Už som 32. deň na cestách po Číne. K dnešnému dňu som natočil 1,5 TB videa, to je odhadom 30 hodín (!!) video materiálu. K tomu mám ďalších 6000 nových fotografií. Samozrejme tento obnos je pred triedením, nekoniec toho bude podstatne menej. No ešte mi ostávajú odhadom dva týždne cesty, z toho najbližšie dni budem natáčať asi najviac, pretože sa chystám na kultúrne slávnosti menšín Yi a Bai. Do Šanghaja sa vrátim možno aj s päťdesiatimi hodinami hrubého materiálu. To už je dosť aj na celovečerný film. A veru z toho (skoro) celovečerný film bude. Od 3.9. sa totiž začne vysielať môj trinásť dielny seriál Cesty Čínou Pavla Dvořáka v Slovenskej Televízii. Dokopy to bude 169 minút vysielaceho času. Len neviem ako ten prvý diel stihnem za dva týždne zostrihať. :)
V tomto maily vám chcem poslať krátke fotozápisky z ciest. Ak sledujete Instagram, alebo Facebook, možno ste ich už videli. Ale ak nie, myslím že vás potešia.
Ešte predtým však na vás mám jednu prosbu. Väčšina z vás, čo si knihu Moja čínska dekáda už objednala, ju pravdepodobne má doma. Veď ma aj označujete na Instagrame, za čo strašne ďakujem.
Prosím pomôžte mi dostať knihu medzi ľudí:
Napíšte jej krátku recenziu na Martinuse. Stačí pár slov, aj to veľmi pomôže. A ak by ste chceli pomôcť ešte viac, zazdieľajte fotku, či odkaz na knihu cez vaše sociálne siete. Každé zdieľanie pomôže. Ale hlavne, prosím nezabudnite na recezniu. Okrem toho, že to veľmi pomôže knihe, tak ja už veľmi netrpezlivo čakám na vaše reakcie. Ďakujem! Odkaz na knihu na Martinuse.
Po druhýkrát som sa pokúsil spať pod holým nebom, ale osud opäť zasiahol a dopadlo to úplne inak, než som plánoval.
Odišiel som zo Šanghaja. Som na cestách. Konečne po dvoch rokoch.
Keď som sa z krátkeho výletu vracal späť do mesta Lanzhou, rozhodol som sa pre zmenu vynechať diaľnicu a ísť po malých horských cestičkách. Táto trasa vyžadovala dva dni šoférovania cez hory a dediny, ale mal som svoju hojdaciu sieť a aj zadné sedadlo auta, takže mi to nevadilo. Po minulom fiasku pri pokuse o prespanie pod holým nebom som mal aspoň šancu na reparát.
Hory, cez ktoré som išiel, boli naozaj krásne a dramatické. Ako som nimi prechádzal, zrazu som zbadal veľký dav ľudí. Muselo sa tam diať niečo zaujímavé a tak som zaparkoval. Vmiešal som sa do davu. Práve sa konali miestne náboženské sviatky pri horách s veľkolepými budhistickými freskami vytesanými do skaly. Všade bolo rušno, na jednom pódiu sa hrala opera a na druhom boli tanečné predstavenia. Naokolo stáli bufety s jedlom. V rámci sviatku boli zadarmo aj vstupenky na budhistické fresky a to ma veľmi potešilo. Nie preto, že by som chcel ušetriť, ale pretože vďaka tomu nekontrolovali zdravotné kódy a tým pádom bola šanca, že sa dostanem dnu. Pre istotu som sa poriadne zamaskoval do klobúka, slnečných okuliarov a rúška, aby nevideli že som cudzinec a išiel som skúsiť šťastie. Prešiel som bez problémov. Moju radosť však vystriedalo nemilé prekvapenie, že budhistické sochy boli podstatne ďalej, než som čakal. Poriadne som sa pri výstupe do kopca a do schodov zapotil. Odmena však stála za to.
Po návrate na parkovisko som doplnil sily v miestnom bufete a keď som odchádzal, už zapadalo slnko. Vedel som, že si budem musieť rýchlo nájsť nejaké miesto na prespanie. Našťastie, krajina, v ktorej som bol, bola oproti tej predchádzajúcej príjemne zelená. Suché púšte už boli ďaleko, namiesto toho ma obklopovali políčka a stromy. Z auta som zbadal odbočku do hory a za zákrutou bola malá lúčka s lesíkom, kam by sa dala zavesiť hojdacia sieť. Vyzeralo to lákavo, ale išiel som ďalej. Čím ďalej som išiel, tým viac som cítil, že sa chcem vrátiť presne na to miesto. Neviem čo ma k nemu tak lákalo, ale otočil som auto a vrátil sa. Prístup nebol zlý, keďže som mal terénny jeep (za skvelú cenu, iba 18€ na deň), zvládol som to bez problémov. Zavesil som si hojdaciu sieť a pustil som drona, aby som mal moje stanovisko zaznamenané. Lenže, bol som uprostred doliny a všade naokolo boli hory, zvuk dronu bolo počuť doslova na kilometre ďaleko. Zjavne zobudil miestneho dedinčana, ktorý sa z ničoho nič objavil spoza zákruty a asi dvesto metrov odo mňa si čupol do trávy a so záujmom ma pozoroval. Bol to starší pán, v tvári bolo vidieť, že celý život prežil v horách a tvrdo pracoval.
Schoval som drona, z auta som vytiahol dva balíčky raňajkovej zmesi orieškov a sušeného ovocia a zašiel som za ním. Už z diaľky som mu zakýval, na čo sa usmial a zakýval mi tiež. Čupol som si vedľa neho a ponúkol som mu jeden balíček orieškov. Najprv odmietol, ale ja som naliehal a popri tom som si otvoril aj svoj, aby videl že to nie je žiadny trik. A tak súhlasil, spoločne sme čupeli v tráve a jedli oriešky. Začali sme sa rozprávať. Bohužiaľ sme si vôbec nerozumeli. On hovoril miestnym dialektom, ja po čínsky, ale rozdiely medzi týmito jazykmi sú tak veľké, že som sa s ním mohol rozprávať aj po slovensky a výsledok by bol rovnaký. Rukami, nohami sme si aspoň odovzdali nejaké informácie. Potom mi začal celkom razantne niečo vysvetľovať a ukazoval smerom k dedine odkiaľ prišiel. Myslel som si, že mi nadáva že som ho tým dronom zobudil a tak som sa ospravedlnil. Ale on to stále opakoval. Asi bol naozaj nahnevaný, premýšľal som. V tom začal z hory schádzať ďalší roľník s malým stádom kráv. Môj spolusediaci niečo zakričal a prebehla medzi nimi krátka konverzácia, z ktorej som ani slovo nerozumel. Dedo sa postavil, zopakoval to, čo hovoril predtým, ale tentokrát mi naznačoval, aby som ho nasledoval. Začal som usudzovať, že mi asi nenadáva, ale pozýva ma k sebe domov. A tak som ho nasledoval. Na chodníčku pod kopcom sme sa stretli s druhým roľníkom a ukázalo sa, že to bol jeho syn, ktorý už celkom dobre vedel po čínsky. Naozaj ma pozývali k nim domov na čaj a na večeru. Zrazu som sa ocitol s dvoma pastiermi kráv a ich stádom, a krásnym modrým večerom sme išli k nim domov.
Ďalší deň ráno
Prišli sme k malému domčeku, vedľa ktorého boli maštale pre kravy. Najprv ubytovali kravy a potom som ich nasledoval k nim domov. Usadili ma do obývačky a syn odišiel. S otcom sme asi pol hodinu posedeli, pili výborný čaj a snažili sme sa konverzovať. Moc nám to nešlo. Našťastie nebol typ človeka, čo toho veľa nahovorí. Väčšinu času si vychutnával čaj, ticho a pokoj, aké som už roky nezažil, keďže od pandémie sa mi skoro nepodarilo opustiť Šanghaj. Konečne horská dedina. Aj ja som si to užíval. Keď sa mi už už zatvárali oči, zrazu sa objavil vo dverách syn s večerou. Pripravil slaninku so zemiakmi a praženicu so zeleninkou. K tomu sme mali každý misku ryže.
Ďalší deň ránoĎalší deň ráno
Otec roľník má 72 rokov, syn 38. Volá sa Ma Xingping. Vyše dvadsať rokov pracoval ako obchodník v Yunnane a za otcom sa vracal málo. Tento rok si povedal, že už má mesta plné zuby a vrátil sa späť domov do hôr. Teraz spoločne s otcom pasie kravy. Ženu nemá, na čínskom vidieku totiž takmer žiadne nie sú. Má však ženatého brata a vydatú sestru.
"Kde budeš dnes spať?" opýtal sa ma.
"V aute."
"Ale kdeže, my tu máme veľa miesta. Tu sa vyspíš na tejto posteli!" a ukázal vedľa seba. Dal mi svoju vlastnú posteľ. Najprv som odmietal, ale trval na svojom. A tak môj plán na hojdaciu sieť znova pohorel. Nie že by mi to vadilo. Po večeri sme išli nakŕmiť kravy, pozoroval som hviezdami posiatu oblohu a potom som si konečne ľahol. Bol som už naozaj vysilený, našoféroval som ten deň hodiny, plus výstup do kopca za Budhami a nakoniec večer plný zážitkov s pastiermi kráv. Dedinská posteľ však mala zopár nevýhod.
To že to bola drevená posteľ bez matrace s vankúšom z piesku mi až tak nevadilo, to som si na čínskom vidieku už zažil veľakrát. Problém bol, že do miestnosti domáci nezatvárali dvere a tak bola plná hmyzu a nočných motýľov. Naozaj stovky, pripadal som si ako u nejakých zberateľov. Vôbec nechápem, ako im to mohlo nevadiť, ja som z toho rozhodne nadšený nebol. Na noc som si dal nabíjať baterku do foťáku, tá však svietila bielym svetlom a chvíľu som si myslel, že mi ju ten hmyz doslova zje, ako sa do nej pustili. Musel som ju prikryť uterákom. Okrem toho som mal v živej pamäti noc, ktorú som strávil pred pár rokmi tibetskom stane. Ako som zadriemal v spacáku a pomaly upadal do sladkého spánku, z ničoho nič mi do úst vletel obrovský nočný motýľ a v ústnej dutine začal panikáriť. Ja som vyletel zo spacáku vystrašený na smrť, v prvom momente som vôbec netušil čo sa deje. Potom som ho vypľul, chvíľu som bojoval s dávivým reflexom, až som sa nakoniec ako tak upokojil. Ale ostalo to do mňa nadosmrti zapísané. U Ma Xingpinga v obývačke bola vysoká šanca, že sa takáto situácia zopakuje, a tak som si ústa zaviazal šatkou. Nakoniec som sa vyspal výborne.
O šiestej ráno som sa spoločne s nimi zobudil a naraňajkovali sme sa. Syn pripravil praženicu v polievke. Teda skôr v ryžovej vode, polievka je trochu prisilné slovo. Po večeri to bol trochu krok späť, ale ako sa hovorí, darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Po týchto "výdatných" raňajkách som spoločne s ním išiel pustiť kravy na pašu. Chvíľu sme sa rozprávali, ale nakoniec som sa s mojimi novými kamarátmi rozlúčil. Čakal ma ešte celý deň šoférovania a predtým som si chcel ísť pozrieť ich dedinu na kopci, o ktorej mi rozprávali. Ponúkol som im za nocľah a pohostenie nejaké peniaze, ale syn razantne odmietol. A tak odo mňa vyfasovali ďalšie dva balíčky orieškov a pivo Paulaner, ktorý som mal zhodou okolností v aute. Oboje ich veľmi potešilo. Rozlúčili sme sa a ja som išiel na kopec do ich dediny, kde som si dal ešte druhé raňajky. Jabĺčko, oriešky a sušené mäso. To mi padlo lepšie ako praženica v ryžovej vode.
Ma Xingping
O pár hodín nato mi môj dron opäť priniesol nečakanú spoločnosť, tentokrát trochu nepríjemnejšiu. Upútal pozornosť miestneho obecného úradu. Ako som parkoval na kopci a bezstarostne si lietal po krajine, zrazu ku mne prišla stará dodávka. Vystúpil z nej na dedinu až príliš pekne oblečený Číňan. Na prvý pohľad bolo vidieť, že to je miestny vládny úradník. On si však o sebe myslel, že je James Bond v utajení a akože sa prišiel porozprávať. Chvíľu som s ním hral jeho hru, ale odpovede na jeho otázky som mal dopredu premyslené tak, aby boli čo najviac neutrálne a nevytvárali priestor pre podotázky. Nakoniec som sa ho opýtal kto vlastne je. Veľkolepo vystúpil z utajenia a oznámil mi, že je miestny úradník. Ja som sa zatváril, že je to pre mňa prekvapivá informácia, čo ho potešilo. No nebol spokojný, zjavne sa mu nepáčilo, že sa na ich dedine pohybuje cudzinec. Avšak nevedel čo s tým môže robiť. Vypýtal si teda aspoň odo mňa nejaký doklad. Keď som mu dal pas, doslova sa ho zľakol. Ešte nikdy nič také nevidel. Chvíľu bol zmätený a nakoniec mi iba povedal, že tam nesmiem púšťať drona. Už som ho mal dávno v taške, všetko som mal natočené, takže som prisvedčil a sľúbil som mu, že už ho nepustím. Aj tak som to nemal v pláne. Chvíľu ešte premýšľal, čo by sa ma mohol opýtať, ale nakoniec uznal, že sa bude musieť zmieriť s tým, že je uňho v dedine počas pandémie cudzinec a on s tým nemá čo urobiť. Nebyť pandémie asi by mu to bolo úplne jedno, ale tieto dva roky sú všetci strašne podozrievaví a opatrní. Popravde to pocity z cestovania po Číne kazí, ale nič na tom nezmením. Rovnako ako on nič nezmenil na to, že som tam proste byť mohol, a tak sa sklamane rozlúčil a odišiel. Našťastie som mal v živej pamäti krásny večer a ráno s Ma Xingpingom a tak mi to výlet nepokazilo.
Včera som si prenajal auto a vyrazil som objavovať nehostinné okolie Žltej rieky. Mal som vymyslených hneď niekoľko zastávok, ale osud mi nedoprial ani jednu. Naopak pripravil mi samé nepríjemné dobrodružstva.
Deň sa nezačal dobre. Keďže mám na covid kóde hviezdičku zo Šanghaja, hneď na prvej zastávke ma chceli zavrieť na tri dni do karantény. Zvrtol som s teda na výjazde z diaľnice a utekal preč. Na druhú zastávku, ktorou mal byť kamenný les pri Žltej rieke, som sa tiež nedostal. Tam však z oveľa vážnejšieho dôvodu. Ešte stále tam vládne výnimočný stav z maratónskej tragédie.
V júni 2021 vyrazili čínski maratónci na beh za krásneho počasia, oblečení iba v tielkach a trenírkach. Ako boli v kopcoch, ktoré som odfotil, zrazu prišla obrovská mrazivá búrka. Zabila dvadsať jeden popredných čínskych maratóncov. Väčšina mala okolo dvadsať rokov. Jeden ďalší človek nato ešte spáchal samovraždu. Táto tragédia otriasla celou krajinou, ale aj svetovou bežeckou komunitou. Je to pravdepodobne najhoršia maratónska tragédia vôbec. Keď pozerám na moje fotky tejto krajiny, je ťažké si to utrpenie nepredstavovať.
Ja som bol v bunde a mal som auto, kam som sa mohol ukryť, ale keď ma chytila krátka púštna búrka, ktorú som dokonca odfotil z dronu ako sa ku mne blíži, tak poviem vám, púštne búrky nie sú sranda. Mrazivo sa ochladilo, svet stmavol, neuveriteľne fúkalo a do očí bili malé zrniečka piesku. Bol som akurát na vyvýšenom kopci, z ktorého som fotil prichádzajúcu búrku, ale bola oveľa rýchlejšia, než som čakal. Rýchlo som zbehol späť do auta a jediný následok je, že väčšina fotiek z foťáku je úplne roztrasená a že auto mám plné piesku. Už sa teším, ako to budem požičovni vysvetľovať. Ako je vidieť na fotke, tá búrka bola malá. Prehrmela sa rovnako rýchlo ako prišla. Ale aj tak bola drsná. Tá maratónska musela byť strašná.
Ja som si potom ešte trochu pojazdil túto fascinujúcu krajinu a zašiel som do menšieho okresného mestečka. Povedal som si, že vyskúšam ešte jedno bonusové dobrodružstvo. Do krásneho parku som si zavesil húpaciu sieť a rozhodol som sa, že prespím pod holým nebom. Mala to byť príprava na tibetské oblasti, čo ma čakajú, keď mi zmizne tá hviezdička z kódu. Tam budeme stanovať zrejme každý deň. Teplota už bola zase príjemných 20 stupňov a od púštnych skál som bol dostatočne ďaleko. Lenže ani toto dobrodružstvo mi nevyšlo. Komáre, hlavná cesta, na ktorú po polnoci vyšli všetky kamióny v okolí, a neďaleká železničná trasa mi veľa spánku nedopriali. Aby toho nebolo málo, pri parku bol zrejme priechod cez železnicu, takže každý jeden vlak, ktorý tade v noci išiel už z diaľky trúbil. Ja mám tvrdý spánok, ale toto bolo veľa už aj na mňa. Nakoniec som noc dospal na zadnom sedadle auta, ale nebola to príjemná noc. Okrem toho počas šoférovania krajinou som sa strašne potil, v tom aute som bol pod rozpáleným púštnym slnkom cez deň ako v skleníku. Nehovoriac o tom, že som celý deň nejedol, lebo kvôli tej maratónskej tragédii všade zavreli hotely a reštaurácie a ja som si nezobral jedlo, iba vodu. O polnoci som taktiež musel pracne zháňať PCR testy, lebo sa musím testovať viac menej každý deň, inak ma nepustia dole z diaľnice. A najhoršie bolo, že to bola tretia prebdená noc za sebou. Prvú som strávil v bare, to bolo fajn, ale únavné. Druhú noc som si myslel, že to dospím, ale vo vedľajšej hotelovej izbe sa susedia oddávali sexu, čo im pľúca stačili. Bol to zvláštny pocit, na jednej strane som bol fakt zúfalý, že chcem ísť spať, na druhej strane som im úprimne závidel, lebo tú noc trávili lepšie ako ja. Tretiu noc som na ich výkriky lásky spomínal s láskou, lebo kamióny, vlaky a bzučanie komárov bolo podstatne horšie.
Po tejto tretej noci som nakoniec zašiel na masáž, kde bola sprcha, lebo som potreboval, aby ma po týchto troch nociach dali trocha dokopy. A veru kosti mi praskali ako drevo v ohni, keď ma masérka celou silou naťahovala cez kolená, alebo mi chodila po chrbte. Bola to slečna s postavou bavorskej výčapnice a jej váha bola presne to, čo som potreboval, aby svaly povolili. Po masáži som tam trochu dospal ťažkú noc, lebo čínske masáže sú otvorené nonstop a keď je málo klientov, tak vás nevyhodia.
Nie všetky zážitky sú príjemné. Včera nebol príjemný ani jeden. Až na tú masáž. Ale na všetky tieto zážitky budem spomínať. Lebo zážitky nie sú od toho, aby boli príjemné, ale aby boli zapamätateľné. Na druhej strane, včera som bol rád, že so mnou Liya na tento výlet nešla. Lebo by som mal o manželku menej. Ona o tom radšej dnes počúvala, než že by si to mala zažiť. :)
Bola už takmer polnoc, ležal som v posteli, ale ani za svet som nemohol zaspať. Z nejakého dôvodu som bol plný energie a cítil som, že chcem ísť ešte von. Som totiž v meste Lanzhou, kde posledné dni udreli obrovské teploty. Cez deň je takmer štyridsať stupňov, slnko praží na hlavu a okolitá suchá, piesková a kamenistá krajina, spolu s betónovým mestom robia z pobytu vonku doslova utrpenie. Miestni ľudia teda vychádzajú von až večer. Stmieva sa pred deviatou večer a sú vonku aj do druhej, tretej ráno. Ja som ležal v posteli, ale vedel som, že ulice sú plné života a ja tam nie som. Nakoniec som to nevydržal.
Lanzhou pri západe slnka
Mesto bolo naozaj živé. Jedálenská ulička plná stánkov s dobrotami hneď vedľa hotela bola preplnená ľuďmi, ktorí si dávala polnočné občerstvenie. Aj ja by som si niečo dal, ale keďže som prišiel zo Šanghaja, kde je situácia s covidom zlá, tak ma tam nepustili. Plán B bol nájsť nejaký bar a ísť na jedno pivo. Väčšina barov a krčiem ma moc nelákala, všade boli obrovské diskotéky, alebo karaoke bary a na tom som energiu nemal. Keď už som strácal nádej, cez ulicu som zbadal nenápadný nápis livehouse. Prešiel som cestu, nakukol som dnu a skontroloval situáciu.
Veľa ľudí dnu nebolo, bar vyzeral trochu zostarnuto, ale hrala tam dobrá hudba. Na stene mali množstvo výčapov čo naznačovalo čapované pivo. A tak som vošiel. Čapované pivo som síce nedostal, ale získal som obrovský zážitok. Majiteľ baru je tridsať šesť ročný muzikant s deformovanou postavou, ktorý miluje knihy, najmä japonské romány. Ale číta všetko. Od Kafky, čo je jeho najobľúbenejší autor, až po bibliu.
Za barom sedel jeho kamarát, dvadsať ročný basgitarista, ktorý miluje Jimiho Hendrixa a snaží sa mu čo najviac podobať. Mal oblečené bežecké kraťasy, k tomu kovbojské ozdobené čižmy a na hlave mal klobúk s pierkami. Mal zlomený predný zub, dlhé vlasy a neuveriteľne mladú tvár. Vyzeral strašne smiešne, ale bol úžasný muzikant. Neustále bral do ruky gitaru a hral staré bluesové pesničky. Vedľa neho sedela jeho dvadsať ročná frajerka, študentka z provincie Shanxi, ktorá kvôli pandémii má vyučovanie online a tak sa na štyri mesiace presťahovala do Lanzhou za frajerom. Toto bol akurát jej posledný deň v meste, už o pár hodín odchádzala domov s tým, že nevie kedy svojho muzikanta opäť uvidí. Vyžaroval z nej smútok po prvýkrát zlomeného mladého srdca.
Nad ránom sa k nám pridali ešte dvaja ich kamaráti, ktorí sa akurát vrátili z mesačnej cesty po Číne. Spoločne sme sedeli v jednom z najstarších rockových hudobných kluboch v celom meste a ja som sa dozvedel, že Lanzhou je hlavné čínske mesto Blues a undegroundovej rockovej muziky. Bola to krčma vedená hudobníkmi pre hudobníkov.
Bohužiaľ oldschool blues a rock nie je niečo, čo láka veľa klientov. Predtým ich živili kamaráti z celej Číny, ktorí do baru dochádzali za vystúpeniami zaujímavých kapiel, ale to pandémia zničila. Väčšina klientov posledné mesiace nemá ako prísť a tak bar ledva prežíva. Aj preto žiadny výčap na stene nefungoval a v chladničke bolo už iba zopár pív. O pár dní bar zatvára. Ale snáď nie navždy, majú v pláne ho prerobiť tak, aby lákal aj mladšiu klientelu. Dúfam že sa im to podarí, pretože tento bar je naozaj kultúrny klenot Lanzhou, mesta o ktorom som za posledné dni zistil, že doslova prekvitá rôznymi subkultúrami. Za dva dni som už našiel obrovskú komunitu baristov, tanečníkov, skateboardistov a muzikantov. A to som ich ani nehľadal.
Pri jednom pive to nakoniec neostalo. Z baru sme odišli o piatej ráno a išli sme rovno na lanzhouvské ťahané rezance, miestnu špecialitu. Už ma neprekvapilo že ulice a aj reštaurácie boli plné ľudí. Lanzhou skrátka žije. Lanzhou je fajn.
Prvého júna sa skončil dvojmesačný lockdown v Šanghaji. Popravde počas celých dvoch mesiacov lockdownu som iba pracoval. A tak hneď ako sa otvorilo mesto, potreboval som na pár dní vypnúť. Vypnúť maily, vypnúť prácu, vypnúť hlavu... A pomohlo mi to. Aj preto posielam tento newsletter trochu neskôr. Potreboval som konečne vidieť mesto, ľudí a život, nie len obrazovku počítača.
Skáčeme z extrému do extrému. Po dvoch mesiacoch, kedy sme nemohli vyjsť ani z vlastného bytu, sme skočili do takmer úplne otvoreného mesta. Všade je obrovské množstvo ľudí, terasy sú plné ľudí ktorí chodia na kávu a drink, metro a aj doprava funguje ako má, a parky sú plné piknikujúcich partií. Otvorenie prebehlo doslova z hodiny na hodinu, koniec lockdownu o polnoci niektoré štvrte oslavovali aj ohňostrojmi.
Reštaurácie však môžu robiť iba donášku a okienka. Dnu sa jesť ešte nesmie, ale je to vraj otázka týždňa. Posilovne otvorené ešte nie sú, ale masáže, kaderníctva a obchodné domy už áno. No najviac ma prekvapujú tie plné ulice. Nejak som zabudol, že tu žije skoro tridsať miliónov ľudí.
Na to aby si človek mohol novo nadobudnutý život v Šanghaji užiť, musí splniť niekoľko podmienok. Tá hlavná je negatívny PCR test starý maximálne 72 hodín. Testy kontrolujú pri vstupe do verejnej dopravy, pri vstupe do obchodu, niekedy aj na križovatkách. Aby sa ľudia mohli každé tri dni testovať, tak po celom meste vzniklo 16 000 PCR testovacích staníc. Testovacie stanice nesmú byť nikdy vzdialené viac ako 15 minút chôdze bez ohľadu na to, kde v meste sa človek nachádza. Ich zoznam je v aplikácii, kde sa dá nájsť aj otváracia dobu a koľko ľudí práve stojí v rade. I keď popravde táto informácia nie je moc presná. Mnohé testovacie stanice majú naozaj dlhé rady. Špeciálne v dobe kedy sa ľudia vracajú z práce.
Niektoré stanice sú také "kadibudky" kde sa testuje, niektoré sú iba stany, ktoré sa večer balia. Po meste taktiež chodia aj "testovacie autíčka". Tieto mobilné PCR stanice chodia na miesta, kde je potreba rýchlo spraviť viac testov naraz. Ak sa napríklad niekde objavil nový prípad. Každý deň je v meste do desať nových prípadov. Nie sme úplne na nule.
Testy sú zadarmo a každá vzorka sa vyhodnocuje individuálne. Od prvého júla budú stáť 50 centov pri vyhodnocovaní zo zmiešanej skupiny desiatich vzoriek a 2,25€ bude stáť individuálny test.
Druhá vec, ktorá je teraz povinná je skenovanie QR kódov pri vstupe do akejkoľvek prevádzky. Toto naskenovanie zaznamená polohu človeka a následne vedia okamžite stopovať kontakty pri nových prípadoch. Polohu zaznamenáva samozrejme aj operátor, takže keď som sa celý deň bicykloval po meste, prišla mi smska, že som sa pohyboval v blízkosti ulíc, kde boli pozitívne prípady. Taktiež mi v daný deň volala miestna správa nášho sídliska a pýtali sa, či som bol na tej a onej ulici... Taktiež si mám pravidelne sledovať zdravotný stav. Sledujem. Ale pri ďalšej bicyklovačke som si radšej vypol mobil. Nech mi zase nevolajú.
Je to otrava táto pandémia. Ale hlavne že už nemusíme byť zavretí doma. A snáď sa nám už čoskoro podarí vycestovať. Opustiť mesto sa síce teraz dá, ale skoro všade by sme museli ísť do dvojtýždňovej karantény. Aj v rámci Číny. Takže čakáme až toto pominie.
Ako vyzerá mesto po lockdowne som zaznamenal v tomto videu.
Od minulého mailu som publikoval
Odkazy na moje nové videá, články a rozhovory
Čo sa udialo v Číne
Zoznam článkov o Číne, ktoré som za posledný mesiac čítal
Premýšľali ste niekedy nad svojimi rozhodnutiami? Či boli naozaj správne? Či by sme mali lepší život, ak by ich urobili inak?
(tento článok neprešiel korektúrou)
Predstavme si, že okolo nás existuje nekonečne veľa ďalších svetov a vesmírov v ktorých žije nejaké naše ďalšie ja. A každé z týchto JA sa odlišuje tým, že v dôležitých momentoch spravilo iné rozhodnutie. Ktoré z týchto mojich ja má šťastnejší život? Kde som si vybral zle?
Presne tejto otázke sa venuje nový film Everythink everywhere all at once s úžasnou Michelle Yeoh. Tento film som si v priebehu minulého týždňa pozrel už dvakrát a pravdepodobne bude patriť k mojim najobľúbenejším filmom vôbec. Nie však pre svoj sci-fi príbeh, ktorý som opísal, ale pre citlivý obraz čínskej rodiny emigrantov. Filmov ktoré by vedeli takto presne zachytiť realitu je veľmi málo.
O filme
Na začiatok musím aspoň v skratke povedať, o čom ten film je. Rozpráva príbeh rodiny čínskych imigrantov v Amerike, manželov, ich dcéry - druhej generácie amerických Číňanov, a otca, ktorý sa za nimi presťahoval pre svoje zlé zdravie, ale od západnej kultúry nemôže byť viac vzdialený. Matka rodiny sa stane vyvolenou na to, aby zastavila zlo, ktoré sa šíri paralelnými vesmírmi. Aby to dokázala, musí sa stretnúť so svojimi ďalšími JA z iných vesmírov, čo v nej však vyvoláva otázku, či svoj život vedie správne. Vidí totiž svoje ďalšie verzie, ktoré robili odlišné rozhodnutia a na prvý pohľad majú oveľa lepší život. Prečo jej život musí byť tak ťažký? Kde spravila chybu?
Film je veľmi chaotický, plný prekvapivých vtipov a výpožičiek z kultových filmov. Je to tribút filmom ako Matrix, Kill Bill, Stopárov sprievodca galaxiou, Narnia, filmom Jackie Chana a Bruca Liho, a určte ešte mnohým ďalším, ktoré som si ani nevšimol. Je plný neuveriteľné prepracovaných akčných scén, originálnych vizuálnych efektov a prekvapujúcich rozprávačských techník. Popravde je to celé tak veľký guláš, že je zázrak že to funguje.
Hoci je tento film akčná sci-fi komédia, celý príbeh s paralelnými vesmírmi a bojom proti zlu je len metafora. V skutočnosti je tento film citlivý portrét rodiny imigrantov, ktorá sa snaží nájsť šťastie. Práve tento autentický portrét rodinných vzťahov je to, čo dokázalo film udržať pokope a spravilo z neho veľmi dobrý film, hoci sa celý čas pohyboval na hrane medzi genialitou a sprostosťou.
Čínska rodina
Hlavná hrdinka Evellyn je typická čínska manželka. Je veľmi silná, organizovaná a usilovná, avšak zároveň dokáže byť veľmi chladná a až príliš pragmatická. Je veľmi prísna. Je prísna na svoje dieťa, na svojho manžela, ale aj na seba samú. Na manžela sa neustále sťažuje aký je neschopný, je precitlivený a má príliš mäkké srdce, čo považuje za slabosť. Myslí si že by bez nej neprežil ani deň.
Hoci svoju rodinu miluje, svoje city neprejavuje. V celom filme ani raz nepovie manželovi, že ho ľúbi. Jej generácia Číňanov také niečo proste nerobí. Verejné prejavy náklonnosti sú v Číne, a myslím si že celkovo v Ázii tabu.
Jej manžel však prežíva krízu stredného veku. Neprejavuje sa výstrednými nákupmi, či hľadaným milenky, ale tým že s snaží znova oživiť lásku u svojej ženy a presvedčiť ju, aby nebola tak chladnou a pragmatickou. Drží sa neustále v úzadí, manželka navonok pôsobí ako hlava rodiny, ona rozhoduje a on je väčšinou ticho, mlčí a prisvedčuje. Málokedy sa rozhodne nesúhlasiť a bojí sa vyjadriť svoje nešťastie, pretože nechce ženu rozhnevať. Typický čínsky manžel.
Radšej nič nepovedať a ticho trpieť, než aby človek riskoval že veci spraví ešte horšími - to je pre ázijské rodiny príznačné. Vo filme sa to prejavuje aj na vzťahu dcéry s matkou. Matka sa snaží o status quo, hoci status quo predstavuje že sú všetci nešťastní. Jej najväčším prejavom náklonnosti k dcére je, že ju skritizuje že pribrala.
Táto veta je pre čínske matky typická, deti ju častokrát neznášajú, lebo ju vnímajú ako nekonečnú kritiku, ale v skutočnosti je to prejav náklonnosti. Vlastne to znamená "mám ťa rada a zaujímam sa o teba", avšak Číňania nezvyknú svoje pocity vyjadrovať nahlas a priamo.
Generačné rozdiely
V rámci tejto filmovej rodiny sú výrazné generačné rozdiely. Každá rodina na svete má generačné rozdiely, to je normálna vec, ale myslím si že v čínskych rodinách sú väčšie, ako u nás. Možno je to aj tým že čínska spoločnosť za posledných päťdesiat, či sto rokov prešla oveľa väčšími zmenami ako my. Vo filme existujú generačné rozdiely ako medzi matkou a jej otcom, ale aj matkou a jej dcérou a samozrejme dedkom a vnučkou.
Matka už za mlada túžila po slobode a láske, preto s milencom ušla z Číny do Ameriky. Otec ju však za to vydedil. Neuposlúchnuť rodičov je v čínskej kultúre veľký hriech, ísť za láskou, ktorá takmer avšak určite prinesie tvrdý život, nie je pre staršiu generáciu prijateľné riešenie. V ich očiach je lepšie mať pokojný život bez ambícií, bez vyčnievania z davu, možno chudobný, možno nudný, možno aj smutný, ale bezpečný a stabilný, ktorý umožní mať potomkov a pokračovať v rode.
Mladšia generácia však nechce takýto život, chcú mať život naplnený. To je vidieť ako na portréte matky, ktorá sa rozhodla utiecť do Ameriky, ale aj na portréte jej dcéry, ktorá úplne odmieta nalinajkovaný život a spoločenské pravidlá.
Medzi dcérou a dedkom je tak obrovský generačný rozdiel, že spolu nemajú žiadny vzťah, čo je opäť pre čínske rodiny celkom príznačné. Ich vzťah je obmedzený na gratulácie k sviatkom, nejaké darčeky a povzbudzovanie k jedlu na spoločnej hostine, ale tým to končí. I keď popravde v Číne je bežný aj opačný extrém, a to že deti nemajú žiadny vzťah s rodičmi, ale naopak blízky vzťah so starými rodičmi. Veľmi veľa rodičov zvykne opustiť svoje rodiny a idú za prácou. Peniaze potom posielajú domov. Rodičia pracujú od rána do noci, na deti čas nemajú a považujú za lepšie, aby deti vyrastali s starými rodičmi, ktorí naopak nemajú nič iné na práci, než sa starať o deti. Tieto dva extrémy sú typické pre ázijské rodiny a sám ich v mojom okolí vidím dennodenne.
Život emigrantov
Celá rodina s výnimkou dcéry, ktorá sa v Amerike narodila, sa nevie zaradiť do miestnej kultúry. V Amerike sa považujú za hostí, čo je pre prvú generáciu čínskych emigrantov veľmi typické.
Kvôli tomu sa matka neustále bojí o svoju budúcnosť v Amerike, chýba jej pocit bezpečia a neodvažuje sa robiť veľké rozhodnutia, či priviazať sa ku krajine do ktorej emigrovali. Drží sa v komunite svojich, pretože ju považuje za bezpečnejšiu a bližšiu svojmu domovu, bojí sa nadväzovať nové priateľstvá. S miestnymi ľuďmi sa vidia navzájom iba cez perspektívu zaužívaných stereotypov. Myslím si že o tomto by vedeli rozprávať aj Vietnamci žijúci na Slovensku.
Film nevynechajte
Existuje veľmi málo filmov, ktoré by dokázali takto presne a citlivo opísať typickú rodinu ázijských emigrantov. Ak máte vo vašom okolí ázijskú rodinu, či už Číňanov, alebo napríklad aj Vietnamcov, a úplne im nerozumiete, odporúčam si tento film pozrieť. Poodhalí vám zákutia ich duše.
Ale film odporúčam aj keď máte radi dobré filmy. Je možné že sci-fi aspekt a akčné scény niektorých divákov môžu odradiť, ale ak nemáte radi sci-fi, vnímajte to iba ako abstraktnú metaforu boja o životné naplnenie a šťastie. A ak máte radi sci-fi a bojové filmy, tento film si absolútne zamilujete.
