Dnes v našej dedine vypli elektriku, čo pre náš domček znamenalo aj odstávku vody. Tento nečakaný výpadok nám poskytol jedinečnú príležitosť stráviť víkend inak – v spoločnosti priateľov.

Po našej rannej prechádzke so psom ktorá je vždy plná nádherných výhľadov sme sa vybrali na obed do miestnej reštaurácie, kde sme si dali našu obľúbenú polievku s ryžovými sližami a hovädzím mäsom, niečo ako vietnamské pho. Tento jednoduchý a cenovo dostupný pokrm sa stal naším takmer každodenným štandardom. Jedna porcia stojí len euro päťdesiat, a ja si vždy pridám extra porcie hovädzieho mäsa, aby som mal dostatok proteínu. Celková cena je stále veľmi priaznivá - dve porcie mäsa navyše sú za ďalšie euro päťdesiat. Polievku si každý môže následne dochutiť podľa vlastnej chuti – ja pridávam mätové listy, sezamový olej, vypražené sójové bôby, čili pastu a jarnú cibuľku.

Po obede sme zamierili do našej obľúbenej kaviarne, ktorá je známa široko-ďaleko. Aj keď ceny kávy sú vyššie, kvalita a atmosféra stoja za to. Espresso alebo Americano tu stojí okolo 5 eur, čo je v Číne celkom bežná cena. Majú aj prémiové filtrované kávy, ktoré môžu vyskočiť až na 15 eur za porciu. Do tejto kaviarne chodíme hlavne pri výnimočných príležitostiach, väčšinou si kávu robíme doma. S baristkou sme sa už spriatelili, je skutočne špičková a získala niekoľko ocenení. Často nás okrem našej kávy pozve aj na ochutnávku rôznych iných druhov kávy, takže odchádzam vždy plný kofeínu.
Dnes nám ponúkla špeciálnu kávu, ktorá sa pripravuje podobne ako jazmínový čaj. Kávové bôby sa premiešajú s čerstvými jazmínovými kvetmi a nechajú sa odležať, aby získali ich vôňu. Výsledok bol fascinujúci – káva voňala po kvetoch a pripomínala jazmínový čaj. K tomu nám ponúkla aj tri nové zákusky na ochutnávku, pretože práve testujú nové recepty. S radosťou sme sa podujali tejto úlohy.

V kaviarni sme strávili prijemne cca štyri hodiny, počas ktorých sme sa rozprávali s baristkou a hrali sa s naším psom, ako aj mnohými ďalšími psami čo chodili naokolo. A veru ze ich je teraz v Číne požehnane, Číňania sa do psíčkarenia úplne zamilovali. O štvrtej sme sa museli rozlúčiť, pretože nás čakala večera s priateľmi a susedmi.

Liya pripravila špeciálnu večeru – krabie mäso. Deň predtým strávila osem hodín prípravou. Kúpila 20 krabov, ktoré na pare uvarila, a potom z nich vybrala mäso. To opražila na oleji so zázvorom a pálenkou, čo je šanghajská špecialita. Tento pokrm je veľmi pracný, ale výsledok stojí za to. V reštaurácii by jedna porcia stála okolo 50 eur, my sme dnes mali 6 porcií, avšak vyšlo nás to len na pár korún, keďže sme to robili samy. Teda iba Liyushku to stálo osem hodín čistej práce. Na druhej strane, Liya si túto prácu užíva, je to pre ňu ako relax. Niekto rád štrikuje, niekto rád vyšíva, ona rada čistí kraby.

K tomuto vzácnemu jedlu sme samozrejme pripravili aj ďalšie menej náročné dobroty, ako tisícročné vajíčka s uhorkou, čo je miestny šalát a tekvicu s malými krevetami. Keď hovorím malé, tak myslím naozaj malé. Zruba také aké my dávame korytnačkám alebo rybičkám do akvária. Slúžia iba na dochutenie zeleniny. Samozrejme celú večeru sme pripravovali pri sviečkach a lampách na stanovačky, keďže toto bol deň bez elektriny. Ako sme si sadli k stolu, a chystali sa do jedla, svetlá sa rozsvietili. Zapli elektriku a tým sa začal záver nádhernej soboty plnej priateľstva a dobrého jedla. Ako sa hovorí, každý problém je len prezlečená príležitosť. Už sa teším až nám vypnú elektriku nabudúce.

„Nezmyselná a zbytočná kniha“ - toto je nadpis komentára, ktoré čitateľ menom Miroslav spoločne s hodnotením jednej hviezdičky zanechal na Martinuse. Za nadpisom hneď nasleduje veta: „Recenzent žil dlhé roky v Číne, hovorí plynne čínsky a považuje sa za experta na čínsku kultúru.“

Moja kniha tohoto experta zjavne veľmi pobúrila. Musím povedať, že z toho mám veľkú radosť. Pretože ak pobúrim ľudí, ako je on, ktorí sami seba považujú za expertov, znamená to, že niečo robím dobre. Len tak pre srandu vám chcem túto recenziu sprostredkovať, ja som sa na nej veľmi pobavil:

❤️ Nezmyselná a zbytočná kniha
(Neoverený nákup)

(Poznámka: Recenzent žil dlhé roky v Číne, hovorí plynne čínsky a považuje sa za experta na čínsku kultúru.) Autor Pavel Dvořák potreboval ujsť zo Šanghaja a tak sa s kamarátom vybral na cesty. Úplne naverímboha, bez akéhokoľvek premysleného konceptu, kam chce ísť, čo chce vidieť a prečo. Napokon sa usadil na vidieku a napísal o svojom cestovaní knihu asi s takýmto obsahom: kniha začína autorovým popisom, ako konzumuje lanzhouské cestoviny, potom v strede knihy konzumuje tisícročné vajcia a na konci škorpióny. Medzitým informuje čitateľa ako prežíval lockdown v Šanghaji a ako hnačkoval na vodnom festivale. Obsahovo je to zhruba všetko. Myslíte, že sa Vám to bude páčiť? Za mňa jednoznačne: Pavel Dvořák nikdy viac! A ak Vám nejaký milovník literatúry povie, že minimálne 90% vydávaných kníh v súčasnosti je naprostý odpad, budete vedieť ihneď, kam túto knihu Pavla Dvořáka zaradiť.

Recenzia z Martinusu

Tento komentár vám posielam preto, lebo ak sa aj vy venujete kreatívnej tvorbe, chcem vás pripraviť na to, že sa budete stretávať s nenávisťou a hlúpymi ľuďmi. Kto ide s kožou na trh, ten sa musí pripraviť na podobné reakcie. Patrí to ku kreatívnej práci a nedá sa tomu vyhnúť. Nič si z toho nerobte. Naopak, tešte sa na to! Je to znamenie, že niečo robíte dobre.

Pamätám si, keď som dostal podobnú recenziu aj na moju prvú knihu. Veľmi ma potešila. Dovtedy som mal len krásne hodnotenia od mojich verných divákov a čitateľov, čo bolo skvelé, ale ja som chcel, aby sa moja kniha dostala aj mimo moju bublinu. Aby sa dostala medzi širšiu verejnosť, medzi ľudí, ktorým sa nebude páčiť. Keď sa objavila prvá takáto recenzia plná nenávisti, vedel som, že kniha konečne žije vlastným životom. Aj tú recenziu som oslávil tak, že som ju zdieľal s mojimi čitateľmi a fanúšikmi. Aká bola reakcia? Desiatky nových nadšených recenzií.

Verím, že aj táto recenzia bude mať rovnaký účinok, že priláka normálnych ľudí ohodnotiť moju prácu. Kritiku samozrejme vítam, moja kniha má chyby. Každá práca ma chyby. Z chýb sa učíme, sú dôležité. Ale keďže moja druhá kniha dostala túto hlúpu a nenávistnú reakciu v rekordnom čase, znamená to, že je už teraz o ňu záujem. Začala žiť svoj vlastný život v priebehu troch mesiacov a to je skvelé. Ak by ste sa aj vy chceli podeliť o recenziu na moju knihu, budem veľmi rád, môžete tak urobiť na stránkach Martinusu na tomto odkaze.

Ťažké časy v Číne

Inak akurát dnes vyšlo nové video, na ktoré som veľmi hrdý, a taktiež mám rozpísaný nový článok o tom, že nakoniec sa sťahovať nebudeme. Namiesto toho nás podviedli o 1300€. Ukázalo sa, že nový krásny domček bola len návnada podvodníkov. A žiaľ, my sme na ňu skočili. Ale o tom nabudúce.

Sviakty stredu jesene

Oslávili sme čínsky sviatok stredu jesene, jeden z najväčších sviatkov v Číne. Ak by som ho mal z hladiska dôležitosti prirovnať k nejakému nášhu sviatku, tak asi k Veľkej noci. Rodiny sa stretávajú, hostia sa, tradične je to aj oslava úrody a spoločne pozorujú spln mesiaca, ktorý je v tento deň najväčší v roku. Ľudia symbolicky vstupujú do poslednej fázy roka.

Osobne nie som veľkým fanúšikom tradičných sviatkov. Ani slovenské sviatky moc neslávime, teda okrem Vianoc, i keď aj tie v posledných rokoch oslavujeme menej. Vianoce pre nás stratili časť svojho kúzla, najmä preto, že sme okolo tohto obdobia stratili našich najbližších, môjho otca i brata.

Podobne to máme aj s čínskymi sviatkami. Oslavujeme síce čínsky Nový rok, ale aj to veľmi decentne, viac menej iba spoločnou hostinou, inak moc nie. Pred pandémiou sme mali spoločné oslavy aj so širšou rodinou, od začiatku pandémie sme to však už ani raz nezopakovali. Nikomu to totiž moc nechýba. Okrem toho teraz bývame ďaleko od Šanghaja, naše sviatky sa zmenšili ešte viac, i keď aspoň Liyinu mamu sa vždy snažíme navštíviť. Na druhej strane, na dedine si aspoň môžeme pustiť ohňostroje, čo je v mestách zakázané.

Oslavy v Šanghaji

Sviatok stredu jesene sme občas v Šanghaji oslávili, najmä preto, lebo začína obdobie krabov. Tie dorastajú a sú vhodné na jedenie práve na jeseň, sviatok stredu jesene je takým symbolickým odštartovaním tejto chutnej sezóny.

Okrem toho v tomto období kvitne kvet osmantu, ktorý sa pridáva do jedla, či na výrobu osmantového vína, a tak je, ešte spoločne s pečenou kačkou a nakladanými studenými jedlami, vždy súčasťou jedálenskeho stola. V Šanghaji je toto obdobie stále veľmi horúce, i keď zrovna tento rok tomu tak nebolo, lebo prišiel tajfún. Ale inak sú v tomto období stále horúčavy, a preto ľudia radi jedia studené nakladané jedlá. Napríklad slepačie nohy, hovädzie jazyky, chvosty, držky a iné vnútornosti. Liya najviac obľubuje nakladané slepačie nohy, ktoré doma aj často robí. Mňa úprimne väčšinou moc nelákajú.

Oslavy na dedine

Aj tento rok sa ma Liya opýtala, ako oslávime sviatok stredu jesene. Ja som, ako typický hlupák, povedal, že nemusíme oslavovať. Trochu ju to zranilo, predsa len sme ďaleko od jej rodiny a jej milovaného Šanghaja. Aj preto má väčšiu potrebu oslavovať sviatky, než zvyčajne. Občas sa jej cnie za domovom. A samozrejme jej chýba jedlo, na ktorom vyrástla, ako kraby a morské plody.

Ešte šťastie, že teraz máme skvelých susedov. Bez toho, aby vedeli, že u nás doma prebehla táto konverzácia, nás pozvali k sebe odmov. Susedka je Číňanka taktiež z pobrežných častí Číny, rovnako ako Liya, a má tiež za partnera cudzinca, Taliana. Bývajú od nás doslova cez ulicu. Pridali sa k nám aj ďalšie dve kamarátky, s ktorými sa Liya a naša susedka už onedlho chystajú na výlet po Číne a nakoniec ešte jeden kamarát. Susedka nakúpila morské plody a aby bolo jedla dostatok, aj my sme sa vybrali do neďalekého mesta na trh. Ďalší známy, čo sa neskôr pridal, ešte priniesol pečenú kačku a priateľky uvarili hovädzie mäso na čalamáde. Hostina bola na svete, vôbec sme to nečakali! Vychutnajte si tieto fotografie aj vy do sýtosti.

Hostina

Dobrodrúžstvo na záver

Po obede sme si všetci sadli za spoločný stôl s krásnou malinkou fontánou, popíjali čaj a ochutnávali mesačné koláčiky, ktoré sú tradičným jedlom na sviatok stredu jesene. Mesačné koláčiky sú známe svojím okrúhlym tvarom, symbolizujúcim jednotu a rodinné stretnutia. Tradičné koláčiky sú plnené rôznymi náplňami, ako pasta z čierneho sezamu, červenej fazule, orechov, môžu sa plniť aj slaným vaječným žĺtkom či ovocnými pastami. Existujú aj moderné verzie s kreatívnymi náplňami, ako čokoládové, zmrzlinové alebo matcha plnky.

Tieto mesačné koláčiky sú asi najvýraznejším rozdielom medzi oslavami Sviatku stredu jesene na vidieku, a v mestách. Koláčiky na dedine sú doslova nabité kalóriami - orechmi, semiačkami, olejom a cukrom. Dedinské koláčiky sú ako absolútna energetická bomba, len sme si odkusli a mali sme pocit, že musíme ísť obrobiť celé pole. Radšej sme ich ani nedojedli. Naopak mestské mesačné koláčiky majú decentnejšie chute, viac plnky a menej cesta. Aj keď mesačné koláčiky sú celkovo známe tým, že majú veľa cesta a výrazné sladké chute, no v porovnaní s tými dedinskými, mi sladké koláčiky z miest pripadajú ako šalát.

Večer sme sa vybrali na spoločnú prechádzku, aby sme pozorovali spln mesiaca, tak ako tradícia káže. Mesiac svietil vskutku nádherne, videli sme si pod nohy aj bez svetiel, ale zrovna ako sme vošli do lesa, zatiahli sa mraky a všade nastala strašidelná tma.

Na prechádzke s nami bol aj náš pes a kamarátkina mačka, ktorí boli z tej tmy a lesa nervózni. Zdiaľky bolo neustále počuť štekanie a zavýjanie dedinských psov, ktorí spln mesiaca zjavne vítali tiež. Z lesa sme schádzali ťažkým terénom, keď sa zrazu mačka zasekla v kríkoch a odmietla ísť ďalej pešo po vlastných, a náš pes sa naopak skotúľal z kopca rovno do blata a do mláky. A tak sme Sviatok stredu jesene zakončili v sprche, kde sme umývali psa, ktorý bol z celodenného programu totálne zničený a zároveň špinavý od hlavy po labky. Bol to preňho pestrý a spoločenský deň, ešte dobrodružnejší než pre nás. No okrem únavy z neho sálalo šťastie. Rovnako ako z Liyi. Aj my budeme na tohtoročný ročný sviatok s láskou spomínať.

Pamätám si to, akoby to bolo včera, keď som v roku 2009 po prvýkrát vkročil do Číny. Letisko mesta Dalian bolo obrovské a chaotické, všade bolo veľa ľudí, nevedel som jazyk, cítil som sa stratený a rýchlo som sa mal dostať do mojej školy, ktorá ma očakávala. Skončil som na úplne inom kampuse, než som mal, ale všetko dobre dopadlo, dostal som ubytovanie a ďalší deň ma čakal presun na správne miesto.

Prvý večer v Číne som sa vybral na prechádzku po uliciach mesta Dalian - moje prvé hodiny v Číne! Sadol som si do malej reštaurácie pri ulici a po prvýkrát som ochutnal čínske jedlo, tak ako ho varia v Číne. Všetko bolo nové, nepoznané a fascinujúce, veď sociálne siete boli ešte v plienkach, informácie zo sveta neboli tak ľahko dostupné, ako dnes a Čína bola mojím snom roky. No nevedel som, čo ma čaká, nevedel som, aká bude Čína. Bolo to napínavé a vzrušujúce. Aby som toto dobrodružstvo zaznamenal, začal som písať blog. Skoro každý môj spolužiak, či spolužiačka, čo sa dostali do Číny, si písali blog. Navzájom sme si ich posielali, a tak sme vedeli, kto čo práve zažíva. Niektoré blogy boli vtipné, iné poučné, ba boli tam aj hlúpe, ale všetky nám slúžili, ako nádherný zápisník, z ktorého čerpáme spomienky dodnes.

Väčšina ľudí tie blogy pozatvárala, keď sa vrátila z Číny domov, ale ja som vedel, že chcem v písaní pokračovať. Moje dobrodružstvo v Číne nekončilo, naopak, len začalo. A tak som s písaním neprestal. Samozrejme, moje web-stránky menili adresy, štýl, formu aj obsah. Kým na začiatku to boli zážitky, neskôr to boli skôr vzdelávacie materiály o Číne, potom cestopisy, bol to nástroj na hľadanie klientov na tlmočenie, potom cestovateľov na zájazdy, a tak ďalej… Avšak najradšej spomínam na obdobie, keď môj blog bol proste mojím denníkom.

Dnes už väčšina ľudí nečíta blogy. Sledujú YouTube a TikTok videá. Preto už ani blog nie je základným pilierom mojej práce. Nie je viac miestom, kde hľadám klientov. Vďaka tomu som sa môžem vrátiť ku koreňom - tento blog opäť raz píšem, aby som mal pekné spomienky, aby som zaznamenal osobné zážitky, aby som mal miesto, kde si usporiadam myšlienky. Z blogu o Číne sa opäť stal môj denník. Je to miesto, kde môžem reflektovať nad svojimi zážitkami, usporiadať si myšlienky a zdieľať svoje poznatky s tými, ktorí majú o ne záujem. Je to náhľad do môjho života v Číne, ako aj do mojej práce. Píšem o témach, ktoré ma bavia a fascinujú. Okrem zážitkov chcem zaznamenávať aj prečítané knižky a poznatky z nich, rozoberať moje pracovné postupy, zaznamenávať zaujímavé nástroje, ktoré práve používam, a tak ďalej.

Samozrejme to všetko znamená, že môj blog v súčasnej podobe je oveľa viac osobný a ponúka pohľad do zákulisia môjho života a práce. Preto som ho spravil ako súčasť členstva, ktoré volám CESTY ČÍNOU+. Myslím si, že pre mnohých ľudí, ktorých baví moja práca a ktorí by chceli robiť niečo podobné, ako ja, prípadne sa inšpirovať mojou prácou, či ich zaujímajú detaily života v Číne, toto členstvo prinesie veľa zaujímavých informácií a podnetov.

Písanie blogu bude vždy dôležitou súčasťou môjho života, je to skvelý spôsob reflexie, premýšľania a spomínania, blogovať som odporučil každému. Je to skvelý spôsob ako sa naučiť premýšlať, ale zároveň aj naučiť sa, ako prinášať hodnotu iným. Verím, že hodnota môjho denníku pre niektorých z vás vysoko predčí ceny jednej kávy, za ktorú ponúkam spomínané členstvo. Ak patríte medzi túto úzku skupinu ľudí - vitajte pri čítaní Tajného denníka Pavla Dvořáka!

💡 Tento blog je môj denník zo života v Číne! Zaznamenávam tu osobné zážitky, súkromné myšlienky, drobné poznatky, ako aj zápisky o prečítaných knihách, pracovných postupoch a nástrojoch. Čitateľ tak získa predstavu nielen o mojom živote v Číne, ale aj pohľad za oponu mojej práce. Tá spočíva v písaní i vydávaní kníh, a nakrúcaní videí na môj YouTube kanál Cesty Čínou. Tento blog je však niečo iné. Je to môj osobný denník pre naozaj zanietených čitateľov, je to intímny dialóg medzi mnou a Vami! Preto je jeho obsah súčasťou plateného členstva CESTY ČÍNOU+.

Stavba nášho domčeka pokračuje, hoci pomalšie, než sme očakávali. Majster nám stále sľubuje, že bude hotový už o pár dní, maximálne týždeň, ale toto počúvame už niekoľko týždňov. Stavbu si chodíme pravidelne každý tretí deň pozerať, skutočne pokračuje, ale pomaly. Teraz sa robia podlahy, čo je veľký krok, taktiež už máme nové steny, ale ešte stále nemáme vsadené okná. Samozrejme, dnu nie je žiadny nábytok, ba ani kuchynský pult ešte nie je postavený. Záhrada je stále rozbombardovaná. Na konci článku nájdete video-vlog z poslednej prehliadky. Pravdepodobne to ešte chvíľku potrvá, kým vám budem môcť ukázať fotky domčeku pripraveného na bývanie. Ale kým tento moment príde, povedal som si, že by som vám mohol ukázať iné domy, ktoré sú tu v okolí a ktoré sú niečím zaujímavé. Samozrejme priložím aj veľa fotografií a niekoľko videí.

Útočisko pred mestom

Nový hotel môjho kamaráta je tradičná stavba národnostnej menšiny Bai. Keď ho navrhoval, chcel mať steny z nepálenej hliny, pretože majú veľmi veľa výhod - esteticky sú pekné, zapadajú do miestnej architektúry, majú perfektnú tepelnú aj zvukovú izoláciu, avšak majú aj niekoľko nevýhod. Časom praskajú a treba ich raz za niekoľko rokov opraviť a spevniť. Tu v okolí je veľa domov z nepálenej hliny a veľmi veľa z nich sa už rozpadá, špeciálne ak sa o ne majitelia pravidelne nestarajú. Prikladám zopár fotiek.

Takýto dom z nepálenej hliny má prirodzene kratšiu životnosť, než dom zo železa a betónu. Môj kamarát sa rozhodol pre kombináciu týchto dvoch štýlov, takú strednú cestu, ktorú málokto využíva. Dokonca robotníci s tým na začiatku ani nesúhlasili, považovali to za zbytočne veľa roboty, ale nakoniec sa podvolili. Najprv sa postavili betónové základy a konštrukcia domu, ktorá však nemala steny. Do konštrukcie sa následne vsadili steny z nepálenej hliny. Samotné betónové stĺpy museli byť širšie, než zvyčajne, steny z nepálenej hliny sú veľmi hrubé a museli sa tam zmestiť. Zároveň všetko muselo sedieť dlhšie než zvyčajne, pretože kým sa steny z nepálenej hliny usadia, chvíľku to trvá. Výhoda tejto stavby je, že hlinené steny nenesú váhu domu, čiže nebudú praskať, ale zároveň si dom udržiava výhody nepálených stien, ktoré som spomenul predtým.

Máloktorý hotel v okolí používa tento štýl kombinovanej stavby, preto to môj kamarát chcel aj nejako zvýrazniť. Steny nemaľoval a ostali pekne hlinené. V kúpeľni ich zakryl priehľadným sklom, aby nevlhli. Musím povedať, že mu to naozaj vyšlo. Drevené stropy a pekné osvetlenie hotela teplý tón stavby dokresľujú. Hotel má 14 izieb, niektoré sú väčšie, iné menšie a zároveň tu býva aj on s rodinou. Snažil sa bývanie pojať luxusne, aj keď ceny nie sú vysoké. Noc v hoteli stolí okolo 100 eur. V našej dedinke sú dnes už aj hotely, kde noc stojí 400-500 eur. Ale samozrejme sú tu aj lacnejšie. Povedal by som, že sa drží vyššej úrovne strednej cenovej relácie.

Jeho hotel sa neorientuje na ľudí, ktorí prídu do Shaxi na jeden, dva dni, ako väčšina (čínskych) turistov, ale naopak, snaží sa získať klientov, ktorí sem chodia na víkend, na týždeň, možno na mesiac, až na niekoľko mesiacov. Na ľudí, čo si chcú oddýchnuť od miest. Má klientov, ktorí k nemu chodia zo Šanghaja, Pekingu, Taibeiu, Hongkongu, Singapúru a iných miest… Jeho výhoda oproti iným hotelom spočíva aj v tom, že sa nachádza v malej dedine mimo centrálneho turistického miesta, takže ľudia si tu môžu naozaj oddýchnuť. Zároveň nie je ani príliš ďaleko, sú to približne tri-štyri kilometre od hlavnej dediny, kde sa sústreďuje turizmus, takže taká príjemná 20-minútová prechádzka po poliach. Prípadne si človek môže požičať bicykel alebo elektrickú motorku, v dedine sú aj turistické autíčka, ktoré ponúkajú odvoz. Môj kamarát bude okrem ubytovania ponúkať aj programy výletov do prírody, túry, zber húb, stanovačky a podobne. Chce ubytovanie ponúkať ako balíky, či už týždenné, dvojtýždňové a viac-týždňové kombinácie, ktoré budú zahŕňať ako ubytovanie, tak aj program, ktorý zabezpečí.

Stavba môjho kamaráta je tradičný domček s občasnými modernými prvkami. Druhý dom, ktorý som nedávno navštívil a ktorý vám chcem ukázať, je presný opak.

Šokujúca modernita uprostred tradičnej dediny + video

Druhý dom je super moderná stavba z betónu kde-tu s tradičnými prvkami. Popravde som vôbec netušil, že takáto stavba u nás existuje. Ako sa ukázalo, je to tiež hotel. Výrazne drahší, má menej izieb, myslím, že len štyri alebo päť, tú najväčšiu izbu paradoxne vlastní manažér, či majiteľ (nie som si istý) hotela. Avšak stavba ponúka veľmi veľa spoločného priestoru, ktorý bol zjavne hlavnou dizajnovou prioritou a kde majiteľ organizuje rôzne akcie. Napríklad raz do mesiaca organizuje secondhand trh, v rámci ktorého sme sem po prvýkrát prišli aj my. Veci sa nepredávajú, ale vymieňajú, nám sa podarilo vymeniť pekárničku na chlieb za krásny veľký kryštál. Možno sa pýtate „Prečo?“.

Nuž začal som si piecť kváskový chlieb, ktorý mi robí lepšie na žalúdok a pekárničku som tak prestal úplne používať. Kváskový chleba vyžaduje viac manuálnej starostlivosti, čo ma aj veľmi baví, je to pre mňa forma oddychu. Preto som sa pekárničky zbavil, len zaberala miesto a vôbec som ju už nepoužíval. Za to teraz mám na stole nádherný kryštál, v ktorom sedí v medailóniku ochranca cestovateľov Svätý Krištof, ktorého mám od mojej maminky. Ale vráťme sa späť k téme. Ako vyzerá tento moderný dom? Pripravil som pre vás veľa fotografií.

Samotné rozloženie poschodí a izieb v tomto modernom betónovom dome je veľmi netradičné, je to až také bludisko, povedal by som. Za domom je vyvýšená záhradná terasa, ktorá je veľmi pekná, osobne ju považujem za najkrajšiu časť celého domu, lebo pôsobí najprirodzenejšie. Samotný dom pôsobí skôr, ako galéria moderného umenia, než domov. Je veľmi impozantný, fascinujúci, ale asi by som nechcel, aby to bol môj dom. Na môj vkus je tu až príliš veľa betónu a všetko pôsobí chladno. Kde-tu sú vsadené tradičné architektonické prvky, napríklad v betóne sú zaliate staré drevené dosky s rezbami, ktoré zrejme odkúpili z nejakých tradičných domov, ale je to taká moderná dekorácia.

Jednou zaujímavosťou tohoto domu, ktorú by som chcel ešte spomenúť je knižnica. Respektíve izba plná kníh. Vyzerala naozaj impozantne, ako všetko v tomto dome, vysoká izba s rebríkom a veľkým strešným oknom. Naozaj ako z galérie, alebo nejakého luxusného kníhkupectva, veľmi pôsobivé, i keď opäť veľmi nepraktické. Pravdepodobne by som nechcel chodiť na rebrík pre knihy. Skrátka bolo vidieť, že toto nie je domček pre rodinu, alebo je to miesto pre návštevy, miesto, ktoré má v ľuďoch vyvolať úžas a obdiv. Nechýbali vodné plochy s rybičkami, umelá vodná para, hrdzavé železo, ako architektonický doplnok, na nič neslúžiace sklenené hranoly a nekonečná zásoba drahej whisky. Čo však je na tomto mieste fajn je fakt, že slúži, ako priestor, kde sa stretávajú mladí ľudia. V deň našej návštevy hral miestny DJ, ľudia tancovali, pili, jedli, zabávali sa, socializovali sa a samozrejme vymieňali tovar. Bol to príjemne strávený víkend a rozhodne pestrý zážitok.

Naša stredná cesta

Náš domček, ktorý teraz prerábame, bude niečo medzi týmito dvoma predchádzajúcimi príkladmi. Rozhodne nebude mať toľko betónu, ale zároveň chceme, aby pôsobil minimalisticky. Nebudeme mať veľa nábytku, chceme mať jednoduché osvetlenie, veľa voľného priestoru a veľké okná, na tie sa veľmi teším. Zároveň bude mať dom dostatok dreva a teplú atmosféru, budeme mať malú záhradku, ktorá bude skrytá pred zrakmi ľudí, bude trošku v tieni, takže bude chladnejšia, čo je fajn, znamená to, že bude oveľa viac využiteľná než naša dnešná. Záhrada v domčeku, kde bývame teraz je vysypaná štrkom a je neustále rozpálená od slnka, takmer nikde nie je tieň, takže je viac menej nevyužiteľná. Nová záhrada bude presný opak, ba možno jej až bude chýbať trochu slnka a určite tam nebudú tie krásne výhľady, aké máme v súčasnom domčeku, ale to nevadí. Hneď za domom máme príjemné prechádzky pri rieke, ktoré nám to vynahradia. Naše nové miesto bude rozhodne pokojnejšie, kľudnejšie a viac ukryté pred ľuďmi. Kde-tu budeme mať určite návštevy, ale naš dom nebude tak živý, ako predchádzajúce dva domy. My máme radi kľud. Náš nový dom bude oáza pokoja, predsa len v okolí nie je veľa susedov a rozhodne žiadne karaoke party. Dúfam…

Kancelária bude najdôležitejším miestom nášho domu, minimálne pre mňa. Popravde, asi som workoholik. Už od mojej detskej izby bol vždy najdôležitejším prvkom každej izby, kde som býval, pracovný stôl a jeho okolie. To mám po otcovi. V novom dome to bude rovnako. Najviac sa teším na zariaďovanie pracovného priestoru. Chcem tam mať centrálny plávajúci stôl, na ktorý ma inšpiroval jeden youtuber Peter Lindgren, i keď ten môj nebude až tak moderný.

Ako vyzerá moje nové štúdio | bonus

Takto vyzeral moja kancelária v Šanghaji. O Shaxi ešte natočím.

Chladný technologický štýl chcem vymeniť za niečo teplejšie. Uvidíme, či budem mať peniaze na polohovací stôl, ale bez ohľadu na to si chcem pripraviť možnosť kedykoľvek vstať zo stoličky, ponaťahovať sa na zemi a rozcvičiť sa. Preto chcem mať aj koberec, aj aby mi nebola zima od nôh, a bude to môj kút, moja oáza, kde budem tvoriť a pracovať. Veľmi sa na to teším.

Časom si chcem v dome vybudovať aj kvalitný športový kútik. Budem mať horolezeckú stenu, tá už je objednaná, budem tam mať aj nejaké činky, povraz na lezenie, boxovací mech a húpaciu sieť. Proste taký kút, do ktorého budem utekať, keď budem unavený z roboty.

Tak ma pokúsal pes! Vracali sme sa z lesa z prechádzky, vždy chodíme s naším psíkom DuoDuo-m okolo jedného starého dedinského psa, ktorý je žiaľ celý život držaný na reťazi. Je nám ho veľmi ľúto, ale bohužiaľ, na čínskom vidieku je to stále normálne. Je to starý pes, zrejme aj čiastočne slepý a hluchý. Keďže nevie, čo presne sa okolo neho deje, avšak niečo cíti, stále šteká. Náš DuoDuo sa už naučil nevšímať si ho, ale tento deň bolo niečo inak!

Boli sme v lese všetci traja. Ja, Liya a DuoDuo - ktorý mal z toho strašnú radosť. Na prechádzke sme hľadali huby, behali sme hore dole a jeho to neuveriteľne bavilo. Bol nadšený, ba až rozbláznený, plný energie.

💡 Dlhšie video - krátky vlog o dedinskom psovi, ako aj našej prechádzkovej trase v lese, nájdete na konci článku ↓

Ako sme sa vracali, započul som, že starý dedinský pes opäť šteká, tentokrát však nejak inak. Viac naliehavo. Akoby sa niečo dialo. Nestihol som sa nad tým ešte ani poriadne zamyslieť, keď nám zrazu DuoDuo utiekol. Rozbehol sa rovno k psovi na reťazi. Samého ma to prekvapilo, takéto veci nezvykne robiť. Najprv som naňho skríkol, na sekundu sa zastavil, málokedy sa rozhodne neposlúchať, predsa len náš pes je strašný strachoprd, všetkého sa bojí, ale tentokrát sa len zamyslel a vzápätí vyštartoval znova. Starý dedinský pes bol dosť prekvapený, keď k nemu DuoDuo pribehol. Pustili sa do seba! Ja som ich samozrejme išiel roztrhnúť.

Na začiatku to vyzeralo ako riešiteľná situácia, nemal som pocit, že by sa bili na život a na smrť, obaja sú starí dedovia, náš pes už nemá ani len zuby. Nebál som sa ani len použiť ruky, ani jeden z nich sa ma nepokúsil kúsať. Taktiež s oddeľovaním psov už mám skúsenosti. Od detstva máme doma psov, z toho jedna generácia našich budmerických psov sa milovala biť. Bol to bradáč s boxerom, Morti a Rei, bili sa ako medzi sebou, tak aj s inými psami. Tieto bitky som pravidelne trhal ja, naučil som sa, že je dôležité hneď na začiatku ísť do toho s autoritou. Psy to vycítia. Avšak je to už viac ako desať rokov, čo som naposledy oddeľoval psov, zjavne som vyšiel z cviku.

Psov sa mi podarilo oddeliť, ale náš DuoDuo sa neustále chcel vracať. Aby som mu v tom zabránil, zobral som ho na ruky. To bola chyba. V tom momente som sa totiž pootočil chrbtom k psovi na reťazi a hneď som ho cítil na lýtku. Silno sa zakusol. Potiahol som nohou preč a vytrhol som sa mu. Cítil som bolesť, ale nie silnú, najprv som si myslel, že to bude len modrina. Zjavne ten pes už zopár ľudí pokúsal, spravil mi na nohe poriadne veľkú krvácajúcu ranu. To bola zlá správa. Hneď do nemocnice! Tu, v našej dedine, je zdravotné stredisko, ale nepovažovali sme ho za dostatočne dobré. Kamarát nás aj upozornil, že pravdepodobne nebudú mať vakcíny. Vraj máme ísť do okresného mesta, čo je pol hodiny autom. Našťastie som mal pohryzenú ľavú nohu, pravou som tak mohol šoférovať. Vďaka bohu za automatiku.

Nemocnica v okresnom meste Jianchuan, kam patrí naša dedina Shaxi, je už postaršia, ale aj tak je veľká a pekne čistá. Má jednu pohotovosť, kde bol rad ľudí. Čakali sme asi 20 minút. Liyu to strašne rozčuľovalo, mala pocit, že ošetrenie na pohotovosti predsa musí byť extrémne rýchle, čakať sa nesmie viac ako päť minút. Je zvyknutá zo Šanghaja. Snažil som sa jej vysvetliť, že tak to naozaj funguje iba v Šanghaji, inde vo svete nie, ale nechcela mi veriť. Dúfam, že nebude musieť ísť nikdy na pohotovosť na Slovensku, alebo nebodaj v takom Anglicku.

Najprv ma poslali na chirurgiu, aby mi vyčistili ranu, potom sa mám vraj vrátiť na očkovanie. Čistenie rany prebehlo rýchlo, našťastie nebola až tak hlboká. Zároveň na chirurgii nikto nebol. Povedal by som, že lekár vyzeral prekvapený, že v rámci obeda má pacienta. Potom som sa vrátil k sestre na očkovanie proti besnote. Opýtal som sa, kam si sadnúť, nevidiac nič, čo by pripomínalo miesto na sedenie. Len postoj, povedala, bum a mal som dve injekcie v dvoch ramenách. A boli sme vybavení. Všetko prebehlo veľmi rýchlo a celé vyšetrenie aj s očkovaním ma stálo 25 € ako samoplatcu. Potom som zjedol päť čokoládových croissantov, lebo ma chytil vlčí hlad po sladkom. Rana ma síce veľmi nebolela, ale očkovanie ma dosť odrovnalo. Dva dni som mal migrény a svalovú horúčku.

Dedinka, v ktorej my bývame, je malinká, má asi len dvadsať domov. Čoskoro sa budeme sťahovať, ako som spomínal v minulom článku, ale ešte nás čakajú približne dva týždne. Tu, kde bývame, nie je žiadny obchod ani reštaurácia, treba ísť päť kilometrov do hlavnej dediny. Keďže som mal stále migrény a bol som dosť unavený, na bicykel som sa necítil. Spoločne sme vysadli na Liyunu trojkolku. Ako sme schádzali z kopca, z bočnej uličky zrazu vybehlo nákladné trojkolesové vozidlo, ktoré tu všetci dedinčania používajú na zvážanie tabaku a iných plodín. Dve panie nedali prednosť. Liya začala brzdiť, ale nedobrzdila. Náraz!

Kto by to bol povedal, že deň po mojej návšteve nemocnice predsa len navštívime aj dedinskú pohotovosť. S mojím pohryzením sme nešli na naše dedinské zdravotné stredisko, ale musím povedať, že naše obavy boli zbytočné. Naše dedinské zdravotné stredisko by sa dalo považovať za lepšie ako veľká časť slovenských nemocníc. Vyzerá úplne novo, je tu niekoľko ordinácií ako západnej, tak aj čínskej medicíny, veľká lekáreň západnej medicíny, druhá pre čínsku medicínu, robia tu ultrazvuk aj RTG na počkanie, je tu lôžkové oddelenie, štyri moderné sanitky a dvor s krásnym prírodným zátiším. Akurát na dvore očkovali deti pred nástupom do školy, takže všade bolo strašne veľa školákov.

Liyi hneď spravili röntgen zápästia, ktoré ju bolelo. Našťastie bola ruka v poriadku, na kolene má veľkú modrinu, bola trochu otrasená, ale okrem rozbitého blatníka všetko dobre dopadlo. Pani domáce, do ktorých sme nabúrali, boli nakoniec veľmi milé. Priznali si chybu a Liyin röntgen zaplatili, celý čas boli s nami v nemocnici a mali o ňu veľké starosti. Ja som stál opodiaľ, ale všetko som videl trochu zahmlene, lebo očkovanie vo mne akurát zúrilo s najväčšou intenzitou.

Dnes už je všetko v poriadku. Včera som išiel na tretiu injekciu, tentokrát sme išli rovno do nášho zdravotného strediska a vakcínu samozrejme mali. Ba dokonca pichali lepšie ako v mestskej nemocnici plus sme nemuseli stáť v žiadnom rade a Liya bola s rýchlosťou vyšetrenia spokojná.

Musím povedať, že som našej dedinke krivdil. Myslel som si že nemá žiadne zdravotníctvo , čo som Shaxi vyčítal ako chybu, ale ako sa ukázalo, nie je to pravda, ba naopak, miestne zdravotníctvo je celkom postačujúce. Aspoň pre mňa, čo som prišiel zo Slovenska. Samozrejme, že pre Šanghajčanku je neprijateľné, ale myslím si, že oproti Šanghaju by neprešla takmer žiadna iná krajina. Nuž a čo pes, ktorý ma pokúsal?

Veľa ľudí nám povedalo, že by sme to mali domácim oznámiť, ale rozhodli sme sa, že im to nepovieme. Sú to zlí majitelia, držia ho celý život na reťazi a občas ho bijú. Bojíme sa, že za pohryznutie by opäť potrestali psa, namiesto toho, aby potrestali seba. Pes za to nemôže, ak by sme hľadali viníka, tak sú to majitelia, čo držia svojich psov na reťazi. Škoda, že tam ešte čínsky vidiek nedospel, pre dedinčanov je pes stále len strážne zviera, nie priateľ. Mení sa to, ale pomaly. Veď ani len na Slovensku to ešte nie je samozrejmosť. Bohužiaľ.