Pavel Dvořák

V Číne existuje príslovie „Hore sa nachádzajú nebesia, dole Hangzhou a Suzhou“. Hangzhou a Suzhou sú totiž považované za dve najkrajšie mestá v Číne. Podobne sa o meste Hangzhou vyjadril aj slávny objaviteľ Marco Polo. Ale mňa a mojich klientov pri návšteve Hangzhou okrem jeho krás zaujímalo aj niečo iné. Rozhodli sme sa zájsť do taoistického kláštora a nechať si vyveštiť budúcnosť od miestneho majstra.  Pôvodne sme rozmýšľali, že za niektorým z taoistických majstrov, ktorí praktikujú veštenie väčšinou bambusovými tyčinkami „qiuqian“,  zájdeme už v Šanghaji. A tak sme s priateľkou začali vyhľadávať na internete, či je niekde v Šanghaji „spoľahlivý“ veštec. Žiaľ, neuspeli sme. Všetci Číňania sa v diskusiách na internete zhodli, že v Šanghaji takého nenájdete. Treba zájsť ďalej od civilizácie. Samozrejme, že nejakí v Šanghaji sú. Jedného je možné nájsť napríklad v kláštore pri záhradách Yuyuan. Ale je dôveryhodný asi tak, ako je novo zrekonštruovaná časť Yuyuan autentická. Skoro vôbec.

Tak sme hľadali ďalej a kedže sme so Šanghaja pokračovali práve do mesta Hangzhou, našli  sme jedného tam. Asi kilometer od Západného jazera, dominanty mesta Hangzhou, sa nachádza veľký taoistický chrámový komplex.. Leží  na vzdialenejšej strane Západného od centra mesta, a keď k nemu človek kráča, na chvíľu zabudne,  že sa nachádza v šesť miliónovej aglomerácii.  My sme sa však nachádzali presne na opačnom konci jazera, kedže sme išli z čajových plantáží, na ktorých sa pestuje  čaj Dračia studňa. Uprostred uličky, kde sa málokedy zjaví nejaký taxikár, som opäť objavil krásu technológií a hlavne ich zapojenie do bežného života v Číne. Aplikácia Baidu mapy má výbornú taxikársku službu. Otvoril som aplikáciu, podržal gombík na nahratie odkazu a nahral som našu polohu. Odkaz sa rozposlal všetkým taxikárom v okolí. Aplikácia ukazuje. koľko taxikárov už odkaz dostalo a koľko je ešte v poradí, plus ich aktuálnu polohu na mape. Boli sme vtedy naozaj ďaleko a tak sa žiadny taxikár nechytil. Ale aj na to vývojári mysleli. Aplikácia mi ponúkla možnosť, kedže žiadny taxikár neodpovedal, tak je asi špička a môžem motivovať taxikára vyšším sprepitným. Telefón mi dal na výber sprepitné od 5 RMB do 20 RMB a po mojom výbere opakovane rozposlal správu taxikárom spolu s poznámkou, že dostanú sprepitné. Tentokrát sa  už jeden chytil. V aplikácii a následne aj smskou mi prišlo číslo auta, meno šoféra, telefón šoféra a jeho aktuálna poloha, ktorá sa podľa jeho GPS aktualizovala ako išiel smerom k nám. Keď už bol takmer pri nás, obdržal som od neho telefonát, kedže jemu aplikácia prezradila moje číslo a polohu. No skrátka úžasné, musel som to sem napísať.

Ale to som troška odbočil od témy ☺ Taxikár nás vysadil rovno pred veľkou žltou bránou, na ktorej bol aj u nás veľmi známy taoistický symbol Yin a Yang. Za bránou nasledovali dlhé schody do kopca. Po ceste sme kráčali okolo rôznych budovmiestneho kláštora utopených v nádhernej zeleni. Žlté múry a drevené stavby spolu s vôňou vonných tyčiniek a slabým oparom pôsobili naozaj mysticky. Kde tu sme zbadali miestneho mnícha ako šliape do kopca. Jedného sme sa opýtali, kde sídli onen majster, ktorý nám vie vyveštiť budúcnosť.

Boli sme štyria a tak sme milého deduška zamestnali aspoň na 40 minút. Teda,  nebola to pre mňa ako pre tlmočníka a sprievodcu žiadna sranda, pretože deduško neovládal takmer vôbec spisovnú čínštinu. Strastiplne nám vysvetlil, ako bude také veštenie prebiehať a čo máme robiť.  Qiuqian, alebo veštenie s bambusovými paličkami sa prekvapivo robí s… Áno, bambusovými paličkami ☺ Malo by ich byť 100 kusov (nerátal som ich) v bambusovom pohári a na každej paličke je napísané poradové číslo. Najprv záujemca o veštenie  dostane do ruky tri vonné paličky, ktoré zapáli a kľakne si pred oltár. Potichu, alebo aj nahlas vyjadrí svoju vieru formou krátkej osobnej modlitby a trikrát sa pokloní, pričom si drží vonné paličky  pri čele. Potom príde k oltáru, zapichne vonné paličky  do zlatej nádoby na to určenej a taoistický mudrc mu podá bambusový pohár s paličkami. Pohárom trikrát zakrúži skrz dym, ktorý sa šíri z vonných tyčiniek a vráti sa na kľačadlo pred oltárom. Teraz to začína byť aktívnejšie. Pýtajúci sa človek začne triasť pohárom a popri tom kladie svoju otázku. Ako trasie pohárom, musí vypadnúť von jedna bambusová palička. Paličku  zoberie  a podá ju taoistickému mudrcovi, ktorý pýtajúceho celý čas pozorne sleduje. Nesmú  vypadnúť dve paličky, inak sa musí trasenie opakovať. Na vybranej paličke  je poradové číslo a náš deduško podľa neho našiel odpovedajúcu veštbu. Opýtal sa nás, či sa pýtame na osobný alebo profesionálny život. A potom začal za pomoci žltého papierika, ktorý si vybral podla poradového čísla veštiť. Čo nám vyveštil? Začnem mojou všetbou.

Deduško si myslí že som slobodný.

Som.

Deduško si myslí, že môj otec má staršieho brata a ten má syna.

Má. Hneď dvoch.

Deduško si myslí, že sa môjmu bratrancovi darí lepšie, ako mne. Hlavne, čo sa týka profesionálnej stránky, ale aj osobnej.

Predpokladám že áno, je asi o 20 rokov starší, i keď neviem ktorého z mojich dvoch bratrancov náš deduško myslel.

Deduško vraví, že podľa predpovede to takto zostane až do mojej svadby. No ako sa ožením, moja situácia sa rapídne zlepší a veľmi rýchlo vraj predbehnem svojho bratranca v živote profesionálnom a aj v osobnom.

No veru som zvedavý. Už sa teším, keď to mojim bratrancom porozprávam ☺  Ostatným vyveštil rôzne veci. Ale všetci štyria, čo sme tam boli, zbohatneme. Jedna slečna sa podľa slov deduška má naučiť, že city sú dôležitejšie ako peniaze. Ďalší zase, že hoci minulý rok mal ťažký profesne aj zdravotne, ďalší rok a hlavne rok 2015 budú roky, kedy veľmi zbohatne. A tretiemu členovi našej výpary vyveštil, že má poslúchať príkazy a zákazy, stavať svojho manžela na prvé miesto v jej živote a potom sa jej splnia jej sny a túžby. Ako nám odľahlo, že nikoho z nás nečaká nič nešťastné.

Ono, teraz to znie ľahko, keď sem tú veštbu takto píšem. Ale verte mi, vylúštiť, čo sa mi náš deduško usiluje  zdeliť a pretlmočiť to ďalej nebolo vôbec ľahké. Ako som už spomínal, nevedel skoro vôbec po čínsky, ovládal len miestny dialekt. Ten je pre mňa nezrozumiteľný. A okrem toho bol deduško aj veľmi nedoslýchavý. Najprv sme to skúšali slovne. Pot sa zo mňa lial ako som sa snažil chytiť každé jedno jeho slovíčko a tipnúť si o aké slovo to vlastne ide. A keď som sa zase jeho pýtal na niečo, bol pri mne tak blízko, že sa naše nosy takmer dotýkali. Pozorne počúval, ale aj tak vždy buď nepočul, alebo nerozumel. Alebo ani jedno. Potom sme prešli na písanie. Deduško vytiahol papier s rôznymi reklamami na druhej strane a začal mi písať, čo mi vraví. To už išlo lepšie. Lenže išlo o taoistické veštby, ktoré sú písané v literárnej čínštine plnej prísloví a nie často používaných čínskych znakov. Okrem toho deduškov krasopis bol na tom asi tak ako jeho sluch. Nakoniec som vytiahol opäť zázračný iPhone a aplikáciu Pleco, ktorú pozná každý čínštinár. A ten, čo nie,  by sa mal hanbiť. Znaky, ktoré som nerozumel som začal prepisovať na obrazovku telefónu a hľadať ich v slovníku. Deduška tento spôsob veľmi zaujal a naznačil mi, že nebude písať na papier, ale rovno do mobilu. Naozaj ho to chytilo a tak jeho veštby boli stále dlhšie a dlhšie. Bolo to zábavné ho pozorovať, ako so záujmom píše znaky do môjho telefónu. Mal z toho možno aj väčší zážitok ako my z onej veštby.

Po tom, ako sme sa všetci oboznámili z našimi osudmi, deduško zahlásil krásnou čínštinou slovo „ Qian!“ – peniaze. Minimálna suma bola 20 RMB pokiaľ sa pamätám ako poplatok za vonné tyčinky. A za veštenie sme mohli zaplatiť podla nášho rozhodnutia. Peniaze sme vhodili do krabičky na to určenej a rozlúčili sme sa s rozprávkovým deduškom. Ja som popravde odchádzal prepotený ako myš, lebo dedušková čínština mi naozaj dala zabrať. Ale zážitok sme mali aj my a určite aj on.

Ešte nie som dosť starý na to, aby som hovoril, že som už starý, ale čo si budeme klamať, starneme všetci. Evolúcia muža je jasná, na bruchu pribúda, na hlave ubúda. Nie som na tom ešte zle, ale kedže už na tréningy breaku (link na posledné video) moc nestíham chodiť a hlavne ma jeden tréning vždy odrovná na týždeň, rozhodol som sa že to začnem s niečim kombinovať. A už keď som si prvýkrát roztrhol väzy v kolene, lekár mi odporučil plávanie. Lenže ja plávanie nemám rád a chodiť na plaváreň v Číne nie je tak úplne ako u nás.

Vždy to hovorím, a hovoriť aj budem, základný koeficient k chápaniu Číny je – Číňanov je veľa. A aj na plavárni. Plaváreň u mňa pri byte v Šanghaji stojí 35 RMB, netuším koľko stojí u nás, lebo donedávna som bol zarytým odporcom vody, ale toto je podla mňa celkom drahé. Popravde som na plavárňach nováčik. Prvýkrát som tam išiel tak ako by som išiel u nás. Len v plavkách, alebo skôr v trencloch. Žiadne okuliare, či čapica. Čo som športovec?! No a ešte som ani nestihol vojsť do vody už na mňa pískali. Kde mám čapicu? A tak mi plavčík vytiahol jednu erárnu, na ktorej sedáva. Som si úplne istý, že naschvál tam schováva tu najškaredšiu čapicu akú vedel zohnať, aby ľudí prinútil po prvej návšteve si kúpiť vlastnú. Tigrí vzor na mojej hlave bol vidieť na kilometre. Druhýkrát som si už naozaj kúpil vlastnú.

Bazén je rozdelený po dĺžke na polovicu. Jedna je pre neplavcov, druhá pre plavcov. Ono totiž množstvo Číňanov nevie plávať. Takmer nikto z mojich kamarátov Číňanov nevie plávať a keď Mao Zedong zaplával v Žltej rieke, vedel o tom celý svet. A preto tá polovica pre neplavcov je plnšia ako pre plavcov. To ale neznamená že tá plavecká je prázdna! Jedenkrát som prišiel v nevhodnú dobu o pol ôsmej, keď chodí plávať najviac ľudí. Kedže sa mi ani raz nepodarilo dokončiť dĺžku bez zastavenia (ani len bez menej ako piatich zastavení a desiatich kopancov) pre to obrovské množstvo ľudí, v ten deň som to zabalil po 8 minútach. To množstvo je niekedy až nepredstaviteľné.
Ono dnes je plávanie okrem udržiavania si zdravia aj taká symbolika spoločenskej triedy. Preto si myslím že sú plavárne aj relatívne drahé. Stredná a vyššia vrstva si môže dovoliť chodiť pravidelne na plaváreň a rada sa tým prezentuje. Ale keby nevedeli plávať tak by to bola strata tváre a preto tá plavecká polovica bazénu sú naopak vynikajúci plavci. Na čínskej plavárni skrátka chýba ten stred. Čína je krajina extrémov vo všetkých smeroch.

To že sú plavárne drahé dáva zmysel. Keby boli lacné a chodil by tam každý, to už by sa tam naozaj nedalo pomestiť. Pretože aj teraz človek v podstate pláva v rade. Časť bazénu pre plavcov je rozdelená na štyri plavecké pásy. A v nich sa pláva vždy na pravej strane, presne ako v cestnej premávke. Pretože tu to je ako v cestnej premávke! Neustále sú ľudia za vami aj pred vami a z času na čas vás niekto rýchlejší predbieha zlava. Keď niekto nedisciplinovaný prepláva krížom alebo po ľavej strane, už naňho aj pískajú. Na koncoch bazéna sa na kýbliky s vyrezaným bokom na odpľúvanie soplov čaká v rade. Teraz si určite všetci čo toto čítajú povedali „Fúúúúj, nechutní Číňania“ ale predstavte si čo by to bolo, keby tam tie kýbliky neboli. A keby nikto nenosil tie kúpacie čapice.

Nie len že všetci majú čapice, ale všetci do jedného majú aj okuliare a niektorí aj cvačky na nosoch. Okuliare som považoval za zbytočnú investíciu, ale cvačku som si kúpil, lebo ako som spomínal, pre môj odpor k vode som sa nikdy nenaučil plávať pod vodou bez držania nosu. Lenže už po dvoch dňoch som zistil, prečo tie okuliare nie sú zbytočná investícia. Nie neobzerám si pekné Číňanky pod vodou (možno len niekedy), ale keď sú všade ľudia a každý pláva svojím štýlom, tak vám stále niekto špliecha do tváre z iného smeru. Po prvom a druhom plávaní som mal oči jak Drakula. A tretí deň už som si tie okuliare kúpil. Akoby som našiel Atlantídu. Špliechanie do očí už mi nevadilo a dokonca tam byť s okuliarmi bolo také príjemné, že som sa aj hneď v ten deň naučil plávať ako dospelý – bez držania nosa. Ono pripadal som si tam trošku trápne s tou cvočkou, lebo to som tam mal popravde len ja. Keď som vravel že niektorí ich nosia… Priznám sa, vymýšľal som si; tá polovica Číňanov čo vie plávať pláva naozaj vynikajúco a cudzinci sú tam najhorší plavci.

Plávanie v čínskom bazéne som si normálne obľúbil. To kvantum ľudí okrem nevýhod ako napríklad: plávate v zástupe a že vás každú chvíľu niekto nakopne, alebo pri rýchlom kraule nechtiac chytí za nevhodné miesto ako sa nepozerá pred seba; tak má aj výhody. Prinútili ma nosiť plávaciu čapicu a plávacie okuliare a ja som objavil radosť v plávaní. Akurát že teraz sa tam nemôžem pár dní ukázať pretože moje plavky za 20 RMB (hovoril som že som nemal rád plávanie a preto som považoval plavky za zbytočnú investíciu?) to nejak nevydržali a pri štvrtej dĺžke v posledný deň som zistil, že pribudol jeden veľký otvor presne tam kde pribudnúť nemal. A to bol zrovna piatok, keď chodí na plaváreň najviac ľudí. Možno začnem nosiť neoprén tak ako niektorí Číňania, pretože okrem klasických plaviek a trenciel tam neoprén nie je výnimočný.

Nikdy by ma nenapadlo, že jeden telefonát v pôvodne bezvýznamné piatkové ráno mi splní môj najväčší detský sen. A už vôbec nie, že sa to prebehne tak na rýchlo.

Ten víkend sa v Šanghaj začínal 16. Medzinárodný filmový festival a jedným z porotcov bol snáď najslávnejší český režisér – Jiří Menzel. No a nemal tlmočníka. Bolo potrebné nájsť človeka, ktorý vie po česky (slovensky), čínsky a anglicky na úrovni schopnej profesionálneho tlmočenia, aby mal 10 dní voľno, aby žil v Šanghaji a aby mohol nastúpiť v daný deň ako obdrží telefonát. A zhodou okolností, alebo pričinením šťasteny a môjho rozhodnutia zpred roku a pol presťahovať sa do Šanghaja, som všetky požiadavky splnil.

Prvý deň festivalu bola skúška ohňom. S pánom Menzlom sme sa zoznámili až v zasadačke porotcov pri zahájení ich prvého sedenia minútu pred začatím. Nesedeli tam žiadne malé mená, spomeniem napríklad Toma Hoopera, režiséra Kráľovej reči a veľkofilmu Bídnici. Mladý nádejný nemecký režisér Chris Kraus, slávny filmový kritik Michele Ciment a pre sinológov možno známe dve čínske celebrity – v súčastnosti jeden z najúspešnejších režisérov Ning Hao a čínska herečka fungujúca skôr v zahraničí Yu Nan – tú sa naposledy dalo vidieť ako hlavnú ženskú rolu vo veľkofilme Silvestra Stalloneho Expandebles 2. No a samozrejme vtedy ešte pre mňa len slávny oskarový český režisér a po 10 dňoch filmového festivalu aj blízky priateľ – Jiří Menzel.

Úlohou poroty bola oceniť čo najviac filmov z výberu najlepších štrnástich, ktorých premietanie nás čakalo v rozmedzí šietych dní. Predseda poroty bol už spomínaný Tom Hooper a pracovný jazyk poroty bola angličtina. S tlmočením už mám skúsenosti, ale až pri tomto stole som si uvedomil, že prvýkrát sa bude jednať o simultánne tlmočenie. To znamená že musím zároveň poslúchať reč v cudzom jazyku a v tom istom čase je prekladať do ucha pána Menzela. K tomu všetkému ale človeka rozptyľuje niekoľko ďalších tlmočníkov, kedže som nebol jediný. Hneď na začiatku ma zneistila ostrá kritika Toma Hoopra, keď opakovane vynadal svojej tlmočníčke za to, že netlmočí, ale zapája sa do dialógu. Ona chudinka nebola ani tlmočníčka, ale jedna z organizátoriek, ktorú poprosili o prípadný preklad, no po opakovanej ostrej kritike bola tak zdeptaná, že už som ju nevidel do konca festivalu. Za to pán Menzel mal úplne iný prístup. Po chvíľke mi povedal, aby som sa tak nesnažil, jeho to v podstate až tak veľmi nezaujíma a mám mu hovoriť len to, na čom sa dohodnú. Nechce sa mu počúvať celé zdĺhavé dialógy, ktoré ho už sami o sebe desili tým, ako vážne ostatní porotci pristupujú k tejto práci. Pretože príliš seriózny prístup k životu je groteskne pokrytecký. Až na moment, kedy ma vyzval aby som si zobral mentolku, lebo som zjavne nepil dosť vody, tak som svoje prvé simultánne tlmočenie prežil bez ujmy. Poučenie – pred tlmočením vypiť dostatok vody, menej kávy a dať si mentolku.

To som ale nevedel, že najťažšia časť celého festivalu z hľadiska tlmočenia ma ešte len čaká. Tlačovka s viac ako stovkou novinárov. Teraz už to nebola skupinka 7 porotcov v zasadačke, ale sieň plná fotoaparátov, ktoré cvakali a cvakali, novinárov, ktorí sa prekrikovali a my sme tomu všetkému čelili. Už bolo treba simultánne tlmočiť trojjazyčne, kedže niekto rozprával čínsky, niekto anglicky a niekedy sa to naozaj miešalo. A keď sa zdvihla ruka novinára a povedal vetu: „Mám otázku na pána Jiřího Menzla“ oblial ma studený pot…

Po tlačovke už mi všetko pripadalo ľahké. Skúška otváracieho ceremoniálu a ceremoniál samotný, ktorý sa v ten deň naživo vysielal, a neskôr kokteilová párty pre celebrity už boli zaslúženou odmenou za prvý namáhavý deň. Okrem toho som naživo videl čínske hviezdy klasického filmového kina ako napríklad Andy Lau (Liu Dehua), alebo Tsui Hark (Xu Ke), ako aj celebrity súčasnej generácie, napr. Zhou Jielun, Donnie Yan, alebo Keanu Reeves. Čína žije celebritami ako každá iná krajiny a pri červenom koberci to vyzeralo presne tak, ako to vídame v TV.

Takmer celý pracovný týždeň bol úžasný a popravde sa po ňom ťažko vracalo do reality. Každý deň sme totiž len pozerali filmy. Dva až tri filmy za deň a trikrát diskusia nad filmami. Tie boli zo začiatku veľmi strohé, pretože kvalita filmov na tomto festivale zarazila všetkých porotcov. Filmy boli absolútne katastrofálne a prvá diskusia o pozretých filmoch začala a skončila jednou vetou: „Myslím si, že je absolútne zbytočné sa o tých filmoch baviť.“ Dokonca asi 4 filmy sa ani nedopozerali dokonca. No posledné dva dni sa zrazu objavili filmy, ktoré rozvírili vody a posledná diskusia už bola naozaj až ostrou polemikou.

Ale väčšia zábava ako súťažné filmy a diskutovanie o nich, boli večery. Vždy bola buď nejaká oficiálna večera, alebo sme si vyšli len ja, moja priateľka, Jiří Menzel, jeho manželka Olinka a Meggie – Číňanka žijúca polovicu svojho života v Prahe. V Šanghaji sme za tento týždeň objavili naozaj úžasné miesta – miesta kam chodí len smotánka. Napríklad bývalé anglické veľvyslanectvo ešte z čias minulého storočia stojace na kraji Bundu, nádherná budova koloniálnej architektúry s úžasnou záhradou a výstavami vnútri. Reštaurácia na 92 poschodí zatiaľ najvyššieho Šanghajského mrakodrapu SWFC(o pár rokov bude dostavaná vyššia Shanghai Tower). Luxusná moderná reštaurácia v Pudongu na brehu rieky Huangpu, alebo štýlový bar na vrchole jedného mrakodrapu uprostred absolútneho centra Šanghaja – neďaleko Peoples park. Bol zaujímavé vidieť miesta, kam by som sa za normálnych okolností len tak nedostal a vidieť luxus a bohatstvo Šanghaja z pohľadu naozaj prominentného hosťa.

Druhým zaujímavým zážitkom bolo spoznať, akí sú ľudia, ktorých vidieť len v televízii, alebo na obálkach časopisov. A musím povedať, že so všetkých som bol veľmi milo prekvapený, ba priam až nadšený. Najúžasnejší človek celého festivalu, a to nie len pre mňa, bol ale Jiří Menzel. Jeho optimizmus a neuveriteľný zmysel pre humor, jeho prízemnosť a zároveň nadhľad nad vecou ohuroval každého. Zdravil sa so všetkými, autogramy dával všetkým, na fotkách ľudí podpichoval a rozosmieval. Na premietaní svojho (úžasného) filmu Slúžil som anglickému kráľovi naozaj nevhodnú otázku o ženách v jeho filmoch a v jeho živote odpovedal s tak šarmantným humorom, že ani človek ktorému sa odpovede nedostalo nemohol byť nahnevaný. Nezabudnem na posledný deň, keď mu mladé Číňanky pracujúce na festivale doniesli asi 10 katalógov, či by im ich všetky nepodpísal. A on ako bol rozbehnutý, tak po podpísaní posledného katalógu pokračoval v podpisovaní všetkého čo mu prišlo pod ruku. Podšálky, taniere, poháre a aj samotné Číňanky. Rozjarené nakoniec odišli aj s tými tanierami.

Rovnako ale aj ostatní sa ukázali ako veľmi príjemní a prízemní ľudia. Čínska herečka Yu Nan je naozaj veľmi inteligentná žena rozprávajúca štyrmi, ak nie viac jazykmi, Tom Hooper, Chris Kraus ako aj Ning Hao sú muži s zmyslom pre humor a svoju prácu berú naozaj vážne. A robia ju výborne. Nie len že sa neodmietali zdraviť s (v podstate) nedôležitými tlmočníkmi, ale Ning Hao mi raz na ulici sám „vynadal“, že som si ho nevšimol, keď išiel okolo. Tom Hooper mi zas pri jednej večery rozpovedal zaujímavý príbeh o natáčaní snáď jeho najúspešnejšieho filmu – Kráľova reč. O učiteľovi z príbehu neexistovali takmer žiadne historické záznamy. Hľadali vo všetkých možných archívoch, ale nikde nevedeli nič nájsť, dokonca ani samotný prejav neexistoval kompletný. Až jedného dňa zistili, že jeho vnuk žije v  Londýne. Vyhľadal ho a a pri návšteve dostal do ruky denník, kde si ten vnuk podrobne spomína na udalosti, kedy ich chodil navštevovať sám kráľ. Ba dokonca film je plný citácii z tohoto denníku a ako Tom Hooper povedal, bolo to prvýkrát, a asi aj posledný krát čo točil film o historickej udalosti a vedel o nej viac ako historici samotní.

Ale úplne najväčší zážitok a aj najväčší šok pre mňa bolo, keď som sa dozvedel, že na festival príde aj Jackie Chan. Je to môj idol od detstva a kvôli nemu som sa začal učiť po čínsky, pre jeho filmy som prepadol Číne a od detstva som túžil sa do Činy presťahovať. Lenže to nebolo všetko. Najprv som sa dozvedel, že bude dokonca odovzdávať cenu a teda je možné že bude s nami v rovnakej čakárni. A vrchol bol, keď mi povedali, že tu cenu dokonca odovzdáva spolu s Jiřím Menzelom a ja im mám tlmočiť na pódiu. S tlmočenia na pódiu nakoniec zišlo, ale to mi vôbec nevadilo, lebo som zažil nezabudnuteľných asi 20 minút so svojim idolom a jeden piatkový telefonát mi splnil môj najväčší detský sen.

Keby Maruška bývala v dnešnej Číne, život by bol pre ňu ľahší. Zlá mama by ju síce poslala v snehu po jahody, ale našla by ich predávať na každom rohu. Keď moja priateľka prvýkrát priniesla jahody domov v decembri, hneď som si spomenul na rozprávky z dectva. Mohla by takáto rozprávka vzniknúť aj v Číne? Kedysi asi áno, ale dnes asi nie. Taká bezvýznamná vec a pritom tak iná. Áno, keď človek veľmi chce, tak ich u nás v zime zoženie, ale koho by napadlo jesť jahody v zime? My sme sa vždy doma tešili na sezónu aby sme si ich natrhali a spolu s cukrom a šľahačkou dali ako bodku po jedle (popravde aj tak sme si ich vždy kúpili kedže naše domáce jahody nikdy nejak nevyšli). Aké ďalšie „jahody v zime“ má Čína? Aké maličkosti ešte Čínu odlišujú od nás?

Môj začínajúci život v Číne bol plný trapasov. Ako začínajúci život každého cudzinca prvýkrát v úplne inej krajine a kultúre. Buď sú to veci, ktoré sú nové a človek ich chce silou mocou vyskúšať no nevie ako, alebo sú to naopak veci úplne bežné, a človeka by ani nepadlo, že by mohli fungovať inak. V mojom prvom byte som nikdy nevedel nájsť pohybový senzor na zapínanie svetla. Vždy keď som vystúpil z výťahu, všade tma ako v rohu a ja som len skákal a skákal aby sa to rozsvietilo. Na niekoľkýkrát to vždy vyšlo, ale nikdy nie na prvýkrát. Až som jedného dňa prišiel s kamarátom a on miesto vyskakovania dupol na zem a šup, svetlá sa rozsvietili. Aha, tu je zvukový a nie pohybový senzor! Strážnik sa za bezpečnostnými kamerami určite zabával nad mojimi pokusmi.

Podobná vec sa ale stala moje priateľke v Prahe. Metro bolo úplne prázdne. Už to bolo niečo úplne nepochopiteľné. Ako môže v metre na zastávke nestáť ani jeden človek? V Šanghaji sa niekedy dostaneme až do tretieho vlaku. Ale ešte väčší kultúrny šok jej metre spôsobila oveľa bezvýznamnejšia maličkosť. Metro prišlo k stanici a my sme chceli vystúpiť. Postavila sa k dverám a čakala. A vlak odišiel… Koho by napadlo, že dvere si treba otvoriť tlačítkom? To bol pre ňu ešte väčší šok ako že tam nie sú žiadny ľudia. V MHD by sa celkovo našlo niekoľko ďalších rozdielov. Napríklad že v Čínskej MHD neexistujú revízori. Do metra sa musíte dostať cez turnikety, ale do autobusu sa väčšinou vhadzujú peniaze do misky vedľa šoféra. Keď človek pri sebe naozaj nemá žiadne drobáky, no tak tam vhodí niečo čo zaštrngoce a zaplatí nabudúce. Nemusí si nechať ujsť autobus a ísť rozmieňať.

Takýchto „čínskych jahôd v zime“ je veľa. Niektoré sú zábavné, niektoré naopak skôr nepraktické. Napríklad taký oheň na sporáku. Náš najväčší plameň sa rovná jednému z najmenších na čínskom sporáku. A naopak čínsky malý plameň je stále veľmi veľký. V Číne niečo robiť na strednom až menšom ohni, pre nás znamená – poriadne pod tým rozkúr. A rozpustiť napríklad maslo bez toho aby sa pripieklo nie je vôbec ľahké.

Čo ma ešte napadá? Tak napríklad v Číne neuvidíte malé výťahy. U mojej babky v Bratislave bol výťah pre priateľku ďalším kultúrnym šokom. Piaty človek už musel ísť pešo po schodoch lebo sa nezmestil! V Číne sú výťahy „nafukovacie“ – myslíte si že ten dvadsiaty človek sa už fakt nemôže zmestiť dnu a ono ich nastúpi ďalších päť! Číňanov je skrátka veľa.

Čašníci v Číne nikdy nenosia veľké peňaženky za opaskom; zo stolu väčšinou neupracú hneď ako vyprázdnite taniere, ale až po odídení hosťa. Toto skoré odpratanie tanierov niektorých Číňanov privádza do pomykova. Naozaj už musím odísť a nemôžem ešte zostať a zapáliť si cigaretku?