Toto nie je clickbait! Naozaj sa sťahujeme. Prerábame starý dedinský dom s tradičnou čínskou architektúrou a mal byť hotový už dnes. Ale asi viete ako to chodí so stavbami… Všade na svete je to rovnaké. Taktiež - naozaj som skončil v nemocnici! Pokúsal ma dedinský pes. Už pár ľudí musel za svoj život pohrýzť, lebo vedel, ako na to - tak krvavú ranu som nečakal. Asi ostanú jazvy. Ako keby toho nebolo dosť, deň potom mala Liya haváriu. Našťastie sa jej nič vážne nestalo, zato jej motorke…
Dva dni na čínskej dedine
Všetky tieto príbehy idú do môjho Tajného denníka. Čo je to Tajný denník? Som rád že sa pýtate, hneď vám odpoviem, ale najpr sa musím niektorým z vás ospravedlniť. Už dlhšie mám na mojom blogu spustené členstvá, ale ľudí, čo ma každý mesiac podporujú finančne, som zanedbával najviac. Hanbím sa za to. Väčšina mojej tvorby bola vždy zadarmo, pripravovať ešte viac článkov a videí sa časovo proste nedalo. Tomu je koniec! Viac vás zanedbávať nebudem.
Tajný denník sú osobné zážitky zo života na čínskej dedine. Niečo, o čo sa nechcem deliť úplne verejne, ale zároveň to chcem povedať mojím najvernejším čitateľom. Prvý článok je o našom novom domčeku, kam som pridal aj videoprehliadku súčasného stavu - taký mini vlog. Tých bude časom viac, už o pár dní budem publikovať druhý článok o tom, ako ma pokúsal pes a vzápätí mala Liya haváriu. Práve točím krátke video, kde vás zoznámim s hrdinom príbehu - psom čo mi roztrhal lýtko. Taktiež vám v článku ukážem nemocnicu na čínskej dedine a čínskom malomeste, za dva dni sme videli oboje a oboje ma šokovali! Prečo? Nové zápisky Tajného denníka budú pribúdať každý týždeň, ale dúfam že po budúcom článku, kde na to "Prečo" odpoviem, už nebudú obsahovať návštevy nemocnice. Dvakrát stačilo.
Inak, zaujíma vás, aké nástroje umelej inteligencie používam každý deň? Ako vyzerá moja kancelária a pracovný stôl, respektíve čím fotiť najlepšie cestovateľské fotografie? Podporujem niekoľko mojich obľúbených tvorcov a najviac ma baví, keď rozprávajú o svojej práci - aké nástroje, či tipy a triky používajú. Vždy som sa o tieto veci chcel deliť aj ja, preto spoločne s Tajným denníkom píšem aj Tajný manuál.
Oboje môžete pravidelne čítať za cenu jednej kávy mesačne.
Budete aj naďalej dostávať tento newsletter zadarmo? Áno. Ale bude obsahovať iba ukážky nových článkov. Tento blog píšem 15 rokov, mnohí z vás už teraz vedia, či tie články za cenu jednej kávy stoja, alebo nie. Bez kávičky ich dostanete tiež, avšak niektoré detaily budete musieť oželieť.
Byť tvorcom na voľnej nohe je náročné. Členstvá sú vec, ktorá nám to uľahčuje. Ja sám podporujem niekoľko tvorcov, páči sa mi ich práca a rád sa im odvďačím. Mohli by zaujať aj vás - Archivárky na cestách je podcast mojej maminky, ktorý nahráva spoločne s kolegyňou Miriam. Nielenže maminku podporovať musím, ale ich podcast a podpulťáky sú naozaj výborné, platil by som si ich, aj keby to moja maminka nebola😉. Levi Allen je dobrodružný filmár z Kanady, jeho tvorba však nehrá podľa pravidiel youtube a členstvá sú skvelá vec, ako jeho prácu podporiť. Tomáš Baránek a jeho klub Lifehacky je neustále plný zlepšovákov na život. Answer in progress sú trojica tvorcov, ktorí odpovedajú na otázky o ktorých ste netušili, že vás zaujímajú. Za mesačné členstvo dostávam dvakrát toľko srandy. Nathaniel Drew robí krásne video eseje a svojím členom posiela pozvánky na spoločné online telefonické debaty. Škoda že kvôli časovému posunu ich väčšinu zmeškám. Ale aj tak som jeho veľký fanúšik.
Páči sa vám moja tvorba rovnako, ako sa mne páči tá ich? Verím že áno a ostanete mojim článkom verní aj za cenu jednej kávičky mesačne.
Nová kapitola života na čínskej dedine. Krátky článok a videovlog.
Zmluva na náš domček v malej čínskej dedinke, kde sme bývali posledné dva roky, vypršala. Šťahujeme sa a začíname novú kapitolu. Našu dolinku dediny Shaxi neopúšťame, ale ideme do vedľajšej dedinky vzdialenej asi len 5 km od tej súčasnej. Tam sme si prenajali nový domček, tentokrát na dva roky, ale s vedomím, že si ho budeme musieť opraviť.
Náš nový domček je tradičná budova z nepálenej hliny, blízko dedinského chrámu a neďaleko od rieky. Bohužiaľ je ešte v dezolátnom stave. Majster nám sľúbil koniec rekonštrukcie do septembra, ale ako to už býva, termíny nie sú z kameňa. Dúfam, že meškanie bude len jeden mesiac, lebo potom už nemáme kde bývať.
Naša súčasná dedina je malinká, len okolo 20 domov. Ideme do oveľa väčšej dediny, ktorá je bližšie k centrálnej dedine Shaxi, kde sú všetky služby. Nákupy, ako aj stravovanie tak bude jednoduchšie. Teraz bývame na vrchu veľkého kopca, kde slnko svietilo od rána do večera a náš súčasný domček sa preto veľmi prehrieva. Nový domček je blízko rieky, je oveľa viac uzavretejší a ukrytý pred slnkom, je tak chladnejší a má viac tieňa, na čo sa veľmi tešíme.
Krátky vlog a fotografie nášho domčeku:
Nový domček mi pripomína život na Slovensku. Aj náš budmerický dom je z nepálenej hliny, čo znamená, že v lete je príjemne chladný, v zime nie príliš studený a zároveň má krásnu vôňu dreva. Náš nový čínsky domček je v tomto veľmi podobný. Bývame úplne na konci veľkej dediny a máme veľmi málo susedov. Zatiaľ nikoho nepoznáme, v okolí sú nejakí dedičania a opustené domy, ale málo. Je to extrémne tichá časť dediny, čo je obrovská výhoda, pretože predchádzajúca lokalita mala hlučných susedov. V novom nám nehrozí žiadne polnočné karaoke, na to sa veľmi teším.
Náš život na dedine prechádza treťou etapou. Keď sme sem prišli, bývali sme v hoteli môjho kamaráta, pretože sme nevedeli, či tu budeme týždne, alebo mesiace. Nakoniec sme si našli domček, ktorý bol hotový, niečo medzi vlastným domčekom a hotelom. Bolo to extrémne pohodlné, nič sme nemuseli prerábať či dokupovať, ale pochopiteľne veľa vecí nevyhovovalo. V Číne je problém kúpiť nehnuteľnosť na vidieku, väčšinou je možný len dlhodobý prenájom na dvadsať, až tridsať rokov a človek si taktiež stavbu musí sám opraviť. Na to sme sa ešte neodhodlali, vyžadovalo by to veľa času, energie a peňazí. A tak sme sa ešte raz podujali na strednú cestu. Prenajali sme si domček na dva roky s perspektívou predĺženia nájmu. Treba ho síce opraviť, ale nie je to na našich pleciach. Hoci nemôžeme úplne dirigovať všetko, čo sa týka prerábky, aspoň máme možnosť dávať pripomienky a niektoré veci si môžeme prispôsobiť. Nie sme tak flexibilní, ako keby sme dom prerábali my, ale zase ušetríme peniaze, čas, aj energiu. Tak či tak, je to ďalší veľký krok v živote na dedine. Uvidíme o dva roky, či sa posunieme do ešte väčšieho projektu, alebo len predĺžime nájom. Alebo odídeme úplne? Kto vie. Zatiaľ sa nám tu býva dobre. Ba povedal by som, stále lepšie. Podarilo sa nám vybudovať si komunitu. Máme kamarátov, sociálne vyžitie, nedávno otvorila nová posilňovňa, majitelia sú naši susedia a samozrejme máme tu svoje obľúbené reštaurácie a kaviarne. Mať kamarátov je skvelé, popravde v Šanghaji sme to nemali. Možno práve to nás tu udrží dlhšie, samozrejme ak tu ostanú aj oni, čo je tiež otázka.
Život na dedine v Číne je plný výziev a prekvapení. Nikto nevie, čo bude, či sa bude musieť vrátiť do mesta za prácou, lepším zdravotníctvom, alebo pre iné dôvody. Ale zatiaľ si užívame túto kapitolu v našom živote a tešíme sa na to, čo prinesie budúcnosť.
💡 Tento článok patrí do môjho Tajného deníka. Dostali ste ho, lebo máte členstvo na blogu Cesty Čínou. Páčil sa vám článok? Odpíšte mi na tento email, budem sa tešiť.
Na živote na čínskej dedine ma neuveriteľne baví kolobeh slávností a tradícií! V Šanghaji som žil viac ako desať rokov a za tie roky som takmer žiadne tradičné oslavy nezažil. Áno, mali sme oslavy čínskeho nového roka, ale popravde, to je v Šanghaji iba honosná hostina a nič viac. Prvé roky som videl aspoň ohňostroje, ale od roku 2012 sú už aj tie zakázané.
Ako som cestoval po Číne - kým som sa venoval turizmu - tak som kde tu videl zopár sviatkov, ale vždy to bolo pre mňa niečo výnimočné. Teraz je situácia úplne iná! Čínsky vidiek je oveľa viac tradičný, než mestá, a oslavy, sviatky i tradície sú tu úplne bežnou súčasťou života ľudí:
Rok začína oslavami čínskeho nového roku. S kamarátom chodíme do miestneho chrámu dávať obety božstvám a potom nasleduje hostina a petardy. Slávnosti trvajú týždeň - až dva, podľa toho, ako si to ktorá rodina môže dovoliť. Počas toho sa veľa je, pije a zabáva. Pre nás to znamená aj susedovo karaoke, takže z toho až takú radosť nemáme.
Potom nasledujú sviatky Zrodenia Budhu o ktorých som natočil film pre RTVS. Môžete si ho pozrieť v archíve televízie, alebo na mojich stránkach. To je najrušnejší sviatok celého roka. Prichádzajú k nám do dediny stovky ľudí z blízkeho, aj ďalekého okolia a pozorujú veľkolepý sprievod, na ktorého čele sú malé deti prezlečené za princátka. Ich pestrá výzdoba je naozaj neuveriteľná. Celý sprievod prichádza k chrámu a tam miestni predstavení oslavujú premenu princov na Budhov. Sprievodov je niekoľko, dedinčania z okolitých dedín totiž prichádzajú reprezentovať svoju oblasť vlastným sprievodom a každý je trochu iný.
No a asi pred týždňom sme mali posledný festival. Sviatky ohňa. Pre miestne etnikum sú to oslavy Nového roka. Každá dedina zapaľuje veľké fakle, skoro by som povedal, že vyzerajú, ako naše májové stromy a tancujú okolo nich. Taktiež zapaľujú malé fakle, ktoré nosia v rukách a hádžu do nich prášok z borovice, ktorý je veľmi horľavý. Tým sa ohádzujú. Je to ako naša oblievačka, akurát že s plameňmi a nie vodou. Neohadzujú len muži ženy, ako u nás na oblievačke, ale všetci všetkých. Musím povedať, že tento sviatok je zo všetkých najviac dramatický, veď posúďte. Posielam vám krátky výber fotiek. Aj o tomto sviatku, i keď z iného mesta, som natočil film pre RTVS.
Hlavné festivaly roka sa týmto sviatkom skončili, leto sa nám končí tiež, a už čoskoro začína zber ryže. To je jedno z nedružnejších období roka. Všetci sú na poliach od rána do večera, pracujú a popri tom čvirikajú a zabávajú sa. Mám toto obdobie veľmi rád. Ešte si však musím pár týždňov počkať. Nie len, že ryža ešte nedozrela, ale hlavne, stále prebieha hlavná sezóna zberu húb. Život na dedine je skrátka naozaj pestrý.
Čo získate? 📝 Archív všetkých článkov na blogu 🎭 Pohľaď za oponu mojej práce - videá, články, kurzy, prednášky, ... ⬇️ Prístup k vybraným digitálnym produktom zadarmo - mapy a itineráre, šablóny a nástroje, ...
Ako dieťa som zber húb nenávidel. Kto by to bol povedal, že o tridsať rokov neskôr vezmem na huby Číňanov zo Šanghaja!
Jedovatých hríbov tu rastú tiež stovky, ak nie tisíce, každoročne Yunnan láme rekordy v počte otrávených turistov. Miestny radi vravia, že na zber hríbov sa treba poriadne pripraviť - najprv si treba naštudovať ktoré huby sú jedlé, a následne kde je najbližšia nemocnica.
Ako dieťa som zber húb nenávidel. Vždy obnášal veľa chodenia a málo hríbov - aspoň pre mňa. Neviem, prečo, ale ja ich skrátka nikdy nevidím. Moja sestra a moja mama v tom naopak vynikali - im neušiel žiadny dubák a zber húb ich bavil. Ja som sa vždy iba nudil. Kto by to bol povedal, že o tridsať rokov neskôr vezmem na huby Číňanov zo Šanghaja! Veď pre nich je aj prechádzka v parku príliš! Dnes sa zrejme naučím veľa nových nadávok v šanghajčine…
Šanghaj huby nemá. Nemá ani hory, ani lesy, ani prírodu. Moja žena huby taktiež neje, preto ju ich zber nikdy nelákal. Ba naopak, toto slovné spojenie ani len nebolo v jej slovníku. Lenže dva roky na dedine nás zmenili. Juh Číny, konkrétne provincie Yunnan, kde teraz bývam, je rajom húb. Rastie tu viac ako tisíc druhov jedlých húb a každoročný biznis s týmito pochúťkami dosahuje až jednu miliardu dolárov. Hoci prvým rokom nám to ani len nenapadlo, tento rok sme zatúžili spoločne s domácimi vyskúšať, aké je to zbierať hríby v Číne. Konečne prišla ona chvíľa! Máme návštevu zo Šanghaja. Liyina kolegyňa s rodinou. Práve prebieha hlavná hubárska sezóna a oni zatúžili zobrať svojho desaťročného syna do lesov. Nech zažije aj niečo iné, než len život v Šanghaji!
Do hory vyrážame dvoma terénnymi autami. Miestne hory sú obrovské a rozľahlé, hríby však sú väčšinou až v odľahlejších častiach. V blízkom okolí ich domáci vyzbierajú ešte skôr, ako stihnú poriadne narásť. Kamarát Dahua ale pozná jazierko ukryté uprostred lesov, ktoré vraj býva obsypané hubami. Dá sa tam dostať autom, i keď jedine terénnym, a najlepšie je, že tam takmer nikto nechodí. Sme približne v polovici cesty, keď Dahua predo mnou zastavuje a všetci z jeho auta vyskakujú von. Ich vycvičené yunnanské oči vidia prvé huby už pri ceste! Najprv si spoločne myslíme, že je to len náhoda, ale postupne zastavujeme každých dvesto metrov.
„Vyzerá to, že sme natrafili na miesto skutočne plné húb! Zaparkujme a skôr než prídeme na táborisko, nazbierajme nejaké huby rovno tu.“ navrhuje Dahua, keďže vidí, že svoju posádku späť do auta tak ľahko nedostane. Súhlasím. Moje auto totiž prišlo o svoju posádku taktiež.
Vchádzame autami hlbšie do lesa - keby náhodou išlo okolo iné auto, šanca je však malá - parkujeme a vykračujeme do lesa. Zo všetkých smerov už počujem výkriky rôznych názvov húb:
"红伞伞白杆杆，吃了就要躺板板！“ ("Červená čiapka a biela nožička, tú nezbierajte!" (Muchotrávka))
(Prekladmi názvov som si neni na 100% istý, ak nájdete chybu, napíšte mi.)
Neustále nachádzame nové a nové hríby, pričom si voláme na pomoc miestnych, aby nám povedali, ktoré sú jedlé a ktoré nie. Jedovatých hríbov tu rastú tiež stovky, ak nie tisíce, každoročne Yunnan láme rekordy v počte otrávených turistov. Miestni radi vravia, že na zber hríbov sa treba poriadne pripraviť - najprv si treba naštudovať, ktoré huby sú jedlé, a následne kde je najbližšia nemocnica. Našťastie my máme skvelých sprievodcov a neodvážime sa zobrať nič, čo nám predtým neschvália. Hoci to predstavuje zdržanie, húb je tu toľko, že čochvíľa ich máme desiatky. Keby aj počas mojej mladosti bolo hľadanie hríbov takto ľahké - aj ja, čo som na hríby slepý, ich nachádzam nespočetne. Vôbec sa pritom nesnažím, mojou hlavnou náplňou je fotografovať, ale ako keby mi vyskakovali spod nôh.
Liya aj jej kamaráti sú nadšení! Štyria Šanghajčania majú koše plné hríbov: „To je zábava, to je ako zbierať peniaze zo zeme! A pri to ide tak ľahko!“, nadšene vykrikujú jeden cez druhého.
Domáci sa im snažia vysvetliť, že máme veľké šťastie, posledné dni pršalo takmer bez prestávky a dnes je tridsať stupňov plus slniečko - huby sa zbláznili a rastú ako divé - takto však väčšinou zber húb nepribieha. Občas človek hľadá hodiny a márne.
Štyria Šanghajčania, ktorí sú na hubách po prvýkrát, tomu nechcú veriť. Verím tomu iba ja. Lebo ako dieťa som zber húb nemal rád. Žiadne som nevedel nájsť. No dnešok je úžasný. Zber húb ukončujeme len preto, lebo už máme plné košíky a prázdne žalúdky. Nikomu sa však nechce odchádzať. Dokonca ani mne.
Pri jazere staviame stan. Miestne stádo kráv nás prichádza skontrolovať. Liya spolu s deťmi idú umyť časť úlovku. Ja varím kávu.
Vzácne huby si nechávame na večer, v dobrej kuchyni s vybavením bude príprava lepšia. Na obed si dávame menej vzácne huby, ktoré sa viac hodia na poľnú kuchyňu - v tlakovom hrnci ich varíme spoločne s tekvicou, slaninou a zemiakmi. Je to pochúťka a do nemocnice nemusíme. Dnešok je úspešný, nikto sa neotrávil!
Spoločným obedom na nádhernom mieste trávime približne tri hodiny. Pomaly vyrážame späť. Scéna sa opakuje - dve autá musíme s Dahuom zatiahnuť hlbšie do lesa, opäť sme prišli o posádky.
S plnými bruchami všetci dostali chuť na ešte jedno kolo, predsa len časť hríbov sme zjedli, v košíkoch sa tak uvoľnilo miesto. Zjavne iba na chvíľu. Kto by to bol povedal, že raz budem miesto húb po lese zbierať Šanghajčanov, ktorí sa práve zamilovali do dedinského života. Nad touto myšlienkou sa v duchu pousmejem a v tom si uvedomím, že zber húb si pamätám zle! Hríby som síce nikdy nevedel nájsť, to je pravda, ale radosť z nájdených dubákov sme vždy zdieľali - ja, moji rodičia a moja sestra. Presne tak ako aj dnes. Veď ja som vlastne zber húb miloval vždy. Len som tie potvory nevedel nájsť.
Čo získate? 📝 Archív všetkých článkov na blogu 🎭 Pohľaď za oponu mojej práce - videá, články, kurzy, prednášky, ... ⬇️ Prístup k vybraným digitálnym produktom zadarmo - mapy a itineráre, šablóny a nástroje, ...
Posledné video pre členov - Dokonalý scenár: ako píšem moje videá?
Ako píšem moje videá? Prečo používam vždy tú istú šablónu a čo obsahuje? Ako napísať príbeh, spraviť ideálne intro a prekuknúť atgoritmus youtube? Toto je krátke video spoza opony mojej tvorby, kde vám všetko vysvetlím.
Číňania vidia svet skutočne inak! Nie je to iba fráza, je to vedecky dokázaný fakt. Po dlhšej pauze som sa vrátil k nedočítanej knihe Age of Unpeace, ktorá je tak dobrá, že ju všade odporúčam, aj napriek tomu, že ju ešte nemám celú prečítanú. Pri poslednom čítaní som narazil na kapitolu, ktorá sa tomuto fenoménu – ako vnímame svet, čiastočne venuje. Autor Mark Leonard spomína jeden zaujímavý experiment.
Skupine Číňanov a Američanov dali za úlohu pozorovať akvárium s cieľom opísať správanie ryby v ňom, predpovedať jej budúce správanie a nakoniec vysvetliť, ako k výsledku prišli. Obe skupiny k úlohe pristúpili úplne inak. Viete, v čom sa líšili? Skôr než si prečítate odpoveď, skúste sa vy zamyslieť, ako by ste k problému pristúpili. Ako by ste skúmali správanie ryby?
Američania sa sústredili na samotnú rybu. Pozorovali, čo robí, ako sa správa a na základe jej historických pohybov predpovedali jej budúce chovanie. Číňania si rybu takmer nevšímali. Pozorovali akvárium. Skúmali jeho tvar a obsah, kde sú kamienky, kde sú koráliky, kde sú prekážky, kam môže ryba ísť a kam nemôže ísť. Jej správanie potom predpovedali na základe možností prostredia, ktoré ryba mala, nie na základe historického chovania ryby. Zaujímavé, že?
Ktorá skupina bola bližšie k pravde? Neviem, v texte sa to nespomínalo, pravdepodobne mali obe skupiny pravdu. Predsa len, je to len ryba v akváriu, až tak veľa tam toho robiť nemôže. Rovnako to ani nebolo cieľom výskumu. Cieľom výskumu bolo potvrdiť, že kultúra východu a západu pristupuje k pozorovaniu svojho okolia veľmi odlišne.
Západné myslenie je analytické, svet vnímame cez samostatné objekty, individualitu, akcie jednotlivých ľudí. My vnímame jednotlivé časti sveta – veci aj ľudí – v ich samotnej a individuálnej podstate. Číňania na jednotlivé články reťazca nepozerajú, svet vnímajú cez to, ako články zapadajú do celkového systému, ako sú prepojené a či systém upevňujú, alebo naopak oslabujú. Zameriavajú sa na vzťahy medzi objektami, vnímajú celok, nie jeho jednotlivé časti.
Čo je lepšie? To je zlá otázka. Rozhodne by sme nad tým nemali premýšľať, či máme pravdu my, alebo oni. Mali by sme sa sústrediť na to, aby sme nezabúdali rozmýšľať nad vecami vždy aj z tej druhej strany. Zlé nie je jedno či druhé, zlé je, ak ostaneme iba pri jednom – ak budeme pozerať iba na individuálne články, a uteká nám ich význam v celkovom systéme. Na druhej strane, ak východná kultúra začne ignorovať individualitu, môžu jej utiecť momenty, veci či ľudia, ktoré sú zlomové. To jedno domino, ktoré môže zmeniť celý systém. Nenájdu Nea v Matrixe.
Dnešný svet je nový, iný a komplikovaný. Ak chceme uspieť, či ak chceme, aby sme ako ľudstvo žili v mieri, musíme sa novému svetu prispôsobiť. To, že dnes žijeme v jednom globálnom svete, je úplne nová vec. Kedysi svet nebol prepojený, desaťtisíce rokov dozadu bola planéta iba miestom mnohých svetov, ktoré boli oddelené a ich počet sa postupne zmenšoval. Náboženstvá počet svetov znížili na pár stoviek, kolonializmus na pár desiatok, industriálna revolúcia na pár jednotiek a internet, globalizácia i ďalší pokrok v technológii nakoniec toto číslo v druhej polovici dvadsiateho storočia zredukovali na 1. „Jeden Svet“ neoslávil ešte ani len storočie.
Dnes už planéta nie je plná veľkého množstva malých svetov. Všetci sme prepojení do obrovskej siete, či už sa nám to páči, alebo nie. To so sebou prináša enormné výhody aj nevýhody. Kedysi bol svet ako šachovnica, kde jednotlivé štáty boli figúrkami v obrovskej hre o moc. To bola realita obdobia studenej vojny a predtým. Dnes je svet veľká sieť, či prepojenie mnohých sietí. Niektoré siete sú pevnejšie, napríklad Čína (všetko je centrálne riadené, sú tu prísnejšie pravidlá a tuhšie spojenie medzi jednotlivými bodmi siete) a niektoré siete sú naopak väčšie (medzinárodné spojenectvá, ktoré má západný svet). Konkurencia medzi krajinami a boj o moc dnes je o utužovaní a rozširovaní týchto sietí. Existuje na to niekoľko spôsobov, krajiny tieto prepojenia aj zneužívajú, či menia na zbrane, ale tomu sa venovať nechcem. Ak vás to zaujíma, prečítajte si spomínanú knihu. Myšlienka, s ktorou vás chcem nechať, je, že sa musíme, ako ľudia, od seba navzájom učiť a mali by sme hľadať cestu, ako sa k sebe viac priblížiť. Takže až budete nabudúce vidieť akvárium, skúste sa na moment nepozerať na ryby.
Myslím si, že zmenu spôsobu myslenia potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým. Svet je totiž v kríze. Hovorí o tom aj moja kniha Ťažké časy v Číne. Predpredaj končí už o dva dni a na záver chcem upozorniť na niekoľko aktualít.
Ostávajú nám posledné dva dni! Kampaň je úspešná, hoci do posledného míľnika ešte chýba celkom veľa a asi ho nedosiahneme. Aj napriek tomu sa však podarilo tlačiarni urýchliť tlač, asi videli, aký je o knihu záujem 😉, a tak vám knižku budeme môcť poslať hneď ako sa kampaň skončí. To znamená, že už budúci týždeň sa môžete začítať do príbehu o tom, ako ma vyhnali z vlastného domu.
Niektorí z vás mi písali, že ste mali záujem o novú knihu a darčekovú krabicu, pretože prvú knihu už máte doma, ale táto možnosť v kampani chýbala. Popravde, nenapadlo mi to a táto odmena v kampani skutočne chýbala. Mrzí ma to. Aby som to napravil, aspoň na posledné tri dni som túto možnosť pridal. Ak máte záujem aj o krabicu, môžete buď zrušiť staršiu objednávku a objednať si novú objednávku na „knihu + krabicu“, alebo pridať ďalšiu objednávku na prázdnu krabicu (kde nie je započítané poštovné). V kampani sú teraz obe možnosti. Mrzí ma, že to tam nebolo skôr. Ale lepšie neskoro ako nikdy, všakže 🤪
Takže máme pred sebou posledných 48 hodín! Budem rád, ak kampaň ešte pošlete kamarátom a známym. Knižku budeme posielať už budúci týždeň, pravdepodobne už v pondelok! Už teraz sa teším (a zároveň bojím) na vaše správy, či sa vám bude knižka páčiť.
Všade je tma. Prišiel som o tri hodiny neskôr, než som predpokladal. Plán bol doraziť ešte za svetla, pokojne nájsť nejaké pekné miesto, kde by som mohol zaparkovať a prespať v aute. Mám so sebou spacák, karimatku a všetko potrebné vybavenie, lenže je tma. Nič nie je vidieť. Blúdim malými dedinkami a nijako sa z nich neviem vymotať. Uličky sú neuveriteľne úzke a moje auto je príliš dlhé. Musím si dávať veľký pozor.
Konečne opúšťam obydlia a vchádzam do kopcov. Prudko stúpam, ale vôbec neviem kam smerujem. Vidím iba tam, kam dosvietia diaľkové svetlá. Sú dostatočne jasné, pred seba teda vidím bez problémov, ale moje oči sa im prispôsobili, čo znamená, že zvyšok krajiny sa zmenil v čiernotu. Aby som si spravil predstavu, kde som, vypínam svetlá auta, zavriem oči a čakám, kým si zvyknem na tmu.
Zistil som, že som poriadne vysoko. Musím si dávať pozor, idem po úzkej poľnej ceste a podo mnou sa nachádza desiatky metrov hlboký zráz. Obloha je krásne jasná, vidím hviezdy, mesiac i protiľahlé majestátne hory. Opäť zapínam svetlá a pokračujem ďalej po poľnej cestičke. Konečne sa rozširuje.
Napravo sa objavila vysoká skalná stena, ktorá poskytuje dobrý úkryt pred vetrom. Pod ňou je priestor, kam by sa moje autom mohlo zmestiť bez toho, aby upchalo cestu. Je už jedenásť hodín večer, nemám čas hľadať lepšie miesto a preto parkujem čo najbližšie k stene. Musím si dávať pozor, je tu veľa kameňov, konárov a kríkov, zem nie je vôbec rovná. Samá diera. Nevýhoda tohto miesta je aj to, že som blízko dediny. Bojím sa, aby som nezobudil dedinčanov a neprišli ma v noci navštíviť. Pootvoril som okná auta, aby som mal dostatok vzduchu, predsa len vonku je dosť teplo, a na okná naťahujem čierne sieťky, aby mi do auta nenalietalo veľa komárov. Nepomohli. Zapínam spacák a unavene zatváram oči. Všade naokolo je absolútne ticho. Unavene zaspávam. Dnes som našoféroval takmer päťsto kilometrov…
Celú noc som sa budil. Ešte som si nezvykol spať v aute. Taktiež som nemal vankúš z čoho ma celú noc bolel krk. Nakoniec ma už definitívne zobudili hlasy naokolo. Miestni dedinčania sa chodia na moje auto pozerať. Nerozumiem čo hovoria, rozprávajú miestnym dialektom, ale započul som slová „auto“ a „poznávacia značka mesta Kunming“. Bavia sa o mne. Sú prekvapení, čo tu hľadá toto veľké biele auto, ktoré ešte nikdy nevideli. Ja stále ležím v spacáku a zatiaľ nemám dostatok síl vstať. Cez okno vidím prvé ranné slnko. Krásne presvetľuje celé auto. Pomaly zodvihnem hlavu a nazriem von. Dvaja muži odchádzajú. Asi si myslia, že je toto auto prázdne, nebolo ma totiž vidieť. Znova som si ľahol a na chvíľu zavrel oči. Prešlo pár minút a opäť počujem, že niekto prichádza. Je to mladý muž. Sadol som si, aby ma tentokrát bolo vidieť a on sa pristavil.
„O chvíľu sem budeme voziť materiál. Na tomto mieste sa otáča traktor. Prosím presuňte sa niekam inam, lebo sa tu teraz nemá ako otočiť.„ povedal mi.
Rýchlo poskladám veci, štartujem auto a horko ťažko sa otáčam. Ukázalo sa, že som parkoval v slepej uličke, ktorá vedie k miestnym domom. Otočiť sa s mojím päť metrovým autom na úzkej poľnej ceste naozaj nie je ľahké. Vracajúc sa prašnou cestičkou späť, neustále sa kochám výhľadmi. Sú absolútne neuveriteľné. Dedinčan ma vyhnal v pravú chvíľu, akurát je najkrajšie ranné slnko. Nádhera. Všade naokolo rastie káva. Kvôli káve som sem prišiel. Chcem o nej nakrútiť video, ale nemám zatiaľ žiadny dobrý kontakt. Kávových kríkov sú tu milióny, nebude ľahké nájsť niekoho, kto práve zbiera kávu a dovolí mi to natočiť. Tento problém ma čaká až o chvíľu. Najprv musím nájsť miesto, kde sa naraňajkujem.
Členovia si môžu stiahnuť niektoré fotografie z mojich článkov v 4K rozlíšení, napríklad ako obrázok na plochu počítača alebo telefónu.
Prichádzam na prašnú križovatku. Smerom dole je dedina, cez ktorú som prechádzal včera v noci, tam nechcem ísť. Doľava smeruje ešte užšia poľná cesta ako tá, po ktorej teraz idem. Je veľmi prudká a rozbitá. Bežné auto ňou neprejde. Moje auto by mohlo, i keď toto je môj prvý väčší výlet, odkedy sme ho kúpili a tak to ešte nemám overené. Zapínam pohon na všetky štyri kolesá a idem to skúsiť.
Prešiel som približne dvesto metroch neustáleho stúpania a vidím ďalšiu križovatku troch ciest. Tá moja pokračuje ďalej do kopca, ale druhá cesta ide priamo do kávových polí. Nikto tam dnes nepracuje a je tu dostatok priestoru na odparkovanie auta. Perfektné miesto na raňajky s nádherným výhľadom. Kým ešte trvá toto nádherné ranné slnko, chcem pustiť drona. Tak som sa ponáhľal, až som s ním nabúral do stromu, ale našťastie to prežil.
Uvaril som si vodu a zalial kašu so semiačkami, orechmi a proteínom. Jednoduché, zdravé a sýte raňajky. Potom som si spravil kávu, dal ju do malej termosky, do druhej fľaše som si načapoval vodu a na chrbát som si naložil ťažký ruksak plný fototechniky. Mám dojedené, výhľady som nakrútil, je čas ísť hľadať kávu. Rozhodol som sa ísť pešo. Natočím tak viac záberov a lepšie uvidím, kde v kríkoch ľudia pracujú. Z auta nie sú vidieť, lebo kávové stromčeky sú príliš vysoké a príliš nahusto. Je však strašná horúčava.
Kráčam asi dvadsať minút, nikde nikoho. Asi som spravil chybu. Vôbec netuším, ako ďaleko musím ísť. Rozhodol som sa že pôjdem späť pre auto. Otáčam sa, keď v tom oproti mne ide stará trojkolesová motorka s nákladným priestorom. Sedí na nej dedinčan v slamenom klobúku a celou silou drží riadidla, lebo motorka na hrboľatej ceste neuveriteľne hádže.
„Idete na kávu?“ skríkol som naňho, keď bol dostatočne blízko.
„Áno.“ odpovedal a zastavil.
„Nevezmete ma? Chcem nafotiť zber kávy, ale nikde neviem nájsť robotníkov, čo by ju zbierali.“
Pán súhlasil a vyzval ma, aby som naskočil do nákladného priestoru jeho motorky. Sadol som si na železný okraj, poriadne sa chytil čelnej strany nákladného priestoru a vyrazili sme.
„Je to ďaleko?“ opýtal som sa.
„Nie, asi iba kilometer.“
Ten pán by mal robiť turistického sprievodcu. Ja som presne takto udával vzdialenosti, keď som nechcel klientov vystrašiť realitou. Jeden kilometer to rozhodne nebol. Skôr päť. A už po piatich metroch som vedel, že sedieť na okraji motorky nie je dobrý nápad. Prvý hrboľ ma takmer vystrelil von. Zvyšok cesty som stál s pokrčenými kolenami, aby som sa udržal vo vnútri vozidla. Lietal som doprava, doľava, hore a dolu, v ruke, ktorou som sa držal, som začal mať krče, a druhou rukou som držal kameru, lebo som to celé nakrúcal. Išli sme nad obrovskými zrázmi s nádhernými výhľadmi. Bolo to prenádherne strašidelné, konečne zastavujeme pri malom domčeku.
Zábery z nakrúteného videa. Čoskoro na YouTube.
„Tu bývajú zberači kávy. Polia sú moje, ja ich zamestnávam.“
„Koľko dní tu bývajú?“ opýtal som sa.
„Dva mesiace.“
Dva mesiace! Wow, to neviem či by európski robotníci dali. Bol to totiž len malý kamenný domček s čiernou kuchyňou. To znamená, že tam bolo iba ohnisko a nič viac. Žiadna voda, žiadna elektrika. Pán domáci, ktorý ma sem zobral, im akurát doniesol niekoľko kilogramov bravčového mäsa. Zavesil ho v domčeku pri ohnisku a vyrazili sme do kávových kríkov.
Zábery z nakrúteného videa. Čoskoro na YouTube.
„Nepokazí sa im to mäso?“
„Neviem. Podľa toho, ako si ho budú chcieť spraviť. Ale ak ho dobre nasolia, malo by vydržať.“
„Koľko si zarobia?„
„Tri tisíc yuanov mesačne, k tomu majú zadarmo jedlo a bývanie.“
To je približne päťsto eur. Nie je to veľa, ale v tejto oblasti sú nízke príjmy. Okrem toho ich neplatí na základe nazbieranej váhy, takže sa nemusia pretrhnúť od práce. Ulievať sa samozrejme tiež nemôžu, ale niekde sa platí od kilogramu nazbieranej kávy a cena je tak nízka, že ľudia sa idú upracovať k smrti. Výhodou tejto práce je, že človek pracuje väčšinu času v tieni. Stromčeky sú vysoké takmer dva metre a robotníci, ku ktorým sme prišli, boli vlastne robotníčky. Všetko to boli ženy, vysoké okolo metra päťdesiat. Boli to naozaj malé stvorenia, všetky vyzerali už na relatívne pokročilý vek. Hádal by som im po päťdesiatke, ale zrejme to bude len tvrdou prácou a slnečným podnebím. Ľudia tu vyzerajú starší, než sú v skutočnosti. Pravdepodobne majú len okolo štyridsať rokov. Kto vie.
Pán domáci ma vyzval, nech pokojne točím. Nemal nič proti. Naopak občas poslal tety k stromčekom, kde boli všetky kávové čerešne už krásne červené. Nechcel, aby bolo na filme vidieť, že zberajú aj zelené čerešne. Ale ako mi vysvetlil, záleží od toho, kto je ich klient. Pri bežnej spotrebnej káve sa oberajú ako zelené, tak aj oranžové, až rudé plody. Zbierajú sa jedným strhnutím všetkých čerešní z konára rovno do vreca. Nijako sa netriedia. Naopak ak je ich klientom nejaký výrobca značkovej prémiovej kávy, tak sa môžu oberať iba krvavo červené, čiže zrelé čerešne. Tie sa potom musia triediť a všetky zelené plody, ktoré padli omylom dnu, ako aj pokazené čerešne sa musia vyhodiť. Bežné netriedené a nečistené čerešne dokáže predať za približne päť yuanov za kilo, čo je menej ako euro, zrelé triedené čerešne očistené od šupky predáva približne za 25 yuanov za kilo, čo je viac ako tri eurá.
Konármi sa predierame zase von. Natočil som všetko, čo som chcel. Do očí mi svieti slnko. Idem si stiahnuť slnečné okuliare z hlavy na oči, ale nikde nič. Niekde mi ich musel konár strhnúť z hlavy. Ach jaj, to mi zase Liya dá, ďalšie stratené okuliare. V poslednej dobe sa mi to stáva nejako často. Pomaly by som si mohol začať kupovať predplatné na slnečné okuliare. Okrem toho mi husté kríky nejakým spôsobom otvorili ako termosku s kávou, tak aj fľašu s vodou. Oboje vytieklo von a ostal mi posledný hlt vody. Okamžite som ho vypil, som úplne prepotený.
„Vezmete ma späť k autu?“ opýtal som sa pána domáceho.
„Áno, ale najprv musíme naložiť nazbieranú kávu.“
Pán domáci ma neváhal zapojiť do práce. Ukázalo sa, že treba vyniesť dvadsať vriec s kávou von z kávových kríkov na cestu, každé vrece má cez štyridsať kilogramov, a naložiť ich na jeho motorku. Musíme sa šplhať po strmom zráze s vrecom na pleci asi desať metrov do prudkého kopca, kde nieje žiadna cesta, ani chodníček. Hoci som bol spotený už z nakrúcania, pri nosení vriec zo mňa doslova lialo. Vrecia ťahali aj tety domáce, ale jedna z nich sa zrútila dole kopcom a vrece sa skotúľalo znova na začiatok. Zobral som ho zo zeme, pani sa zdvihla, ako by sa nechumelilo a pomohla mi ho vyložiť na plecia. Konečne posledné. Ticho dopadlo na ďalšie, ktoré sme predtým naložili na motorku. Všetci sme si zadýchane sadli na zem. Pani domáca, ktorá spadla z kopca, mi podarovala mandarínku a pán šéf mi dal zase polovicu varenej kukurice. Doplnili sme sily, vyšplhal som sa na kávové vrecia a spoločne s pánom domácim sme začali schádzať dole kopcom. Občas musel zastaviť a poliať brzdy vodou, aby sa nezapálili, a v jeden moment išiel v protismere traktor. Neveril som, že sa dokážeme vyhnúť, ale nakoniec predsa. V poriadku schádzame až k moju autu.
„Poď ešte ku mne domov, pozývam ťa na obed.“ povedal.
Zaparkovali sme vo dvore veľkého dvojposchodového vidieckeho domu. Domáci rýchlo hovorí dcére, aby pripravila neskorý obed a ideme zložiť kávu dole z motorky. Roztriedili sme ju do niekoľkých sudov a postupne ju sypeme do starého stroja, ktorý kávové čerešne zbavuje šupky. Očistené kávové zrnká berieme na dvor, rozložíme ich na zemi a necháme ich, nech sa sušia na slnku. Obed je hotový, kričí na nás jeho dcéra.
Sadli sme si do temnej kuchyne a púšťame sa do jedla. Sušené hovädzie mäso, ďalšia porcia mäsa je hovädzina naložená v slano štipľavej paste a potom máme tri rôzne zeleninové jedlá. Kapustu na cesnaku, špenát uvarený vo vode so sójovou omáčkou a nakoniec uhorkový šalát. Jednoduché, ale dobré jedlá. Po jedle som si dal s pánom domácim ešte posledný pohár čaju, ale nakoniec som sa už musel naozaj rozlúčiť. Chcem ešte nakrútiť kávovú továrničku. Pán domáci mi pri obede odporučil jeden hotel na vrchole hory, odkiaľ je vraj nádherný výhľad a možno tam aj spracovávajú kávu. Neviem či sa nemýli, ale aspoň mám nejaký cieľ. Len tak chodiť po dedine a hľadať výrobu je síce spôsob, ako tieto situácie riešim bežne, ale už je príliš neskoro. Vyrážam teda vyššie do hory.
Čo sa týka výhľadov, v tom mal pravdu. Tie sú naozaj neuveriteľné. Ale čo sa týka hotelíku, v tom sa mýlil. Hotel nie je vôbec pekný, a chcú sto eur za izbu. Okrem toho kávu tu nespracovávajú, iba predávajú. Za desať eur jednu kanvičku! Pekne drahá, ale aj tak som si dal, nech mám silu hľadať ďalej, nech od nich dostanem nejaké informácie, a nech môžem zneužiť ich toaletu. Povedali mi, že tá lesná cesta, po ktorej som išiel, vedie až do nasledujúceho mesta. Podľa ich odhadov sú to ešte tri hodiny. Vracať sa mi nechce, v hore sa bude aspoň lepšie hľadať nočné táborisko, keďže tam nikto nebýva, a tak pokračujem do neznáma.
Vrchol! Výhľady sú na obe strany, na jednej strane vidím údolie rieky Salween, kde som cez deň nakrúcal kávu. Rieka Salween, ktorej dĺžka dosahuje 3 289 kilometrov, tečie z Tibetskej náhornej plošiny cez Čínu až do Mjanmarska, kde tvorí časť prirodzenej hranice medzi Mjanmarskom a Thajskom. Údolie rieky, obývané pestrými etnickými skupinami, je aj je domovom rôznych druhov vzácnych živočíchov. Počas druhej svetovej vojny rieka zohrávala strategickú úlohu pri definovaní hraníc a mala veľký význam pre spojenecké sily, najmä pre "Lietajúcich tigrov", amerických dobrovoľníckych pilotov, ktorí bránili Čínu pred japonskými silami. Lietajúce tigre operovali zo základní blízko rieky Salween, využívali okolitú neprehľadnú krajinu ako úkryt a ich letecké misie zabezpečovali zásobovacie trasy a bombardovali pochodujúce japonské oddiely, či aspoň spomaľovali ich postup bombardovaním mostov cez rieku Salween. V meste Tengchong, kam táto cesta mieri, je aj veľké múzeum tejto historickej kapitoly, ale tam sa už počas tohoto výletu nedostanem. Dnes totiž nechcem hľadať miesto na prespanie po tme.
Členovia si môžu stiahnuť niektoré fotografie z mojich článkov v 4K rozlíšení, napríklad ako obrázok na plochu počítača alebo telefónu.
Odparkoval som auto rovno na vrchole hory, pripravujem si instantné slíže a pozorujem západ slnka. Na druhej strane kopca vidím údolie rieky Longchuan, historicky nie je tak dôležité, ako údolie rieky Salween, ale je podobne nádherne. Parkujem na veľkom rovnom priestranstve, ktoré predstavuje perfektné táborisko. Výrobu kávy už počas tohoto výletu nenájdem, zajtra idem domov, ale to nevadí. Tento výlet bol magický a zažil som toho viac, než som dúfal. Zaliezam do spacáku v kufri auta, zatváram oči a upadám do krásneho spánku. Sníva sa mi o vrieciach s kávou.
