežné, a človeka by ani nepadlo, že by mohli fungovať inak. V mojom prvom byte som nikdy nevedel nájsť pohybový senzor na zapínanie svetla. Vždy keď som vystúpil z výťahu, všade tma ako v rohu a ja som len skákal a skákal aby sa to rozsvietilo. Na niekoľkýkrát to vždy vyšlo, ale nikdy nie na prvýkrát. Až som jedného dňa prišiel s kamarátom a on miesto vyskakovania dupol na zem a šup, svetlá sa rozsvietili. Aha, tu je zvukový a nie pohybový senzor! Strážnik sa za bezpečnostnými kamerami určite zabával nad mojimi pokusmi.

Podobná vec sa ale stala moje priateľke v Prahe. Metro bolo úplne prázdne. Už to bolo niečo úplne nepochopiteľné. Ako môže v metre na zastávke nestáť ani jeden človek? V Šanghaji sa niekedy dostaneme až do tretieho vlaku. Ale ešte väčší kultúrny šok jej metre spôsobila oveľa bezvýznamnejšia maličkosť. Metro prišlo k stanici a my sme chceli vystúpiť. Postavila sa k dverám a čakala. A vlak odišiel… Koho by napadlo, že dvere si treba otvoriť tlačítkom? To bol pre ňu ešte väčší šok ako že tam nie sú žiadny ľudia. V MHD by sa celkovo našlo niekoľko ďalších rozdielov. Napríklad že v Čínskej MHD neexistujú revízori. Do metra sa musíte dostať cez turnikety, ale do autobusu sa väčšinou vhadzujú peniaze do misky vedľa šoféra. Keď človek pri sebe naozaj nemá žiadne drobáky, no tak tam vhodí niečo čo zaštrngoce a zaplatí nabudúce. Nemusí si nechať ujsť autobus a ísť rozmieňať.

Takýchto „čínskych jahôd v zime“ je veľa. Niektoré sú zábavné, niektoré naopak skôr nepraktické. Napríklad taký oheň na sporáku. Náš najväčší plameň sa rovná jednému z najmenších na čínskom sporáku. A naopak čínsky malý plameň je stále veľmi veľký. V Číne niečo robiť na strednom až menšom ohni, pre nás znamená – poriadne pod tým rozkúr. A rozpustiť napríklad maslo bez toho aby sa pripieklo nie je vôbec ľahké.

Čo ma ešte napadá? Tak napríklad v Číne neuvidíte malé výťahy. U mojej babky v Bratislave bol výťah pre priateľku ďalším kultúrnym šokom. Piaty človek už musel ísť pešo po schodoch lebo sa nezmestil! V Číne sú výťahy „nafukovacie“ – myslíte si že ten dvadsiaty človek sa už fakt nemôže zmestiť dnu a ono ich nastúpi ďalších päť! Číňanov je skrátka veľa.

Čašníci v Číne nikdy nenosia veľké peňaženky za opaskom; zo stolu väčšinou neupracú hneď ako vyprázdnite taniere, ale až po odídení hosťa. Toto skoré odpratanie tanierov niektorých Číňanov privádza do pomykova. Naozaj už musím odísť a nemôžem ešte zostať a zapáliť si cigaretku?

Žijem v Šanghaji, ale aspoň na sviatky sa mi občas podarí prísť domov. S rodinou stráviť chvíle pokoja a mieru a k tomu ešte nejaký mesiac dovolenky navyše. A tento rok sa mi dokonca podarilo priviesť aj moju priateľku. Pochádza zo skromných šanghajských pomerov a Čínu opustila prvýkrát. Slovenskom, a aj Európou bola nadšená. A ja som jej to doprial. Prvý raz vycestovala za hranice, do ďalekej Európy, na starý kontinent. Pre mnohých Číňanov je to veľký sen, spoznávať cudziu kultúru a cudzie svety. Ako pre našincov je snom pozrieť si tajomnú Čínu. A jej očakávania sa vyplnili. Starý kontinet, z ktorého srší história zmiešaná s nádhernou prírodou, má svoje čaro. Avšak okrem krásnej prírody, dobrého jedla a takmer vždy priateľských ľudí ju nadchli aj iné veci. Veci, nad ktorými som sa síce usmial, ale oni sú možno na zaplakanie, keďže u nás si každý druhý myslí, že sme niečo viac ako Číňania a že máme právo ich poučovať.

Náš prvý výlet bol do Prahy. Do mesta, kde sa zastavil čas. Praha je v Číne veľmi propagovaná ako symbol stredovekej Európy. Cesta vlakom nám mala trvať 5 hodín a moja priateľka bola prekvapená, prečo je to tak ďaleko. Veď na mape to vyzerá tak blízko… Po nástupe do vlaku však úplne zabudla na túto dilemu. Nadchol ju vlak EC Jan Jesenius, ktorým sme sa viezli. Je to jeden z tých lepších vlakov, ktoré premávajú po našej krajinke. Ona si ho začala podrobne fotiť. Keď dofotila, s úsmevom a s odzbrojujúcou úprimnosťou hovorí: „Mne sa tu u Vás páči, že stále používate aj takéto historické veci“. Musel som sa usmiať. Naše železnice sa týmto vlakom chvália a ona ho fotila mame ako ukážku historickej atrakcie. Po dvoch hodinách cesty sa na mňa pozrie a vraví, „Už viem prečo to tak dlho trvá. Praha nie je tak ďaleko, ale aj na bicykli idem rýchlejšie ako tento vlak.“ Tu som pochopil jej zmätenie nad tým, prečo tak krátka trasa trvá 5 hodín. V Číne cesta vlakom Šanghaj – Peking trvá 5 hodín. Je to viac ako 1200 km!

Jej druhý kultúrny šok bol náš nedeľný výlet do Trenčína. Trenčín sa jej samozrejme páčil, je to krásne mesto. Ale z čoho bola šokovaná – v nedeľu nič nie je otvorené. A nie len to, že nič nie je otvorené. Na ulici nie sú ani žiadni ľudia. A to neplatí len o Trenčíne. Keď som jej povedal, že v Európe sú aj krajiny kde by človeku dali pokutu ak otvorí v nedeľu, skoro odpadla. Dodnes nevie pochopiť, ako niekto v nedeľu môže zatvoriť reštauráciu, či svoj obchodík. V deň, keď ľudia nemusia do práce, ale idú nakupovať a vychutnať si víkend. Veď cez víkend sa najlepšie robí business! A oni tu všetci zavrú! Čo ju ešte viac šokovalo, keď sme sa okolo pol desiatej večer v Trnave na vianočných trhoch išli zohriať do kaviarne. Keď sme vyšli von, Viamočné trhy boli zavreté. Nie len že sa obchody neotvárajú v nedeľu, ale po desiatej už je aj takáto atrakcia zatvorená? A po 7 večer býva problém sa ísť najesť do reštaurácie? V Šanghaji sa nám stane, že ideme na nočnú večeru v nedeľu aj o tretej ráno. Obchody majú v sobotu a v nedeľu predĺžené otváracie hodiny. A keď sa nad tým človek zamyslí, dáva to zmysel. My sa bojíme, že Čína nás ekonomicky predbehne. Ale môžeme sa čudovať, keď nerobíme business vtedy, keď sa robí najlepšie? A to nemáme poobednú siestu ☺
Tretia vec, ktorá je pre bežného Číňana nepochopiteľná sú ceny služieb. Platiť 50 centov za použitie toalety?! 1 E za hodinu parkovného (keď je lacné, niekde to sú 3 E)?! Ako môže byť alkohol taký lacný, ale 15 minút v autobuse stojí 0.45 E? Veď to sú veci, ktoré musia fungovať! Toto sú základné veci, ktoré človek potrebuje k životu. A tu si ich človek nemôže dovoliť. V Šanghaji sa platí 0.25 E za jazdu autobusom hocikam! A to sú niekedy aj dve hodiny cesty, pretože Šanghaj má cca 22 000 000 obyvateľov. Porovnávať kvalitu dopravných prostriedkov tu a v Šanghaji ani nemá zmysel. Keby tam boli ceny za dopravu ako u nás, padla by na to celá výplata. Aj keď priemerný plat a životná úroveň sú v Šanghaji vyššie ako u nás, nik tam od nikoho nepýta peniaze, ak treba ísť na toaletu. Môj priateľ z Japonska skoro nerozdýchal, keď sa ho opýtali, či ide na malú, alebo na veľkú, aby vedeli koľko si od neho majú zobrať.

Mám Slovensko rád. Aj Európu mám rád. A strašne by som si prial, aby sa starý kontinent spamätal a uvedomil si, že niektoré veci proste nedávajú zmysel. Že sme v slepej uličke. Nie som jediný komu to tak pripadá. Môj priateľ, uznávaný biológ z Karlovej univerzity sa do Číny zamiloval a od svoje prvej cesty skoro pred 15 rokmi pravidelne píše články o Číne. Nie je sinológ, ale bez predsudkov sa rozhliada. A ako vraví: „Možno sa aj teším, ako budem v dôchodku tancovať na pódiu v tradičných krojoch a ukazovať bohatým čínskym turistom špecifiká národa českého. Pretože aj z ich sprepitného určite dostanem viac ako dostávam za post profesora a vedca na prestížnej univerzite“.

Keď mi u nás niekto vraví, ako by nikdy nešiel do Číny, lebo je tam špina, smrad, hlad, chudoba atď., vždy si spomeniem na zážitky niektorých Slovákov, ktorým do seba zahladení Američania ukazovali splachovací záchod a žiarovku ako výdobytok vedy nového sveta. Aby sme sa aj my nespamätali, keď u nás budú už len tie splachovacie záchody a žiarovky.