¶ Mám veľmi rád filmy. Popravde, v poslednej dobe ich pozerám menej, ako by som chcel; začal som viac pozerať seriály. Oklamali ma totiž!

Svet seriálov a telenovel

¶ Dnešné seriály sú výborné. A aj vyzerajú výborne. Napríklad Penguin je, čo sa týka filmárčiny, skvelý. The Bear je plný drámy a napätia. Silo je apokaliptická epopeja. Tulsa King je akčná hviezda detstva, ktorej tvár budí pocit, že proste patrí do filmu. Squid Game šokoval celý svet. Ted Lasso je zábava do popukania. Daredevil je to najlepšie zo sveta superhrdinov, čo sa dá nájsť. A dalo by sa pokračovať; seriálov, ktoré mám rád, je nespočet.

Častokrát si pustím seriál, lebo mám pocit, že mi zaberie menej času ako film. Ale nakoniec si pozriem ďalší a ďalší diel, a za tú dobu, čo strávim sledovaním seriálu, by som si mohol pozrieť dva, tri filmy. Ale toto nie je to, čo mám na mysli, ak vravím, že ma oklamali.

Pred nedávnom mi kamarát Laky pustil podcast Joe Rogena, keď mal za hosťa Quentina Tarantina. A ten hovoril o tomto klamstve. Konečne som pochopil, v čom je rozdiel medzi filmom a seriálom. Nie je to v minutáži - veď väčšina seriálov má dnes okolo hodiny. Nie je to ani v rozpočte, veď Prstene moci, alebo Hra o tróny boli drahšie ako mnohé filmy. Je to o dráme medziľudských vzťahoch.

Film nie je seriál

¶ Film má dej, ktorý smeruje k tretiemu aktu, k vyvrcholeniu, k momentu, na ktorý čakáme niekedy aj dve hodiny. Jeho cieľom je v nás zanechať pocit, ktorý, ak je film dobrý, s nami ostane niekedy aj do konca života. Seriál nemá takýto moment, nemôže ho mať, lebo by si ľudia nepozreli ďalší diel či ďalšiu sériu. Seriál je postavený na dráme medziľudských vzťahov. Je to telenovela.

Áno, aj najdrahší seriál v dejinách, Prstene moci, zo sveta Pána prsteňov, je iba telenovela. Lebo všetko je postavené na dráme medziľudských vzťahov. Preto fanúšikovia filmov a kníh Pána prsteňov, nemajú radi seriálovú adaptáciu Prstene moci, pretože seriálový formát elfov, princov, kráľov a vznešené bytosti zhadzuje z pedestálu a robí z nich "ľudí" s chybami, nedostatkami a defektami. Pretože ľudská nedokonalosť je hnací motor pre medziľudskú drámu, je to nevyhnutný základ každého seriálu, ktorý má mať sezóny a pokračovania. A v magickom svete elfov a kráľov to proste nefunguje, lebo ich to okráda o vznešenosť. Ale to odbočujem.

Existujú seriály, ktoré dnes stoja medzi týmito dvoma svetmi. Napríklad Penguin či Disclaimer, ktoré som videl naposledy. Majú totiž jednotné príbehy postavené na princípe filmu - všetko smeruje k jasnému tretiemu aktu, ktorý v nás nechá hlboké dojmy. Možno to bolo aj preto, kebo tieto seriály neplánovali na (nekonečné) pokračovania. Boli to proste dlhšie filmy rozkúskované na menšie časti.

Ale aj napriek tomu, že existuje táto medzikategória, film je proste film. Aj preto má Tarantino pravidlo, že na každý diel seriálu si musí pozrieť vzápätí jeden film. Ja toľko času nemám, ale toto pravidlo asi budem používať. Lebo znamená, že budem pozerať menej seriálov a viac filmov.

Filmy, ktoré ma mučia

¶ Krásnych filmov som videl veľa, ale keď si mám spomenúť na dva, ktoré ma najviac inšpirovali a ktoré ma svojou inšpiráciou priamo mučili, je to Bad Times at the El Royale a Perfect days. Začene tým prvým, lebo ten som videl dávnejšie.

Bad Times at the El Royale

¶ Nebudem vám hovoriť, o čom je tento film, pozrite si ho, je super. Chcem vám povedať, ako som sa pri ňom cítil.

Keď som tento film videl prvýkrát, ešte som nenakrúcal videá na YouTube kanál. Bol to, myslím, prvý rok pandémie, alebo možno ešte pred ňou, a väčšina mojej práce bolo tlmočenie a sprevádzanie zájazdov. Moja práca bola tak "úspešná", že som nemal čas na nič, hlavne som nemal čas na žiadne kreatívne projekty. Strašne mi to chýbalo, ale nevedel som o tom. Až dokým som si nepozrel tento film.

Pri niektorých scénach som sa rozplakal. Nie preto, že by boli dojemné (tento film rozhodne nie je dojemný, je to taká Tarantinovka), ale preto, že boli nádherne nakrútené. A ja som si spomenul, že som vždy túžil tvoriť krásne veci, ale nerobil som to. Cítil som sa, akoby som plýtval životom. Kreativita vo mne umierala a pri pohľade na tie nádherné zábery som to zrazu pocítil. Vedel som že niečo musím zmeniť. Podarilo sa mi to.

Dnes je situácia iná, aj "vďaka" pandémii sa mi to podarilo otočiť a dnes je väčšina mojej práce kreatívna. Avšak opäť som sa raz pristihol, že som sa odklonil od svojej prirodzenosti.

Môj YouTube kanál

¶ Už dlhšie túžim točiť nové formáty na mojom YouTube kanáli. Ale bojím sa.

¶ Keď som začínal s videami, prvý formát boli videá o zaujímavostiach z Číny, sedel som pred kamerou a rozprával. Moje rozprávanie som prestrihával archívnymi zábermi, alebo zábermi z fotobanky. Tieto videá ma dnes už vôbec nebavia. Ale boli mi skvelou školou, lebo som sa naučil všetky technické znalosti ohľadom videa, zvuku a svetla. Veď porovnajte:

Potom som začal nakrúcať cestovateľský obsah. Boli to videá, ktoré sa viac podobali na dokumentárne "filmy", predsa len boli určené pre televíziu. Na YouTube však nefungujú a okrem toho, aj mňa trochu prestali baviť. Ani nie, že prestali, ale sú tak náročné, ako časovo, tak aj energeticky, že sa proste nedajú robiť pravidelne. Mám ich rád, ale budem sa k nim vraciať maximálne asi iba prákrát do roka.

Teraz sa dostávam do takej tretej fázy. Začal ma veľmi baviť taký surový vlog z ciest. Väčšinu vecí natáčam obyčajnou akčnou kamerou, ktorá sa zmestí do vrecka, je takmer nerozbitná, a tak mi vôbec neprekáža, keď si chcem dané lokácie iba vychutnať. To občas prestrihám s peknými zábermi z kvalitného fotoaparátu s drahým objektívom, a video je na svete. Tento formát je jednoduchý, baví ma a hlavne, baví aj divákov, lebo je veľmi autentický. To je natívny druh videa na YouTube. Avšak zanechal vo mne prázdnotu.

Tá prázdnota je v tom, že mi chýba tvorba, kde je všetko krásne. Kde každý jeden záber vyzerá ako maľba. Presne tie videá by som chcel pridať do mixu. Chcel by som, aby môj YouTube bol kombináciou jednoduchých autentických vlogov, ako aj krásnych, až abstraktných videí. A aby tieto videá ľudí zanechali ponorených do pocitov. Neviem však, ako to točiť, a mám problém začať. Bojím sa týchto videí.

Filmy ktoré ma mučia 2

Perfect days

¶ Týmto sa dostávam späť k filmom. Nedávno som videl japonský film Perfect Days, ktorý je akoby japonskou básňou o živote. Je to nádherný film. Má minimálny dej, minimum dialógu, ale každý jeden záber je umenie. Opäť, nebudem vám hovoriť, o čom je tento film, pozrite si ho, je super. Chcem vám povedať, ako som sa pri ňom cítil.

¶ Opäť mi tiekli slzy, keď som sledoval hlavného hrdinu, ako sa mu v poslednej scéne preháňajú tvárou emócie bez toho, aby povedal čo i len jedno slovo, pretože aj počas toho filmu sa mnou takto preháňali emócie. Raz som bol šťastný, potom nahnevaný, potom smutný, cítil som súcit a zase veselosť. Zároveň som opäť pocítil tú túžbu tvoriť niečo podobné. Tentokrát netúžim "len" robiť pekné obrázky, tak ako tomu bolo pred pár rokmi. To už viem. Túžim v ľuďoch prebúdzať emócie, tak ako ich tento film prebúdza vo mne. Samozrejme aj skrz obrázky.

Späť k youtube

Môj kanál

¶ Nemám ambície vytvoriť také veľdiela, ako spomínané dva filmy. Film je výtvor kolaborácie, tímu ľudí a množstva času. Ja som sólo tvorca a tak to mám najradšej. Našťastie však existujú aj ďalší sóloví tvorcovia, ktorí sú mi inšpiráciou.

YouTuberi, ktorí nerobia "iba videá", ale podla mňa nakrúcajú filmy. Pretože keď ich dopozerám, ostanú vo mne emócie. Samozrejme, robia to aj skrz obrázky. Preto na konci článku pridávam odkazy na pár takýchto ľudí aj s obrázkami, ako ich videá vyzerajú. Túto galériu by som chcel postupne aktualizovať.

Už dlho plánujem zbierať takéto inšpiratívne zábery. Ale vždy som sa zasekol na tom, kam ich dávať. Dnes som si povedal, prečo nie sem! Aspoň sa s vami o ne podelím. A taktiež, vždy keď sa budem potrebovať inšpirovať, budem sa mať kam vrátiť. Na túto stránku. Uložte si ju aj vy. A pošlite mi aj vy niečo inšporatívne.

Nathaniel Drew

¶ O Nathanielovi som vám už písal. Niekoľko rokov je to môj absolútne najbľúbenejší tvorca. Jeho tvorba sa vyvíja a to je skvelé. Mne sa páči stále viac a viac. Jeho posledné videá, kde opäť zahodil pretvárku a otvára svoju dušu, sú doslova nádherné.

Nathalie Lynn

¶ Táto slečna je budúcnosť filmu. Ja tvorba je absolútne fenomenálna. Nie len vizuálne, ale aj jej rozprávaním.

Life of Riza

¶ Keď som o tomto kanáli povedal Pppetrovi, bol prekvapený. Jeho otázka bola: "Prečo by ma malo zaujímať, ako vyzerá život mladej Kanaďanky?". Nevedel som mu na to odpovedať. Ale aj tak, každé jej video pozerám do konca a vždy vo mne zanechá hlboké dojmy.

Jake Frew

¶ Pre Jake je kamera hračkou. Neustále sa s ňou hrá a vznikajú z toho úplne originálne obrázky. Jeho hravosť by som sa chcel naučiť.

Shaffer Nickel

¶ To isté čo platí o Jakeovi Frew, platí aj o Shafferovi. Nie nadarmo sú to blízki kamaráti. V ich tvorbe je to jasne vidieť. Ale aj tak je iná.

Čo inšpiruje vás?

¶ Napíšte mi, čo inšpiruje aj vás. Som zvedavý. Taktiež ma napadlo, že by som pre vás, odberateľov newsletteru, mohol spraviť nejaké miesto, kde by sme si podobné veci mohli navzájom posielať. Premýšľal som, ako to vymyslieť, a najlepšie miesto je asi Discord server. Viem, že nie všetci ho používate - je to vlastne taká četovacia skupina. Už som ho raz mal, ale vtedy to nevyšlo. Skúšam tomu dať druhú šancu. Ak by ste chceli, pridajte sa a pošlite mi na Discorde niečo, čo vás v poslednej dobe najviac inšpirovalo. Prípadne ak vás napadá niečo lepšie, ako Discord, napíšte mi.

¶ Včera o desiatej večer som si ľahol do postele a tešil som sa, že konečne pôjdem spať skôr. Posledné týždne, ak nie mesiace, chodievame spávať okolo polnoci. Lenže ako som si ľahol, hlavou sa mi začal víriť milión myšlienok, nevedel som sa zastaviť. Snažil som sa ich teda aspoň udržať okolo jednej veci, nech neriešim nevyriešiteľný počet problémov. A tak som premýšľal, čo s týmto mojím blogom.

O jazdení na mŕtvom koni

¶ Popravde, tento blog/newsletter je pre mňa "najzbytočnejší" projekt, čo sa týka merateľnej hodnoty. Áno, archív celého blogu je sprístupnený za platené členstvo, ale tých členov je máličko a vôbec sa to posledné obdobie nemení. Skôr ubúdajú. Plus, píšem ho na platforme Ghost.org, ktorá je drahá a viac-menej zje väčšinu tých zarobených peniažkov. Moc mi neostane. Finančne sa mi to neoplatí, som akurát rád že neprerábam.

Okrem toho blogy dnes nikto nečíta. Priniesť nových ľudia na akékoľvek webstránky, je veľmi ťažké. Na blog ešte ťažšie. Všetci ľudia pozerajú videá na sociálnych sieťach. Blogy umreli. Ak premýšlate, že by ste sa stali blogerom, nerobte to!

Newslettre ešte žijú, ale... Vlastne je to to isté ako blog. Akurát čitateľ nemusí ísť na webstránky autora, ale môže si článok prečítať priamo v maily. Ale newslettre bojujú s informačným zahltením mailovej schránky a ľudia konzumujú obsah hlavne na sociálnych sieťach. Platformy ako Substack sa snažia tieto dva svety premostiť, vytvárajú sociálnu sieť pre písanie, a osobne to považujem za skvelé, ale neviem či je to pre mňa. Možno to vyskúšam, ale... Ako napísal Martin Kavka vo svojom newslettri o newslettroch (odporúčam), mrtvého kona človek nerozbehne. A môj blog je mŕtvy kôň. Správne rozhodnutie by bolo pochovať ho. Ale...

Slepé cestičky

¶ Tento blog píšem od roku 2009. Miesto toho, aby som včerajšiu noc premýšlal nad pohrebom, tak som o jednej ráno premýšľal nad tým, ako ho zlepšiť. Ak by som sa mal rozhodovať racionálne, mal by som ho zavrieť a sústrediť sa iba na Youtube a Instagram. To by mi poradil každý správny influencer, či marketér. Viem, že by to dnes z komerčného hľadiska bolo správna voľba. Na môj blog nikto nechodí, avšak idem s pravdou von! Je to môj najobľúbenejší kreatívny projekt (a Instagram neznášam).

Najradšej píšem. Pretože písanie je objavovanie. Ja neviem, čo bude ďalšia veta ktorú napíšem, ani čo bude ďalší odsek. Napríklad keď som začal písať tento text, vedel som len, že vám chcem zdeliť, že som úplne zmenil ceny členstva a ba dokonca vás chcem vyzvať, aby ste si ho zrušili! Miesto toho zrazu píšem dlhý článok ktorý sa k tomu finálnemu zdeleniu dostane až na konci. Aj to je zle! Každý marketér by mi vynadal. Ale presne preto mám blogovanie rád. Lebo môžem všetkých marketérov (aj toho, čo vo mne žije) poslať do ...

Ja písaním objavujem. Objavujem nové vety, nové odseky, nové myšlienky. Písanie kníh je rovnaké, ale oproti blogu má jednu veľkú (ne)výhodu. Text, ktorý píšem, čitateľ uvidí až o rok neskôr. Lebo text knihy prepisujem, a potom ho prepisujem, a potom ho prepisujem a stále dokola. Minimálne pol roka. Potom ho prepisujú oponenti, potom ho prepisujem opäť ja. Potom ho prepisuje redaktor, potom ho prepisujem opäť ja. Potom sa kniha zalamuje, tlačí, dáva do distribúcie a robí sa marketing. Tento blog dopíšem a hneď vám ho pošlem. To je jeho krása! Píšem ho rovno na webstránkach. Nikto ho pred odoslaním nečíta. Je určite plný gramatických chýb. No a čo! To je jeho krása.

Preč so všetkým!

¶ Tento blog nečíta veľa ľudí. Ešte menej si chodí pozrieť, ako vyzerajú vlastne tie webstránky, nad ktorými som premýšľal do jednej rána. Vlastne nie, neostal som len pri nepremýšľaní. Vedel som, že ak neotvorím počítač a nezačnem okamžite zaperacovávať to, nad čím premýšľam, tak nezaspím celú noc. A tak som o polnoci začal ďalej upravovať HTML kód môjho webu.

Nepridával som nové čančíčky. Potreboval som to spraviť tak, ako sa snažím upraviť aj svoj život. Vyhodiť všetko navyše. A tak som z webu vyhodil každý element, ktorý nič nepridával. Vyhodil som každý text, ktorý bolo zbytočné čítať. Dlhý popis o tom, prečo je celý archív blogu platený, som nahradil jedným emotikonom 🔒.

Ľudia to pochopia, načo veľa hovoriť? A taktiež som vyhodil všetky úrovne členstva. Pretým boli tri. Nechal som len jednu za 9,9 € na rok. To je naozaj smiešna suma. Prečo?

Nechcem, aby môj blog bol zadarmo. Lebo nechcem, aby ho čítal každý (marketér v mojom tele sa práve rozzúril). Tento blog je osobný. Veľmi osobný. Vylievam si sem dušu, hľadám tu inšpiráciu. Napríklad jeden odsek z minulého článku sa rozrastie na video na YouTube, lebo ma inšpiroval. Ale keby som ten článok nenapísal, ten odsek by som v sebe nenašiel. Chcem, aby veľa ľudí videlo to video čo natočím, nechcem, aby mi veľa ľudí videlo pod ruky, ako sa tieto nápady rodia. To je len pre vyvolených. A preto som dal blog za platbu. Avšak nechcem na nikoho vytvárať finančný tlak, preto som dal archív blogu za 9,9 € na rok, no texty aj tak posielam ako newsletter zadarmo. Ak by niekto chcel prispieť viac, môže členské platiť aj mesačne. Ale nemusí. Alebo mi môže kúpiť digitálnu kávu. Ale nemusí. Alebo si môže kúpiť moju knihu. To by mal, lebo splácame hypotéku 😉

ZJEDNODUŠUJEM. VŠETKO SOM ODOMKOL. CHCETE MA PODPORIŤ, MÔŽETE. CCHETE LEN ČÍTAŤ, MÔŽETE AJ TO.

Pred rokom som v rámci členstva dával knihu, alebo som ponúkal službu výberu čínskeho mena. Cena bola oveľa vyššia. Tieto snahy boli oživovanie mŕtveho koňa. Tie som skutočne pochoval. Ale blog si nechávam. Ak ste si členstvo zakúpili za vyššiu sumu, prosím, zrušte si ho, alebo prejdite na nižšiu cenu (myslím že zrušenie by platforma mala robiť automaticky, ale pre istotu to píšem).

Ten predchádzajúci odsek je jediné, čo som vedel, že vám chcem dnes napísať. A nakoniec z toho je článok. A možno sa z to toho článku stane aj video, alebo kapitola v knihe. A možno nie. Ale to je jedno. Lebo tento blog je pre mňa cesta za objavovaním nových uličiek. Niektoré sú slepé, ale to nevadí, lebo už zajtra začnem písať nový text a objavím zase novú uličku.

Hoci marketér vo mne zúri, tento blog bude aj naďalej mojou srdcovkou. A aj vy, lebo ho čítate. Na záver ešte chcem povedať, ak členstvo nechcete, nemusíte si ho platiť, nové príspevky budem posielať emailom zadarmo aj naďalej, možno kde tu bude nejaký občasník iba pre členov.

P.

Sme s Liyou a naším psom späť v Šanghaji. Bol to nečakaný záver roka 2024. Pre mňa bol plný emócií. Odchádzať zo Shaxi, keď neviem, na ako dlho, bolo naozaj náročné.

Určite sa do Shaxi vrátime, ale neviem kedy a neviem, na ako dlho. V každom prípade som to v skratke opísal v mojom poslednom videu roka 2024 a taktiež už pracujem na videu, ktorým som zdokumentoval celú cestu autom z Yunnanu až do Šanghaja - 2900 kilometrov. Bola to veru dlhá cesta a bude to super video. Už sa na to teším...

Popravde, hneď po príchode do mesta sa mi zle zvykalo. Potreboval som súrne prírodu.

To je ako keď sa človek snaží zbaviť závislosti, ale na začiatku potrebujeme iba znížiť dávku, či nahradiť závislosť nejakou inou drogou, ktorá je menej návyková. Alebo ako keď človek vystúpa do extrémne vysokej nadmorskej výšky. Na to, aby si zvykol a neumrel, musí z nej po pár dňoch zísť nižšie, dať telu príležitosť vybudovať si obranu a zase sa do tej nadmorskej výšky vrátiť. Pre mňa bol návrat do Šanghaja rovnaký. A preto, hneď dva dni po príchode som na pár dní zase utiekol do prírody.

Potreboval som takýto výlet psychicky aj preto, aby som sa lepšie a menej bolestivo aklimatizoval, ale aj preto, lebo som si potreboval dokázať, že ak mi budú chýbať hory, mám kam ísť. A veru, že mám. Dve a pol cesty autom od Šanghaja sú nádherné bambusové lesy okolo mesta Anji. Popravde, príroda v menšom rozsahu je aj bližšie, napríklad lesy okolo jazera Taihu, alebo okolo mesta Hangzhou, či hory Moganshan. No mestom Anji začínajú naozajstné hory. Ďalej na západ už iba stúpajú a vrcholia Žltými horami, ktoré sú opradené legendami a obsypané turistami. Skrátka, je kam chodiť.

Na výlet so mnou išiel aj Laky, kamarát, čo tiež už roky žije v Šanghaji. A samozrejme, naši psíkovia. Výlet pre psov bola hlavná výhovorka, aby som sa tak rýchlo dostal z mesta späť do prírody. Ale musím povedať, že psy s tým problém nemali, i keď túra bambusovým lesom môjho psa s kratučkými nohami trochu unavila. Ale bola to tá únava plná šťastia.

Zato náš druhý pes, labrador Margo, bol absolútne nezničiteľný. A zároveň to boli pre ňu úplne prvé hory. Môj pes DuoDuo už je starý zálesák.

Tento text už píšem zase zo Šanghaja. Táto aklimatizačná pauza mi pomohla. Necítim sa tu tak stiesnene a tak šokovane, ako tesne po príchode. To bola tvrdá zmena, ale o tej asi až raz v knihe. V knihe, ktorú som počas mojej cesty autom začal písať. Odchádzať zo Shaxi skutočne bolelo, poplakal som si, ale bolo to dobré rozhodnutie.

V Shaxi som bol spokojný a šťastný, ale v Šanghaji som zase raz plný inšpirácie a ambícií. Niečo, čo sa popravde v Shaxi zo mňa nenápadne a pomaličky vytrácalo. Bolo mi tam tak dobre, že na čas som stratil plamienok. Tu v Šanghaji s aopäť rozhorel a s Liyou dokážem byť šťastný a spokojný hocikde.

Viete, kedy som naposledy plakal, keď som opúšťal nejaké miesto?

Keď som po prvýkrát opúšťal dom a išiel na vysokú. No vďaka tomu som si vybudoval život. Vyštudoval som, presťahoval sa do Číny, stretol som Liyu, napísal dve knihy... Verím, že aj tentokrát toto neľahké rozhodnutie vrátiť sa do Šanghaja bude mať rovnaké plody.

Ale Shaxi! Ešte sa k tebe vrátim! Neboj... ❤️

A vám chcem týmto popriať všetko dobré do 2025. Budeme si písať aj v tomto roku, už sa teším 💌

Palo

Lukáš, ktorého odjakživa prezývame Laky, ma zavolal, nech sa k nemu pridám. Išiel akurát venčiť psa do parku. Bol som na týždeň v Šanghaji, a tak som s radosťou súhlasil, vždy je fajn mať dôvod vyjsť do ulíc. Laky, ak zrovna nepracuje, je v uliciach takmer stále. Má totiž psa s nevyčerpateľnou energiou. Je to mladý labrador, fenka.

Pre tak veľkého psa s tak neuveriteľnou zásobou energie je ťažké vyrastať v Šanghaji, ale Laky sa snaží, ako sa len dá. Neustále jej hľadá nové prechádzky a aktivity, no a parky, kam púšťajú psov, už má všetky dopodrobna naštudované. Žiaľ, väčšina parkov psov dnu nepúšťa, ale nájde sa zopár menších, kam môžu. Margo, ako sa volá tento labrador, sa v nich vždy poriadne vyjaší. Hádžeme jej lietajúci tanier, loptičku, naháňame sa s ňou a ona sa pritom stíha socializovať s inými psami (a ľuďmi). Tých je v Šanghaji vždy všade dostatok. Šanghajčania totiž svojich miláčikov milujú. No tento deň bolo v tomto parku zvierat podstatne viac, než sme čakali.

Zhodou okolností sa práve v Šanghaji konala výstava domácich zvierat. Znie to bizarne, a ak neviete, čo si predtým predstaviť, nuž je to presne to, čo názov napovedá. Všade boli desiatky stánkov so všetkým, čo sa týka chovania zvierat - od dobrôt, vodítok, pelechov, až po kočíky, ktorými vozia Šanghajčania psov na prechádzky. Čítate správne. Tento fenomén som ani ja ešte nepochopil.

No hlavne, bolo na tejto výstave nespočet zvierat. Majitelia si prišli výstavu pozrieť spoločne so svojimi najlepšími kamarátmi, a tí mali ešte viac radosti ako samotní majitelia. Toľko zvierat, väčšina úplne priateľských - predsa len v Šanghaji sa zvieratá naučia navzájom socializovať - sa málokedy vidí naraz na jednom mieste. Mačky, fretky, korytnačky…, a samozrejme psy. Psy tvorili 90 % zvierat. Malé, veľké, tučné, chudé, škaredé, pekné, mladé, staré, biele, čierne a všetko medzi tým…

Keď sme ja, Laky a Margo išli do tohto parku, netušili sme, koľko zvierat spoznáme. Ako sme si prešli veľkú výstavu, kúpili sme si dve kávy, Margo sme hodili loptičku a ona sa o ňu nadšene bila s inými psami (či s deťmi, ktoré sa bez strachu do ich hry zapájali). Ja som zavolal Liyi, nadšenej milovníčke psov, nech jej výstavu ukážem. Samozrejme, o nej už dávno vedela, sledovala ju z Yunnanu aspoň cez sociálne siete a veru ľutovala, že tentokrát nemohla prísť do Šanghaja so mnou. Žiaľ, s naším psíkom sa tých 3000 kilometrov z Shaxi do Šanghaja prekonáva ťažko, škoda, že je to tak ďaleko.

Ak niekedy natrafíte na správy o tom, ako sa Číňania správajú k zvieratám, spomeňte si na tento článok. Alebo si ho rovno uložte, aby ste ho mohli ukázať ako dôkaz, že správy u nás o Číne a jej vzťahu k zvieratám, sú už prežitkom minulosti. Tento krásny deň reprezentuje dnešok, ale hlavne zajtrajšok Číny a jej vzťahu k zvieratám. Priateľstvo na celý život.

Akurát som dojedol raňajky. Boli hnusné, ale vyšli z núdze. V noci som nemohol zaspať. Čítam životopis Mathewa Perryho, človeka, ktorý mi roky prináša do života úsmev. Nie len mne, ale aj miliónom ľudí na celom svete. Bol jedným z hlavných predstaviteľov seriálu Priatelia, ktorý sa za desať rokov stal azda najkultovejším seriálom v dejinách televízie. Pozná ho každý. Tento seriál je ako automat na úsmev; keď si človek pustí ktorýkoľvek diel, musí sa smiať. Bohužiaľ, Mathew sebe šťastie nikdy nedokázal zabezpečiť.

Od detstva sa bil s strašnými závislosťami. Keď hovorím od detstva, naozaj nepreháňam, pretože prvé lieky proti depresii mu rodičia dali, keď mal dva týždne! Ako môže mať človek šancu prežiť, keď už ako batoľa dostane lieky proti depresii, lebo plače? Keď dospel na toľko, že začal po prvýkrát vnímať svet okolo seba, tak ho opustil otec a potom si matka založila novú rodinu. Začal bojovať s panickým strachom, bál sa nadväzovať hlbšie priateľstvá, nedokázal spávať a mal fyziké bolesti. Do toho mu lekári opakovane dávali omylom zlé lieky a alkoholizmus mu liečili novými závislosťami na ešte horších liekoch. Neviem, či to bolo aj tou dobou, devädesiate roky a epocha farmaceutických produktov zničila veľa úspešných ľudí, ale bez ohľadu na to, on naozaj nemal šancu byť v živote šťastný.

Ako čítam tieto spomienky, jeho smútok a nešťastie z tej knihy sála. Vidím ho, ako vždy sám a opustený, sedí v luxusnom byte za desiatky miliónov dolárov, svet ho oslavuje, a on je zlomený, doslova do seba sype desiatky tabletiek a zapíja ich vodkou. Ráno si dá iný liek, aby vychodil opicu a mohol na pár hodín fungovať, aby mohol prinášať ľuďom šťastie. Niečo, čo vie, že jemu nikdy nebude patriť.

Je to strašne smutná kniha.

Včera večer som sa dostal do polovice, okolo jedenástej som knihu zavrel a do jednej rána som nevedel zaspať. Pred očami som mal zlomeného muža, ktorý zistil, že ani táto neuveriteľná sláva a peniaze ho nemajú v živote ako zachrániť. Možno keby nebol slávny?

Vynorila sa mi spomienka na jedného českého robotníka, ktorý pracoval pre LEGO v Číne. Ja som tam vtedy tlmočil. Tento robotník bol veľmi prostý človek, celý život pracoval ako robotník za minimálnu mzdu, ale bol šťastný. Mal partnerku, režim a stabilitu. Potom prišla pracovná ponuka ísť na pár mesiacov do Číny. Za veľmi dobré peniaze a ešte k tomu mal dostávať aj vysoké diety. Ba dokonca sa ich miestni špekulanti naučili rôznymi trikmi výrazne navýšiť. Zjednodušene povedané, zrazu tento prostý človek býval v luxusnom hoteli Hilton zadarmo, k tomu mal zrazu, na jeho pomery, veľa peňazí, pracoval 4 dni a následne mal 4 dni voľno. Počas tohto voľna sa opúšťal. Začal piť, do partie sa dostala marihuana, ba dokonca bolo dosť peňazí aj na prostitútky. Jeden deň mal tento robotník so svojou partiou jednu z ich klasických divokých žúriek. Bola tak divoká, že dokonca vypadol z okna. Našťastie iba z druhého poschodia - opití ľudia sú nesmrteľní, ako sa hovorí. Žúrka skončila, africké prostitútky odišli, všetci išli do svojich izieb. Jeden kolega sa však musel vrátiť, lebo si niečo zabudol. Keď vošiel do izby, kde ešte pred chvíľou hlasný chlap spieval a tancoval pred dievčatami s takou vervou, že vypadol z okna, po otvorení dverí tam zrazu našiel niečo úplne iné. Ten istý chlap ležal na zemi a plakal. Celý sa triasol od hysterického plaču a neustále opakoval, že chce ísť domov za svojou Haničkou. Bol stratený, nešťastný a zlomený. Mal všetko a nevedel, čo s tým. Rovnako ako Mathew Perry. I keď pre jedného bolo „všetko“ pár tisíc eur navyše, zatiaľ čo pre druhého bolo „všetko“ honorár 1 milión dolárov za týždeň a k tomu filmové role za desiatky miliónov dolárov. Tento robotník sa však vrátil za svojou Haničkou, Mathew Perry svoju Haničku nemal.

Tento robotník nebol jediný človek, čo zápasil so slobodou. Táto situácia sa opakovala niekoľkým ľuďom z partie. Pre môjho vedúceho to malo celoživotné následky. Začalo to pivkami na večeru, pokračovalo to pivkami na raňajky, následne do toho prišla marihuana a už to vlak nevedel zastaviť. Keď sa vrátil z Číny domov, situácia sa zhoršovala. Pri nástupe do továrne mu spravili rutinný krvný test a zistili, že je pod vplyvom. Prišiel o prácu, a tak sa vrátil k tvrdým drogám. Naposledy som o ňom počul, keď ho zavreli do väzenia. Neviem za čo. Niet divu, že pre ďalšie turnusy už LEGO robotníkom zrušilo ubytovanie v Hiltone a diéty začali oveľa prísnejšie kontrolovať. Sloboda je krásna, ale absolútna sloboda zabíja.

Toto všetko mi lietalo o jednej ráno hlavou, keď som zavrel knihu o kráľovi sarkazmu, hrdinovi sitcom sveta. On už v tom byte, kde ležal sám v obklopení liekov, neplakal. Nevládal už ani plakať. Som v polovici knihy, ale viem, ako sa to skončí. Zle. Mathew Perry už umrel. A ja sa bojím večer tú knihu zase otvoriť, lebo opäť budem do jednej rána pozerať do stropu. Nakoniec som v noci vstal, dal si horúcu sprchu a potom som konečne zaspal.

Ráno som mal hlavu stále plnú myšlienok. Rozhodne som nebol dobre oddýchnutý. Keďže som teraz doma stále sám, Liya je v Šanghaji, veľmi ťažko sa mi uniká z týchto myšlienok. Otvorím chladničku a iba som pozerám na prázdne poličky a premýšľam, či si mám dať raňajky, alebo nie. A ak áno, čo? Veď tu nič nemám. Nakoniec som sa rozhodol spraviť si proteínové palacinky; vajíčka som ešte mal, práškový proteín mám tiež, aj múku a orechové mlieko. Bolo to odporné. Už sa teším, až v pondelok poletím za Liyou do Šanghaja. Chýba mi. Mathew Perry sa nemal na čo tešiť.

Dúfam, že aspoň teraz môže odpočívať v pokoji a jeho duša vidí, že hoci jemu šťastie nebolo súdené, dokázal ho darovať iným. Možno, keby nebol slávny… ?

Priatelia, lásky a jedna hrozná potvora

Ak by vás zaujímala táto kniha

Keď som na Slovensku, vyhľadávam ázijské jedlo. Keď som v Ázii, vychutnávam si európske jedlo. Prečo to robím? Nepoznám odpoveď, ale asi to má niečo spoločné s ľudskou prirodzenosťou vidieť trávnik u susedov vždy zelenší. Alebo možno s túžbou rozbíjať monotónnosť? Alebo je za tým niečo úplne iné?

Musím povedať, že v Číne je pre mňa jednoduchšie nájsť kvalitné západné jedlo, než na Slovensku nájsť kvalitné čínske jedlo. Respektíve, ak mám byť úplne úprimný, nájsť na Slovensku kvalitné čínske jedlo sa nedá.

Čínska kuchyňa na Slovensku

Áno, nájdeme autentické čínske reštaurácie, ja mám napríklad rád reštauráciu Šanghaj na Bajkalskej v Bratislave, avšak aj napriek tomu, že je tam jedlo autentické, tak je to len bežná domáca kuchyňa, rozhodne by som to nenazval výberovou kuchyňou. Ak by táto reštaurácia bola v Číne, bola by to domáca vývarovňa v nižšej cenovej kategórii. Naozaj kvalitné čínske jedlo, alebo aspoň ponuku iných regionálnych kuchýň Číny, človek musí hľadať v Berlíne, možno ak privriem oči, tak ešte vo Viedni či Prahe. Za to v Číne hľadať kvalitné európske jedlo je veľmi ľahké. Minimálne vo veľkých mestách. V Šanghaji, Pekingu, Chengdu, Guangzhou nájde človek kuchyne celého sveta - francúzsku, nemeckú, taliansku, českú, grécku, mexickú, americkú… Na druhej strane, z našej dedinky do Šanghaja je to podstatne ďalej, ako zo Slovenska do Berlína. Takže asi to nie je až tak rozdielne. I keď predsa len… U nás na dedine v Shaxi máme kvalitnú západnú kuchyňu tiež. Ba dokonca, ak hľadám kuchyňu na vyššej úrovni, tak západnej je tu na dedine hádam viac, ako tej čínskej.

Západná kuchyňa na čínskom vidieku

Naša dedinka je výnimočná, je tu veľmi vyspelý turistický ruch a žije tu niekoľko cudzincov.

Sú tu dve-tri čínske reštaurácie s originálnym jedlom - chuťami, ktoré človek inde nenájde, a prostredím, ako aj službami na vyššej úrovni. Rovnako sú tu však aj štyri naozaj kvalitné západné reštaurácie. Majitelia sú: Kanaďan - ten má hamburgery a sendviče. Pred nedávnom som mal jeho sendvič z Philadelphie so steakovým mäsom a kyslou kapustou, bol fenomenálny. Potom tu je Američan, ktorý ponúka taliansku kuchyňu. Špeciálne jeho burrata na pečených figách je excelentná. Škoda že už skončila sezóna čerstvých fíg, ale aj jeho cestoviny sú skvelé. Zvyšné dve reštaurácie prevádzkujú Číňania. Jedna je výborná pizzerka, naozaj patrí medzi top 5 pizzeriek, aké som kedy navštívil. A posledná je francúzska kuchyňa. Tá je popravde najviac netradičná, majiteľ je miestny vidiečan, pôvodom roľník, ktorý vycestoval za prácou do mesta, pracoval v reštauráciách a úplne náhodou sa dostal pod krídla kuchára s michelinskou hviezdou. On sám nemá žiadne formálne vzdelanie vo varení, popravde myslím, že nikto z tých, čo tu majú zmienené reštaurácie, to nemá, ale zato sa naučil variť vynikajúco. Napríklad jeho tatarák vynovený o jedlú kôru zo stromov, šťavnaté steaky, alebo husacia pečienka sú skvelé. Samozrejme, všetky tieto reštaurácie sú na miestne pomery drahé, v tej francúzskej človek ľahko nechá 50 € za jedlo. U Kanaďana ako aj u Američana človek nechá okolo 20-30 € za obed aj s pohárom dobrého vína, či vychladeného čapovaného piva. Našťastie ponúkajú 20 % zľavu pre ľudí, čo tu žijú. Pizzerka je najlacnejšia. Pizza stojí medzi 10-15 € a tiež u nich mám 20 % zľavu. Počul som ešte o jednej novej francúzskej reštaurácii, ktorá tu je. Tam som ale nebol, lebo človek tam vraj nechá bez problémov 100 € za obed, a to už je moc. Na druhej strane, kvalitné čínske reštaurácie tiež nie sú lacné. Za večeru v nich človek nechá 20-50 €.

Domáca strava v reštaurácií

Aby som tieto ceny uviedol trochu do reality miestnych podmienok, keď idem na jednoduché čínske jedlo, napríklad včera som mal bravčové slížiky na zelenine s ryžou + polievku, stálo ma to 2,5 €. A ak idem na ryžové rezance v polievke, platím 2 €. Ak idem na hutný hovädzí vývar, v ktorom je cca 200 g krásneho hovädzieho mäsa, zelenina a zemiaky - všetko sa pomaly predomnou varí v kotlíku na plyne, a k tomu je ryža bez obmedzenia, tak platím 9 €. Takže ten skok je veľký.

Domáca strava v čínsko-západnej domácnosti

No a potom tu máme ešte domácu stravu. Pred pár dňami sme s kamarátmi po prvýkrát varili vianočné varené vínko. Teda oni varili, ja som ho pil. Mali sme k tomu čínske, ako aj západné jedlo. Kamaráti Číňania uvarili bravčový bôčik na olivových listoch, brokolicu s horkou tekvicou a listovú zeleninu. Nemec navaril cukinovú krémovú polievku a ja som doniesol syrový tanier. K tomu dve kamarátky priniesli fancúzske croissanty ako dezert. Bola to najlepšia večera, akú som za poslednú dobu mal. To ma vracia k pôvodnej otázke. Prečo vždy vyhľadávam iné jedlo, než je bežne dostupné? Táto posledná domáca večera u kamarátov je zrejme odpoveďou.

Vlastne nebolo vôbec dôležité, odkiaľ ktoré jedlo pochádzalo. Dobré jedlo je proste dobré jedlo, rovnako sú dobrí ľudia proste dobrí ľudia. Ako Číňania, tak aj Slováci, či ľudia všade inde na svete. A najlepšie jedlo je vždy v kombinácii s dobrými ľuďmi.

p.s.

Na YouTube beží kreatívny december. Čo to je? Sebacentrický názov faktu, že mám konečne čas točiť nové videá 😅 Názov nie je dôležitý. Faktom ale ostáva, že som za december vydal už štyri nové videá a do konca roka by som chcel dať von minimálne tri ďalšie. A to bude skoro rovnaký počet, ako počas celého zvyšného roka. Tak ak ste ich ešte nevideli, tu sú: