Nasnežilo mi pred domom! Aspoň tak teraz vnímam kopu roboty, čo mám pred sebou. S Liyou sme boli mesiac na cestách, ešte nikdy sme spoločne tak dlho necestovali, plus, ja som asi ani nikdy nemal tak dlhú dovolenku. Pochopiteľne som počas cestovania aj pracoval, zas úplne nepracovať si dovoliť nemôžem; maily chodia, služby na zájazdy treba nakupovať a podcast musí vychádzať každé dva týždne; a hlavne, aj sme počas cestovania nakrútcali... Ale aj tak. Nepracoval som každý deň a nepracoval som stále, na 80% to bola (konečne) dovolenka. Dobre nám padla.

Už sme doma a teraz máme nasnežené pred domom! Ide sa do toho - odpratávať sneh, čiže pracovné resty - čo sa mi nakopili... A je ich nemálo.

Niektoré tieto resty sa týkajú aj vás, preto tento email, ale začnem najprv dvoma pozvánkami.

Tento víkend sa v Bratislave uskutoční cestovateľský festival Cestou necestou. Pôvodne som tam mal ísť aj osobne, prednášať, ale žiaľ, časovo to nevyšlo, no bude sa tam premietať môj film Tibetský roadtrip. Je síce už na YouTube, ale kto bol na mojich prednáškach vie, že kinoverzia je iná. Hlavne je tam pôvodná hudba, ktorú som na YouTube musel vymeniť kvôli copyrightu. A tie scenérie, čo vo filme sú, budú na kinoplátne úplne iný zážitok, ako na YouTube. Celé toto video bolo strihané s tým, že ide do kina a nie na YouTube. Ak teda ešte nemáte na tento víkend program a bývate v okolí BA, máte radi cestovanie, odporúčam si ísť pozrieť viac ako 50 prednášok top slovenských cestovateľov.

INFORMÁCIE A VSTUPENKY NA TOMTO ODKAZE

Potom mám ešte jednu menšiu pozvánku, vo Voderadoch na zámku sa uskutočnia oslavy príchodu čínskeho nového roka. Vyzerá to veľmi milo, aj to by vás mohlo zaujímať. Viac info tu.

Prvá várka snehu, čo som musel odpratať, je jarné upratovanie vo Vydavateľstve Rak. Minulý rok bol tak neuveriteľne hektický, že som sa vydavateľstvu vôbec nevenoval. A je to teda cítiť. Bolo už načase, aby som s tým niečo spravil. Najprv som prerobil hlavnú stránku nášho eshopu. Doteraz boli produkty v popredí, ale povedal som si, že sme rodinná firma, a je preto dobre sa k tomu hrdo hlásiť. A tak ľudia vystriedali produkty, ako hlavné posolstvo uvítacej stránky. Som celkom hrdý na to, ako to vyšlo, posúdte aj vy - otvoriť.

Taktiež som spustil reklamnú kampaň na knihy na Meta platformách (Facebook a Instagram), celá je založená na videu. Som zvedavý, ako bude fungovať. Popravde, reklamy cez Meta sú pre mňa ako hlavolam, ktorý neviem rozšifrovať. Snáď na tom neprerobíme. :)

A ešte jedna dôležitá informácia z Vydavateľstva Rak. Pred dvoma rokmi sme založili Občianske združenie Osvetové centrum Pavla Dvořáka, pomenované po mojom otcovi, a aj tento rok nám môžete darovať 2% z daní. Celý návod som dal na podstránku, ktorá úplne zúfalo potrebovala aktualizáciu - otvoriť.

No a teraz k zájazdom. Aj tu toho je veľa. V prvom rade, rozhodol som sa, že do budúcnosti budem robiť zájazdy zase pod svojou vlastnou cestovkou. Maracuya je super firma a skvelí ľudia, ale naša spolupráca nám všetkým roboty iba pridala, miesto toho, aby jej ubrala. Takže momentálne si obnovujem povinné poistenie proti úpadku, plus nejaké ďalšie administratívne veci. Hneď ako sa pohnem o krok ďalej, začnem finalizovať prihlášky na môj zájazd Tibetský roadtrip, ktorý ako jediný ešte nie je uzravetý. Tento rok už pôjde cez moju firmu. Prechádzky čínskymi rozprávkami už sú všetky dokončené, čiastočne aj poplatené, takže tam sa to už meniť nebude, jedine ak v prípade, že tam bude nejaké storno a budem hľadať náhradníkov. Nuž a uvažujem aj o jednom letnom termíne Tibetského roadtripu navyše. Niektorým z vás som to už hovoril. Len zatiaľ ešte nemám sfinalizovaný október, preto ešte nemôžem pridávať termíny, lebo neviem, koľko z pôvodných prihlášok reálne bude platiť, keď sa začnú podpisovať zmluvy. Z minulej skúsenosti sa tento počet môže výrazne zmeniť. Ale všetko je v procese riešenia, budem vás priebežne informovať :)

No a v neposlednom rade tu máme moju tvorbu. Náš cestovateľský seriál s Liyou vyjde až na jeseň, je to zimná téma a bola by blbosť, ak by diel v najchladnejšom mieste Číny vyšiel v lete. Naopak, najlepšie by bolo, ak by vyšiel pred Vianocami. Plus to ani nemá čas kedy strihať:)

Ale zato vychádza náš podcast s mojou mamou. Akurát vyšiel tretí diel: Vypichnuté oko ako Boží dar?; a mám z toho dielu veľkú radosť. Nájdete ho na každej podcastovej platforme a aj na YouTube, pridávam. Celý diel pre členov dosiahol rekord, má až hodinu a pol. Ani my sme nečakali, koľko zaujímavých informácií nájdeme na túto tému. Okrem toho som začal robiť z podcastu aj krátke videá na môj Instagram, kde by som chcel spustiť aj seriál videí “prostého kecania”. Aby som trénoval rozprávanie na kameru a strih. Čím viac tréningu, tým lepšie :) Posúďte, prvé video je vonku.

Tak a to je zhruba všetko. Ako vy riešite, ak vám nasneží pred domom? Spísať si to a spraviť si plán je niečo, čo mne veľmi pomáha. Aj preto som sa rozhodol napísať tento newsletter.

To, že som nakrúcaval televízny seriál pre RTVS, a neskôr som nakrúcaval sériu videí s Pppítrom, ma strašne zmietlo… A až teraz, pomaly 4 roky potom, ako som sa prvýkrát vydal na cestu, začínam chápať prečo!

Keď si mám vybaviť najkrajšie pracovné momenty posledných rokov, tak nakrúcanie pre RTVS dvadsaťštyri dielneho seriálu a nahrávanie videí pre Petra boli rozhodne tie najkrajšie momenty! Vznikli z toho videá, na ktoré som najviac hrdý (i keď žiaľ väčšina nie je na mojom YouTube kanále) a mám z toho plno zážitkov a skvelých dojmov. Keď sa tieto projekty skončili, bol som rozbehnutý v nakrúcaní cestovného obsahu a pokračoval som. Vzniklo niekoľko cestovateľských videí na mojom YouTube kanále, z ktorých síce mám radosť, ale keď sa na ne spätne pozerám, tak som pri ich tvorbe nemal až takú radosť. Počas cestovania a nakrúcania som bol častokrát skôr smutný a zmätený, o témy, ktoré som nakrúcal, som nemal zápal. Nevedel som prečo. Upodozrieval som niekoľko vecí.

Jedna možnosť bola, že som proste už vyčerpal témy, a tak som “plietol z h*vna bič”, ako sa hovorí. Ale na druhej strane, tých tém je v Číne toľko…, hoci som túto možnosť bral ako reálnu, neveril som jej.

Druhá sa mi zdala reálnejšia. Proste ma to prestalo baviť. Možno som po viac ako 15 rokoch v Číne predsa len stratil záujem o túto krajinu. Opäť, na druhej strane, vždy keď som niečo zaujímavé našiel, ako napríklad mnícha v opustenom chráme uprostred hôr v Chongqingu, bol som opäť nadšený a znova zapálený. Toto moju teóriu rozbíjalo. Nevyzeralo to, že by som bol Čínou presýtený. Tak prečo som z týchto ciest nemal tak veselé spomienky?

Začiatkom tohto roku som si z tohoto dôvodu nebol istý, ako vykročiť do novej tvorby. Našťastie osud to zariadil za mňa. Najprv som spojil sily s mojou mamou a začali sme spoločne nahrávať podcast. Podcast Archivárky na cestách, ktorý oslávil druhé narodeniny, dočasne stratil druhú moderátorku a mama nevedela, čo ďalej. Už dlhšie som túžil mať s mamou spoločný projekt, a tak sme si povedali, že vyskúšame tento podcast robiť spoločne, vznikla kolaborácia Archivárky na cestách 𝑥 Cesty Čínou. Už sme dali von 3 diely, ktoré sme začali nahrávať aj ako video, a musím povedať, že mi to otvorilo oči!

Otvorilo mi to oči v prvom rade v tom, ako náročné to je, robiť poctivo podcast (t.j. stráviť dni rešeršom a dni písaním scenára, nespoliehať sa na AI že napíše scenár, ako to robí žiaľ stále viac sk podcastov)!

Taktiež mi to otvorilo oči v tom, ako veľmi veľa moja mama venuje príprave tohto podcastu. Ako veľmi je na seba prísna, čo sa týka kvality a faktickosti. Nasadila mi vysokú latku, na ktorú ani zďaleka nesiaham, ale veľmi sa teším, že mám nový cieľ, kam mierim. Toto vo mne znova prebudilo kreativitu a aj ten stratený záujem o Čínu. Pretože ako si študujem jednotlivé témy, zisťujem, že ma táto krajina baví stále úplne rovnako. Chvaľabohu, padol mi kameň zo srdca.

To teda definitívne rozbilo moju druhú teóriu o tom, prečo ma za posledné dva roky točenie nebavilo až tak veľmi, ako predtým. Našťastie zasiahol osud druhýkrát.

Tento email píšem z mesta Changchun v provincii Jilin, nakrúcam nový cestovateľský seriál “Smer sever”. Už viem na 90 %, že bude mať 5 častí, štyri z toho už sú celé nakrútené. Možno vyjde aj na 6. časť, uvidíme. Ale hlavne, celé to nakrúcame spoločne s Liyou!

Po prvýkrát, odkedy sme spolu, a to už je teda dosť dlho, spoločne dlhodobo cestujeme. Nikdy sme na dovolenky moc nechodili, boli sme za 12-ročné manželstvo raz na lyžovačke, párkrát na pár dní v Taliansku a dvakrát na lodnej plavbe, lebo to predtým Liya predávala, tak to bolo polo pracovné. Ale inak nikde. A teraz spolu cestujeme už mesiac a ešte pár týždňov budeme. Okrem toho, že si robíme skvelé spomienky, tak aj robíme veľmi zaujímavý seriál. Aspoň si myslím, že bude veľmi zaujímavý. Ale to nie je dôležité, dôležité je, že to robíme spolu!

Samozrejme, že nie je všetko ideálne. Ja som napríklad akurát trochu chorý, -18 stupňov a brutálny vietor v Daliane ma trochu skolil. Ale na druhej strane, táto cesta mi odhalila odpoveď k mojej otázke. Už viem, prečo ma to nakrúcanie pre RTVS a pre Pppítra tak bavilo.

Lebo som nebol sám! A naopak, posledné dva roky som bol stále sám pri nakrúcaní. Proste to nie je taká zábava robiť všetko sám. Áno, človek nájde zaujímavé veci, a z času na čas je to nevyhnutné, ale stále, dni, až týždne v kuse sám, je proste únavné. A teraz, ako sme spoločne s Liyou, už tú samotu nepociťujem. Naopak, opäť mám radosť z tvorby a už sa neviem dočkať, až to celé začnem strihať.

Fotky z minulých nakrúcaní:

Kedy bude seriál s Liyou?

Na výsledný produkt si budete musieť počkať. Celý seriál spustíme zrejme až na jeseň, lebo by som mal rád finále seriálu na Vianoce. Ale jedno extra video, ktoré sme nakrútili, pôjde predsa len von už tento týždeň. Lebo sme nakrúcali bonusové videá k podcastu, čo točím s mamou. Nie je to úžasné?

Zrazu je to takto prepojené. Robím podcast s mojou mamou a bonusové video k podcastu robím s Liyou. S dvoma mne najbližšími ľuďmi robím svoje pracovné projekty, ktoré ma napĺňajú. Myslím, že som konečne našiel ten správny recept!

Čo robíme, je samozrejme dôležité, ale oveľa dôležitejšie je, s kým to robíme. Budem veľmi rád, ak posúdite výsledky tejto práce. Nové diely podcastu nájdete na Spotify, Apple podcastoch, Patreone, YouTube a na webe. Vychádzajú každý druhý týždeň a ak sa vám bude podcast páčiť, podporte ho členstvom (členstvo je dostupné na Spotify, Apple podcast, Patreone a na webe). Pred dvoma rokmi som si dal za cieľ, pomôcť mojej mame vybudovať kreatívny projekt (a aj extra príjem) na dôchodok. Tento podcast je základný kameň tejto snahy a verím, že sa mi tento cieľ s pomocou poslucháčov podarí splniť! - www.archivarky.sk

No a Smer sever s Liyushkou vyjde na jeseň na mojom YouTube…

V čínskej histórii boli dve významné cisárovné. Wu Zetian, ktorá vládla počas dynastie Zhou (690 až 705) je dnes považovaná za osvietenú ženu (i keď aj ona bola kedysi vnímaná ako krutá a zvrhlá žena, taká čierna kráľovná). Wu Zetian je považovaná za jedinú regulérnu cisárovna, ktorej skutočne patril mandát nebies, čiže právomoc na vládnutie z pozície cisára. Za jej života Čína prosperovala a zvyšovala svoj politický a kultúrny vplyv. Wu Zetian taktiež zaviedla množstvo reforiem, hlavne na zlepšenie postavenia žien v spoločnosti, i keď, žiaľ, väčšina z nich zmizla krátko po jej smrti.

Druhá je Cisárovná Cixi (1835 - 1908) a tá v čínskych dejinách nemá až tak pozitívny obraz. Ona, na rozdiel od Wu Zetian, reprezentuje úpadok vládnucej dynastie a rozpad cisárstva ako takého. Krátko po jej smrti v roku 1908 sa Sunjatsenovi podarilo v roku 1911 zvrhnúť jej nasledovníka, posledného čínskeho cisára Pu Yi-ho, a založiť Čínsku republiku, čím definitívne ukončil tisíce rokov starý systém feudalizmu. Toho sa cisárovná Cixi síce nedožila, ale zažila a čiastočne aj spôsobila všetky pohromy, ktoré tomu predchádzali, počnúc Ópiovými vojnami, ktoré odštartovali čínske “storočie poníženia” - obdobie, kedy Čína takmer úplne stratila svoju samostatnosť.

Neschopnosť vtedajšej Číny brániť sa mnohí pripisovali práve jej vláde, respektíve samotnému faktu, že vtedajšia vládnuca dynastia bola úplne odtrhnutá od reality krajiny, ktorá sa zmietala v chudobe a korupcii, a miesto toho pohodlne žila v sídlach plných luxusu. Veď jeden z najznámejších dekrétov cisárovnej vdovy Cixi sa dotýka toho, že zobrala peniaze určené na modernizáciu čínskej armády, a postavila si za ne mramorovú ľoď v jej Letnom paláci, ktorá služila ako jej letná reštaurácia. Táto mramorová loď je dodnes “zaparkovaná” v Letnom paláci v Pekingu.

V podcaste Archivárky na cestách som sa s mojou mamou roprával o dlhočizných nechtoch cisárovnej Cixi, ktoré sa stali symbolom úpadku dynastie Qing, poslednej čínskej dynastie a konca 2000 rokov trvajúceho feudalizmu.

Áno, je zo mňa podcaster!

Od tohoto roku sa (na zatiaľ neurčitú dobu) pripájam k 3. sérii podcastu ARCHIVÁRKY NA CESTÁCH.

Možno si hovoríte, čo robí sinológ v podcaste o histórii?

Nuž presne tak som sa zamýšľal aj ja (kedže podcast produkujem od prvého dielu), ako to, že toľko tém zo stredovekej Európy je platných aj pre dnešnú Čínu. A tak, v tretej sérii podcastu mi bude moja mama Daniela rozprávať zaujímavosti z našich stredovekých dejín, zatiaľ čo im ja budem hľadať paralely v Ďalekom Oriente. A že ich je nemálo!

V podcaste Miriam a Daniela už dlhšie hovoria “Ľudia sa nemenia...”. Mysleli naprieč dejinami, avšak naše rozprávanie s Danielou Dvořákovou vás presvedčí, že ľudia sa nemenia ani naprieč kontinentmi.

Prvý diel nášho spoločného podcastu vyšiel pre členov na webstránkach a pre verejnosť vychádza už túto stredu. Je dostupný na www.archivárky.sk, na Spotify, Patreone, Apple podcastoch, YouTube a všade, kde hľadáte podcasty.

Obsah epizódy #54: Prvý diel nášho podcastu roku 2026 prináša veľké zmeny. Kde sa zavrie jedna cesta, otvorí sa druhá. Podcast vstupuje do tretieho roku existencie s viacerými novinkami a prekvapeniami. So sinológom Pavlom Dvořákom sa rozprávame, aký bol rok 2025 a čo nám prinesie ten súčasný. Čo nás spája a čo nás odlišuje od kultúr Ďalekého východu. Čo znamenali dlhé nechty v čínskej kultúre. Čo dávali Číňanky svojmu milému namiesto pramienka vlasov. A prečo je dobré jesť kašu zo svetelného koreňa, ktorú poznali aj naši antickí a stredovekí predkovia. Vášeň pre kaše v našom stredoveku a súčasnej Číne. Ako kaša zachránila Pavlovi manželstvo.

www.archivarky.sk

Ale vráťme sa späť k cisárovnej Cixi. Pripisovať jej úpadok Číny je prehnané, predsa len Čína sa začala izolovať už v 16. storočí za dynastie Ming, keď zakázala námorné plavby a námorný obchod, čím sa odstrihla od možnosti sledovať svetový vývoj a tým aj premeškala industriálnu revolúciu, počas ktorej ju západný svet po prvýkrát predbehol v pokroku. Lenže cisárovná Cixi bola symbolom tohto úpadku.

Cixi nevládla z pozície cisára, vládla ako cisárovná vdova a regentka za svojho syna. Mandát nebies jej nikdy oficiálne nepatril a nie je považovaná za právoplatného panovníka Číny. Avšak Číne vládla takmer neuveriteľných 50 rokov!

Svoj život na cisárskom dvore začala ako konkubína, ktorej sa však veľmi rýchlo podarilo predbehnúť svoje rovesníčky a stať sa pravidelnou spoločníčkou cisára. No najmä, podarilo sa jej niečo, čo sa žiadnej inej už nepodarilo. Porodiť cisárovi jeho jediného syna, dediča trónu. Tak sa dostala na vrchol hierarchie v cisárskom paláci a veľmi rýchlo začala rozhodovať v štátnych záležitostiach za svojho neskôr rýchlo chradnúceho manžela, cisára Xianfenga. Cisár Xianfeng bol známy tým, že mal radšej nevestince a verejné domy než zasadania s radcami, neskôr sa aj nakazil pohlavnou chorobou, na čo zomrel. Ešte za jeho života prevzala moc nad krajinou jeho vrchná konkubína Cixi, ktorá si ako matka dediča a po jeho smrti aj ako cisárovna vdova svojou krutosťou a odhodlanosťou upevnila silné postavenie v paláci. Možno jej pôvodnou snahou bolo vybudovať silné postavenie pre svojho syna, budúceho cisára, ale veľmi rýchlo zistila, že jej syn sa až priveľmi ponáša na svojho otca. Zábava, konkubíny a nevestince mu robili oveľa viac radosti než vládnutie. A jej moc zachutila natoľko, že sa s nikým neplánovala deliť, ani so svojím synom.

Ľudia, ktorí sa jej postavili do cesty, vždy skončili zle. Príkladom jej krutých praktík je obľúbená konkubína jej syna, cisára Tongzhi, ktorá vo svojej podhodlanosti a cieľavedomosti až nápadne pripomínala samotnú cisárovnú Cixi za mlada. Na cisárovnú vdovu však bola krátka, jej pokus zmanipulovať mladého cisára do vzbury nevyšiel, a Cixi ju nechala hodiť zaživa do najhlbšej studne v cisárskom paláci, odkiaľ ju jej syn, cisár Tongzhi, uveznený v domácom väzení, mohol počuť každý deň a noc nariekať, ako pomaly umiera.

Cixi vládla takmer 50 rokov a prežila nielen cisára, ktorému splodila syna, ale aj druhého cisára, svojho vlastného syna. Zomrela prirodzenou smrťou v roku 1908 vo veku neuveriteľných 72 rokov! O jej živote vznikla nádherná kniha, Denník čínskej cisárovnej, ktorý rozpráva jej životný príbeh, od jej cesty k moci, až k samotnej starobe, počas ktorej sa jej ríša začala úplne rozpadať pod rukami. Slávny Oscarovový film Posledný čínsky cisár, ktorý natočil Bernardo Bertolucci a ktorý rozpráva príbeh Puyiho, posledného čínskeho cisára, začína záberom na slávne ochranné púzdra dlhočizných nechtov cisárovnej Cixi.

Smrť cisárovnej z filmu Posledný čínsky cisár.

Nuž a ako to bolo teda s jej nechtami? Vypočujte si v novom podcaste na Spotify (zatiaľ iba pre členov, verejne vychádza už v stredu).

Neuveriteľné je, že je to len pár rokov, čo sme nepoznali aplikáciu Zoom!

Prišla pandémia a svet sa presunul do online prostredia. YouTuberi, influenceri a ľudia, ktorí existovali na internete vyhrali. Ekonomika online obsahu vybuchla. Všetci ľudia boli online a pozerali videá. Aj môj kanál vyrástol práve vďaka tomu. Vyzeralo to, že svet sa jednoznačne presúva do online sveta. Potom pandémia skončila a ľudia začali chodiť von. Mnohí z nás zistili, že skutočný svet je predsa len lepší, ako ten online. Na online svet sme však úplne nezabudli, aj naďalej rástol.

Potom prišla AI. Vlastne je to len nedávno. Online svet zrazu stratil dôveryhodnosť. Čo je skutočné a čo vygenerovala umelá inteligencia? Ktorý influencer je človek a ktorý je vymyslený koncept marketingovej agentúry, alebo, ešte horšie, nepriateľskej krajiny?

Ľudia sa začínajú online obsahu báť, lebo sa mu nedá veriť. Zároveň je ho príliš, prehupli sme sa na druhú stranu húpačky. Začíname mať informácií a videí príliš. TikTok, Instagram a všetky tieto algoritmy sa snažia ukradnúť nám každú štipku voľného času, nazbierať od nás čo najviac dát a nakŕmiť nimi algoritmus, ktorého cieľom je robiť to naďalej, ale ešte efektívnejšie… Mám z toho doslova strach. Ľudia sa začali cítiť osamelí a hľadajú ľudský kontakt… Aj ja…

Veľa zahraničných tvorcov obsahu na internete, ktorí svoju kreatívnu tvorbu plánujú dlhodobo, to chápu a presúvajú sa von z online priestoru. Ja tiež. Aj z tohto dôvodu som sa rozhodol zorganizovať osobné stretnutie a premietania môjho nového cestovateľského filmu v kinách. Lebo aj mne chýba kontakt s vami - s divákmi a čitateľmi. Komentáre a lajky sú fajn, ale osobné stretnutie je lepšie. Vždy bude!

Premietania a stretnutia s divákmi som robil ešte pred pandémiou. Pamätám si, ako som sa k tomu dostal prvýkrát.

Po prvýkrát ma na premietanie presvedčil cestovateľský festival Cestou necestou. Táto myšlienka ma vtedy veľmi zaujala, akurát som začínal organizovať zájazdy, klientov som mal málo a chcel som svoje cesty zviditeľniť. Okrem toho som roky fotil fotky do šuplíka, chcel som, aby ich konečne svet videl. V neposlednom rade som akurát absolvoval zaujímavú cestu s mojimi rodičmi, putovali sme s karavánou mulíc cez hory po historickej ceste čaju a koní. Môj otec o tom napísal aj kapitolu do knihy, ktorá je v desiatom zväzku Sopy dávnej minulosti.

Skrátka, mal som kopu skvelého materiálu, písal som už roky blog, čerstvo som začal točiť videá na YouTube a tak som si bol istý, že aj verejná prednáška bude hračka. Nebola. Dopadlo to katastrofálne.

Unudil som nielen divákov, ale aj sám seba. Dnes už žiaľ zosnulý spoluorganizátor festivalu Cestou necestou Milan mi povedal na rovinu, že to bolo dosť zlé. Ale videl vo mne potenciál. Povedal mi, nech to skúsim nejako zmeniť a prídem znova. Nevedel som, čo má na mysli. Nechápal som, ako by mala verejná prednáška vyzerať.

Nie dlho po tomto fiasku som išiel znova prednášať. Tentokrát na najväčší cestovateľský festival v Českej republike. Bola to veľká akcia, bolo tam veľa ľudí, a moja prednáška bola opäť fiasko. Vedel som, že je niečo zle, ale nevedel som čo. A tak som začal obchádzať ďalšie prednášky. Dve z nich mi otvorili oči.

Prvá bola od českého fotografa Pavla Svobody. Mal nádherné fotky, ale Pavel aj strašne zaujímavo rozprával. Vedel totiž, o čom bude rozprávať, neimprovizoval ako ja. Nespoliehal sa na svoje fotky. Áno, jeho fotky boli krásne, ale fotky bez príbehu sú iba pekné obrázky. Farby bez duše. On im dal dušu zaujímavými príbehmi.

Druhá prednáška bola od spisovateľa Ladislava Ziburu. To bolo niečo úplne iné. Ladislav nemal takmer žiadne fotky, ak, tak nejaká dokumentárna fotka odfotená iPhonom. Ale pri jeho rozprávaní sa diváci váľali smiechom. To nebola cestovateľská prednáška, to bola komediálna šou! Vtedy som to pochopil. Prednáška je šou! Prednáška má začiatok, stred a koniec, prednáška má mať príbeh, ktorý musí ísť ruka v ruke s fotografiami, či videami. Otvoril si mi úplne nový svet!

Hneď ako som prišiel domov, začal som pracovať na svojej vlastnej prednáške. Volala sa Desať rokov v Číne a bol to pokus presne to, čo som videl u Pavla a Ladislava. Šou...

Vrátil som sa s ňou na festival Cestou necestou a tentokrát som zožal úspech. Moje rozprávanie ľudí nadchlo, zabavilo, ale aj poučilo. A ja som sa zamiloval do verejného prednášania. Absolvoval som celý jeden ročník s touto prednáškou, ale potom prišla pandémia.

Konečne som sa do toho začínal dostávať a na 5 rokov som musel prestať.

Bola pandémia, všetko bolo online, tak som aj ja moju prednášku dal online. Ale tým som ju uzavrel. Vedel som, že keď sa raz k premietaniu vrátim, budem musieť vymyslieť novú.

Prednášku si môžete pozrieť v tomto videu, ale popravde spätne sa mi už tak dobrá nejaví 😂 Radšej ju nepozerajte.

Pred dvoma rokmi som sa pred divákov vrátil. Tentokrát už bol môj YouTube kanál celkom veľký, mal som za sebou desiatky videí a vedel som, ako zaujať, sály sa rýchlo zaplnili, taktiež som mal za sebou už prvú knihu a na premietaní som si testoval materiál na druhú knihu. Prednášky mali úspech, aj keď tie prvé boli trochu rozpačité. Predsalen, mal som päťročnú pauzu. Ale dostal som sa do toho.

Teraz je rok 2025 a je čas na nové kolo! Už 21.11. mi začína turné!

Chcem začať novú kapitolu v mojom verejnom vystupovaní. V prvom rade z toho chcem spraviť pravidelnú akciu. A samozrejme chcem to robiť lepšie, krajšie a zaujímavejšie! Prenajal som si osem slovenských kín, celú organizáciu som zobral pod svoje krídla (s pomocou) a púšťam sa do nového konceptu. Uvidíme, kam to porastie. Alebo či to vôbec porastie, pochopiteľne mám veľké obavy, že to bude fiasko a nikto nepríde. Ale ak to vyjde, bude to pre mňa významná kapitola aj do budúcnosti.

K tomuto novému formátu ma inšpiroval Beau Miles, jeden z mojich obľúbených tvorcov. Je to filmár z Austrálie. On svoje filmy presunul do kín. Samozrejme, dáva ich stále aj na YouTube, rovnako budem aj ja, ale nové filmy, tie väčšie a náročnejšie, najprv premiéruje v kinách. Má s tým veľký úspech. Aj ja by som rád išiel na jeho premietanie, ale žiaľ do Číny sa nechystá. I keď chystá svetové turné, tak možno ho chytím niekde inde. Ale skrátka, inšpiroval ma, tak ako Pavel a Ladislav pred mnohými rokmi. Ďakujem vám, Pavel Svoboda, Ladislav Zibura a Beau Miles! Bez vás by som sa do tohto projektu nikdy neodvážil pustiť. Vy ste mi dodali odvahu. A taktiež sa chcem poďakovať festivalu Cestou Necestou, Michalovi Knitlovi a Milanovi Hanovi, za to že vo mne niečo videli.

Teraz potrebujem pomoc mojich fanúšikov!

Lístky máme v predaji na Ticketportal. Nájdite si čas a prídite! Strašne rád vás uvidím, a taktiež, prepošlite plagátik, alebo link na moje stránky aj svojim známym: www.cestycinou.sk.

Dať vedieť ľuďom o tom, že sa takáto akcia chystá, a presvedčiť ich, že za to stojí prísť sa pozrieť, je to najťažšie. Ale verím, že sa nám to podarí.

Posledné dni trávim nonstop nad materiálom, čo som natočil, aby som vám vedel priniesť čo najlepší zážitok. Ešte mi bude samotný strih nového filmu trvať aspoň týždeň čistej roboty, ale už sa neviem dočkať, až sa s vami o to podelím. Vidíme sa!

Práve som sa rozlúčil s poslednými spolucestovateľmi, čo so mnou išli na Tibetský roadtrip. Bolo nás 16 a zažili sme skutočné dobrodružstvá!

Teraz ma čaká 1800 km šoférovania domov. Ale teším sa, budem si dávať dokopy dojmy z tejto fascinujúcej cesty. Potom ma čaká práca na celý mesiac. Musím zostrihať film z tejto expedície. A to bude veru roboty… Ale už sa na to teším, lebo sa mi podarilo natočiť neskutočné zábery!

Film Tibetský roadtrip bude plný úžasných záberov, cestovateľskej drámy, ale aj nádherných kultúr. Máte sa na čo tešiť. Film budem premietať v 8 slovenských mestách. A pozor, bude to v kinách!

Neskôr pôjde síce film aj na YouTube, ale myslím si, že tie scenérie, čo sa mi podarilo natočiť, patria na plátno kín. Veď posúďte sami podľa fotiek, ktoré vám teraz posielam!

Vstupenky na akciu sú už v predpredaji na TicketPortal: https://www.ticketportal.sk/event/CESTY-CINOU-PAVLA-DVORAKA-TIBETSKY-ROADTRIP

Jackie Chan má po dlhej dobe dobrý film. Volá sa The Shadow's Edge a okrem Jackieho tam hrá aj Tony (Ka Fai) Leung. Ak poznáte mega slávneho herca Tonyho Leunga, ktorý hral vo filmoch ako In the Mood for Love, Lust and Caution, Grandmaster či Shang-qi, nuž tak to nie je on. Je to jeho menovec. To som si aj ja uvedomil, až pri písaní tohto textu. No neuberá to na fakte, že jeho herecký výkon, rovnako ako herecký výkon Jackie Chana a ďalších relatívne malých a neznámych hercov, bol veľmi dobrý.

Film rozpráva príbeh zločincov, ktorí sa špecializujú na kamufláž a hackovanie bezpečnostných systémov, a polícia ich nevie chytiť. Hlavný zlosyn je Tony (Ka Fai) Leung. Aby ho chytili, musia vytiahnuť z dôchodku legendu policajných zložiek, ktorú hrá Jackie Chan.

Je to trochu sranda sledovať dvoch (+-) sedemdesiatnikov (Tony (Ka Fai) Leung má 67 a Jackie Chan má 71), ako sú najväčší neporaziteľní borci v celom príbehu, a mladá krv, hoci skvelí bojovníci, ich nedokážu premôcť. Treba ten film brať s rezervou, ale to je pre hongkonských a čínskych filmoch štandard. Nie je to Bollywood, ale trochu génov majú spoločných.Na druhej strane, film má dobrý scenár, dobré herecké výkony a skvelú akciu. Klobúk dole pred dvoma sedemdesiatnikmi, ktorí naozaj zvládajú veci, aké by nezvládli ani o desiatky rokov mladší ľudia. Na internete je veľa záberov z pozadia nakrúcania a všetko to je dosť neuveriteľné. Ak máte radi filmy Jackieho Chana, či celkovo ázijské akčné filmy, tento odporúčam.

Začal som tým, že Jackie Chan má po dlhej dobe dobrý film. Veru, jeho filmy za posledných desať rokov neboli veľmi dobré. Veľa z nich som ani nezvládol pozerať, alebo som pri tom trochu trpel. Veľa z nich sa spoliehalo na CGI efekty a umelú akciu, akú poznáme z hollywoodských akčných filmov, a to je niečo, čo ma veľmi nebaví, lebo Jackie Chan už je skrátka starý. A vzbudzoval dojem, že si to nechce priznať. Viď Hidden strike.

Ani pred týmto filmom som nechcel mať príliš veľké očakávania, Jackie Chan je naozaj v dôchodkovom veku, ale o to viac ma jeho posledný film prekvapil. Ešte to stále vie! No aj jeho minulé filmy boli niekedy s dobrou akciou, ale aj tak veľmi zlé. To ma priviedlo k otázke, prečo majú herci zlé filmy? Prečo majú hudobníci zlé albumy? Prečo majú spisovatelia zlé knihy? Prečo majú youtuberi zlé videá? Prečo majú kreatívni ľudia skrátka zlé obdobia?

Čím dlhšie som sa nad tým zamýšľal, tým viac som si pripadal hlúpo. Kto sme my, aby sme posudzovali, že niekto, kto je kreatívny, má zlé obdobie? Veď my sme len diváci. Ja som divák filmov Jackie Chana, ktorý spomína na filmy ako Police Story, Ruble in the Bronx, Shaghai noon a iné, čo bolo pred desiatakmi rokmi. Jackie Chan sa odvtedy zmenil. Nie len že je starší, on je proste iný. Iba on vie, čo potrebuje dať von a čo nie. To, že mne sa to nepáči, nič neznamená. A vravieť o niekoho diele, do ktorého dal autor srdce a dušu, že je zlé, je naozaj sebecké. Možno to môžme hovoriť o filmch, na ktorých je vidieť, že autori do nich nedali nič. Že ich robili z úplne iných dôvodov, než kreatívnych. Viď. tohtoročné Hollywoodske trháky ako Jurrasic Park, Fantastic 4, či Superman. Zlé…

U hercov sa najčastejšie hovorí, že majú zlé filmy. A niekedy skutočne majú. To ale neznamená, že sa niekomu inému nepáčia. Bežne sa mi stáva, že sa mi páčia aj filmy, ktoré sa iným nepáčia. Napríklad sa mi veľmi páčil Joker 2, zatiaľ čo väčšina ľudí ten film vôbec nedávala a je to väčšinovým publikom považované za zlý film. A tie filmy Jackie Chana, čo sa mne za posledných 10 rokov nepáčili, sa možno páčia niekomu inému. Veď aj tohtoročné Hollywoodske trháky ako Jurrasic Park, Fantastic 4, či Superman sa niekomu museli páčiť. Či?

Neplatí to len o filmoch. Ladislav Zibura je môj najobľúbenejší spisovateľ. Ale jeho posledné dve knihy ma až tak veľmi nebavili. Neviem prečo. A pritom on sám považuje svoju poslednú knihu za najlepšiu. A rovnako aj mnohí jeho čitatelia. To, že sa mne nepáčila, neznamená, že bola zlá, ale že sa ja nachádzam niekde inde, ako sa nachádza cieľový čitateľ jeho knihy. A znamená to, že on sa ako autor zmenil, rovnako ako som sa zmenil aj ja, ako jeho čitateľ. Je to úplne normálna vec, i keď strašidelná. Ako pre diváka, aj pre autora.

Aj ja som sa ako autor zmenil. Na YouTube je to vidieť najviac, moje videá z pred piatich rokov a terajšie sú úplne iné. Kým moje minulé videá boli hlavne informačné, tie dnešné sú skôr pocitové. Aj ja, ako človek som v rovnakom rozpoložení. Nebaví ma prijímať nové informácie, som nimi prehltený, mám potrebu vypnúť. Mám potrebu ísť do prírody a len tak sedieť a vnímať okolie.

Keď nemám možnosť ísť do prírody, ale chcem vypnúť, pustím si radšej video, ako niekto iný ide do prírody a fotografuje tam, či beží, či robí niečo iné. Pozerám videá, po ktorých nemám pocit, že viem niečo nové, ale že som na chvíľu vypol. Toto je napríklad jedno z mojich najobľúbenejších videí a často sa k nemu vraciam. Čo robím u YouTube málokedy.

Samozrejme ľudia moje súčasné videá aj kritizujú, občas mi píšu, že im chýba moja stará tvorba. Úplne ich chápem. Aj mne chýba stará tvorba Jackie Chana a jeho nové filmy považujem za zlé filmy. Z toho istého dôvodu veľa mojich divákov považuje moje súčasné videá a texty za hlúpe, nudné, či proste zlé. Možno aj naozaj sú…

Každý človek, čo prispôsobuje svoju tvorbu emóciám a túžbe vyjadriť sa, a menej požiadavkám trhu, sa s týmto stretne. Jeho diváci prichádzajú a odchádzajú. Raz je divákov veľa, inokedy málo. To neznamená, že robí zlú prácu. Znamená to len, že sa zmenil, zmenila sa jeho tvorba, a zmenili sa aj jeho diváci. Je to strašidelné. Čo je najstrašidelnejšie?

Ja neviem, čo bude zajtra, pozajtra, o mesiac, či o rok. Možno mi to tiež potrvá desať rokov, až si niekto povie, že konečne ten Dvořák spravil zase niečo dobré. Tak ako aj Jackie Chan... Konečne mal dobrý film. Ale boli tie minulé skutočne zlé? Možno áno. Pretože tohtoročné Hollywoodske trháky boli skutočne zlé. Či?