Pavel Dvořák

Čína má takmer 500 miliónov užívateľov internetu. Týmto počtom sa zaraďuje na prvé miesto na svete. V roku 2005 to bolo 111 miliónov, avšak len polovica vlastnila počítač. A podobne je tomu aj dnes. Ako sa na internet dostáva druhá polovica?

V našich končinách nastáva úpadok internetových kaviarní. Ako pätnásťročný som v nich býval každý druhý deň, dnes ani neviem, kde v okolí sa ešte nejaká nachádza. V Číne tomu tak však nie je. Internetové kaviarne sú aj na tých najnezvyčajnejších miestach. Stará rozpadajúca sa miestnosť niekde uprostred ničoho, kde kúpili jeden, dva, tri počítače, pripojenie na internet a hrdo vyvesili hoci aj papier s nápisom wangba – internetová kaviareň, alebo obrovské hala v mrakodrape so stovkami počítačov, kde existuje prvá aj druhá trieda. V druhej triede sedíte v pohodlných nastavovateľných kreslách, ale v druhej je to kreslo plné gombíkov na všetko možné, máte obsluhu, lepšie vybavenie a súkromie. Avšak keď sa v Číne povie internetová kaviareň, neznamená to len veľa počítačov s internetom, ale niečo oveľa viac.

Internetová kaviareň je častokrát pre dnešnú mladú generáciu Číňanov druhým domovom. Na vlastnej koži som to zažil. V internetových kaviarniach sme žili, jedli a aj spali. Každý sem chodí na niečo iné. Niektorí na sociálne siete. V Číne je ich nespočet. Weibo – čínsky lepší Twitter, dobré či zlé napodobneniny Facebooku, video siete . . . Iní sem chodia pozerať seriály a filmy. V Číne autorské práva nerobia veľký problém. Keď človek príde do kaviarne pozerať filmy môže ich pozerať zadarmo. Všetko od hollywoodskych trhákov až po čínske telenovely. Nikto tu od nikoho neberie žiadne poplatky, netreba čakať hodiny kým sa stiahne nejaký film „na čierno“, na všetko sú servery či programy, kde sa dá pozerať online (samozrejme to sa dá aj z osobných počítačov, či dokonca od nás zo Slovenska). Najpopulárnejšie sú však v Číne počítačové hry. Ľudia pri nich dokážu presedieť celé hodiny, ba dokonca dni. Pred nedávnom som sa dočítal o chlapcovi, ktorý sa uhral až na smrť. Hry sú nebezpečné a v Číne majú názov pre ľudí, ktorý nepracujú, neštudujú, ale len hrajú počítačové hry. Kaviarne si organizujú vlastné herné turnaje, ľudia z celej Číny sa stretávajú online, ba dokonca s celým svetom, aby si na seba „zastrieľali“.

Kaviarne bývajú otvorené nonstop. A nikto nikoho nevyháňa keď zadrieme. Skôr naopak. Sám som tam chodil prespávať, keďže moje internáty boli ďaleko od mesta. Sklopil som si kreslo do polohy ležmo, pustil si film a spal som až do rána. Rovnako ako polovica kaviarne a všetci moji kamaráti. Aj keď sme sa ráno budili úplne dolámaní, praktikovali sme to takmer každý víkend. Ak na nás prišiel hlad, rovno v kaviarni sme si mohli objednať instantné rezance, alebo aj rôzny výber plastových obedárov. Donášku z reštaurácie tiež nikto nezakazuje. A pred kaviarňami dokonca bývajú pojazdné vozíky s rôznymi špecialitami. Vždy keď sme trávili noci v kaviarňach, tak sme sa aj o štvrtej ráno chodievali najesť k tete s sechuanskými pikantnosťami, ktorá bola každú noc pred vchodom.

Internetové kaviarne sú skrátka miesta, kde sa všetci socializujú, či už online alebo v reále. Uvidíme či ich čaká rovnaký osud ako u nás.

S prekladmi mi to nešlo tak rýchlo ako som dúfal. Pôvodne som si myslel, že budú pribúdať rýchlejším tempom, ale až teraz som dokončil ďalší. Bol som rád, že mám niečo hotové, ale na druhej strane som mal veľkú dilemu, či ho môžem publikovať. Je to esej opäť z Han Hanovho časopisu s názvom „Ako sú vulgárne slová vulgárne?“. Už podľa názvu sa dá usúdiť, že je to esej o nadávkach a v texte je ich naozaj hojne. Veľa ľudí môže táto esej pobúriť a ak ste slabšej povahy, radšej ju nečítajte. Rozhodol som sa ju publikovať najmä z dôvodu, že treba podať aj správu o tom, čo všetko môže v pevninskej Číne vyjsť. Z časopisu, v ktorom vyšiel, sa stal bestseller a vypredalo sa neuveriteľne veľa kusov. Áno, druhé číslo už mu nevyšlo, ale aj tak sa rozhodne zaradil medzi počiny, ktoré posunuli hranice cenzúry zase troška ďalej. Tento preklad môže obsahovať nepresnosti, odvahu publikovať ho som našiel, ale odvahu dať si ho zredigovať pani docentke Olivovej, ktorá mi zredigovala prvý preklad, nie =)

Autor je televízny dramaturg a moderátor Kevin Tsai z Taiwanu. Pochádza z bohatej rodiny, vyštudoval televíznu produkciu. Je známy najmä účinkovaním v televízii, ale aj spisovateľskou tvorbou. Vydal niekoľko kníh, z ktorých mnohé sa na Taiwane stali bestsellermi. Verejne sa priznal k homosexualite a nebojí sa upozorňovať na problémy s ňou spojené.

Číňania sa snažia nadávkami zahanbiť človeka naozaj primitívnym spôsobom. Takto nejak to prebieha: „Jebem tvoju mamu!“ nadáva on jemu. „Jebem tvojich predkov!“ on odnadáva. Logika takejto hádky je naozaj naivná. Ak by si pojebal moju mamu, viac menej si mojím otcom. Aby som sa ti pomstil, tak sa chcem stať tvojím predkom; idem vykopať hrob a ignorujúc zápach mŕtvoly pojebem ju. Aby som sa dostal ešte vyššie, ako je tvoj otec. Niektorí ľudia majú taký apetít, že by jebali predkov až do osemnásteho kolena(1). Dajme tomu, že medzi generáciami je tridsaťročný rozdiel. Človek by sa musel prekopať až do dynastie Ming(2), keby chcel uspieť. A to všetko iba kvôli jednej hádke s nejakým kreténom, ktorého nenávidí. To sú naozaj veľké ciele znekrofíliť sa až do takej miery, aby som vykopával mŕtvoly z dynastie Ming.

Má takáto hádka vôbec víťaza? Ak by som to mal rozhodnúť ja, asi by som označil za víťaza teba. Teda, ak by si to zvládol urobiť a ja by som si to zvládol pozrieť.

Málokedy som v iných kultúrach postrehol túto túžbu Číňanov byť cudzím otcom, či predkom. Jeden môj americký spolužiak veľmi málo vtipkuje, ale keď mu niekto takto detsky vynadá, so smiechom odpovie: „OK, OK, máš pravdu, poď ma otcovsky objať!“. Popravde som ešte v americkej, či japonskej hádke nevidel, že by sa niekto dohádal až do zúrivosti a s červenou tvárou zakričal „Jebem tvoju babičku!“. Myslím, že ak by to v angličtine, alebo aj v japončine niekto povedal, oponent by sa na tri sekundy zasekol, predstavil by si to a povracal by sa (Ak by to však počula babička, asi by sa potešila a cítila by sa veľmi polichotená).

Kultúra sexu je v Japonsku naozaj bohatá, avšak japonské nadávky nikdy neobsahujú slova spojené so sexom. V Japonsku tieto silné slova len tak naprázdno nepoužívajú, ani si navzájom nepomenúvajú telesné orgány či tekutiny, aby si vynadali. Dôvodu som sa nedopátral. Možno je to tým, že v Japonsku sa domnievajú, že telesné orgány nám prinášajú len rozkoš a ak by sme ich v hádke proti niekomu vytiahli, bolo by to skôr na jeho dobro. Trošku exhibicionistickí Japonci dnes rovno použijú anglické štvorpísmenové „F“ slovo. Popravde v angličtine je nadávok spojených so sexom a pohlavnými orgánmi veľa, ale ich použitie je iné ako v čínštine.

Anglické „F“ slovo je namierené rovno proti tebe samému, napadá teba a nikto sa nechce stať ničím otcom či predkom. Keď ťa chcem v angličtine uraziť, poviem „pobozkaj mi riť“, alebo „choď sa pojebať.“ Ak by sme tieto vety použili v japončine, bojím sa že by sme neuspeli v urážaní, ale zase by sa to zmenilo na niečo príjemné. Jedna vec ma pri anglických nadávkach naozaj mrzí. Že rovnako ako čínske nevynechávajú mamu. Ale anglické „mother fucker“ je ako z gréckej tragédie. Povedať ti, že si sa dopustil incestu s vlastnou matkou, je vlastne to isté ako ti povedať, že si bastard. Popravde takto priamo útočné nadávky v angličtine pomerne ľahko znesiem. Ale v čínštine zaťahovať matky a predkov, aby sa človek stal starším členom rodiny, považujem za naozaj primitívne, ignorujúce princíp ľudskosti a individuality.

Vždy to bolo tak, že človek obýval nejaké územie. Už za dôb primitívnych kmeňov. Tieto kmene iba ak zveličovali svoje bojové schopnosti a rozširovali svoje rady, mohli vyhrať neustále boje o územie, stravu a materiálne veci. Iba s týmto prístupom chcieť sa stať cudzím otcom a na ulici stretávať nespočet vlastných synov dáva zmysel. Ale ak by si v dnešnej spoločnosti kráčal po ulici a pribehlo by neznáme dieťa, chytilo ťa za ruku a povedalo „Oci!“, napadne ťa, že blafuje, že je to podvodník, ktorého pasci si sa nestihol vyhnúť. Hovoriac o hrešení, ono to už nie je hádka, keď človek dnešnej doby tak rád používa spojenia “Jebem tvoju mamu”, “Jebem tvojich predkov”. Rovnako rád vraví “Som tvoj otec a je to skrátka tak!”, alebo “Ja, tvoj otec som nešťastný!”. Človek sa považuje za úžasného keď používa nadávky ako mantry. Toto je tá primitívnosť o ktorej som vravel. Ani netreba spomínať: pre každého má tento druh nadávok trošku inú hodnotu. Ak je protivníkova mama výnimočná a ty s ňou naozaj chceš vliezť do postele, tak sa ju radšej pokús zviesť svojím umom. Učaruj jej, aby si to sama želala. Ako môžeš odignorovať jej vlastnú vôľu, či dokonca ju zjednodušiť na „len cudziu mamu“, na nástroj ako sa stať cudzím otcom, či dokonca na slová, ktorými chceš vyhrať hádku?!

Vulgárne slová sú samozrejme iba vulgárne slová. Nadávky každej národnosti sú veľmi staré a naivné. Japonci vždy nadávajú do blbcov, Američania do hovien, všetky sú veľmi plytké a primitívne. No tieto nadávky aspoň vyťahujeme za účelom napadnutia protivníka.

Naopak v čínštine chodíme okolo horúcej kaše. Namiesto útoku na protivníka sa chcem stať jeho predkom, stále chcem využívať ten starý ale už neexistujúci princíp: šíriť svoju krv. V službe tomuto princípu sú všetky individuality zjednodušené na mravcov bojovníkov, alebo robotníkov, snažiace sa iba rozšíriť ďalšie generácie, šíriť vlastnú krv, a tak naplniť svoj život. Tieto vulgárne slová nie sú sprosté svojím významom, ale sú vulgárne týmto tisícročia starým princípom.         Našťastie nie som ničia mama. Ak by som bol cudzia mama a bol by som Čínou takto zjednodušovaný tisíce a stovky rokov, vždy by ma len napadlo “Ako otec by som bol určite nešťastný!”, a zanadával by som: „Jebem tvojich predkov do osemnásteho kolena!“

____________________________________________________

1) Jedna z najsilnejších čínskych nadávok je “Jebem tvojich predkov až do osemnásteho kolena”.
2) 1368 − 1644

„Iba zopár vecí, čo sa udeje počas našich životov, zostane v pamäti aj po našej smrti. Vzostup Číny je jedna z nich; z takých, ako bol vzostup a pád Rímskej ríše či Sovietskeho zväzu, ich dozvuky budú vibrovať vo vnútri nespočetne veľa ďalších generácii.“ Mark Leonard

Autor knihy Mark Leonard, so svojimi 33 rokmi, je výkonný riaditeľ Európskeho konzulátu pre medzinárodné vzťahy. Autor má na účte už jednu monografiu – Prečo bude Európa vládnuť v 21. storočí (Why Europe will Run the 21st Century), ktorá bola preložená do 18 jazykov. Žije v Londýne a je pravidelný prispievateľ svetových denníkov ako Economist, Guardian, Finacial Times, Die Welt etc. Žil istý čas v Washingtone a okrem mnohých ciest do Taibeiu, Shanghaiu a iných miest, pracoval aj dlhodobo v Pekingu, kde v Čínskej Akadémii Sociálnych vied pripravoval túto knihu, ktorá vznikla práve na základe rozhovorov a schôdzí s čínskymi vedcami, učencami, politikmi, spisovateľmi. Ako sám vraví, o vzostupe Číny, o jej ekonomike, politike, vojenstve, sa popísali už tony papiera, ale málo o Číne ako zásobární myšlienok a názorov, ktoré môžu formovať svet a ktoré odporujú európskemu a americkému pohľadu.

Kniha sa formálne delí na: oboznámenie, úvod, tri hlavné kapitoly s názvami Kapitalizmus Žltej rieky, Demokracia vo hviezdach, Komplexná národná sila a záver s názvom Čínsky svet za múrom. Okrem toho je v knihe zoznam dôležitých ľudí so stručným predstavením, ktorých cituje alebo spomína, poznámky a register. Každá kapitola je uvádzaná citátmi a delí sa na podkapitoly.

Úvod – oslobodenie myšlienky

„Samotná existencia Číny predstavuje problém pre západné chápanie svetovej histórie. Biblia predsa Čínu nespomínala . . . „ (Gan Yang)

Po tom ako sa Čína vymanila z Kultúrnej revolúcie, ideológiu Maoizmu začala postupne nahradzovať nová – Kult USA. Deng Xiaoping otvoril okná svetu, vošli do nich USA a spravili zo seba boha, ktorého nálady menia počasie. Číňania a mnohé iné národy sa tomu prispôsobili a novinár Thomas Friedman nazýva toto chápanie ako „plochý svet“, keď samostatné národy akoby stratili kontrolu nad svojím osudom, zatlačené do ekonomickej sféry privatizácie a tretej vlny demokratizácie. Číňania sami seba v neskorých 80. rokov považovali za podradný národ. Čínsky nacionalisti to prirovnávajú trošku prehnane k Hitlerovskému rasizmu, akurát s tým rozdielom, že rasizmus v Číne pociťovali Číňania voči sebe samým.
V 1993 profesor na Technologickej univerzite v Massachusetts Cui Zhuyuan napísal esej, kde vyzýva, aby sa Čínsky ľud oslobodil od slepého obdivu k západnému kapitalizmu tak ako sa oslobodil od slepého nasledovania Marxizmu. Zostal ale nevypočutý, pretože Čína sa ešte zviechala z udalostí na Tian’an men. Väčšina intelektuálov bola zastrašených násilnými opatreniami vlády, umlčaných, alebo v exile. Vodcovia strany uskutočňovali svoje ekonomické reformy a zvyšok elity bol príliš zaneprázdnení zarábaním peňazí. Ale jeho idee získavajú aktuálnosť dnes, keď v Číne vidíme naraz žiť tri tradície. Jednou je reformná tradícia volného trhu. Druhou tradícia Maovej éry rovnosti. Poslednou je tisícročia formovaná Konfuciánska tradícia. Roky si Číňania mysleli, že sa tieto tri názory navzájom vylučujú, ale dnes sa ukazuje, že to nie je pravda.

Prvá kapitola – Kapitalizmus Žltej rieky

Táto kapitola je ekonomicky zameraná. Približuje reformy z 80. rokov, rozdelenie čínskej elity na dve frakcie, striedanie moci medzi nimi a súčasné trendy.
Prvá z týchto frakcií je Nová pravica. Sú to ľudia, ktorí bojovali za radikálne reformy, za otvorenie trhu a stúpenci teórii Deng Xiaopinga. Oni sa dostali k moci po udalostiach na Tian’an mene a Čína im vďačí za „ekonomický zázrak“ ale aj za obrovskú korupciu a nerovnosť čínskej spoločnosti, za neuveriteľne znečistenú Čínu.
Druhá skupina je Nová ľavica. Nová preto, lebo aj ona je za trhové hospodárstvo a otváranie ekonomiky, ale ľavica, lebo to chce robiť pomalšie, jemnejšie a mať radšej harmonickejšiu spoločnosť.
Zhang Weiying, predstaviteľ Novej pravice prirovnáva čínske reformy k jednej čínskej alegórii o meste zebier. V jednej dedine sa jej starší snažili nasilu presadiť, že kone sú lepšie oproti zebrám z vedľajšej dediny. Každý, kto sa im chcel postaviť a povedať, že zebry sú lepšie, bol potrestaný. Časom si ale starší uvedomili, že zebry sú naozaj lepšie a chceli ich vymeniť za kone. No problém bol, ako o tom presvedčiť obyvateľstvo, ktorému roky vnucovali myšlienku, že kone sú lepšie. A tak starší začali v noci tajne maľovať na kone pruhy. Keď sa dedinčania ráno zobudili šokovaní, čo majú na pozemkoch, starší povedali, že to nie sú zebry ale kone s pruhmi. Časom si dedinčania na tie pruhy zvykli a tak starší začali postupne vymieňať pruhované kone za naozajstné zebry. Po dlhom čase, keď už tam nebol žiadny pruhovaný kôň, ľudia boli zvyknutí na zebry a žili vďaka nim v prosperite, tak starší povedali, že zebry sú lepšie a oficiálne zamietli kone. Toto použila Deng Xiaopingová frakcia. Nazvali to socializmus s čínskymi rysmi. Miesto toho aby zavrhli starý systém, mu najskôr spravili alternatívu a keď sa vyvíjala dobre, prispôsobovali aj zvyšok. Tento proces reforiem z 80. rokoch ale vytvoril aj proces veľkých sociálnych zmien. Premietol sa hlavne v bestsellere a úspešnej televíznej sérii Rieka. Žltá rieka sa tam neukazuje ako majestátny symbol čínskej kultúry, ale na príklade záplav a strhnutých miest sa snaží presvedčiť, že Žltá rieka, symbol Čínskych tradícií, ťahá Čínu ku dnu. Na konci série sa rieka vlieva do mora, ktoré je symbol západného kapitalizmu. Rok po tejto sérii sa udiali protesty na námestí Tian’an men.
Venuje sa im v nasledujúcej kapitole, ktorá sa volá dva príbehy Tian’an men. Kapitola je postavená hlavne na eseji a rozhovore s Wang Huiom. Bol tu študent, ktorý bol prívrženec Deng Xiaopingových reforiem a zúčastnil sa protestov. Ušiel do hôr, kde strávil dva roky medzi roľníkmi a robotníkmi a tieto skúsenosti ho presvedčili, že štát musí hrať rolu v zabraňovaní nerovnosti v spoločnosti. Do roku 1989 boli reformní intelektuáli zameraní na západ a ich nepriatelia boli Maoisti, zastavajúci status quo. Práve po masakre sa rozdelili na Novú pravicu a Novú ľavicu. Na západe sa masaker na Tian’an men prezentoval, ako konflikt medzi komunistickým režimom a študentami, ktorí bojovali za kapitalizmus a demokraciu. No vo svojej eseji Wang Hui vysvetľuje, že veľká časť protestujúcich boli vlastne robotníci, ktorí prišli bojovať proti zvyšujúcej sa korupcii, nestabilite a nerovnosti, vyvolanej otvorením trhu. Oni nechceli kapitalizmus a nechceli demokraciu. Chceli stabilné ceny, sociálne zabezpečenie a koniec korupcie. Tak ako boli protestujúci v dvoch frakciách, tak aj výsledok masakru bol dvojaký. Skončili sa debaty ako o demokracii, tak aj o zastavení korupcie. Podla Wang Huia tanky nešli cez protestantov v mene Komunizmu a Maoistov, ale v mene kapitalizmu a trhového hospodárstva. Dnešná Čína je podľa neho medzi dvoma extrémami prevráteného socializmu a kapitalizmu konexií, a trpí tým najhorším z oboch systémov. Po Tian’an mene sa síce dostali k moci pravičiari, ale dnes nastáva odklon moci viac k ľavičiarom. Jednou z vecí, ktoré im pomohli k moci, je aj environmentálna samovražda, ktorej sa podľa nich Čína dopúšťa. Napádajú Deng Xiaopingov model, najprv zbohatnúť a neskôr po sebe upratať. A okrem strachu zo zdravia občanov a prostredia, medzinárodnej izolácie pre ničenie životného prostredia, sa vláda bojí hlavne nestability. V roku 2005 sa odohralo 51 000 protestov kvôli životnému prostrediu a 17 z nich pritiahlo viac ako desaťtisíc protestantov.

Druhá kapitola – Demokracia vo hviezdach

„Západná demokracia je také čosi ako ísť do reštaurácie a môcť si povedať, či chcete francúzkeho, talianskeho alebo nemeckého šéfkuchára, no nemôcť si vybrať menu. V čínskej demokracii máte len jedného šéfkuchára – Komunistickú stranu Číny (KSČ), ale môžete si vybrať, čo vám navarí.„

Druhá kapitola sa zaoberá demokraciou v čínskych podmienkach. Okrem vymenovávania rôznych, už existujúcich foriem demokracie v Číne, sa autor venuje aj cenzúre, politickým perspektívam a možnej budúcnosti KSČ.
Prvá forma demokracie, ktorej sa venuje, je mesto Pingchang v Sichuane. Je to prvé miesto, kde si členovia strany môžu slobodne zvoliť predstaviteľov strany mestského zoskupenia. Za normálnych okolností si každá vrstva vlády navrhne vedúceho pre nižšiu vrstvu vlády. V Pinchengu to tak nie je. Tento experiment nazývajú „vnútro-strannícka demokracia“. Vymyslel ho Yu Keping. Verí, že Pincheng sa stane Shenzhenom v politickom systéme. V roku 2006 napísal esej „demokracia je dobrá“, ktorá rozvírila intelektuálne vody. Zakázu sa vyhol tým, že nepísal o mainstreamovom klišé ako ľudské práva, disidenti a aktivisti, ale zameral sa na malé, postupne zavádzané zmeny. Vraví, že náhla zmena celého politického systému v Číne by bola šoková terapia (aká neprešla v ekonomickej sfére a preto sa začali robiť špeciálne ekonomické oblasti, napr. Shenzhen) a poškodila by Čínu. Vytvoril tzv. demokratickú kaskádu, kde sa demokratizuje od malého k veľkému. Najprv 700 000 dedín, potom 38 000 mestských zoskupení, potom 2 500 okresov, potom 330 prefektúr, potom 34 provincií a nakoniec centrálna vláda. No najväčší problém v tejto teórii je úloha strany. Pri voľbách by zvolení museli slúžiť dvom pánom. Strane a tým čo volili. Keď nastane tento konflikt, strana takmer vždy vyhrá. Jeho teórie môžu mať veľký vplyv na stranu, ktorá keby bola štátom, mala by viac obyvateľov ako Anglicko. Avšak jej uplatnenie je na míle vzdialené, lebo málokto si vie predstaviť, že by sa tento formát realizovaný v malom meste Pingchang dal uskutočniť v mestách ako Shanghai, Peking, Shenzhen či Dalian. Mnoho intelektuálov sa preto miesto klasickej demokracie snaží nájsť iné modely, ktoré by sa dali realizovať.

O liberálnej demokracii sa dnes hovorí ako o náboženstve, ktoré sa musí rozšíriť do sveta. Ale slobodné voľby nevyriešia ani jeden zo súčasných problémov Číny. Sichuan je miesto s najväčším množstvom protestov v Číne, málokto chce nasledovať ich demokratický experiment. Podla Shauguanga prechádza západná demokracia krízou. Neúčasť na voľbách, kvôli upadajúcej dôvere v politických vodcov a neviere v reálnu možnosť niečo zmeniť, spôsobuje, že strany strácajú členov a prichádza vzostup populizmu. Keď človek chce vidieť budúcnosť čínskej politiky, mal by sa podľa neho ísť pozrieť do Chongqingu, ktorý je určitým laboratóriom na politické experimenty. Organizujú sa tú politické debaty, o dôležitých politických rozhodnutiach. Či už osobne, v televízii alebo v rádiu.
Veľa pozorovateľov Číny si myslí, že Čínska politika je stále komunistický režim ako pred 30 rokmi. No okrem čínskej ekonomiky sa neuveriteľne zmenil aj čínsky politický systém. Čína je napríklad jediný autokratický štát, kde obyvateľ môže žalovať stranu. Za 5 rokov počet prípadov stúpol z 10 000 na 100 000 a úspešnosť sa taktiež zvýšila. Predtým sa počítala na jednomiestne čísla, dnes je úspešných viac ako 40% žalôb. Čínsky politický systém je úplne iný systém, než za Maovej éry. Ibaže sa vyvinul iným smerom, ako si predstavoval Západ. Čína zmenila pohľad na globalizáciu lebo dokázala, že aj autoritatívny režim dokáže zabezpečiť ekonomický rast a stabilitu. V budúcnosti možno jej modely alternatívnych demokracií dokážu, že aj štát s jedinou stranou dokáže zabezpečiť sociálnu a politickú stabilitu.

Tretia kapitola – Komplexná národná sila

Kapitola sa zaoberá postavením Číny vo svete a jej možnosti uspieť v konkurencii ďalších národov. Hlavne jej konfrontáciou s USA.
V Pekingu sa nachádza Škola pre politických kádrov kde musia vyštudovať všetci, ktorí čakajú na povýšenie. Kurz trvá zvyčajne 100 dní a slúži na dobitie ideologických bateriek. Autor knihy bol pozvaný na toto školenie ako prvý cudzinec v histórii a v prvej kapitole sa venuje tomu, čo sa tam deje a ako sa Čína porovnáva so svetom. Hovorí o tom, ako sa čínska politika bála, že si svet uvedomí vzostup Číny a zľakne sa ho. Už v tradičnom myslení Číny je vypuknutie vojny zlyhaním a znakom zlej stratégie. Uprednostňujú situácie, kde môžu manipulovať s nepriatelom bez toho, aby museli vystreliť čo len jediny náboj. No v roku 2003 sa už nedalo pokračovať v zakrývaní vzostupu Číny. Vtedy bol prvýkrát použitý termín „Mierový vzostup Číny“. Takýto rýchly vzostup krajiny sa v svetovej histórii ešte neudial a preto o ňom Čína hovorí veľmi opatrne. Podla jednej časti elity, Čína sa nebude správať ako Nemecko a Japonsko pred Druhou svetovou vojnou, ani ako ZSSR odrezaním sa od sveta, ale pripojí sa ku globalizácii. Taktiež sa nebude po príklade USA snažiť stať sa hegemónnou silou. Táto teória však vyprovokovala konfrontáciu s ďalšími čínskymi intelektuálmi, ktorý vravia, že to je zlé stanovisko. Podľa nich žiadna ríša nikdy nepovstala mierumilovne. Medzi týmito dvoma názormi je ešte tretia frakcia, ktorá tvrdí, že aj naďalej by sa malo vyvarovať termínu vzostup a používať rôzne politické eufemizmy, aby v ľuďoch nevyvolávali asociácie. Táto frakcia dnes prevláda. Hu Jintao a Wen Jiabao prestali používať termín „Mierový vzostup Číny“ a nahradili ho termínmi ako mier a rozvoj.
Niektoré názory vravia, že USA má strategickú výhodu v tom, že morálne hodnoty stavia proti Číne. Vždy, keď sa ČĽR pokúsi modernizovať armádu alebo naviazať kontakty s inými krajinami, USA to označia ako hrozbu. A zvyšok sveta väčšinou uverí. Čína sa usiluje oslobodiť z tohto postavenia a preto sa snaží uplatniť teóriu označovanú ako Ruan quanli – Jemná sila (táto teória pochádza z USA). Miesto toho, aby sa snažili prinútiť iné krajiny konať podla čínskych predstáv, vsugerujú im čínsky názor ako ich vlastný a krajiny potom jednajú podla Číny z vlastnej vôle. Nerobia to ekonomickými návnadami, či politickými trikmi, ale príťažlivosťou kultúry a myšlienok. Doteraz v tomto prevyšoval západ. Z Mc Donaldu, Hollywoodu, Coca-Coly a CNN sa stali najlepší veľvyslanci. Preto Čína zaviedla Konfuciov inštitút a Čínska CCTV 9 sa snaží konkurovať CNN. Čínske Univerzity priťahujú stále viac zahraničných študentov. Mnohí ľudia síce pochybujú, čí môže zelený čaj konkurovať Coca-cole a Jackie Chan Hollywoodu, no Čína sa snaží presadiť “Čínsky sen“ ako odpoveď na „Americký sen“. Čína sa stala idolom pre chudobné a rozvojové krajiny. Afrika, Blízky Východ a Stredná Ázia chcú nasledovať Čínsky model; najprv ekonomické reformy a až potom politické, a prvýkrát v histórii im obyvateľstvo verí. Čína zrušila pravidlo, že demokracia je podmienkou k prosperite. Prilákala rozvojové krajiny, ktoré sa kedysi stali obeťami západného kolonializmu – a to je 90 % z všetkých krajín sveta. Čína stavia do opozície k západným bojom za ľudské práva a demokraciu svoju neutrálnosť, právo riešiť si vnútroštátne záležitosti bez zásahu cudzích štátov a vieru v suverenitu. Ak sa na vec, pozrieme z dlhodobého hľadiska, je jasné, že Čína bude musieť raz reformovať svoj politický systém, keď chce dosiahnuť legitimitu. Nemôže mať podporu susedných krajín, keď nebude mať poriadok doma. Na druhej strane je faktom, že Čína najviac získava neúspechmi USA, ako napríklad vojna v Iraku a s tým spojeným úpadokom ich Jemnej sily.
Ďalše kapitoly sa zaoberajú uzákonením medzinárodných spoločenstiev. O vzniku NATO, o tom ako Čína založila Šanghajskú päťku či ASEAN – čínske územie voľného trhu; Čínsky ekvivalent Európskej únie.
Podla Číňanov je posadnutosť vojenským hardwarom najväčšou slabosťou Ameriky, ktorá zabúda, že ekonomika, právo a politika sú tiež zbrane. Ukazujú to na príklade útoku na Dvojičky z roku 2001. Americká odpoveď na útoky, priniesla viac škody ako útoky samotné. No Čína nezanedbáva ani Ťažkú silu. Nesnažia sa stavať vedľa seba počty, bombu k bombe, ale miesto symetrickej sily sa Čína snaží vybudovať asymetrickú silu. Je to, ako by USA malo neporaziteľný team v tenise, a Čína, miesto toho aby sa mu postavila, presviedča zvyšok sveta, že pingpong je lepšia hra.

Záver – Čínsky svet za múrom

„Západný svet je plný debát, ako zvládnuť vzostup Číny. Ako Čínu zdemokratizovať, socializovať, prispôsobiť. Tieto debaty v nás vyvolali dojem, že to sme my, komu prináleží modelovať Čínu. Pravda je však taká, že Čína ma svoje plány a Peking naše debaty neznervózňujú. Skôr naopak. Čínski učenci debatujú, ako zvládnuť úpadok Západu.„

V roku 2007 Hu Jintao hrdo oznámil vznik novej špeciálnej ekonomickej zóny. Oproti ostatným, ktoré vznikli v 80. rokoch, sa líši jednou vecou: je v Afrike. Čínsky model kapitalizmu sa však šíri ďalej, než siaha záujem čínskych investorov. Do roku 2007 bolo založených 3000 špeciálnych ekonomických zón v 120 krajinách na celom svete, a prevažná väčšina je založená na príklade čínskeho modelu.
Spoločenstvo spojených národov sa stáva stále viac šíriteľom čínskych názorov. Čína hrá svoju hru, nevetuje rozhodnutia na ktorých záleží Západu, ale takticky sa stavia k tým, ktoré sú v jej prospech. A pomaly si dokonca získavá prevahu nad USA. V 1995 mali USA vyše 50% hlasov, v roku 2006 len 26%. A v oblasti ľudských práv je to ešte dramatickejšie. Čína si polepšila z 43% na 82% a USA padla z 57% na 22% vo výsledkoch hlasovaní.
No Čína nechce nahradiť USA. V 21 storočí mantou (čínsky knedlík) nenahradí hamburger a CCTV nenahradí CNN, ale vznikne nový model globalizácie. Mýlili sa tí, čo vraveli, že Čína sa zároveň pri bohatnutí aj pozápadní. Prvýkrát má svet oproti Európe a USA novú alternatívu, čínsky model.

Moje zhrnutie

Knihu rozhodne odporúčam. Približuje názory čínskej elity, ponúka pohľad úplne z inej perspektívy, než mnoho iných publikácii a dnešné média. Kniha je objektívna v rámci možností jej konceptu, kedže osemdesiat percent obsahu sú subjektívne názory čínskych intelektuálov a politikov. Zvyšok sú autorove poznámky, ktorý ponúka nie len pozitívne príklady, ale aj negatívne. Kniha je napísaná veľmi pútavo, a autor používa jednoduché metafory a príklady, aby aj človek neznalý ekonomiky a politiky vedel pochopiť daný problém.

V živote sa človek nedorozumeniam nevyhne. Hovoríme obaja tým istým jazykom, no nie sme si schopní porozumieť. Je to deprimujúce. A ešte deprimujúcejšie je, keď sa to stáva v cudzom jazyku. Aj každodenné nákupy sa stanú zážitkami, ktoré sa po návrate dokola rozprávajú všetkým známym.

Napríklad taká kúpa hracích kariet v Číne. Až pri nákupe mi prišlo na um, koľko druhov kariet vlastne existuje. Najprv si mysleli, že splietam niečo o kreditnej karte. Po piatich minútach som predavačom konečne vysvetlil, že banka nie je to čo hľadám. Potom si mysleli že si chcem kúpiť SIM kartu. Aj to trvalo dlho, kým som pochopil, prečo ma stále vystrkujú von z obchodu a posielajú iným smerom. A ešte dlhšie kým som im vysvetlil, že SIM karta nie je to čo chcem. A tak išlo na rad herectvo. Začal som dokola opakovať slová “veľa kartičiek, veľa ľudí, hrajú sa” a sprevádzal to názornou ukážkou, ako sa karty držia, vyťahujú a hádžu na stôl. Po pár minútach herectva sme sa pochopili, ale to už sa celý obchod váľal smiechom.

Spolužiak si zas kupoval prípravok na umývanie podlahy. Ani po pätnástich minútach nebol schopný vysvetliť čo to vlastne chce. Predavačka len krútila hlavou. A tak mu nezostávalo nič iné, než si kľaknúť uprostred obchodu na kolená a začať jej akože umývať zem pod nohami. Ona na to s širokým úsmevom porozumenia ukázala na poličku vedľa a opýtala sa, či tá fľaška v úrovni jeho očí je to, čo hľadá. Aha ho, mohlo byť u umytú podlahu menej, keby sa lepšie pozrel.

Toto bolo naším každodenným čínskym chlebom. Ale niekedy sú aj zážitky z úplne iného vreca. Nemáte spoločný jazyk, ale vždy viete, čo ten druhý chce povedať.

S Dong Dongom som sa zoznámil keď som chodil po meste a hľadal niekoho s kým by som mohol trénovať. Čakal zrovna na autobus a na prvý pohľad bolo jasné, že je tanečník. Účes týčiaci sa pol metra nad hlavu, miesto typických čínskych čiernych vlasov tie jeho boli žlté. V ušiach náušnice, v obočiach a brade piercingy. Zobral ma na tréning a od toho dňa sa z nás stali nerozluční kamaráti. Učil ma čínštinu každý deň a bol to človek, ktorý mi vždy rozumel. Často krát bol mojím tlmočníkom. Rozprávať po čínsky tak, aby vám Číňania rozumeli je ešte ťažšie, ako rozumieť im. A tak som sa často stretával len s nechápavými výrazmi tváre.V takýchto situáciach som to isté vždy povedal Dong Dongovi a on to pretlmočil zo zlej čínštiny do dobrej čínštiny, aby rozumeli všetci. Vždy vedel čo vravím, aj keď som to reálne vôbec nevravel. A takýto vzťah mal aj so svojou priateľkou Ruskou. Keď sa spoznali, nevedela skoro vôbec po čínsky a on vôbec po rusky. Dohovárali sa len rukami, nohami. Fungovalo im to, ale za pár mesiacov musela ísť domov do Ruska. Odišla na rok a nemohli sa ani porozprávať cez telefón, lebo nevedeli jazyky. No nevzdali to. Aj tak spolu volali každý deň so zapnutým videom a slovníkmi na stole. Už sú spolu štyri roky, odchádza a prichádza, ale za tie roky si vytvorili vlastný jazyk. On sa naučil rusky, ona čínsky a hovoria zmesou oboch jazykov s prímesou angličtiny. Ono vlastne, to či si navzájom rozumieme niekedy vôbec nie je o jazyku.

Na slovenčine je krásne, že jestvuje, na čínštine, že vlastne nejestvuje… V Číne je 31 provincií, 56 národností a 1.3 miliardy ľudí, a každý z nich (s trochou nadsádzky) hovorí iným jazykom. Čínštinu, akú počuť v školách, v čínskej televízii, alebo v rádiu vymysleli, aby si obyvatelia jednej krajiny rozumeli. Pre Číňanov je čínština vlastne druhý jazyk, materinským jazykom zostáva dialekt.
Tak to bývalo aj na Slovensku. Trnavčania rozprávali „trnafsky“, Bratislavčania „prešpurácky“, Stredoslováci mäkčili, Východniari hutorili, a to až do chvíle, kým pán Štúr našu slovenčinu nezjednotil. Lenže Slovensko je malé. A aj Slovákov je málo. Čína je 195krát väčšia ako Slovensko a ani Číňanov nie je päť miliónov. Zjednotiť ich jazyk, to už je umenie. Nejde len o čísla, ale reálny život. Stretával som sa s tým každý deň. Najťažšie boli začiatky. Pricestoval som do Číny po rokoch štúdia čínštiny a nič som nerozumel. Prečo nik nehovorí tou krásnou spisovnou čínštinou ako moji profesori v škole?

Čínština je všade iná, nielen z provincie na provinciu a z mesta na mesto, ale aj z ulice na ulicu, či z krčmy na krčmu. Napríklad slabika „s“ má v spisovnom jazyku asi 84 významov a slabika „š“ približne 234 významov, lenže „s“ a „š“ sa v mnohých častiach Číny vyslovujú rovnako, čím vzniká viac ako 300 možných významov v prípade jednej jedinej hlásky. Ešteže to neplatí úplne. Čínština má štyri tóny a ako piatu možnosťou slabiku bez tónu. Ak teda vieme rozlíšiť jednotlivé tóny, „s“ v jednom tóne má približne len pätinu z celkového množstva významov. Lenže aj rozlišovanie tónov je hotová veda, ktorú sa treba učiť roky.

Ale práve to je na čínštine krásne, že je takmer nemožné naučiť sa ju dokonale. Vyskúšal som si to na vlastnej koži. Po roku a pol strávenom v Číne som si už veril. Tie momenty, keď som hádal, čo mi ľudia asi vravia a občas aj uhádol, už dávno prešli. Moje sebavedomie bolo vysoko. Jedného dňa mi kamarátka Číňanka povedala, že keď bude chcieť, nebudem z jej čínštiny rozumieť celkom nič. Neveril som, veď už mesiace sme sa rozprávali len po čínsky. Ale mala pravdu: spustila spisovne, a nerozumel som celkom nič.

Čínština je ako oceán, druhý breh jednoducho nikdy nedovidíte. Čím dlhšie sa budete učiť po čínsky, tým väčšmi budete mať pocit, že nič neviete, lebo učiť sa čínštinu, to je ako študovať 1.3 miliardy jazykov. A to je na čínštine to najkrajšie.

Život sa rúti a aj my bežíme, aby sme boli čímskôr v cieli. Keď sa však človek zastaví a skúsi sa zamyslieť, kde sa nachádza a čím sa stal, môže zostať zaskočený. Človek vždy niečo chce, a sú naopak veci, ktoré nechce za nijakú cenu. Nechcel som byť tanečníkom. Nechcel som byť čínštinárom. Nechcel som písať.

Od malička som chcel robiť bojové umenia. No keďže nebolo kde, začal som tancovať breakdance. So zámerom zostať pri tom len dočasne. Nechcel som byť tanečníkom, chcel som byť Jackie Chanom. No dnes už viem, že Jackie Chan bude vždy len jeden a ja už osem rokov tancujem pod prezývkou Maugli v tanečnej skupine Quattro.

Vždy som mal rád Čínu, ale nikdy som čínštinu nechcel študovať, chcel som ju mať len ako koníčka popri inej práci. Myslel som si, že to, čo človek študuje, automaticky nemá rád. Aspoň tak mi to pripadalo na základnej a strednej škole. Rodičia na mňa tlačili, ale ja som tvrdohlavo odmietal. V tom čase som navštevoval kurzy čínštiny a jedného dňa k nám na hodinu prišiel Číňan. Začal sa s našou profesorkou rozprávať po čínsky a čuduj sa svete, ja som rozumel každé jedno slovo. Ako sa to stalo? Doteraz neviem, no bral som to ako znamenie. Študujem dnes čínštinu na vysokej škole a neviem si bez nej predstaviť ani deň.

Môj otec je spisovateľ. Moja mama je spisovateľka. Moja staršia sestra je novinárka. U nás v rodine sa skrátka píše. Mojím snom bolo zarábať milióny, a cez písanie som k nim cestu nevidel. Slohy mi na škole išli, aj básničky som písal, ale ako každý teenager, chcel som byť iný ako moji rodičia – v mojom prípade hlavne nie písať… No a už je to tu…