Vravel som, že Číňania si dávajú veľmi záležať na výbere vhodného mena. Dnes hľadajú hlavne mená čo najzložitejšie a s čo neliterárnejšími znakmi. Ale ono tomu tak nebolo vždy. A stále tomu tak niekde nie je. Na vidieku a v chudobných oblastiach kedysi bola úplne opačná tendencia. Nechceli svojím deťom vybrať čo najlepšie meno, ale naopak, čo najhoršie. Prečo? Kedysi Číňania verili, že čím „blbšie“ meno človek bude mať, tým ľahšie sa mu bude žiť. Pretože bude mať až tak blbé meno, že ani zlí duchovia sa k nemu nebudú chcieť priblížiť! Táto tendencia existovala hlavne v oblastiach, kde ľudia naozaj mali existenčné problémy. Mená vyberali čo najjednoduchšie, čo najdivnejšie. Svoje deti pomenovali tak, ako by napríklad pomenovali svojho psa. Uvediem jeden príklad. V Číne existuje meno, ktoré je na juhu Číny považované za veľmi dobré meno – Ziteng (子腾 – znamenajá niečo ako povstať, zdvihnúť sa do výšky, stúpať, vzlietnuť…). Skvelé meno, ale len pre človeka, ktorého priezvisko nie je Du (杜). Pretože ak sa celým meno volá Du Ziteng (杜子腾), tak to v čínštine znie úplne rovnako ako veta „Duzi teng!(肚子疼)“. A to znamená „Bolí ma brucho!“. Žiadny zlý duch nepôjde vyhľadávať niekoho, kto sa volá „Bolí ma brucho!“. 🙂

Toto nie je jediný prípad poverčivosti pri vyberaní mien. V Číne celkom bežné, a veľmi jednoduché je meno si zmeniť. Prečo si ale ľudia menia mená? Okrem dôvodov, že ho proste nemajú radi, sú veľmi bežné aj dôvody spojené s Fengshui. Čo je Fengshui nebudem vysvetľovať, to väčšina ľudí tuší. Ako to však funguje s menami? Jednoducho. Nedarí sa mu v businesse a tak ide vyhľadať Fengshui majstra, opýtať sa v čom je problém. Problém je v jeho mene. Je stále chorý a ide vyhľadať Fengshui majstra, opýtať sa v čom je problém. Problém je v mene. Aj to sa stáva, Číňania veria, že vplyv mena na človeka je naozaj veľký a môže sa stať, že nešťastie sprevádza človeka práve kvôli jeho menu. Potom je ho treba zmeniť.

Napadá ma ešte jedna zaujímavosť, ktorú som nespomenul. Väčšina čínskych mien sa skladá z troch znakov, (väčšinou) jeden znak priezvisko a (väčšinou) dva znaky meno. Ale stredný znak máva niekedy jednu extra funkciu. Zjednocuje potomkov jedného rodu. Jeden zo spôsobov ako to funguje je, že otec vyberie konkrétny znak pre všetkých svojich potomkov. Napríklad daná rodina sa priezviskom volá Han a otec vyberie, že všetci jeho potomkovia budú mať v mene aj napríklad znak pre nefrit Yu (玉). To znamená, že každé dieťa tohoto rodu sa bude volať Han Yu_. Existuje ešte jeden spôsob ako to funguje, o mnoho zaujímavejší. Zo znakov stredného mena všetkých potomkov sa dá vyskladať nejaká veta, príslovie, či citát… Aká veta, to sa rôzni podla oblasti a zvykov. Niekedy im je táto „veta“ pridelená niekym dôležitým, niekedy ju vyberie otec/praotec a pod. A všetko toto nemusí fungovať len horizontálne, t.j. v rámci potomkov jednej generácie, ale aj vertikálne. To znamená, že zo stredných znakov syna, otca, deda a pradeda sa dá vyskladať napríklad štvorslabičné spojenie chengyu (čo sú veľmi bežné jazykové prvky v čínštine, často krát založené na klasických konotáciach).

Preberanie priezviska v rodine má celkovo oproti nám niekoľko odlišností. Žena nepreberá priezvisko manžela, len deti sa volajú po otcovi. Ale ani to nie vždy! Keď je rodina manželky dôležitejšia a bohatšia, deti dedia meno rodiny manželky a nie otca. Takže milí páni, ak chcete aby sa Vaše deti volali po Vás, nehľadajte si v Číne manželku s vyšším postavením. Pretože že toto je jedna z vecí, ktorá je stále veľmi bežná a sám takéto rodiny poznám.

Momentálne pracujem vo firme, ktorá importuje víno z Talianska. A pracujem na katalógu. Okrem toho, že som zasypaný obrázkami a textami, naučil som sa provincie Talianska a nejaké fakty o víne, tak som postrehol ešte jednu vec. Máme už 40 strán katalógu, na každej strane dve fľašky, ale v celom katalógu sú len 3 biele vína. Najprv som tomu neprikladal veľkú pozornosť, ale potom som si uvedomil ďalšie veci. Keď sme si minule s priateľkou kupovali víno, trvala na tom, že musí byť červené a nie biele. A len vďaka tomu, že to bol obchod s importom z Grécka, tam biele víno mali. Pretože keď idete do normálneho čínskeho obchodu, biele víno častokrát ani nenájdete. A ono poďme rovno k základom – ako sa povie víno po čínsky? Existuje názov putaojiu （葡萄酒）, ktorý znamená „alkohol z hrozna“. Podla toho, aký znak sa pridá na začiatok – či znak pre červený, alebo biely, podľa toho sa víno ďalej delí. Ak teda chceme doslovne prepísať názov pre červené a biele víno, bolo by to asi takto: červené+hrozno+alkohol a biele+hrozno+alkohol. Ale pozor, kto bol, alebo je v Číne, si určite všimol, že sa to v reálnom živote málokedy takto používa. Sú to predsa len 4 znaky a čínština je skôr dvoj-znakový jazyk. Všetko radi skracujú a nadbytočné znaky vypúštajú. Skracuje sa to jednoducho na „červený+alkohol“ (vynechajú sa znaky pre hrozno). A presne tu je ten háčik, iba červené víno sa dá takto skrátiť.

Pretože ak by sa takto skrátilo biele víno, bola by z toho čínska pálenka. A skratka červený alkohol sa nepoužíva len na označenie červeného vína, ale ako víno vo všeobecnosti! Myslím si, že je to dané dvoma vecami – snahou o lingvistickú ekonomickosť, tj názov „biele víno“ sa nedá skrátiť a preto sa moc nepoužíva, ale aj kvôli jednoznačnej preferencii červeného vína. Ale prečo sa v Číne tak silno preferuje červené víno? Ťažko povedať, nepoznám žiadnu štúdiu, aj keď by bola určite zaujímavá a ak niekto o niečom vie, prosím podeľte sa. Ja mám svoju teóriu.

Väčšina Číňanov totiž pije víno kvôli prestíži. Nepijú ho, pretože by im tak veľmi chutilo, ale pretože je to niečo, čo oddeľuje ľudí, čo majú peniaze a ľudí, čo nemajú peniaze. Mnoho Číňanov tým chce len ukázať svoju spoločenskú triedu. Aj keď samozrejme tento rozdiel mizne s stále nižšou cenou vína v Číne a zvyšujúcou sa životnou úrovňou. Ale aj tak je to dôležitý aspekt pitia vína. A keď sa k tomu pridá, že červená je odjakživa farba šťastia v Číne, moje teória dostáva pointu. Keď už pijem niečo pre ukázanie prestíže, tak chcem aby to malo farbu šťastia a nie bielu farbu, ktorá tradične v Číne vyjadruje smútok. A prečo sa nedá skrátiť názov „biele víno“? Bola by z toho pálenka, ktorá je typická pre nižšiu spoločenskú vrstvu bez peňazí. Podla mňa, ako by povedali Číňania „You daoli“ aneb má to svoju logiku.

Sedím vo vlaku, za oknami padajú veľké krúpy, v ušiach počúvam posledný album Boy Wondera a rozmýšľam, čo všetko človek musí podstúpiť ak chce zostať v krajine ktorú má tak rád. Problémy s vízami človeku naozaj začnú liezť na nervy keď každý mesiac musí stráviť viac ako 40 hodín vo vlaku. Minule to bolo fajn, išiel som prvýkrát do Hong Kongu a tak som si aspoň spravil výlet. Videl som mesto, pobehal som všetky kúty lacnou električkou, všetky atrakcie ktoré sú zadarmo som videl, možno aj niektoré ktoré nie sú moc drahé. Bol to pekný výlet. Hong Kong je naozaj zvláštne miesto. Vždy som si myslel svoje, keď ľudia vraveli, že Hong KOng nie je Čína (som predsa zarytý komunista ;-)), ale teraz už to chápem. Naozaj to tam nie je cítiť ako v Číne. Ak si človek myslí, že v Číne je veľa ľudí, nech ide do Hong Kongu. Alebo nech tam radšej nejde. Až tam je veľa ľudí. Aj na mňa to bolo priveľa. Človek v niektorých častiach mesta nechodí vôbec po zemi. Všade sú chodníky nad zemou, pretože uličky sú tenučké, cesty široké a ľudia sa už nikam nezmestia. K tomu je tam strašné horúčava a nikto nevie po čínsky. No dobre, veľa ľudí vie, ale Hong Kongčania nemajú čínštinu radi a často krát ňou odmietajú rozprávať. Ja zas v zásade odmietam rozprávať anglicky, takže sa v Hong Kongu dostávam do dobrovoľne-nedobrovoľnej lingvistickej izolácie. Ale na druhej strane, kantončina je balzam pre moje uši.

Pokiaľ človek ide do Hong Kongu na budget, rozhodne odporúčam sadnúť na električku a voziť sa po meste. Je to lacné a dá sa toho vidieť naozaj veľa. Nie je preplnená ľuďmi (občas) a keď si človek chytí miesto na vrchnom poschodí (sú dvojposchodové) má krásny výhľad a neustály prievan, ktorý ho aspoň trošku preberie.

No ale tentokrát už sa mi do Hong Kongu nechcelo. Je tam moc teplo, všetko čo sa dá vidieť na budget som videl, na zábavky vyššieho rozpočtu nemám, ani len na Hong Konggské ceny za jedlo a ubytovanie nemám (hoci predtým som býval v najlacnejšom hostaly, kde noc stojí 100 Hong Kongských dolárov na noc, je to drevená posteľ z ktorej vás všetko svrbí a po stenách behajú rôzne veci, ktoré radšej neskúmate). Okrem toho ma v Šanghaji čaká roboty a roboty. A tak môj výlet vyzeral tak, že som v Šanghaji sadol na vlak a strávil v ňom viac ako 20 hodín. Meškali sme. Prišiel som do Shezhenu, mesta ktoré susedí s Hong Kongom, prešiel som cez hranice, sadol na metro, prešiel jednu stanicu, sadol opačným smerom, prešiel späť do Shezhenu a išiel do Starbucksu aby som si nabil mobil a počítač na ďalších 20 hodín späť do Šanghaja. Popri tom som si samozrejme ešte stihol dať južanské Dim Sum a navštíviť dvojposchodovú predajňu čaju a čajového porcelánu.

O 4 poobede už som sedel vo vlaku, hoci len o pol 8 ráno som vystúpil z prvého. Nie je to až také zlé. Človek si na to zvykne. A hlavne sa človek neustále učí. Už napríklad viem, že keď si budem kupovať lístok, musím silou mocou vybojovať sedadlo pri okne. Normálne mi to je jedno, ale 20 hodín vo vlaku a človek začne milovať okienko o ktoré si môže oprieť o štvrtej ráno hlavu.

Pretože inak má len stôl pred sebou a ležať na ňom nie je až tak príjemné. Ale najhoršie miesto je na konci vagónu, kde je pri stolíku len 5 stoličiek, stolík pre štyroch a teda piata stolička je bez všetkého. Túto stoličku už som vyhral dvakrát a začínam ju neznášať. Minule vedľa mňa sedela aspoň pekná Číňanka a mal som dôvod si o ňu nenápadne oprieť hlavu, ale dnes sedím len s chlapmi, i keď sympaťákmi, no oprieť si oňho hlavičku by bolo trošku moc ☺ Takže rada na dlhé cesty vlakom – sedadlo pri okne.

Ale cesty vlakom majú niečo do seba. Keď sa celému vlaku vybijú mobily začnú sa ľudia spolu rozprávať (kedysi sa podstatne viac rozprávali) a začína tréning na čínštinu. Už to dávam v pohode, ale pamätám si časy, keď ma príšerná čínština roľníkov a robotníkov, ktorí chodia najlacnejšou triedou ako ja, privádzala k šialenstvu. Vôbec som nevedel čo vravia. To je presne ten moment, v ktorom si uvedomíte, že keď vám Číňan povie, že rozprávate lepšou čínštinou ako on, nie je to len slušnosť, ale je to naozaj pravda. Tréningom sa všetko dá a už rozumiem rôznym príšerným podobám oficiálnej čínštiny, i keď to je nekonečný zážitok a nekonečná studňa nových slovíčok, ktoré nikdy nepoužijete. Otázka autora – môže byť „Laosi“ divné pomenovanie pre Rusa?

No vlak by som za lietadlo len tak nevymenil, lebo tu človek stretne neuveriteľne veľa zaujímavých ľudí.

Tak napríklad minule ma na stanici v Guangzhou zastavili dve Kolumbíjčanky, lebo boli absolútne neschopné si kúpiť lístok. Jedna mala 22 a druhá 26. Tak som im pomohol a kedže sme ho kupovali naraz mali sme aj sedadlá pri sebe. Okrem toho že som si precvičil španielčinu (volali mi každú chvíľu počas nasledujúcich dní, pokiaľ nám nešiel ten vlak. A to aj o 6 ráno, naozaj boli neschopné) tak som sa dozvedel aj zaujímavú story. Odišli z Kolumbie do Hong Kongu a zarábali si prostitúciou. Použili na to veľmi zaujímavý španielsky výraz – holubice. Trvalo mi dlho kým som ho dešifroval. Žili tam už rok, ale dostali sa do problémov a tak im nezostávalo nič iné, ako odísť ďalej. Najprv som sa divil, prečo majú tak strašne veľa batožín (dosť som sa ich nanosil, naozaj boli neschopné) ale potom som to pochopil. Až po hodinách z nich vyšlo, že do Šanghaju vlastne utekajú. Musel som im písať adresy všetkých najväčších diskoték, kde sú potencionálne zárobky. Okrem toho som im musel aj objednať hotel, kúpiť SIMkratu, pomôcť získať peniaze z Western union a podobne. Naozaj boli neschopné. Aspoň mám ďalší príbeh do svojho budúceho veľdiela : ) A to dielo by bolo ešte viac „veľ“ keby že som maliar. Pretože ich zhrozené tváre, keď sme sa snažili dostať do absolútne, ale absolútne preplneného vlaku (ale absolútne, pre Európana je to nepredstaviteľný pojem) stáli naozaj za to. A vždy ďalšie zhrozenia, keď si nejaký chlapík odpľul až z päty, či odgrgol zvukom hromu ma zabávali 20 hodín vo vlaku. Na tejto fotke síce nie je vidieť jej tvár, ale zhrozenie v jej tváre sa dá vyčítať. A to chlapík len upratuje zem.

Ďalší pekný príbeh prikrášlim, aby som sa udržal v téme. Nebolo to totiž vo vlaku, ale v metre. No išiel som zrovna na vlak, tak sa to tiež počíta. Vedľa mňa sedela maminka s dieťatkom na rukách. Kto bol v Číne vie, že malé deti tu majú špeciálny „úbor“ s rozpáranými nohavicami, aby sa dali pohodlne usadiť na potrebu v prípade núdze. A tak sa tomu aj stalo. Dieťatko sa hralo s pipíkom, keď zrazu šup, po celom metre sa rozlial potôčik. Či skôr riečka. Ľudia uskakovali, maminka sa smiala, dieťatko sa smialo, a ja som si aspoň dvihol ruksak a nohy zo zeme. Niektorí to nestihli. Zopár ľudí si zamrmlalo, že mu mohli aspoň podstrčiť igelitku, ale inak sa nič nedialo. Milujem túto krajinu, všetko sa berie v pohode:)
Ďalší krásne zážitky sú vlakoví predajcovia. Vo vlaku sú dva druhy. Jedni sú pracovníci vlaku. Majú vozíky a v nich buď ovocie, teplé jedlo, instantné jedlo, pitie, cigarety (v čínskych vlakoch v najlacnejšej triede sa dosť fajčí), karty (aj sa dosť hraje), semiačka (aj sa dosť rozhadzujú šupky po zemi) a pod. Číňania ktorí nemajú sedátka (a tých je veľa, pretože hoci by to dráhy robiť nemali, stále predávajú nadmerné množstvo lístkov na státie. Na dvadsať hodín!!)) na nich už okolo jedenástej strašne nadávajú a občas sa do seba pustia, pretože každých 30 minút príde nejaký vozík. Chudáci sa snažia spať aspoň na zemi ale nikto im to nedovolí. No a druhá skupina predajcov predajcov sú neoficiálni predajcovia. Majú veľké tašky, ktoré sa otvárajú keď noc sadá na vlak. Okrem všetého čo majú oficiálni tam majú aj napríklad aj stoličky. Akurát ich veci sú často krát falošné. Ono vlastne aj veci tých oficiálnych sú občas fejky. Kúpil som si od nich dva druhy piva. Ani jedno nebolo pravé. Boli to rôzne napodobeniny čínskych pív. Ono aj kvalitné čínske pivo má pre milovníkov českého piva nie príliš pivovú chuť, ale tieto boli o dosť horšie. No a niekedy majú títo predajcovia parťákov na staniciach. Prídeme do stanice a tí vo vlaku otvoria dokorán okná a z vonku sa prihrnú ich parťáci, ktorí kričia na celý vlak a predávajú miestne špeciality. Najväčší úspech zatiaľ mali pečené kuratá z Shanglao. Keď už mi ich ponúkali každú cestu, na štvrtýkrát som neodolal. A boli dobré. Šak aj išli naozaj na odbyt ako je vidieť na tomto videu.

Kapitola sama o sebe sú záchody. A to ako po celej Číne tak aj tie vlakové. Ono, prvé tri stanice vyzerajú super (i keď tie prostitútky s Kolumbie by s týmto vyhlásením nesúhlasili a záchody použili len raz za tých 20 hodín). No každou hodinou sa to zhoršuje. Naposledy ma ku koncu jazdy na záchode čakala obrovská kopa bordelu. A bolo tam všetko od použitého toaleťáku a použitých vložiek, až po všade prítomné šupy z melónových zrniečok.
No okrem veselých historiek ma niektoré zase ničia. Napríklad minule som sedel pod výbojkou ktorá nonstop pískala asi 5 hodín. Myslel som si že odpadnem. Pripomínalo mi to pravé čínske mučenie. Raz som zas sedel s troma roľníkmi, ktorí aj napriek tomu, že sedeli vedľa seba, neuveriteľne revali a v zápale diskusie búchali päsťou do stolu, na ktorom som sa snažil spať. A to nebolo nič oproti tomu, keď zdvihli telefón. Aj toho na druhom konci drátu muselo odfúknuť, ako reval náš Číňan do toho telefónu. Šak posúďte sami. Na tejto nahrávke ten čo je najhlasnejší zrovna telefonuje. Nesedel spolu s ostatnými, ale o tri rady ďalej od nás!! Takže si predstavte aké to bolo, keď začali telefonovať tí čo sedeli vedľa mňa. V tejto nahrávke sa len rozprávajú a aj to zrovna nemali moc vzrušujúce téma, takže boli celkom „ticho“ a nebúchali do stola.

No toď asi vše z komplentácii po 24 hodinách vo vlaku. Idem sa pozerať ako číňanci hrajú karty, Možno za tých ďalších 17 hodín dostanem ešte nápad čo dopísať.

SaveSave

Čínske reštaurácie som mal v láske oveľa skôr ako som sa do Číny dostal. Vždy mi však napadala jedna vec: chutí tak aj naozajstné čínske jedlo? Jedlo, ktoré jedia Číňania v Číne? Táto otázka zjavne netrápila len mňa, stále mi ju niekto dáva.

Nechutí. Prvýkrát som sa o tom presvedčil priamo v Číne. Čínske jedlo u nás je prispôsobené našim chutiam. A to veľmi výrazne. Vždy keď, to niekomu poviem, tak je touto odpoveďou sklamaný.

Druhýkrát som sa o tom presvedčil na Slovensku. Pred nedávnom som sa zhodou okolností ocitol v čínskej reštaurácii ako čašník. Zo začiatku som bol nadšený. Okrem toho, že som prvé dni rozprával čínsky viac ako keď som bol v Číne, tak to malo ešte jednu veľkú výhodu. Po dlhom čase som mal naozajstné čínske jedlo.

Kuchári, ktorí varia „čínu“ v našich čínskych reštauráciach, toto jedlo sami vôbec nejedia. Robia si pre seba pravú „čínu“ v presvedčení, že cudzinec by to nejedol. Aj v mojom prípade boli šokovaní, keď som prestal jesť čínske jedlo určené Slovákom a chodil za nimi do kuchyne na čínske pre Číňanov. Hneď prvý deň mi na privítanie vložili do misky prasačiu paprčku: celú od kolena aj s kopýtkom. K tomu držky na cibuľke a niekoľko misiek s omáčkami, kam sme si jedlo namáčali. Zjedli by toto Slováci v čínskej reštaurácii? Číňania sa asi nemýlia, zrejme by sme to nezjedli (i keď, ak je hocičo čínske, tak ja to zjem☺). Ale napríklad tvrdohlavé presvedčenie, že cudzinec nevie jesť štipľavé jedlá, naozaj nemám rád. Keď si napríklad objednám vyslovene štipľavú s’čchuanskú špecialitu, a to dokonca po čínsky, ešte nikde v Európe som ju nedostal pikantnú. Samozrejme druhým dôvodom môže byť aj to, že 90% Číňanov žijúcich v Európe pochádza z provincie Če-ťiang, ktorá sa nachádza na juhu Číny, a Číňania z juhu veľmi pikantné jedlá radi nemajú.

Ale všetko má svoje výnimky. Sú miesta, kde je „čína-nečína“, no aj také, kde je „čína-čína“. Takže, ak chcete jesť naozajstné čínske jedlo aj na Slovensku, treba sa riadiť tým istým pravidlom ako v Číne: nájsť si reštauráciu, kde sedí viac Číňanov ako západniarov.

Čína má takmer 500 miliónov užívateľov internetu. Týmto počtom sa zaraďuje na prvé miesto na svete. V roku 2005 to bolo 111 miliónov, avšak len polovica vlastnila počítač. A podobne je tomu aj dnes. Ako sa na internet dostáva druhá polovica?

V našich končinách nastáva úpadok internetových kaviarní. Ako pätnásťročný som v nich býval každý druhý deň, dnes ani neviem, kde v okolí sa ešte nejaká nachádza. V Číne tomu tak však nie je. Internetové kaviarne sú aj na tých najnezvyčajnejších miestach. Stará rozpadajúca sa miestnosť niekde uprostred ničoho, kde kúpili jeden, dva, tri počítače, pripojenie na internet a hrdo vyvesili hoci aj papier s nápisom wangba – internetová kaviareň, alebo obrovské hala v mrakodrape so stovkami počítačov, kde existuje prvá aj druhá trieda. V druhej triede sedíte v pohodlných nastavovateľných kreslách, ale v druhej je to kreslo plné gombíkov na všetko možné, máte obsluhu, lepšie vybavenie a súkromie. Avšak keď sa v Číne povie internetová kaviareň, neznamená to len veľa počítačov s internetom, ale niečo oveľa viac.

Internetová kaviareň je častokrát pre dnešnú mladú generáciu Číňanov druhým domovom. Na vlastnej koži som to zažil. V internetových kaviarniach sme žili, jedli a aj spali. Každý sem chodí na niečo iné. Niektorí na sociálne siete. V Číne je ich nespočet. Weibo – čínsky lepší Twitter, dobré či zlé napodobneniny Facebooku, video siete . . . Iní sem chodia pozerať seriály a filmy. V Číne autorské práva nerobia veľký problém. Keď človek príde do kaviarne pozerať filmy môže ich pozerať zadarmo. Všetko od hollywoodskych trhákov až po čínske telenovely. Nikto tu od nikoho neberie žiadne poplatky, netreba čakať hodiny kým sa stiahne nejaký film „na čierno“, na všetko sú servery či programy, kde sa dá pozerať online (samozrejme to sa dá aj z osobných počítačov, či dokonca od nás zo Slovenska). Najpopulárnejšie sú však v Číne počítačové hry. Ľudia pri nich dokážu presedieť celé hodiny, ba dokonca dni. Pred nedávnom som sa dočítal o chlapcovi, ktorý sa uhral až na smrť. Hry sú nebezpečné a v Číne majú názov pre ľudí, ktorý nepracujú, neštudujú, ale len hrajú počítačové hry. Kaviarne si organizujú vlastné herné turnaje, ľudia z celej Číny sa stretávajú online, ba dokonca s celým svetom, aby si na seba „zastrieľali“.

Kaviarne bývajú otvorené nonstop. A nikto nikoho nevyháňa keď zadrieme. Skôr naopak. Sám som tam chodil prespávať, keďže moje internáty boli ďaleko od mesta. Sklopil som si kreslo do polohy ležmo, pustil si film a spal som až do rána. Rovnako ako polovica kaviarne a všetci moji kamaráti. Aj keď sme sa ráno budili úplne dolámaní, praktikovali sme to takmer každý víkend. Ak na nás prišiel hlad, rovno v kaviarni sme si mohli objednať instantné rezance, alebo aj rôzny výber plastových obedárov. Donášku z reštaurácie tiež nikto nezakazuje. A pred kaviarňami dokonca bývajú pojazdné vozíky s rôznymi špecialitami. Vždy keď sme trávili noci v kaviarňach, tak sme sa aj o štvrtej ráno chodievali najesť k tete s sechuanskými pikantnosťami, ktorá bola každú noc pred vchodom.

Internetové kaviarne sú skrátka miesta, kde sa všetci socializujú, či už online alebo v reále. Uvidíme či ich čaká rovnaký osud ako u nás.