Predajca zo Šanghaja a jeho itinerár (druhá verzia):

Trip to Shanghai – Wanderlog

Predajca z Chogqingu a jej itinerár:

Trip to Chongqing for Pavel – Wanderlog

Predajca z Guangzhou a jej itinerár:

Traveling Plan for paveldvoraksk

Wuhan je so svojimi jedenástimi miliónmi obyvateľov deviate najväčšie mesto v Číne. Čo sa týka významu pre čínsku ekonomiku, drží sa v tesnom závese za šiestimi najslávnejšími mestami Číny - Pekingom, Nanjingom, Xi’anom, Šanghajom, Tianjinom a Kantonom. Prvé tri spomínané mestá boli hlavnými mestami, teda zároveň hlavnými kultúrnymi centrami krajiny, ďalšie tri mestá sa vďaka svojej geografickej polohe na brehu mora stali významnými ekonomickými centrami. Wuhan nebol hlavným mestom a nie je ani prímorským mestom, nachádza sa síce v strede toku Dlhej rieky, ale nie je pohraničným mestom a ani jeho susedné provincie neležia na hraniciach mesta. Proti týmto šiestim velikánom tak zvádza nerovný boj, ale aj tak si svoj význam drží naďalej.

Tri mestá dnešného Wuhanu

História osídlenia územia dnešného Wuhanu siaha až do šestnásteho storočia pred našim letopočtom. História mesta začína okolo siedmeho storočia pred naším letopočtom. Až do zjednotenia Číny v roku 221 pred naším letopočtom bolo mesto na území dnešného Wuhanu hlavným sídlom samostatného štátu Chu, ktorý bol posledným nepriateľom štátu Qin. Štát Qin Čínu po prvýkrát zjednotil a založil cisárstvo.

Vo Wuchane sa cisárstvo aj skončilo, i keď vtedy na tomto mieste stálo mesto s názvom Wuchang a nie Wuhan. V roku 1911 sa tu odohralo tzv. Wuchangské povstanie, ktoré po dva a pol tisícročí po prvýkrát zvrhlo cisárstvo a bola založená Čínska Republika. Wuchang bolo jedno z troch miest na území dnešného Wuhanu.

Prvé roky Čínskej republiky boli chaotické. Čínu ovládali lokálni vládcovia. V roku 1926 armáda Národnej strany na čele s Čankajškom uskutočnila takzvaný Pochod na sever, vojenskú expedíciu, ktorá mala za účel Čínu konečne zjednotiť, čo sa im aj podarilo. Jednou z vecí, ktoré spravili, bolo zjednotenie miest Wuchang, Hankou a Hanyang do jedného mesta. Zo začiatočných slabík ich názvov vznikol nový názov – Wuhan a z jednotlivých miest sa stali mestské štvrte.

Jednotlivé mestá sa stali mestskými časťami Wuhanu. Od seba ich rozdeľujú dve rieky, ktoré pretekajú Wuhanom - rieka Han a Dlhá rieka, niekedy známa aj pod názvom Yangzi Jiang, či rieka Yangzi.

Rozdiel medzi týmito štvrťami výstužne popísala čínska spisovateľka Fang Fang vo svoje knihe Denník z Wuhanu, ktorú som preložil do slovenčiny. Kniha Denník z Wuhanu opisuje začiatky pandémie.

„Najživšia a najveľkolepejšia z týchto troch častí je časť Hankou. Nachádzajú sa tu všetky najslávnejšie časti Wuhanu, ako pešia zóna Jianghan, či Prvý most cez Dlhú rieku. Kedysi, ak chceli ľudia z Wuchangu alebo Hanyangu spraviť rodinné nákupy, museli sa loďou alebo autom prepraviť na druhú stranu do Hankou. Dnes sa to zmenilo – zvyšné dve časti svojím rozvojom Hankou rýchlo dobiehajú. V ľuďoch však napriek tomu zostala predstava, že veci z Hankou sú vždy lepšie a lacnejšie, ako vo zvyšných častiach Wuhanu. Preto sem radi chodia nakupovať.

Oproti živému Hankou býval Wuchang na juh od rieky relatívne opustený. Jeho najväčšou výhodou bolo množstvo kvalitných škôl a vedeckých pracovísk. Sídli tu Wuhanská univerzita, jedna z najstarších a najkrajších univerzít Číne. Už roky patrí medzi najprestížnejšie a najkvalitnejšie univerzity v krajine. Dnes už aj vo Wuchangu sú všade populárne nákupné centrá a jeho opustenosť je minulosťou. Podobne ako v Hankou, aj tu sú ulice plné života.

Hanyang bolo odjakživa industriálne centrum Wuhanu a dodnes je ako mladší brat dvoch už dospelých štvrtí Wuchang a Hankou. Je uväznený medzi tokmi Dlhej rieky a rieky Hanjiang, preto býva často veľmi tichý a pokojný. Preslávila ho zbrojnica, ktorú tu postavili na začiatku storočia. Každý, kto bol kedysi vojakom, používal výzbroj vyrobenú v Hanyangu. Vďaka týmto výrobkom sa Hanyang dostal do povedomia ľudí. Posledné roky sa vo Wuhane rozrastá chemický priemysel, ktorého centrum je tiež v Hanyangu.“

Mesto mostov

Cez Dlhú rieku vedie jedenásť mostov a najstarší most v meste je zároveň aj nastraším mostom cez Dlhú rieku. Kedysi bolo veľmi namáhavé dostať tovar po železničnej trati z Pekingu do Kantonu, to znamená najvýznamnejších miest na severe a juhu Číny, pretože železnicu pretínala Dlhá rieka cez ktorú neviedol most. Vlak sa musel vždy na jednom brehu rozobrať, preplaviť loďou a na druhom brehu zase spojiť, čo túto trasu výrazne natiahlo. V roku 1955 v rámci prvej päťročnice komunistickej strany, ktorá sa dostala k moci v roku 1949, postavilo mesto Wuhan prvý železničný most cez Dlhú rieku. V tom období bola Čína ešte stále veľmi chudobná krajina a stavbu takéhoto veľkého diela by sama nezvládla. Na pomoc však Číňanom prišiel Sovietsky zväz, ktorý mal v tom období s Čínou ešte veľmi dobré vzťahy. Ale čínsky vládca Mao Zedong a sovietsky vládca Stalin si nikdy moc nesadli, boli ako dva kohúty na jednom smetisku, a tak sa vzťahy týchto dvoch komunistických veľmocí časom zhoršili. No most cez Dlhú rieku stále stojí a pripomína časy ich priateľstva. Je stále funkčný a dokonca po ňom už premávajú aj moderné čínske rýchlovlaky.

Dlhá rieka

Dlhá rieka je síce zdrojom bohatstva Wuhanu, ale zároveň bola aj prekliatím tohoto mesta, pretože pred postavením Priehrady Tri tiesňavy, najväčšieho vodného diela na svete, ktoré je hneď pri Wuhan, bolo mesto neustále sužované ničivými záplavami. Počas obdobia dažďov musela byť stráž na rieke dvadsať štyri hodín a keď videli, že voda rýchlo stúpa, bili na poplach. V roku 1931 bol Wuhan jedným z dejísk najničivejších povodní v čínskej histórii. Prílivová vlna o výške 16 metrov zaliala mesto, kde sa ukrývali aj ľudia z okolitých dedín, ktoré záplavy vyhnali z domovov už predtým. Až osemdesiat tri štvorcových kilometrov územia Wuhanu bolo uväznených pod vodou celé tri mesiace. O domov prišlo asi 800 000 ľudí. Počet obetí nie je presne známy a odhady sa rôznia: 150 000 ľudí sa zrejme utopilo okamžite a dva milióny ľudí umreli kvôli nedostatku jedla a vody počas nasledujúcich mesiacov. Ešte rok po povodniach ľudia umierali na epidémiu moru, ktorá tu kvôli vznikla. Podľa odhadov zabila ďalších 32 tisíc ľudí. Najvyššie odhady vravia, že dokopy záplavy zabili až štyri milióny ľudí. Aj kvôli povodniam bolo postavenie veľkej priehrady na Dlhej rieke pre Čínu a aj pre Wuhan tak dôležité. Hoci má priehrada stále nespočetne problémov, Wuhan odvtedy už ničivé povodne nezasiahli ani raz.

Historické pamiatky

Keďže je Wuhan aj historické centrum Číny, nachádza sa tu niekoľko najvýznamnejších historických pamiatok Číny. Jednou z nich je aj pagoda Žltého žeriava, jedna zo štyroch najvýznamnejších pagod Číny Postavili ju už v roku 223 nášho letopočtu, avšak počas takmer dvoj-tisícročnej histórie niekoľkokrát padla za obeť požiarom a vojnám a museli ju postaviť nanovo.

Legenda o vzniku slávnej pagody rozpráva o reštaurácii, ktorá kedysi stála neďaleko súčasnej Pagody žltého žeriava. Do tejto reštaurácie chodil pravidelne starý muž. Prišiel, veľa toho vypil a večer odchádzal. Občas však zabudol zaplatiť. Pani majiteľka sa začala hnevať a snažila sa vypátrať, kto to vlastne tento muž je. Nakoniec zistila, že neznámemu mužovi zomrela celá rodina, zostal úplne sám a postihol ho veľmi smutný osud. Prišlo jej ho tak ľúto, že nikdy viac už od neho peniaze nepýtala.

Jedného dňa tento muž prišiel do reštaurácie, z vrecka vytiahol kúsok pomarančovej kôry a na stenu ňou namaľoval žltého žeriava. Vytiahol píšťalu a začal mu hrať. Vták zrazu ožil a začal na stene tancovať a poletovať. Správy o tomto zázraku sa začali šíriť a všetci to chceli vidieť na vlastné oči. Reštaurácia bola nasledujúcich desať rokov každý deň úplne plná, ale počas týchto desiatich rokov sa starý muž už ani raz neukázal. Až jedného dňa, presne o 10 rokov prišiel znova, vytiahol z vrecka píšťalu a začal vtákovi opäť hrať. Žeriav vyletel na oblohu, niekoľkokrát zakrúžil nad reštauráciou, s majiteľkou sa rozlúčil a odletel do nebies. Starý muž odišiel a už sa viacej neukázal. Za tých 10 rokov, čo žeriav prinášal reštaurácii návštevníkov, majiteľka zbohatla. Ako vďaku tomuto starému mužovi a jeho žeriavovi postavila veľkú pagodu, ktorú nazvala Pagoda žltého žeriava.

Povesť je to krásna. Ale podľa reálnych historických reálií slúžila stavba skôr na vojenské účely. Keďže sa nachádza na vrchole vysokého kopca, je z nej vidieť na všetky svetové strany a poskytovala tak veľkú vojenskú výhodu v období, kedy sa Čína zmietala vo vojnách.

Mesto ako každé iné

„Podobne ako v ďalších významných svetových metropolách, aj vo Wuhane sa stretáva obchod, priemysel a veda. Mesto má za sebou životné peripetie, dejiny poznačené krvou, zažilo koloniálnu hanbu aj ťarchu vojny proti Japonsku, stavebný ošiaľ aj tragickú Kultúrnu revolúciu, má hrdinov i prostitútky, prehýba sa pod záplavou áut a v noci nespí, má drahé hotely a reštaurácie, nikdy neutíchajúce trhoviská, zelené stromy a červeň kvetov, ale aj veľké znečistenie a smog. Nájde sa tu ticho, mier aj krása a žijú tu nielen zbohatlíci, ale aj ľudia na pokraji chudoby. „ takto o Wuhane píše autora Fang Fang. Tá dokumentovala aj ďalšiu katastrofu, ktorá Wuhan zasiahla a ktorú dnes poznáme pod názvom Covid-19.

Jedenásť miliónov ľudí bolo zavretých doma bez možnosti vyjsť na ulicu celých sedemdesiatšesť dní. A vírus dodnes trápi celý svet. Aj preto mesto Wuhan už pozná každý, i keď žiaľ nie tak, ako by si to Wuhančania predstavovali. Ale veria, že súčasné trápenie raz pominie a svet spozná Wuhan ako mesto riek, jazier, obchodu, bohatej čínskej kultúry a histórie. Ako miesto, ktoré sa oplatí navštíviť.

Denník z Wuhanu - Vydavateľstvo Rak

V Číne existuje niekoľko aplikácií, ktoré fungujú ako digitálne peňaženky. Dve najväčšie sú Alipay a Wechat. Obe aplikácie by som mohol nazvať švajčiarskym nožíkom života v Číne. Tieto aplikácie človek používa dennodenne na takmer všetky úkony, ktoré vám napadnú. Od komunikácie až po splácanie hypotéky, volanie taxíka, kúpy lístkov do kina či leteniek. Možnosti týchto aplikácii si človek môže neustála rozširovať, pretože v rámci samotných aplikácií existuje celý ekosystém mini-aplikácií, ktoré si tam môžete doinštalovať. Kým v západnom svete má Apple heslo „Na všetko máme appku”, tak v Číne platí heslo „Táto jedná appka vám stačí na všetko.“ A to doslova na všetko.

Avšak tieto aplikácie sú najdôležitejšie najmä preto, že väčšina z miliardy Číňanov používa jednu z nich, alebo vo väčšine prípadov oboje, ako jediné nástroje na všetky platby.

Do aplikácie elektronickej peňaženky si môžete napojiť bankomatovú kartu a platby sa strhávajú buď priamo z účtu, alebo si môžete do aplikácie peniaze nahrať ako do peňaženky, niečo ako kredit, a potom používate ten.

Okrem týchto dvoch najväčších aplikácií existujú aj ďalšie spôsoby mobilných platieb, ale sú podstatne menej rozšírené. Niektoré aplikácie ponúkajú elektronickú peňaženku, ktorá funguje na rovnakom princípe ako Alipay a Wechat, napríklad aplikácia Meituan, čo je niečo ako čínsky Forsquare a Uber Eats dokopy. Teda služba na hodnotenie reštaurácii aj objednávanie donášky jedla, no obsahuje aj iné služby vrátane online peňaženky. Alebo potom aj jednotlivé banky majú svoje technologické riešenia, vo väčšine prípadov tiež na princípe QR kódov.
Okrem elektronických peňaženiek a platobných systémov bánk existuje aj platenie za pomoci NFC technológii, napríklad Apple Pay, ktorý tu tiež funguje. Ale popravde, nikto ho nepoužíva. Ja Apple Pay používam len na nahranie karty na MHD a platím tak priložením hodiniek alebo telefónu na terminál. Platby v obchode cez Apple Pay som síce testoval, ale občas aj predajcovia nevedia ako presne peniaze prijať, keďže to nikto nepoužíva, a tak som s týmto experimentom prestal.

Väčšina platieb v Číne funguje na princípe QR kódov. V mobilnej peňaženke si viem vytvoriť dva druhy QR kódov. Jeden na platbu a druhý na prijatie platby. Ten na platbu vždy iba priložím k platobnému terminálu v podniku a peniaze sa mi strhnú. QR kód na prijímanie platieb funguje tak, že ja alebo predajca si vytvoríme v aplikácii QR kód. Ak predajca chce, môže si ho aj vytlačiť a niekde prilepiť ako nálepku. Ktokoľvek QR kód naskenuje, môže predajcovi poslať peniaze. Toto sa napríklad používa veľa na tržniciach, kde si predajcovia nekupujú terminály, ale jednoducho si vytvoria kód, vytlačia si ho a ak si idem niečo na tržnicu nakúpiť, zaplatím im naskenovaním. Rovnako jednoducho však môžem peniaze prijímať aj ja, tak napríklad pred pár dňami som predával jeden starší objektív, vytvoril som si v mobile kód a kupujúci mi v sekunde za objektív zaplatil.

Naschvál som napísal v sekunde, pretože rýchlosť platieb v Číne je vždy okamžitá. U nás v lepšom prípade človek čaká hodinu či hodiny, kým odoslané peniaze pri bankovom prevode prídu, ak posielam do inej banky, tak čakám aj deň. V Číne nečakám ani sekundu. Odosielanie peňazí je okamžité a verte mi, je to skvelá vec.

Okrem QR kódov môžem posielať peniaze aj v konverzácii rovnako jednoducho, ako by som posielal správu. Tak napríklad, ak som niekde v meste a nemám zrovna v mobilnej peňaženke nahrané peniaze, napíšem mojej žene a ona mi peniaze pošle ako SMS správu. Alebo ak ideme s kamarátmi na večeru, jeden to zaplatí a všetci mu peniaze pošleme ako SMSky.

Posielanie peňazí na spôsob SMS má ešte jednu vychytávku. V jednom staršom videu som hovoril o takzvaných hongbao, červených obálkach, ktoré sú naplnené peniazmi a Číňania si ich dávajú ako dar. Väčšina darov v Číne sú peniaze, veci si takmer nikdy nedávajú. No aj tieto hongbao existujú v digitálnej forme. Takže ak má niekto sviatok, nepošlem mu peniaze priamo, ale pošlem mu ich ako červenú obálku, ktorá je graficky pekne spracovaná, dá sa k nej nahrať aj video odkaz a daný človek ju musí otvoriť ako darček, zatiaľ čo obyčajný prevod peňazí dostane bez toho, aby ho potvrdzoval. Okrem toho môžem digitálnu červenú obálku poslať aj do chatovacej skupiny a môže si ju tak otvoriť viacej ľudí. V nastaveniach môžem vybrať, medzi koľkých ľudí chcem túto obálku rozdeliť a či chcem, aby sa rozpočítala rovnomerne alebo náhodným dielom, a ak náhodným dielom, tak v akom rozsahu by tieto diely mali byť. Môžem tak napríklad spraviť v nejakom chate lotériu, poslať tam peniaze a prvých niekoľko ľudí, čo obálku otvorí, dostane časť peňazí v obálke, od veľkej sumy až po haliere, podľa toho ako to nastavím. Číňania červené obálky milujú, a tak takéto posielanie si peňazí v skupinách je veľmi obľúbené.

Využívajú to aj na zábavu aj preto, že všetky spôsoby platieb, ktoré som doteraz spomenul, sú úplne bez poplatku. Je jedno, či niekomu posielam peniaze alebo niekde platím, všetky platby sú bez poplatku. Spoplatnené sú len transakcie, ak obchodník používa platobný terminál, aj preto ich napríklad na tržniciach nepoužívajú. Avšak väčšie podniky ich používať musia kvôli účtovníctvu. Ak si chcem peniaze z peňaženky previesť späť na bankový účet, tam je poplatok 0,1%, avšak peniaze si z peňaženky nemusím vôbec vyberať, ak nechcem. Pretože platby môžem robiť priamo z nej a bez poplatku.

Dnes sa tieto online platby stále viac rozširujú o nové technológie. Napríklad už môžem platiť aj tvárou. Stačí si moju digitálnu peňaženku spárovať s mojou tvárou a nabudúce, ak prídem k platobnému terminálu, nemusím už mobil vyťahovať, ale stačí, že sa pozriem do kamery. Transakciu schválim úsmevom od ucha k uchu. Niekde už sa testujú aj platby hlasom, či obchody kde neplatím vôbec, ale len prídem, vezmem si čo potrebujem a odídem. Platba sa mi strhne automaticky. Ale popravde, s týmito zrovna nemám dobrú skúsenosť, je tam dosť veľká chybovosť, ktorú potom treba reklamovať. Aj preto je týchto obchodov asi relatívne málo.

Čo sa však veľmi uchytilo sú QR kódy na stoloch v reštaurácii. Mnohé reštaurácie už nemajú menu, ale musíte si mobilom naskenovať QR kód vášho stolu. Menu vám vybehne v telefóne, tam si objednáte, čašník vám to potom donesie, to je prvý a posledný moment, kedy sa s čašníkom stretnete, pretože aj keď dojete, tak cez ten mobil zaplatíte a môžete odísť. Takéto reštaurácie sú rajom introvertov. Dokonca som videl reštaurácie, kde to zaviedli do extrému a každý človek sedí v malej kóji za plachtou a jedlo mu podajú len ruky neznámeho človeka spod plachty. Pri jedle sa tak naozaj nemusí stretnúť, vidieť ani rozprávať vôbec s nikým.

V niektorých reštauráciách testovali aj to, že by vám jedlo po objednaní v mobile nosil robot. Napríklad sme tu mali prevádzku Pizza Hut, kde takýto robot jedlo nosil. Len mu to, žiaľ, často padalo a tak nakoniec znova jedlo začali roznášať čašníci. Raz som tam aj zobral klientov, len som nevedel, že v tom čase už robota poslali do šrotu. Jedlo nám tak priniesla príjemná čašníčka. To však jedného pána šokovalo ešte viac, a povedal, že fakt netušil, ako ďaleko už tí Číňania v technológii sú. Veď toho robota nebolo rozoznať od živého človeka!

Platby mobilom ponúkajú ešte jednu skvelú vec. Keďže existuje veľa platobných brán, ktoré sú všetky rovnako funkčné a navzájom prepojené, tak tieto mega firmy neustále bojujú o zákazníkov. Ak si vyberiete jednu službu a platíte najmä ňou, dokážete získať obrovské cashbackové zľavy. Zľavy, ktoré každý mesiac skrz tieto platobné systémy so ženou získavame sa pohybujú v stovkách eur. Takže to naozaj nie je zanedbateľné číslo.

No ak aj potrebujete za svoj nákup vybaviť faktúru na preplatenie, opäť to celé spravíte cez mobil v priebehu sekúnd a elektronická faktúra vám príde do správy. Super jednoduché.

Dnes robia Číňania všetko cez mobil. Donášky jedla, donášky potravín, taxíky, prenájom bicykla, kiná, platby za elektriku, plyn, hypotéku. A keďže je to všetko navzájom prepojené a platby mobilom sú tak jednoduché, pohodlie, ktoré nám tieto služby poskytujú sú absolútne nevysloviteľné. To je vec, kde sme na Slovensku a v Európe naozaj roky za Čínou a prepojenosť a univerzálnosť systémov, ktorá v Číne je, asi nikdy nedobehneme. A tieto čínske platobné systémy prekračujúce už aj hranice Číny a aj európske luxusné podniky, ktoré predávajú drahý značkový tovar primárne pre ázijských turistov, už tieto platobné systémy používajú. Takže napríklad aj v Prahe si v Louis Vuitton na Parížskej ulici môžete zaplatiť Alipayom alebo Wechatom.

Naše mená sú v Číne veľmi nepraktické (podobne ako čínske mená u nás, ale o tom inokedy). Číňania nevedia vysloviť Pavel Dvořák a už vôbec nie sú schopní takéto meno si zapamätať. Preto si väčšina cudzincov, ktorí žijú v Číne, zvolí čínske meno. Existujú dve možnosti ako na to. Jedna je meno prevziať foneticky a druhá je vymyslieť v čínštine úplne nové meno, ktoré s pôvodným menom nemá nič či málo spoločné.

Mená sú v čínskej kultúre veľmi dôležité, majú význam, ktorý podľa Číňanov určuje náš osud. Preto pri vymýšľaní čínskeho mena treba byť opatrný. Nikto sa predsa nechce volať „Sójová omáčka“ či ešte horšie. Preto je dobré, ak s výberom mena pomôže Číňan. No ani to nezaručuje úspech. Mne čínske meno vybrala profesorka, ktorá nás učila hodiny konverzácií na vysokej škole. Hoci bola Číňanka, meno, ktoré mi vybrala nebolo dobré. Na pochopenie si však musíme vysvetliť, ako sa čínske mená vlastne tvoria.

Začať musíme pri samotnej čínštine. Čínština sa zapisuje znakovým písmom – znakmi. Nie je to abeceda. Každý význam má svoj vlastný znak. Znak je vždy jedna slabika. Najobsiahlejší slovník čínštiny obsahuje 85 568 znakov, hranica gramotnosti je okolo dva a pol tisíca znakov. Ja viem asi päť- až sedemtisíc znakov. Jeden znak môže mať niekoľko významov zároveň, môže mať jeden význam alebo môže byť aj bez významu.

Preložiť meno foneticky znamená, že sa použijú také čínske znaky, ktoré znejú podobne ako pôvodné meno. Čínština má však obmedzený počet slabík – zvukov. Má ich menej ako naše západné jazyky. Preto treba vyberať z dostupných zvukov. Pri niektorých menách je to jednoduché. Napríklad „Obama“ sa po čínsky povie „O Ba Ma“. No takýto jednoduchý preklad býva výnimka. Napríklad meno Lukáš sa dá preložiť ako „Lu Ke“, Jana ako „Ya Na“, Peter ako „Pi Te“. Aj niektoré slávne západné priezviská majú čínske preklady. Napríklad Schwarzenegger je po čínsky „Shi Wa Xin Ge“ alebo Dvořák je „De Wo Xia Ke“. Foneticky preložené meno je však iba preklad, nedá sa považovať za čínske meno, nemá žiadny význam a môže byť dlhšie než bežné čínske mená. Zároveň nie každé meno má svoj ustálený preklad. Schwarzenegger má, lebo je to svetová celebrita. No napríklad priezvisko Štúr svoj preklad nemá, a tak ho Číňania väčšinou vymýšľajú na mieste. Z týchto dôvodov je oveľa lepšie vybrať si úplne nové čínske meno na základe významu. Presne tak, ako to robia aj Číňania.

Čínske mená sa vo väčšine prípadov skladajú z troch znakov. Prvý znak je priezvisko a ďalšie dva meno. Výnimočne sa stáva, že priezvisko má dva znaky a jeden znak tvorí meno. Existujú aj dvojznakové mená, ale to je opäť skôr výnimka. Na priezviská sa vyberajú znaky, ktoré nemajú význam, ale pri znakoch v mene je význam zase veľmi dôležitý.

Ako prvé mi profesorka musela vybrať priezvisko. My máme obmedzený počet krstných mien, Číňania majú obmedzený počet priezvisk. Spolu s dielaktmi v čínštine existuje trochu viac ako šesťtisíc rôznych priezvisk. No 85 percent všetkých Číňanov má jedno z menej ako stovky najbežnejších priezvisk. Dokonca 20 percent všetkých Číňanov, to znamená 260 miliónov ľudí, sa volá buď Wang, Li, alebo Zhang, čo sú tri najrozšírenejšie priezviská. Mne profesorka vybrala priezvisko Duo, keďže výslovnosťou sa to trochu podobá na prvú slabiku mena Dvořák.

Vymýšľanie krstných mien je na rozdiel od priezvisk neobmedzené, znamenať môže hocičo. Napríklad čínske meno slávneho herca Brucea Li je „Li Xiaolong“, čo znamená „Malý Drak Li“. Slávny reformátor „Deng Xiaoping“ sa volal „Malý mier Deng“, i keď jeho rodné meno bolo „Deng Xiansheng“, čo by sa dalo voľne preložiť ako „Starý svätec Deng“. Jackie Chan sa v čínštine volá „Cheng Long“ a to znamená „Stať sa drakom“.

Mne profesorka vymyslela meno „Qizhi“, čo znamená „Dosiahne zázraky“. Význam pochádza z jednej básne Mao Zedonga, ktorý napísal „Červené dcéry Číny majú radšej vojenské rovnošaty než červené zástery, a preto dosiahnú zázraky“ (voľný preklad).

Z krstného mena sa dá vyčítať veľmi veľa o človeku a jeho rodine. Ak je človek z rodiny intelektuálov, jeho meno býva veľmi komplikované. Niekedy až príliš. V roku 2009 sa počas sčítania ľudu zistilo, že 60 miliónov ľudí má netradičné mená a dvadsaťtritisíc znakov v týchto menách sa nedá napísať na počítači, lebo ich dostupné fonty – počítačové písma – nepodporovali. Úrady museli týchto ľudí kontaktovať a vyzvať ich, aby si zmenili meno, pretože inak nemôžu dostať nové občianske preukazy s čipom, lebo ich mená sa nedajú napísať. Naopak, ak je niekto z jednoduchšej rodiny, pravdepodobne bude mať krstné meno, ktoré sa v Číne vyskytuje často. V prípade mužských mien niečo s drakom alebo pokladom, v prípade žien niečo s orchideou alebo krásou. Niekedy sa dokonca dá z mena vyčítať aj približný vek človeka. Napríklad keď sa niekto volá „Budovateľ štátu“ alebo „Ochranca Červeného východu“, pravdepodobne sa narodil v období vlády Mao Zedonga. Niektorí ľudia dokonca vyberali mená pre svoje deti na základe aktuálnych politických kampaní „Veľkého vodcu“.

Keď sme s Liyou začali chodiť, povedala mi, že moje meno sa mi vôbec nehodí. Znak Duo sa ako priezvisko nepoužíva, každému hneď napadne, že takto by sa Číňan určite nevolal. Moje krstné meno vytvorené na základe básne Mao Zedonga by sa zase hodilo pre staršiu ženu z vidieka, ktorej rodičia vyrastali počas kultu osobnosti Maa. A nie pre mladého Európana. Navrhla mi, že mi pomôže vymyslieť nové meno. Ja som s radosťou súhlasil.

Za nové priezvisko mi vybrala slabiku Pan. Je to celkom rozšírené priezvisko a pripomína moje meno Pavel. Moje čínske meno je Jinwen. Prvý znak, ktorý sa vyslovuje Jin, znamená rozvahu. Opäť pochádza z citátu, tentoraz však zo všeobecne známeho príslovia, ktoré vraví „Hovor uvážlivo, konaj rozvážne“. Druhý znak znamená literatúra či “písané slovo” a odkazuje naň citát „Písať je ako kuť železo, nesmie sa kuť ani málo, ani príliš, inak sa vyhne cieľu“ (voľný preklad).
Takéto meno mi vybrala, pretože obaja moji rodičia sú spisovatelia, máme rodinné vydavateľstvo a ja sám sa živím písaním. Meno Duo Qizhi som teda zahodil a premenoval som sa na Pan Jinwen. Moje nové meno mi ľudia chvália, aj na prísne čínske štandardy je to veľmi dobré meno. Ešte šťastie, že som si našiel takú vzdelanú ženu. Pretože rovnako ako Číňania aj ja verím, že meno môže formovať náš osud. Ak by som sa volal Duo Qizhi, možno by ste túto knihu v rukách dnes nedržali.

(toto je kapitola z mojej knihy)

Oprel som sa o studenú stenu z hliny, napil som sa vychladeného piva a zapozeral sa na krásne sfarbené mraky na oblohe. Všetky odtiene červenej, oranžovej, žltej, ale aj fialovej a modrej hrali na oblohe dych berúce divadlo. Bol to krásny deň. Začal som ho na miestach, kde sa to hemžilo turistami. Od vlakovej stanice sme adrenalínovou jazdou predbiehali jeden turistický autobus za druhým. Toľko ľudí si prišlo pozrieť kruhové stavby tulou v provincii Fujian? Po prehliadke tých najväčších, najslávnejších tulou, kde boli všetky tie plné autobusy, sme sa presunuli ďalej do hôr. Čas neúprosne letel, ale každou hodinou bolo ľudí menej a menej. Ako sa zmenšoval počet ľudí, predlžoval sa aj čas, ktorý sme trávili v jednotlivých dedinách. Nechcelo sa nám odísť. Už sme sa netlačili v dave, ale namiesto toho sme posedávali na slniečku a pokukovali po domácich, ako robia to isté. Zatiaľ čo nám je to dopriate iba cez víkend, vybehli sme sem z veľkých miest, oni sa takto slnia každý deň.

Na druhej strane dedinský život v Číne má veľa nevýhod. Stále je tu veľká chudoba. Život rozhodne nie je ľahký. Ale na mnohých miestach mu v poslednej dobe výrazne pomohol turizmus. Čo už, že sem chodí veľa ľudí. Nech chodia, každý si zaslúži cestovať. Číňania dvojnásobne, veď toto je prvýkrát, čo konečne bohatnú aj obyčajní ľudia. Každý má právo vidieť tieto krásne miesta. A vďaka peniazom konečne aj príležitosť. Keď tu zo svojich peňazí časť nechajú a podporia tým domácich ľudí, o to lepšie. Treba len nájsť hranicu medzi davovým ušliapaním kultúrneho dedičstva, zneužívaním domácich ľudí a udržateľným turistickým ruchom. Cestovaním, ktoré viac dáva, ako berie. Aj preto som sem neprišiel autobusom na otočku z veľkého mesta, aby som si odškrtol „videl som“, a aby som sa mohol vrátiť do pohodlného hotela v meste. Ubytoval som sa rovno u domácich ľudí v jednom z tulou. Ľudia sú tu strašne milí, každý večer ma pozvali k sebe domov na večeru. Každý deň popíjam čaj a rozprávam sa s domácimi. A najmä obdivujem tieto unikátne stavby, v ktorých som sa ubytoval - hlinené kruhové obydlia tulou. Sú to pamiatky UNESCO, bývanie tak nie je práve luxusné. Žiadne toalety, ani sprchy. Vlastne žiadna tečúca voda. Iba vonku na dvore. A to pre všetkých obyvateľov budovy. Možno si vravíte, že tých nemôže byť veľa. Ale mýlite sa, v tých najväčších žijú stovky ľudí. Kruhové obydlia tulou totiž nie sú len tak obyčajné budovy.

Tulou sú kruhové alebo štvorcové roľnícke budovy, ktoré sa rozšírili na juhu Číny, najmä v troch provinciách - Jiangxi, Fujian a Guangdong. Okrem týchto dvoch najbežnejších tvarov existujú aj tulou v tvare Fénixa, čo sú komplikované komplexy stavieb pripomínajúce hradiská. Ich história siaha až do tretieho storočia. V siedmom storočí začali vznikať jednoduché klanové príbytky, ktoré neskôr v čase ich najväčšej slávy dokázali ubytovať až 30 rodín. Prvé budovy „vyspelého“ tulouského typu sa dokumentujú v 12. storočí, rozvíjajú sa medzi 14. a 16. storočím a vrcholia medzi 17. storočím a prvou polovicou 20. storočia.

Prvé budovy boli jednoduché, malé kruhové alebo hranaté stavby. Neboli vôbec zdobené a nemali ani žiadne základy. Ale v 17. storočí sa ekonomická situácia tejto provincie značne zlepšila. Pestovaním čaju a tabaku množstvo rodín zbohatlo. S bohatstvom ľudí sa zvyšovalo aj bohatstvo tulou. Rástli nielen do veľkosti, ale aj do krásy. Rezby na oknách, dverách a trámoch boli stále honosnejšie, oltáre mali stále krajšie sochy, na stenách visela výzdoba.

Dedina, v ktorej som sa ubytoval, má názov Štyri hlavné jedlá a jedna polievka. Názov je odvodený od ich tvaru. Štyri okrúhle tulou po obvode a jedna hranatá v strede pripomína jedálenský stôl. Bola postavená rodinou, ktorá sa do provincie prisťahovala v roku 1290 a v dvadsiatom storočí zbohatla výrobou cigariet značky Sunrise. Do stavby tulou v dvadsiatom storočí zainvestovali neuveriteľných 80 000 strieborných dolárov. A to nie je ani zďaleka najdrahšia. Množstvo veľkých tulou v dvadsiatom storočí postavili zahraniční Číňania, ktorí netrpeli finančnou krízou. Podobné vily vo svojej rodnej vlasti si stavali zahraniční Číňania po celej južnej Číne, nie vždy to však boli stavby typu tulou.

Tulou sú stavané takmer bez železa, klince sú robené z bambusu, steny sú z fermentovaného mixu miestnych troch druhov pôd s prímesou čierneho cukru, bielkov z vajíčok a lepkavej ryže. Základy sú z kameňa. Stavba tulou si vyžadovala, aby staviteľ zorganizoval niekoľko veľkých hostín, kde pohostil staviteľov, dedinu a taoistických mníchov. Mnísi potom vybrali vhodnú polohu a čas na začatie stavby. Zaujímavosťou je, že ako jedny z mála klanových budov na svete zachovávajú tulou prísnu rovnosť medzi obyvateľmi. Rodina vždy vlastnila vertikálny pás miestností, všetky miestnosti v horizontálnej línii boli vždy také isté. A preto každá rodina vlastnila úplne totožné priestory, nikto nemohol mať niečo iné.

Väčšina tulou má tri poschodia, niekde môžu mať až päť poschodí. Vo väčšine prípadov prvé poschodie slúžilo ako kuchyňa, keďže bývalo najvlhkejšie. Neustály oheň ho tak vysušil a vysušil aj poschodie nad tým, preto sa druhé poschodie používalo ako sklad. Tretie poschodie bolo na bývanie. Aj z toho dôvodu, že to je jediné poschodie, ktoré malo okná. Treba pamätať, že výstavba začala hlavne z obranných dôvodov, preto sa do prvého a druhého poschodia okná často neinštalovali. V strede tulou sa nachádza spoločný dvor so studňou. Celá dedina dokázala prežiť mesiace bez toho, aby vytiahla nohu z tulou. Všetci obyvatelia jednej budovy vždy majú rovnaké priezvisko a žijú ako komunita.

Oproti hlavnej bráne alebo v strede námestia sa vždy nachádza malý chrám. Slúžil na uctievanie predkov a na zasadanie starších, keď sa rozhodovalo o dôležitých veciach. Taktiež sa používal na súkromné oslavy, najmä svadby. Pre novomanželov zavesili červené znaky dvojitého šťastia nad dvere a viseli tam na ich počesť, až dokým sa neženil niekto ďalší. Potom sa len vymenili za nové. Organizovanie osláv, upratovanie verejných priestorov, otváranie a zatváranie hlavnej brány sa cyklicky striedalo medzi rodinami, každý ženatý syn bol považovaný za hlavu novej rodiny.

Tieto chrámy sú v bohatších tulou krásne zdobené farebnými rezbami, soškami, výjavmi z histórie a inými ornamentmi. Pred budovami miestni zvykli stavať veľké kamenné stĺpy pomaľované drakmi, tie boli zasvätené buď mníchom, ktorí tu pôsobili, alebo nejakým bohatým predkom či úradníckym hodnostárom.

Zapísaním fujianských tulou do UNSECA sa otvoril turistický ruch. Budovy sú dnes nádherne opravené, všade sú nainštalované reflektory, všetko v noci krásne svieti. Dnu aj von. V spoločných dvoroch nainštalovali stánky s tovarom a reštaurácie. Mladí ľudia sa prestali z týchto budov sťahovať do miest, naopak, mnoho z nich sa z miest vrátilo, aby začali podnikať. Život sa tu výrazne zrýchlil, všade sa fotografuje, všade sa predáva, všade sa niečo ponúka a dopytuje. Domáci nepracujú na poli, ale sedia za predajným pultom, fotografujú turistov alebo pracujú ako sprievodcovia. Produkty miestnej spotreby sa premenili na suveníry. Ľudia ponúkajú domáci med, či už tekut, alebo kamenný, ktorý musia nasekať. Mnoho majiteľov bytov si otvorilo reštaurácie alebo hotelíky. Za smiešnych desať eur a menej sa tu človek môže ubytovať a vyskúšať si naozaj autentický tulouský život. Treba sa pripraviť na to, že tu nie je veľa súkromia. Toalety nie sú vstavané. Ako vravia miestni, hlinené steny sa boja vody. Preto treba ísť buď von, alebo v noci využiť nočník, ktorý má každá izba pred dverami. Steny sú tenké a ruch z nádvoria dolieha do každej izby. Vo väčšine prípadov je to ruch kuchyne. Ženy nevyvárajú už len pre svojich manželov, ale hlavne pre turistov. Zelenina je vypestovaná doma, ráno môžete vidieť, ako ju staršie panie trhajú na kopcoch. Mäsiarstvo je pojazdná motorka, na ktorej predajca každý deň rozváža mäso medzi dedinami.

Nepodávajú sa tu žiadne vychýrené špeciality, ale jednoduchá dobrá dedinská strava. Ako by povedal Číňan, „ako od mamičky“. Okrem jedla treba určite ochutnať miestne sladké ryžové víno. Po jedle sa krásne hodí ako dezert.

Len malá časť z turistov sa tu aj ubytuje, pre bežných Číňanov je to príliš nepohodlné. Väčšina sa tu však zastaví minimálne na obed. Cez deň je tu ruch návštevníkov, ale večer je tu neuveriteľné ticho a pokoj.

Tulouvských dedín je množstvo. A len zopár je ich navštevovaných. Turizmus však so sebou priniesol aj peniaze. V dedinách, kam ešte neprišiel, vládne dezolácia. Ťažko sa hľadajú, často sú skryté v kopcoch a musíte sa dohodnúť s niekým miestnym, aby vás tam vzal. Budovy majú popraskané steny, mnoho z nich je neobývateľných. Na stenách sú staré plagáty Mao Cedonga, zvonku sú budovy pomaľované heslami ešte z Kultúrnej revolúcie. Žijú tu len starí ľudia, ktorí nemajú sily, aby ich opravili alebo aby si hoci len upratali. Preto je všade neporiadok, prach a svinčík. Mladí odišli za prácou preč, buď do turistických tulou alebo do miest. Školy sú zatvorené. Nemajú študentov a aj zopár tých detí, čo tu dnes býva, chodí do lepších škôl, neposielajú ich do dedinských. Ľudia sa snažia privyrobiť si ako sa dá, a tak bohužiaľ ešte nedávno predávali vzácne kusy tulouvskej výzdoby. Rezby a sošky ľudia rozpredali necitlivým turistom a zberateľom. Zostali len hlinené fresky na stenách, ktoré sa predať nedajú. V dedinách môžete nájsť tribúny zívajúce prázdnotou. Kedysi na nich prebiehal ruch Kultúrnej revolúcie, neskôr oslavy, zábavy, operné dedinské predstavenia. Občas sa vraj stále organizujú, ale iba keď sa mladí vrátia domov na sviatky a zaplatia nejakých hercov zvonka. Ľudia, čo ešte vládzu, sa snažia dožiť svoj život aktívne, na poli alebo robením ryžového vína. Pre tých ďalších je to len už pokojné dožitie a chvíle, ktoré si vo svoje mladosti cez boľavé dejiny Číny neužili. Hrajú madžong pri západe slnka, sedia na verande a slnia sa na slnku.