V Číne existuje niekoľko druhov rezancov. Máme rezance z múky, ktorú sú bežnejšie na severe a taktiež rezance z ryže, ktoré sú zase viac na juhu, keďže na severe sa pestujú obilniny a na juhu ryža. Dnes sa budeme rozprávať najmä o vzniku instantných slížov, preto nás budú zaujímať najmä múčne slíže, ale ani ryžové by som nerád vynechal. A tak si o nich aspoň v skratke niečo povedzme.

Ryžové slíže a rezance v skratke

Mifen sú najznámejšie ryžové rezance špeciálne u nás, v čínskych bufetoch na Slovensku ich majú najčastejšie. Sú to tie ryžové rezance tenké ako vlasy, ktoré sa často opekajú na panvici so zeleninou, mäsom a vajíčkom.

V Číne sú však bežnejšie hrubšie ryžové rezance, ktoré sa prezývajú mixian alebo mifen. Rozdiel je v tom, či sa do nich pridáva alebo nepridá škrob. V Yunnane na juhu Číny sa prezývajú ešte lokálnym názvom ersi.

Existujú aj široké ryžové rezance, ktoré sa prezývajú hefen, to sú ploché rezance z ryže a jedia sa oveľa viac vo Vietname. Ak máte radi vietnamské pho, tak v tom sú presne tieto rezance.

Slíže sa v Ázii jedia najmä v polievke. A samozrejme, existuje milión spôsobov, ako takúto rezancovú polievku pripraviť. Mám jedno celé video, ktoré sa venuje jednému druhu yunnanskej polievky z ryžových rezancov, volá sa „Ryžové rezance z malých kotlíkov“, a pri natáčaní videa som navštívil štyri rôzne podniky v rámci jedného mesta, a v každom jednom ich robili úplne inak.

Múčne slíže a rezance

V Číne existuje aj množstvo spôsobov, ako spraviť rezance z cesta. Nás zaujíma ten najpopulárnejší, a to sú ťahané rezance. Ťahané rezance, čiže lamian, pochádzajú z mesta Lanzhou na severe Číny, kde žije prevažne moslimské etnikum. Ťahané sa volajú preto, že pri ich príprave človek cesto naťahuje, potom preloží na polovicu a znova natiahne. A to opakuje, až kým nemá dlhé tenké slíže. Tieto rezance sú dnes populárne po celej krajine, robia sa na milión spôsobov a ich popularita prerástla aj za hranice Číny. Jednou z krajín, kam sa dostali a kde si ich ľudia nielenže zamilovali, ale aj plne prispôsobili, je Japonsko.

Slovo lamian sa v japončine číta ako ramen, a pod týmto názvom dnes slíže pozná pomaly celý svet. Veď aj na Slovensku či v Čechách zoženiete kvalitné ramen slíže a pravdepodobne sa už čoskoro dostanú na prvú priečku najpopulárnejšieho japonského jedla v zahraničí, kde sa roky držalo sushi.

Inak ak by vás zaujímali adresy dobrých ázijských potravín a reštaurácii na Slovensku a v Čechách, na mojom blogu mám ich zoznam. Zatiaľ je dosť krátky, keďže som dlho nemal šancu žiadne objavovať, ale ak nejaké poznáte napíšte mi a rád ich doplním.

Japonské Ramen a Momofuku Ando

Japonské rezancové polievky ramen boli hlavnou stravou chudobného obyvateľstva v Japonsku. Stali sa špeciálne vzácnymi po druhej svetovej vojne, kedy v Japonsku vládla obrovská chudoba a v mnohých častiach krajiny bol hlad. Situácia bola veľmi kritická a japonská vláda dokonca zakázala pouličný predaj jedla a prevádzku jedálenských stánkov, aby mohla potraviny lepšie distribuovať samostatne. Rezance ramen sa na chvíľu stali dokonca dôležitým artiklom japonskej mafie Jakuza, ktorá vedela tieto obľúbené polievky predávať aj v čase, keď boli zakázané. A ak sa niekde takýto stánok objavil, stáli sa naňho dlhé rady. Tieto rady uvidel jedného dňa aj tchajwanských obchodník, dnes známy pod japonským nenom Momofuku Ando.

Momofuku Ando sa vlastným menom volal Wu Baifu, bol Tchajwanec, avšak v období jeho života patril Tchaj-wan Japonsku. Do Japonska sa nakoniec aj odsťahoval a v roku 1966 prijal japonské občianstvo. Jeho meno Baifu sa v japončine číta ako Momofuku a Ando je japonské priezvisko jeho manželky. Dnes je známy ako japonský vynálezca instantných rezancov a zakladateľ obrovskej korporácie na výrobu týchto polievok - Nissin.

K nápadu skúsiť produkovať instantné rezance pre masy ho inšpiroval práve veľký nedostatok jedla v Japonsku. Amerika, ktorá Japonsko vo vojne porazila, sa bála, že sa Japonci a neskôr celá Ázia pridá na stranu komunizmu tak ako Čína. A tak si Japoncov chceli získať na svoju stranu, čo nebolo po vojnových spomienkach jednoduché.

Jednou z taktík bola potravinová pomoc vo forme múky. Lenže to by to neboli Američania, keby to neurobili celé zle. Snažili sa Japoncov prinútiť piecť z múky chlieb. Dokonca začali vymýšľať povery o tom, že ryža poškodzuje mozog a jediná správna príloha je americký chlieb. Lenže v Japonsku nikto chlieb nejedol, oni z múky robili rezance, lenže tie sa z tejto darovanej múky ako potravinová pomoc vyrábať nemohli. Rezance z múky mohli vyrábať len súkromní podnikatelia, medzi nimi aj Momofuku Ando. A presne to aj začal robiť, s cieľom vymyslieť recept na naozajstné instantné ramen rezance.

Recept na hit, ktorý dobil svet, instantné slíže tak ako ich dnes poznáme, našiel Momofuku Ando až o desať rokov neskôr v roku 1958. V tom roku na trh uviedol prvé instantné rezance s príchuťou kuracej polievky pod značkou svojej novej firmy Nissin. Ando bol šikovný podnikateľ, kuraciu príchuť si nevybral náhodou, kuracie mäso je jediný druh mäsa, ktoré konzumuje takmer každá kultúra a každé náboženstvo na svete, a podarilo sa mu vďaka tomu uspieť aj za hranicami Japonska.

V období, keď Momofuku prišiel na trh s instantnými slížmi, sa už Japonsko spamätávalo z ťažkej krízy a konečne si Japonci mohli dovoliť aj trochu luxusu. A presne to instantná polievka bola. Luxus. Jej cena bola päťnásobná oproti ramenu v reštaurácii, avšak ľudia si ju aj tak kupovali. Jej unikátna chuť a jednoduchosť prípravy doma ľudí fascinovala. Zároveň to bol jeden z prvých luxusných artiklov novej éry japonského ekonomického boomu. Volali ich magic ramen. Prvý rok sa predalo 13 miliónov porcií, v roku 1968 sa predalo 3.5 miliardy porcií ročne a na trhu bolo už niekoľko ďalších výrobcov.

Prvé instantné slíže

Recept na hit ktorý dobil svet, instantné slíže tak ako ich dnes poznáme, našiel Momofuku Ando až desať rokov po tom, v roku 1958. V ten rok na trh uviedol prvé instantné rezance s príchuťou kuracej polievky pod značkou svojej novej firmy Nissin.

Ando bol šikovný podnikateľ, kuraciu príchuť si nevybral náhodou, kuracie mäso je jediný druh mäsa, ktoré konzumuje takmer každá kultúra a každé náboženstvo na svete, a podarilo sa mu vďaka tomu uspieť aj za hranicami Japonska.

V období keď s instantnými slížmi prišiel na trh sa už Japonsko spamätávalo s ťažkej krízy a konečne si Japonci mohli dovoliť aj trochu luxusu. A presne to instantná polievka bola. Luxus. Je cena bola púťnásobná proti ramenu v reštaurácii, avšak ľudia si ju aj tak kupovali. Jej unikátna chuť a jednoduchosť pri príprave doma, ľudí fascinovala. Zároveň to bol jeden z prvých luxusných artiklov novej éry japonského ekonomického boomu. Volali ich magic ramen. Prvý rok sa predalo 13 miliónov porcií, v roku 1968 sa predávalo 3.5 miliardy porcií ročne a na trhu bolo niekoľko výrobcov.

Momofuku Ando nebol prvý kto s týmto nápadom prišiel. Tri roky pred ním na trh prišla iná firma s takmer totožným produktom, lenže rezance boli bez príchute. Proste suché instantné rezance. A predávali sa zle. Po troch mesiacoch tento produkt firma zavrhla a veru pár rokov na to si museli búchať hlavu o stenu.

Momofuku Ando uspel aj vďaka unikátnej chuti svojich rezancov, ktorú nikto iný predtým nepriniesol. Tajomstvo spočívalo v tom, že cesto je robené z kuracieho vývaru a hotové rezance sa na konci výrobného procesu fritujú v horúcom oleji. Rozpálený olej dostane z cesta všetku vlhkosť, vzniknú tak suché, chrumkavé rezance, ktoré aj bez vody majú silnú príchuť kuracieho vývaru a vďaka mikro-bublinkám vzduchu, ktorá tam vzniknú po fritovaní, sa dajú extrémne rýchlo a jednoducho uvariť, dokonca ich stačí iba zaliať vodou.

Pochopiteľne fritovanie je aj temná stránka týchto slížov, robí ich veľmi nezdravými, ba až škodlivými pre telo, a zároveň sú instantné slíže jedným z najhorších produktov, čo sa týka spotreby palmového oleja. Aj preto dnes už na trhu nájdete aj zdravé, nevyprážené instantné slíže.

Ako sa rezancom Nissin darilo, tak pochopiteľne sa im začala rodiť aj obrovská konkurencia. Ale tú sa zakladateľovi podarilo prevalcovať v roku 1971 kedy prvýkrát priniesol instantné rezance v plastovom pohári. Tým jednoduchosť prípravy jedla dostala úplne nový rozmer a tento produkt instantné rezance v sáčku prevalcoval. Dnes sa polievok v plastovom, či papierovom pohári predáva dvakrát tak veľa ako v šáčku.

Podobný husársky kúsok skúsil Momofuku Ando zopakovať aj tretíkrát, v roku 1974 na trh priniesol instantnú ryžu, ale z toho sa nakoniec stal prepadák, dosť na tom prerobil a z instantnej ryže sa nikdy nestal taký hit, ako z instantných slížov.

Firma Nissin je dodnes rodinná firma a riadi ju syn zakladateľa, ktorý išiel do dôchodku vo veku 95 rokov a rok na to zomrel. V roku 2019 mala firma Nissin obrat 4,3 miliardy dolárov. V roku 1997 založili World instant noodle association a dodnes sa starajú o zásobovanie jedla v oblastiach krízy.

Instantné rezance v Ázii sú ako čipsy u nás. Každý rok prichádzajú stovky nových príchutí, od Pizzy, cez barbecue, až po uhorku, či jogurt. Skrátka ako čipsy. Každý deň skoro 300 mil ľudí na celom svete konzumuje instantné rezance a ročne sa zje 100 miliard porcií. Jedli sa už aj na Mont Evereste, vo vesmíre, a stali sa aj najväčším obchodný artikel v amerických väzeniach. Kým kedysi väzni obchodovali s cigaretami, dnes obchodujú s rezancovými polievkami.

Z luxusu na Fastfood

Z drahých instantných rezancov spravila lacný artikel až čínska firma Kang shifu. Tento názov v preklade znamená Strýčko Zdravie. Vybrali ho preto že chceli priniesť zdravé instantné rezance do Číny, vraj upravili receptúry a napríklad niektoré už nevyprážajú.

Ale kým toto sa im asi nedá stopercentne veriť, rozhodne sa zaslúžili o tom, že dnes sú instantné slíže takmer zadarmo. Pretože na to aby instantné rezance mohli predávať v vtedy veľmi chudobnej Číne, tak proste museli cenu stlačiť extrémne nízko. To sa im aj podarilo a v roku 1992 prišli na trh s vlastnými, lacnými instantnými rezancovými polievkami pre robotnícku triedu. Podarilo sa im doslova zatriasť celým trhom, nie len že dnes je Čína najväčší konzument instantných rezancov na svete, ročne sa tu predá 40 miliard porcií, ale všade na svete cena tohoto jednoduchého jedla klesla naozaj na absolútne minimum. Doby kedy boli instantné polievky jedlom luxusu tak skončili a dnes je to len lacné guilty pleasure.

Disclaimer: V tomto texte som sa určite dopustil aj zjednodušovania a určite som niektoré spoločenské fenomény, o ktorých neviem, v texte opomenul. Ak máte iné skúsenosti, prosím podeľte sa o ne v komentároch.

V minulom článku sme sa bavili o tom, ako v Číne fungujú manželstvá a rodiny. Nuž a zistili sme, že dosť často nefungujú. Ľudia sa berú veľmi rýchlo, v čase keď sa berú sú stále mladí, a ich cieľ je vychovať deti. Keď sa to podarí, pre mnohých manželstvo stráca cenu a začína sa druhá kapitola ich života. Častokrát je to po prvýkrát, kedy sú naozaj slobodní, nie sú pod tlakom rodičov ani pod tlakom výchovy detí.

Kedy sa Číňania rozvádzajú?

Aj preto je najviac rozvodov v Číne v momente, kedy deti zmaturujú a dostanú sa na vysokú školu. Pretože to je moment, kedy už prestávajú byť závislí na rodičoch, začínajú svoj život. Samozrejme, ešte stále sú pod ochrannými krídlami rodičov, ale tí rodičia konečne prešli časťou výchovy, ktorá požiera najviac peňazí. Ak majú syna, zostáva im ešte šetriť na byt, ak majú dcéru, tak netreba. Tie byty do sobáša nenosia.

Skôr ako budeme pokračovať k časti prečo sa Číňania rozvádzajú, chcel by som sa pozastaviť pri tom, prečo je čínska maturita tak dôležitá. V prvom rade nazývať to maturita nie je správny preklad, je to len taká moja skratka, aby som vám to vedel lepšie vysvetliť. V Číne je školstvo rozdelené na základnú školu, ktorá je 5 rokov, potom nižšiu strednú a vyššiu strednú. Po vyššej strednej je skúška, ktorá nerozhoduje o tom, či ste tú strednú vychodil, také skúšky už majú v tomto momente žiaci za sebou. Táto skúška rozhoduje o tom, či sa môžu hlásiť na vysokú školu a ak áno, tak na akú.

V Číne je totiž na vysoké školy obrovská tlačenica, nie je ich dostatok a dnes chce študovať každý. Jednotlivé školy majú kvóty na jednotlivé oblasti podľa toho, koľko detí berú. Čím chudobnejšia oblasť, tým menej ľudí. Napríklad z Yunnanu môžu na najprestížnejšie školy brať len jednotky študentov, ale chceli by tam ísť študovať desiatky miliónov ľudí. Takže pretlak je obrovský. A tak nie každý sa môže hlásiť na akúkoľvek školu si zmyslí. Na to, k akým skúškam na vysokú školu bude žiak pripustený, rozhoduje práve táto záverečná skúška gaokao. Ak ju nespraví, nesmie sa na žiadnu školu hlásiť, ale ďalší rok môže skúšky opakovať.

Príprava na takéto skúšky je veľmi náročná a rodiny jej venujú celé roky, naozaj im to zaberá obrovské množstvo času, ale aj financií, pretože bez rôznych doučovaní je to takmer nereálne. A práve preto, ak nastane moment, že dieťa túto skúšku zloží a ostáva už len prihlásiť sa na vysokú školu, kde väčšinou už tie skúšky oproti gaokao nebývajú až tak ťažké, nastáva dôležitý moment zmeny vo väčšine rodín. Pri tých nefungujúcich je to moment, kedy sa rodičia konečne rozvádzajú a začínajú s novým životom.

Druhým takýmto momentom býva, keď sa ich dieťa žení či vydáva. Niekedy to proste rodičia ešte potiahnu, ale keď už má ich dieťa vlastnú rodinu, tak už naozaj nie je treba. Nielenže už sa nestarajú oni o dieťa, ale naopak prichádza doba, kedy sa dokonca zo zákona deti starajú o rodičov.

Pochopiteľne, asi tretím najčastejším momentom, kedy sa ľudia rozvádzajú, je ešte predtým než majú deti. Ako som hovoril v minulom videu, ľudia sa berú rýchlo, väčšinu do dvoch rokov. A keď majú to šťastie, že zistia, že to ďalej nepôjde ešte skôr než majú deti, tak sa rýchlo rozvedú. Takéto rozvody sú časté.

Na druhej strane, ľudia sa nezvyknú brať, ak žena omylom otehotnie. Ak už tú rodinu plánujú, tak áno, ale ak nie a vedia, že nechcú spoločnú rodinu, potraty sú v Číne veľmi bežné. A to naozaj dosť, pamätám si, že ma to veľmi šokovalo, keď som spoznal Číňanov bližšie a niekoľko z mojich známych malo už za sebou potrat. Mal som kamarátku, ktorá ich mala za sebou už tri. Práve pre politiku jedného dieťaťa, kedy ľudia nemali priestor na omyly, nazvime to tak, sa potraty stali bežnou súčasťou života a ísť na potrat sa tu neberie ani zďaleka tak vážne ako u nás. Bude to aj tým, že v Číne nie je kresťanstvo a Číňania nie sú nábožensky veriaci ľudia.

Prečo sa Číňania rozvádzajú?

Pochopiteľne, prvým dôvodom je, že to neklape. O tom sme sa už rozprávali. Druhým dôvodom môže byť nejaká tretia osoba - milenec či milenka. To je niečo, čo sa v Číne stáva stále bežnejším. Aj u nás v rodine máme hneď niekoľko strýkov, čo majú milenky a rozvádzajú sa, častokrát to býva práve v momente, kedy deti už vyšli z domu. Milenky sú bežnou súčasťou čínskej spoločnosti podobne ako u nás.

Pochopiteľne, nie sú veľmi tolerované, najmä ak na ne muži utrácajú rodinné peniaze. Rôzne karaoke domy, masážne domy či dokonca verejné domy sú v Číne ticho tolerované, najmä u bohatších podnikateľov. Tam sa totiž uzatvárajú veľké obchody. Ale milenky, ktoré sa priživujú na peniazoch rodiny, to už je za hranicou.

V Číne je veľká spoločenská debata aj o rozvodoch kvôli rýchlemu zbohatnutiu. Číňania majú príslovie, že ľudia spolu dokážu drieť biedu, ale nedokážu si spoločne užívať blahobyt. Ak sa rodine z ničoho nič výrazne prilepší a zbohatnú, častokrát to manželské vzťahy neunesú. Je to tak všade na svete, ale myslím si, že v Číne je to väčšou spoločenskou témou než na Slovensku, pretože v Číne je oveľa viac príkladov ľudí, ktorí zbohatli zo dňa na deň. Vďaka veľkosti čínskeho trhu vám stačí, ak uspejete s jednou vecou a zbohatnúť môžete hneď.

Ďalší dôvod, prečo sa ľudia rozvádzajú, je tak trochu čínske špecifikum. Kvôli kúpe bytu. Vo veľkých čínskych mestách totiž na kúpu bytu platia prísne pravidlá a počet bytov na osobu, aj na rodinu je obmedzený, aby sa nehromadili v rukách bohatých. Slobodní ľudia mali preto ešte donedávna výhodnejšie úverové podmienky než ženatí, a zároveň si mohli kúpiť byt, na ktorí už ako manželia nemali nárok. Problémom bývalo, že tieto nahrané rozvody sa dosť často nakoniec stali skutočnými rozvodmi, čo sa čínskej vláde moc nepáčilo, lebo rozvody pre spoločnosť, kde sú rodiny súčasťou sociálneho systému nie sú dobré. Zároveň sa tieto pravidlá na kúpu bytov postupne sprísňujú, a tak dnes už ani rozvody nepomáhajú na obídenie pravidiel, preto tento trend dosť výrazne upadol.

Ako všade na svete, aj v Číne môžu byť aj škaredé rozvody. Častým problémom je, že muži neplatia po rozvode výživné a v Číne nie sú dostatočne efektívne zákony na to, aby ženy vedeli toto výživné vymôcť. A celkovo sú ženy ešte stále v prípade rozvodu pred čínskym zákonom v nevýhode. Predmanželské zmluvy sú v Číne stále výnimka a robia ich iba bohaté rodiny. Bežní ľudia nie.

Ako často sa Číňania rozvádzajú?

V roku 1979 bolo v Číne zaregistrovaných 319 000 rozvodov. Od roku 2003 však začali prudko stúpať. Iba v roku 2019 bolo zaregistrovaných viac ako štyri milióny rozvodov. Zároveň od roku 2013 klesá aj počet manželstiev. V roku 2013 bolo zaregistrovaných 13 a pol milióna manželstiev, v roku 2020 to bolo len 8,13 milióna.

Čím bohatšie mestá a čím vzdelanejšie a nezávislejšie ženy sú v spoločnosti, tým menej manželstiev vzniká a tým viac dochádza k rozvodom. Takmer 80% všetkých rozvodov v Číne vzniká z iniciatívny ženy.

V prvej polovici roku 2021 však počet rozvodov v Číne klesol o neuveriteľných 70% a len 296 000 rozvodov bolo registrovaných. Rok predtým bolo v rovnakom časovom období zaregistrovaných viac ako milión rozvodov. Čo sa stalo?

Nie, toto nemôžme dať vinu covidu, ale kvôli novému zákonu, ktorý pri rozvode párom prikazuje tridsaťdňovú pauzu na upokojenie sa. Nie je to výmysel Číny, podobné pravidlá ma napríklad aj Francúzsko a Británia. Slúži primárne ako prevencia na unáhlene rozvody bez rozmyslu. Potom, ako pár podá žiadosť o rozvod, musí tridsať dní počkať. A potom majú ďalších tridsať dní na to, aby túto žiadosť podali znova, a až vtedy je platná. Ak tento termín zmeškajú, žiadosť sa automaticky považuje za neplatnú a musia ísť od začiatku. Má to však niekoľko problémov.

V prvom rade počas tejto tridsaťdňovej lehoty na ochladenie môže hociktorí z manželov zažiadať o anulovanie žiadosti o rozvod, a to aj bez súhlasu toho druhého. A preto bohužiaľ toto nové nariadenie dalo účinnú zbraň do rúk najmä násilným manželom, ktorí takto môžu ženám znemožňovať či minimálne sťažovať rozvod. Ženy majú stále možnosť podať žiadosť na rozvod na súd a ten o rozvode rozhodne. Problém je, že takýto proces je už podstatne drahší a môže trvať šesť mesiacov až dva roky. A pre mnohé ženy, ktoré sú finančne závislé od manželov, to len ťažko urobia. V januári sa dokonca v Číne udiala tragédia, kedy jeden takýto násilnícky manžel svoju ženu zabil po tom, ako podala žiadosť o rozvod, a podľa nariadení musela čakať tridsať dní. Práve tie sa pre ňu stali osudné. Spôsobilo to veľký rozruch v čínskej spoločnosti a týchto tridsať dní na upokojenie si vyslúžilo obrovskú celospoločenskú kritiku.

Lenže veľmi nepomohla, pretože nariadenie patrí medzi mnohé reformy, ktoré Čína zavádza z dôvodu klesajúcej pôrodnosti a starnutiu národa. Krajina musí naštartovať pôrodnosť, a jednou zo snáh je stále výraznejšie tlačenie na hodnoty tradičnej rodiny. A s tým spojené aj skomplikovanie rozvodov.

Čínsky sociálny systém samozrejme existuje, dôchodky, poistenie, podpora v nezamestnanosti, sociálne byty a tak ďalej. Ale stále nie je na takej úrovni, aby sa na to dalo spoľahnúť. A vtedy tento sociálny systém držia rodiny, ktoré v prípade priameho pokrvného vzťahu ako rodič a dieťa, sú zákonom povinné sa postarať.

Rozvody bola téma, na ktorú som dostával často otázky v komentároch, tak verím, že som na ne odpovedal. Ak mi k téme napadne ešte niečo, na čo som vo videu zabudol, doplňujúce informácie budem ako vždy zdieľať na Instagrame. Chcem poďakovať všetkým novým a aj stávajúcim odberateľom môjho kanálu a môjho blogu, ktorí ma podporujú. Ste tí najlepší ľudia na internete. V popise videa nájdete odkaz na bonusové video, kde v skratke priblížim ako sociálny systém v Číne vyzerá a poviem vám, aký berie moja čínska svokra a svokor dôchodok.

Disclaimer: V tomto videu som sa určite dopustil aj zjednodušovania a určite som opomenul niektoré spoločenské fenomény, o ktorých neviem. Ak máte iné skúsenosti, prosím podeľte sa o ne v komentároch. Môj kanál je komunita ľudí, ktorá o daných témach diskutuje a sám som sa častokrát z komentárov dozvedel veľmi zaujímavé a nové informácie. Budem sa tešiť aj na vaše komentáre.

Bonus

Ako som hovoril v hlavnom videu, v Číne je rodina súčasťou sociálneho systému v Číne, preto je tak dôležitá. Prirodzene, tak to kedysi bolo všade ...

Oženiť sa treba do dvoch - troch rokov! Aspoň to mi vždy vravela moja babka. A ako poslušný vnuk som ju poslúchol. Samozrejme, moja Liya mi nedala moc na výber, je Číňanka a kým u nás je to len odporúčanie, v Číne je to železné pravidlo.

Ak svadba nie je do dvoch, maximálne troch rokov, je to takmer istý dôvod na rozchod. Číňania preto väčšinou nerandia dlho. Na Slovensku poznám páry, čo spolu chodili desať rokov pred tým, než sa vôbec zobrali, dokonca väčšina mojich kamarátov žije vo vzťahu a nebrali sa vôbec.

V Číne tento trend nie je veľmi rozšírený, i keď vo veľkých mestách sa už začína objavovať. Ako som už hovoril vo videu o randení, tak Číňania od začiatku chápu vzťahy ako cestu k sobášu a málokedy sú vzťahy ako zábava či spestrenie. Ak spolu dvaja chodia, tak testujú, či sú schopní sa zobrať a spolu vychovať rodinu. A ak sa vo vzťahu ukáže, že sú, ideálne s tým čo najskôr začať. Väčšina známych, čo v Číne mám, sa berie do dvoch rokov a nepoznám asi nikoho, komu by to trvalo dlhšie ako tri roky, hoci samozrejme netvrdím, že neexistujú. Aj mne to trvalo menej ako dva roky a išiel som tou čínskou cestou.

Jeden z dôvodov, prečo sa k prstienkom ľudia tak ponáhľajú, je aj veľký tlak rodičov. Čínski rodičia neustále tlačia na deti, aby sa čo najskôr zobrali a mali čo najskôr deti. Už dvadsaťroční mladí ľudia počúvajú od svojich rodičov, že už sú starí a mali by sa čo najskôr usadiť, nájsť si partnera, mať deti, inak bude neskoro.

Avšak vek, kedy sa ľudia berú, sa prirodzene s vývojom spoločnosti posúva. Dnes je najčastejší vek prvého manželstva v Číne medzi 25 - 29 rokom života, kým ešte donedávna to bolo medzi 20 až 24. Ale tlak rodičov, aby to bolo čo najskôr, je stále veľký.

Veľa mladých ľudí sa berie najmä preto, aby už mohli konečne umlčať rodičov, pretože to od nich vyžaduje spoločnosť a nie preto, že by našli toho pravého.

Celkovo koncept Toho pravého či Tej pravej, čiže manželstva z lásky v Číne nie je veľmi populárny. Svadby sú v Číne stále skôr ekonomickým než citovým záväzkom. Ak sa dvaja majú naozaj radi, je to príjemný bonus, ale inak z citovej stránky častokrát stačí len to, že spolu dokážu existovať a zhodnú sa na spoločných rozhodnutiach.

Na druhej strane, ak by neboli z rovnakých ekonomických podmienok, a to napríklad v prípade Šanghaji ide až do takých detailov, že nemajú nehnuteľnosti v rovnako drahej štvrti, tak potom už ten manželský záväzok môže byť problematický.

Máme v okolí veľa kamarátov, ktorí sú v doslova nešťastných manželstvách. Manželia sa spolu ledva stretávajú, muž väčšinou býva práci, sexuálny život nevedú, často sa hádajú. Ale aj tak považujú za dobré byť aj naďalej spolu, pretože spoločne vedia zaobstarať bývanie a školu pre dieťa, a najmä ich rodičia sú absolútne proti rozvodu.

Ich pohľad je: „Ja som to mala v manželstve oveľa horšie, mňa muž aj bil, a ty sa sťažuješ už pri takých maličkostiach, nič nevydržíš. Len to vydrž, musíte zostať spolu.“

Toto je bohužiaľ ešte stále mentalita mnohých ľudí v Číne, najmä staršej generácie. Samozrejme, mení sa to a dnes sa ľudia rozvádzajú. Kým v roku 1979 bolo v Číne iba 319 000 rozvodov, od roku 2003 začal počet rozvodov prudko stúpať a iba v roku 2019 bolo zaregistrovaných viac ako štyri milióny rozvodov. Ale o rozvodoch budem mať budúce video, tak nezabudnite dať odber.

V Číne je taktiež úplne nevídané, že by spolu ľudia žili ešte skôr, než sa vezmú. V tomto je obrovský rozdiel oproti nám, u nás si podľa mňa takmer každý pár chce skúsiť, aké je to spolu žiť skôr, než sa rozhodnú pre svadbu. Keď som ešte počas randenia navrhol Liyi, že by sme mohli spolu bývať, bola tou otázkou úplne zaskočená. Niečo také počula maximálne v amerických filmoch, jej rodičia by to nikdy nedovolili a ani ona o to popravde nemala záujem. Bývať spolu budeme, keď sa vezmeme.

Keďže nájsť si ekonomicky rovnocenných partnerov nie je v Číne úplne ľahké, tak tu funguje dohadzovanie manželstiev. Nefunguje to tak, ako by sme si mohli predstaviť, že by rodičia povedal, že tohto si vezmeš a basta. Nie, kedysi to tak bolo a kedysi manželstvá dohadzovali rodičia, ale tá doba sa už dávno skončila.

Dnes to skôr funguje tak, že keď dospeje čas na to nájsť si partnera, mladí ľudia aj sami poprosia rodičov či kamarátov, aby im niekoho odporučili. V Číne si ľudia nezvyknú partnerov hľadať na spoločenských akciách, či nebodaj v kluboch. To je príliš riskantné. Partnerov si hľadajú takmer výhradne na odporúčanie.

Pochopiteľne, ak niekoho vedia nájsť kamaráti, tak je to podstatne lepšie než rodičia. Predsa len, svet mladých je od svetu starých na míle vzdialení, špeciálne v Číne, a rodičia naozaj hľadia iba na tú ekonomickú stránku, iné ich veľmi nezaujíma. Zatiaľ čo kamaráti sa poznajú a budú viac prihliadať na tú osobnostnú stránku.

Mám príklad aj z osobného života, Liyi rodičia niekoľkokrát odporučili vhodného mládenca už keď mala okolo 20 rokov. Aj s ním išla na rande, no častokrát to boli muži, s ktorými nemala absolútne nič spoločné a jej záujmami ako čítanie kníh, chodenie do kina či maľovanie dokonca opovrhovali. Zatiaľ čo jej kamarátka jej dohodila, na smolu rodičov, mňa, chudobného cudzinca z východnej Európy bez bytu v Šanghaji, ale s rovnakými záujmami a podobnými snami.

Keď sa možný partner po predstavení nájde, a to je jedno, či sa jedná o muža alebo ženu, lebo toto hľadanie partnerov ide oboma smermi, tak potom sa dvojica stretne. Ako dopadne randenie už je na nich, tí, ktorí partnera dohodili, sa viac nestarajú. Rodičia sa niekedy možno snažia, ale tam už ich moc nesiaha. A keď to dopadne dobre a dvaja sa vezmú, tak na svadbe svojmu dohadzovačovi niekedy dajú finančný dar ako poďakovanie.

No a po sobáši začína spoločný život. Jedna z prvých vecí, čo sa musí vyriešiť, je spoločné bývanie, čiže kúpa alebo rekonštrukcia bytu. Nové bývanie je v čínskej kultúre veľmi dôležité. Je to dokonca súčasťou programu svadby, kedy si blízki príbuzní chodia to nové bývanie, vyzdobenú a zrekonštruovanú izbu novomanželov, ideálne v novom byte, pozerať a chváliť ju. Vstupovať do manželského sviatku bez nového bývania je obrovský problém a väčšinou nemajú na výber len nefungujúce či veľmi chudobné rodiny. Je to považované skôr za hanbu.

V čínskej rodine sú pozície muža a ženy väčšinou dosť striktne oddelené. Muž je živiteľ rodiny a zarába. Nebyť veľa doma, nezapájať sa moc do výchovy detí, to je považované za smutný štandard. Málo otcov sa v Číne naozaj zapája do výchovy. Žena je tá, čo sa stará o deti, o domácnosť a rodinné financie. Ak muž zarába dostatok, je bežné, že žena nepracuje a je iba doma. Samozrejme, vo väčšine rodín pracujú obaja, aby výchovu detí, hypotéku a školu utiahli, a tak sa o deti stará babka. Aj preto sú čínski manželia sexuálne dosť frustrovaní, pretože ak majú deti, je veľká šanca, že u nich býva svokra nonstop 24 hodín denne. A to veru na romantickej nálade nepridáva.

Muž na materskej alebo že by sa muž vzdal kariéry v prospech ženy, to je niečo, čo sa v Číne hľadá ťažko. Spoločensky je to stále niečo veľmi divné a najmä muži sú to málokedy ochotní akceptovať, je to vnímané ako hanba, ako že sú neschopní. Kariérne extrémne úspešné ženy to v Číne naozaj nemajú ľahké.

Aj u nás na to, aby sa žena kariérne presadila, musí byť lepšia ako muž, lebo nezačína na rovnakej štartovacej čiare. Ak sa žena dostane na rovnakú pracovnú pozíciu ako muž, väčšinou muža výrazne prevyšuje. Na to, aby sa tam dostala, proste musí byť lepšia. A to platí takmer všade na svete, aj u nás. I keď mužské ego je málokedy ochotné niečo také si pripustiť. V Číne to platí dvojnásobne. Žiaľ, preto úspešné ženy bývajú často slobodné a bezdetné, lebo si nevedia nájsť partnera, ktorý by s nimi dokázal držať krok.

Byť slobodnou matkou je v Číne problém. Ešte donedávna to bolo doslova zakázané, dnes už je to legálne, avšak spadá to do kategórie „Neodporúča sa to". Toto je kategória spoločenského zaradenia, ktorá je asi dosť špecifická pre Čínu. Ak sa niečo v Číne neodporúča, ale nedá sa to zakázať, tak je v rukách úradníka, aby posúdil, či vám to umožní alebo nie. Mnohé lokálne administratívy si tak túto nejasnú formuláciu interpretujú po svojom, väčšinou tak, že to nie je dovolené. Asi viete, že s vládnymi úradníkmi je kríž všade na svete. Ak má žena v Číne dieťa, všetko si musí vybavovať svadobným preukazom - od materskej až po registráciu bydliska a registrácie do sociálneho systému pre dieťa. A ak nemá svadobný preukaz, dostáva sa do problému, úradník ho neustále vyžaduje. Existuje spôsob, ako to obísť a vybaviť úrady aj bez svadobného preukazu, ale títo úradníci slobodným matkám zatajujú legálne cesty, ako vybaviť potrebné byrokratické problémy a nepriamo ich nútia vydať sa alebo nemať deti.

Preto ak ženy vychovávajú deti mimo manželstva, majú problém a častokrát nemajú prístup k sociálnym benefitom, materskej či kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre deti, a to iba pre to, že sú v šedej zóne odkázané na milosť a nemilosť obyčajných úradníkov.

Je to veľký spoločenský problém, ktorý v poslednej dobe naberá na intenzite, pretože stále viac slobodných matiek sa ozýva a o probléme hovoria. Odhaduje sa, že v roku 2020 bolo dvadsať miliónov slobodných matiek, je to však iba odhad, lebo neexistujú dostupné dáta. Mestá ako Šanghaj, Peking alebo Kanton už zavádzajú lokálne zmeny pravidiel, a ženy sa už nemusia legitimizovať svadobným certifikátom. Avšak stále sa to týka len hŕstky najmodernejších miest.

V Číne sa tak dôsledne dozerá na, nazvime to, tradičnú rodinu, pretože rodina je súčasťou sociálneho systému. Čínske rodiny sú tradičné veľké. Iba moja generácia ľudí väčšinou nemá súrodencov, avšak generácia mojej svokry je z rodín, ktoré mali bežne päť, sedem detí. Až do deväťdesiatych rokov s občasnými výnimkami bola v Číne politika - čím viac detí, tým lepšie, lebo nás Američania neporazia. No po ekonomických reformách sa to zmenilo, pretože ten rast populácie znemožňoval zvýšenie životného štandardu. Dnes je to naopak, starnutie obyvateľstva stojí v ceste ďalšiemu bohatnutiu a budovaniu efektívneho sociálneho systému.

Čínsky sociálny systém samozrejme existuje, dôchodky, poistenie, podpora v nezamestnanosti, sociálne byty a tak ďalej. Ale stále nie je na takej úrovni, aby sa na to dalo spoľahnúť. Najmä v prípade chronickej choroby to nestačí. A vtedy tento sociálny systém držia rodiny, ktoré sú v prípade priameho pokrvného vzťahu ako rodič a dieťa zákonom povinné  postarať sa. A zbaviť sa tejto právnej zodpovednosti, napríklad v prípade, že rodinný príslušník je alkoholik, feťák, gambler alebo čo ja viem čo, nie je vôbec jednoduché. Pretože ak by sa rodinné vzťahy uvoľňovali, bolo by oveľa ťažšie a náročnejšie vybudovať stabilný sociálny systém, najmä v krajine kde žije 1,4 miliardy ľudí a obyvateľstvo veľmi rýchlo začína starnúť.

Bonusové video pre členov:

„Nezabudni, že keď sa v čínskej reštaurácii dobre naješ, tak si musíš grgnúť!"

S týmto ma ľudia posielali pred dvanástimi rokmi do Číny. A dodnes mi to mnohí opakujú. Ale ja v čínskych reštauráciách negrgám. A ani moja žena Liya nie. A žiadny Číňan sa v reštaurácii za dobré jedlo nepoďakuje grgnutím. Ale to neznamená, že by Číňania pri jedle nevydávali telesné zvuky. Takže, ako to teda je naozaj?

Rôzne kultúry vnímajú telesné zvuky odlišne. Kým niečo je v jednej krajine v poriadku, inde to už môže byť vnímané ako veľmi neslušné. Číňania pri jedle grgajú a mľaskajú, vypľúvajú na stôl kosti a časti jedla a nám to pripadá neslušné. Ale popravde, my zas robíme veci, ktoré pripadajú neslušné im. Aj k tým sa v dostaneme, ale najprv si poďme vysvetliť to grganie.

Číňania vnímajú grganie ako niečo úplne prirodzené. Nepremýšľajú nad tým. Je to ako keď si my kýchneme alebo potiahneme nosom, či odkašleme. Robíme to automaticky, častokrát si ani neuvedomíme, že sme nejaký zvuk vydali. Ľudom sa proste pri jedle grgá, to je úplne normálne. Ak mi budete vravieť, že si doma pri jedle či po jedle občas negrgnete, tak vám to neuverím. Ako hovorila moja babka, kto grgá a prdí, zdravie si tvrdí. A Číňania na svoje zdravie naozaj dbajú.

Ale samozrejme, pre nás to nie je až tak bežné, a tak to ľudí väčšinou pri ich prvom pobyte v Číne môže zaskočiť. Spomínam si, keď som prišiel do Číny a páčila sa mi jedna krásna spolužiačka Číňanka. Raz som si k nej prisadol počas obedu, začal som sa s ňou rozprávať a ona si medzi hláskami a sústami jedla strašne odgrgla. Ale fakt poriadne. Musím povedať, že som na chvíľu stratil reč, úplne som zabudol, o čom sme sa rozprávali. Ale ona ani okom nemihla. Pripadalo jej to úplne prirodzené, možno si ani neuvedomila, že si grgla.

U mladých Číňanov grganie pri jedle mizne. Ako sem preniká moderný život, tak niektoré veci prijímajú a negrgať je jedna z nich. U nás doma pri jedení grgá iba moja čínska svokra. Ale pre Liyu to už prirodzené nie je, snaží sa jesť decentne, podobne ako väčšina mladých ľudí v Číne a na západe.

Dnes už po toľkých rokoch ma neprekvapuje, keď si nejaký Číňan nahlas odgrgne. Naučil som sa to ignorovať, vlastne si to už ani väčšinou nevšimnem. Podobne ako keby si na Slovensku niekto vedľa mňa potiahol nosom. Ale pred pár týždňami som tlmočil jedno rokovanie na generálnom konzuláte v Šanghaji a keď si pán profesor, Číňan vyučujúci na univerzite architektúru, len tak počas konverzácie grgol priamo smerom k pani generálnej konzulke, videl som, že na chvíľu naozaj zbledla, ba trochu aj zozelenela. Nakoniec to prešla galantným mlčaním, hoci ju to muselo stáť veľa námahy. Ale aj keby to pánovi profesorovi vytkla, on by to nepochopil. Veď to je úplne normálny telesný zvuk, čo je na tom?

Číňania grganie nevnímajú, a tak rozhodne neplatí európska teória, že Číňania grgajú preto, aby sa v reštaurácii poďakovali, či aby dali najavo, že sa dobre najedli. Že to robia nebodaj schválne a snažia sa čo najhlasnejšie grgnúť, aby ich aj v kuchyni počuli, a aby si kuchár povedal, hmm, tak tomu naozaj chutilo.

Nie, toto naozaj nie je pravda. Keď sa človek dobre naje, tak má proste tendenciu odgrgnúť si a v Číne sa tomu iba nebráni, človek si negrgne z úmyslu.

Rovnako normálne ako grgnutie pri jedle je aj mľaskanie a srkanie. Pochopiteľne, najmä pri polievkach. Ono je to aj tým, že polievky sa v Číne jedia čínskou lyžičkou, ktorá je malá a veľmi hlboká. Zároveň pri tom používajú paličky. Čínske polievky sú väčšinou rezancové polievky, číre polievky jedia veľmi málo. A pri čínskej rezancovej polievke je naozaj veľmi ťažké nesŕkať. A Číňania sa o to ani nesnažia, pretože opäť, sŕkať pri jedle je normálne, prečo by sa mali snažiť to nerobiť?

I keď musím povedať, že už sa mi párkrát stalo, že som sedel v reštaurácii a vedľa mňa bol človek, ktorý to srkanie a mľaskanie doviedol naozaj do dokonalosti, nič iné sa počuť nedalo. Stane sa, ale také extrémy nie sú v Číne bežné, naozaj hlasným srkaním a mľaskaním sú preslávení skôr Kórejci. V Číne je väčšinou to sŕkanie a mľaskanie relatívne decentné, povedal by som, že niečo medzi jazzom a hardrockom. V Kórei to vraj býva čistý heavy metal.

Číňania pri jedle väčšinou nepoužívajú ruky ani dvojručný príbor, ale iba paličky. A preto pri jedle oveľa aktívnejšie využívajú ústa, napríklad pri oddeľovaní šupiek či kostí. A tie potom pľujú na stôl. Opäť úplne bežná vec. Ak budete brať jedlo do rúk, aby ste kosti mohli odložiť, budú sa na vás pozerať ako na exota. V pouličných reštauráciách tieto kosti nedávajú ani na stôl, ale rovno ich hádžu pod stôl. Tam sa hádžu všetky odpadky. Keď ľudia dojedia, pod stolom je strašný neporiadok, ale čašník príde s metlou a všetko odprace. Väčšinou, nie vždy.

Aj to mi pripadalo pri prvej návšteve Číny trošku divné, a tak som svoje odpadky nechával na stole miesto toho, aby som ich hádzal pod stôl. Keď to čašník zbadal, všetky odpadky zhodil zo stola na zem a vynadal mi, že mu pridávam robotu. Iný kraj, iný mrav. U nás by vás z reštaurácie rýchlo hnali, keby ste odpadky hádzali pod stôl. Ale napríklad v Taliansku, Španielku či Grécku je to tiež celkom normálne a podlahy tam vyzerajú divoko.

No ale ako som hovoril na začiatku videa, čo je a či nie je neslušné občas ide aj opačným smerom. Niektoré veci, ktoré robíme my, zas nevedia pochopiť Číňania. V Ázii sa na verejnosti nesmrká, naše smrkanie im príde neslušné, oni radšej poťahujú. Vypľuť sople na zem bolo tradične dokonca prijateľnejšie než sa vysmrkať. S papierovými vreckovkami sa to mení, už aj Číňania smrkajú pokiaľ je blízko kôš, ale tí vychovaní si dávajú pozor, aby to nebolo smerom k iným ľuďom. A keď nemusia, radšej stále popoťahujú.

No naše látkové vreckovky sú pre Číňanov úplne sci-fi. Tie miloval môj otec a celá rodina sme mu za to nadávali. Ale na Slovensku, minimálne kedysi, bolo úplne normálne, že ľudia nosili látkové vreckovky a do tých smrkali. Naschvál, napíšte mi do komentárov, či poznáte ľudí, ktorí ešte stále používajú látkové vreckovky. Tie sa dokonca objavujú aj v niektorých starších čínskych knihách, kde o nás píšu, akí sme strašní barbari a nechuťáci.

Sopeľ biele tváre nepľujú na zem, ale strkajú si ich do vrecka! No fuj!

To by Číňan nikdy neurobil. Keby nejaký Číňan videl, ako sa Slovák vysmrká do látkovej vreckovky a tú si dá potom do vrecka, tak by zbledol ako pani konzulka, keď jej pán profesor začal grgať pri rokovaní.

To, že Číňania nesmrkajú, ale mali tendenciu sople skôr vypľuť na zem spôsobilo, že sa v Číne tento zlozvyk rozmohol a ľudia fľusali naozaj stále. A to poriadne, ako sa hovorí, ťahali ho až z päty. A nie len starší, kde - tu ešte stále môžete natrafiť aj na slečnu v kostýmčeku idúcu z práce, ktorá sople ťahá až z opätkov, na ktorých stojí.

Je toho naozaj menej a menej, najmä na verejných uliciach, v Pekingu a Šanghaji za to dokonca dávajú pokuty, približne 50 yuanov. Za posledných 5 rokov to z veľkých miest vo veľkej miere zmizlo, no na malomestách a vo vnútrozemskej Číne je to stále bežné.

Na druhej strane som sa často stretával s tým, že cudzinci v Číne občas od Číňanov preberajú zlozvyky, lebo ich považujú za normálne. Takže už som nespočetnekrát videl cudzincov, ktorí sa v Číne správajú tak, ako by sa vo svojej krajine nikdy nesprávali. Sople hádžu „na futbalistov“ a na čašníkov kričia cez pol reštaurácie ako najväčší hulváti. Áno, aj Číňania to robia, ale aj na tých ostatní Číňania pozerajú ako na hulvátov.

Aj kýchanie v spoločnosti je v Číne neslušné a párkrát som za to dostal od ženy dokonca vynadané. Nie je to úplne faux pas, ale ak sa dá, snažia sa tomu vyhnúť. Čo je však v Číne naozaj extrémne pohoršujúce, je bozkávania sa na ulici. Pusa na ústa môže byť, ale vášnivé francuzáky, ktoré boli v čase, keď som vyrastal na Slovensku celkom normálne, v Číne naozaj neuvidíte. A ak by sa študenti na ulici oddávali vášnivým bozkom, rýchlo by ich niekto prišiel napomenúť.

No tak vidíte, porekadlo Iný kraj, Iný mrav je naozaj presné. Čo vás prekvapilo alebo naopak, napadlo vám niečo, na čo som zabudol? Ak áno, napíšte mi do komentárov.

Bonusové video aj s textom nájdete na konci tohoto článku.

V Ázii sa na verejnosti nesmrká, naše smrkanie im príde neslušné, oni radšej poťahujú. Vypľuť sople na zem bolo tradične dokonca prijateľnejšie než sa vysmrkať. S papierovými vreckovkami sa to mení, už aj Číňania smrkajú pokiaľ je blízko kôš, ale tí vychovaní si dávajú pozor, aby to nebolo smerom k iným ľuďom. A keď nemusia, radšej stále popoťahujú.

No naše látkové vreckovky sú pre Číňanov úplne sci-fi. Tie miloval môj otec a celá rodina sme mu za to nadávali. Ale na Slovensku, minimálne kedysi, bolo úplne normálne, že ľudia nosili látkové vreckovky a do tých smrkali. Naschvál, napíšte mi do komentárov, či poznáte ľudí, ktorí ešte stále používajú látkové vreckovky. Tie sa dokonca objavujú aj v niektorých starších čínskych knihách, kde o nás píšu, akí sme strašní barbari a nechuťáci.

Sopeľ biele tváre nepľujú na zem, ale strkajú si ich do vrecka! No fuj!

To by Číňan nikdy neurobil. Keby nejaký Číňan videl, ako sa Slovák vysmrká do látkovej vreckovky a tú si dá potom do vrecka, tak by zbledol ako pani konzulka, keď jej pán profesor začal grgať pri rokovaní.

To, že Číňania nesmrkajú, ale mali tendenciu sople skôr vypľuť na zem spôsobilo, že sa v Číne tento zlozvyk rozmohol a ľudia fľusali naozaj stále. A to poriadne, ako sa hovorí, ťahali ho až z päty. A nie len starší, kde - tu ešte stále môžete natrafiť aj na slečnu v kostýmčeku idúcu z práce, ktorá sople ťahá až z opätkov, na ktorých stojí.

Je toho naozaj menej a menej, najmä na verejných uliciach, v Pekingu a Šanghaji za to dokonca dávajú pokuty, približne 50 yuanov. Za posledných 5 rokov to z veľkých miest vo veľkej miere zmizlo, no na malomestách a vo vnútrozemskej Číne je to stále bežné.

Na druhej strane som sa často stretával s tým, že cudzinci v Číne občas od Číňanov preberajú zlozvyky, lebo ich považujú za normálne. Takže už som nespočetnekrát videl cudzincov, ktorí sa v Číne správajú tak, ako by sa vo svojej krajine nikdy nesprávali. Sople hádžu „na futbalistov“ a na čašníkov kričia cez pol reštaurácie ako najväčší hulváti. Áno, aj Číňania to robia, ale aj na tých ostatní Číňania pozerajú ako na hulvátov.

Aj kýchanie v spoločnosti je v Číne neslušné a párkrát som za to dostal od ženy dokonca vynadané. Nie je to úplne faux pas, ale ak sa dá, snažia sa tomu vyhnúť. Čo je však v Číne naozaj extrémne pohoršujúce, je bozkávania sa na ulici. Pusa na ústa môže byť, ale vášnivé francuzáky, ktoré boli v čase, keď som vyrastal na Slovensku celkom normálne, v Číne naozaj neuvidíte. A ak by sa študenti na ulici oddávali vášnivým bozkom, rýchlo by ich niekto prišiel napomenúť.

No tak vidíte, porekadlo Iný kraj, Iný mrav je naozaj presné. Čo vás prekvapilo alebo naopak, napadlo vám niečo, na čo som zabudol? Ak áno, napíšte mi do komentárov.

Bonus

Vo verejnom videu som spomínal že Čína pokutuje pľutie na zem. To však nie je všetko čo je dnes už zakázané.

Ak chcete čítať ďalej je potrebné sa stať členom.

Stańte sa členom

Kto by povedal, že niekedy tieto, na pohľad tak odlišné témy, budú mať toľko spoločného. Začala sa Olympiáda. A v očiach Číňanov to nie je úplne dobrý nápad.