Prírody je v takto obrovskej krajine veľmi veľa, avšak niektore hory sú v Číne označované za takzvané veľké hory. Je to pre ich slávu, duchovno, ale aj rozvinutý turistický ruch.
Čínske hory sa dajú deliť do mnohých kategórií, na základe mnohých špecifík. Ja som sa rozhodol ísť s tradičným mytologickým delením čínskych hôr. Na Päť veľkolepých hôr Číny, Štyri budhistické hory, Štyri taoistické hory a ďalšie hory, ktoré síce nie sú svetské, ale aj tak sú opradené rôznymi legendami, a hlavne sú krásne.
(Manuál zatiaľ neobsahuje hory v Tibetskej a Ujgurskej autonómnej oblasti. V Číne je taktiež omnoho viac hôr ako je spomenutých v tomto článku. Článok budem postupne aktualizovať.)
Päť veľkolepých hôr Číny
Päť veľkolepých hôr Číny sú hory, ktoré sa v čínskej histórii začali oslavovať ako prvé. Prvýkrát sa tento pojem dostáva do povedomia v období bojujúcich štátov (475 pred n. l. – 221 pred n. l.), teda ešte skôr ako budhizmus a taoizmus zaujali dôležité postavenie v čínskej spoločnosti, a dokonca skôr ako bola Čína zjednotená (221 pred n. l.). Nachádzajú sa na všetkých svetových stranách Číny. V čínskej mytológii je 5 svetových strán – sever, juh, východ, západ a stred. Keďže sa tieto hory oslavujú v Číne viac ako 2 000 rokov, stihlo ich v čínskej histórii navštíviť mnoho cisárov a významných umelcov. Tí ich preslávili natoľko, že dnes sú rozhodne najznámejšie spomedzi všetkých troch kategórií hôr. Podľa čínskej mytológie päť veľkolepých hôr vzniklo z častí tela Pangu, stvoriteľa sveta.
Taishan 泰山, provincia Shandong – Východné hory. Hory symbolizujú vychádzanie slnka a predstavujú hlavu stvoriteľa sveta. Preto sa považujú za najdôležitejšie. Výška 1 500+ mnm.
Huashan 花山, provincia Shaanxi – Západné hory. Hory sú z nôh stvoriteľa sveta.
Hengshan 衡山, provincia Hunan – Južné hory. Hory sú z pravej ruky stvoriteľa sveta.
Hengshan 恒山, provincia Shanxi – Severné hory. Hory sú z ľavej ruky stvoriteľa sveta.
Songshan 嵩山, provincia Henan – Hory v strede. Hory sú z brucha stvoriteľa sveta.
Sväté hory budhizmu
Sväté budhistické hory v Číne sú miesta, kde sa zjavili štyria slávni bódhisatvovia: Wenshu, Puxian, Guanyin a Dizang. Hory sú známe svojimi budhistickými knižnicami a stovkami, ak nie až tisíckami chrámov uprostred krásnej scenérie.
Hory Wutaishan 五台山, Provincia Shanxi. Patria medzi päť hlavných pútnických miest budhizmu na celom svete a jediné v Číne. Zvyšné sú v Nepále (1) a v Indii (3). Hory sú zasvätené bódhisatvovi poznania Wenshu. Výška: 3058 m n. m.
Hory Emai 峨眉山, provincia Sichuan. Nachádzajú sa pri hlavnom meste provincie Sichuan – Chengdu a spolu s gigantickým Leshanským Budhom vytesaným do skaly patria k obľúbeným turistickým a sakrálnym miestam v Číne. Zasvätené bóhisatvovi Puxian. Výška 3 000+ m n. m.
Hory Jiuhuashan 九华山, provincia Anhui. Majú 70 vrcholkov, polovica presahuje 1 000 m n. m. a najvyšší má 1 342 m n. m. Zasvätené bódhisatvovi Dizang.
Hory Putuo 普陀山, provincia Zhejiang. Zasvätené bódhisatvovi Guanyin – železnej bohyni. Výška: 284 m n. m
Sväté hory taoizmu
Verí sa že taoizmus sa šíril práve z týchto štyroch centier, pretože tu pobývali slávni taoistickí majstri. Sú turisticky najmenej známe spomedzi troch kategórií svetských hôr. Minimálne západným turistom.
Hory Wudang 武当山, provincia Hubei. Výška 1 612 m n. m.
Hory Longhu 龙虎山, provincia Jiangxi. Majú 99 vrcholkov a 24 jaskýň. Okrem toho mnoho ďalších kláštorov.
Hory Qiyun 齐云山, provincia Anhui. Výška: 585 m n. m.
Hory Qingcheng 青城山, provincia Sichuan. Považuje sa za jedno z hlavných rodísk taoizmu. Výška: 1 260 mnm.
Ďalšie hory
Tieto hory nemajú žiadne chrámy ani kláštory, nie sú svetské. Sú však často ešte slávnejšie ako zvyšných 14 spomínaných hôr. Je to hlavne pre ich výnimočnú krásu. Slúžili ako inšpirácia pre mnohých maliarov, filozofov a fotografov.
Zhangjiajie 张家界, provincia Hunan. Slávne skalné stĺpy pýšiace sa zeme sú známe z čínskych malieb a dokonca aj z filmu Avatar.
Huangshan 黄山, Žlté hory, provincia Anhui. Snáď najznámejšie hory v Číne, dokonca po nich vedci pomenovali borovicu, ktorá tu rastie na skalách, často až z holého kameňa.
Guilinské homole 桂林, provincia Guangxi. Nejde ani tak o hory, ako o malé, ale rozsiahle homoľovité kopce trčiace inak z rovnej pôdy. Podobná scenéria je typická aj pre Vietnam a iné štáty južnej Ázie.
V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory a štyri sväté taoistické hory. Pohorie Songshan patrí medzi päť veľkých svätých hôr Číny, ktoré sa v čínskej histórii začali oslavovať ako prvé. Prvý raz sa tento pojem dostáva do povedomia v období bojujúcich štátov (475 p. n. l. – 221 p. n. l.), teda ešte skôr ako budhizmus, konfucianizmus a taoizmus zaujali dôležité postavenie v čínskej spoločnosti, a dokonca skôr ako bola Čína zjednotená (221 p. n. l.). Aj preto sa väčšinou nedá vyhradiť, či ide o hory taoistické, budhistické, alebo konfuciánske. Často sa tu nachádzajú symboly a chrámy všetkých filozofických smerov, i keď taoizmus väčšinou prevláda. A aj preto sa im často hovorí len taoistické. Päť veľkých svätých hôr sa nachádza na všetkých svetových stranách Číny. V čínskej mytológii je ich päť: sever – pohorie Heng v provincii Shanxi, juh – pohorie Heng v provincii Hunan, východ – pohorie Tai v provincii Shandong, západ – pohorie Hua v provincii Shaanxi a stred – pohorie Song v provincii Henan. Nikdy ste o nich nepočuli? Mýlite sa, o tých, ktoré som navštívil tentoraz ste určite počuli. Poznáte šaolinský chrám? Tak ste počuli o horách Songshan.
O horách Songshan
Hory Songshan zastupujú element zeme a sú to hory stredu ako svetovej strany. Hraničia dvoma najvyššími vrcholkami – Taishi (1494) a Shaoshi (1512), dokopy majú viac ako 70 vrcholov. Nachádzajú sa približne 70 km od mesta Zhengzhou a 13 km od mesta Dengfeng. Obe mestá sú vstupnými bránami do tejto oblasti – z oboch miest chodia autobusy priamo k hlavnej bráne do areálu. Neďaleko sa nachádza aj mesto Luoyang, ktoré bolo hlavným mestom počas 13tich dynastií Číny. Svetské hory sa priraďujú k svetovým stranám práve v závislosti od polohy k mestu Luoyang. V horách Songshan sa dnes nachádza niekoľko nádherných pamiatok. Turistov sem láka krásna príroda a nádherne výhľady. Najväčším lákadlom hôr je však budhistický chrám Šaolin. Je málo ľudí, ktorí by o tomto mieste aspoň raz nepočuli. Panuje o ňom nekonečne veľa legiend a nakrútilo sa o ňom nespočetne veľa filmov. Či už v Číne, alebo aj na západe. A práve z týchto dôvodov sa musíte v horách Songshan pripraviť na turizmus toho najhrubšieho zrna.
Šaolin a kung fu
Chrám Šaolin bol pôvodne postavený v roku 495 nášho letopočtu. Žiaľ, počas častých bojov, vojen a iných udalostí v pohnutých dejinách Číny bol niekoľkokrát zničený. Naposledy v roku 1928 a taktiež v šesťdesiatych rokoch počas Kultúrnej revolúcie. Dnes je celý chrám nanovo zrekonštruovaný. Sám o sebe je chrám relatívne malý a striedmo vyzdobený. Priamo v chráme robia mnísi každú hodinu vystúpenie bojových umení. Okrem toho v ňom až tak veľa na obdivovanie nie je. Hlavne ak ste navštívili niektoré iné chrámy v Pekingu a inde v severnej Číne. To čo majú spoločné je, že sú zrekonštruované v tzv. mingskom štýle. To znamená, že všetky boli rekonštruované ako prvé pamiatky, keď sa v Číne zobúdzal turizmus a všetky sú zrekonštruované úplne rovnako. Dalo by sa dokonca povedať, že sú nanovo postavené v úplne rovnakom štýle, lebo pravdou je, že po Kultúrnej revolúcii v Číne veľa pamiatok nestálo. Z dekoračného a architektonického hľadiska nenájdete okrem rozloženia budov žiadny rozdiel medzi pamiatkami opravenými v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Po okolí chrámu sa nachádza niekoľko ďalších chrámov, rovnako aj dve lanovky na vrchol hôr, tzv. les pagod, niekoľko cvičísk bojových umení a školy bojových umení.
Šaolin preslávili bojové umenia, je totiž považovaný za ich rodisko. Na začiatku to bolo len jednoduché cvičenie, aby si mnísi oddýchli od neustálych meditácií. Keďže sa však chrám nachádzal v horách, stával sa častým terčom zlodejov. A tak sa toto cvičenie pretransformovalo do umenia sebaobrany. Tréningy boli veľmi tvrdé, dodnes môžete vidieť diery v stromoch v celom chráme – vraj po cvičení úderov prstami. Balancovanie vo výškach, neuveriteľná akrobacia, štýly napodobňujúce zvieratá, rozbíjanie železných tyčí o hlavu, vešanie sa za krk a mnoho ďalšieho – to všetko sú dnes kúsky, pod ktorými si predstavíme šaolinské kung fu. Stačí si nájsť tento pojem na youtube, alebo pohľadať hociktorý čínsky kung fu film. Dnes je umenie mníchov zábavkou celého sveta, mnísi organizujú pravidelné turné po celom svete a robia veľkolepú hodinovú šou. Šaolinskí mnísi mali vždy bližšie k svojmu vlastnému zisku než k odlúčeniu sa od spoločnosti. Počas histórie často slúžili aj ako nájomní bojovníci, mnísi mali dokonca oficiálne povolené piť alkohol a jesť mäso. Aj dnes je šaolinský chrám predovšetkým komerčne zameraný. Ak idete hľadať spirituálny zážitok, určite sem nechoďte. Ak idete hľadať svet kung fu, neuveriteľnú šou, obchody s mečmi a inými zbraňami, potom je toto dobrá adresa. Pretože, nech už sa na to pozriem ako chcem, to čo dokážu mnísi z tohto chrámu je absolútne neuveriteľné.
Ako si hory užiť?
Ak si chcete užiť hory Songshan a šaolinský chrám naplno, príďte sem aspoň na dva dni. Priamo v areáli hôr sa nachádza malá dedinka, vzdialená asi dva kilometre od chrámu. V nej sú desiatky malých príjemných ubytovní. Prísť do hôr Songshan iba na jeden deň je chybou. Budete z nich sklamaní a drahý lístok nevyužijete naplno. Ak však zostanete cez noc, budete nadšení. Už okolo piatej večer totiž turisti odchádzajú preč a miesto sa vyprázdni. Stretnete len mníchov a študentov bojových umení z celej Číny a aj zo zahraničia. Týchto študentov je tu najviac, nachádza sa tu totiž niekoľko škôl bojových umení a ich absolventi neskôr slúžia napríklad v zásahových jednotkách polície alebo v čínskej armáde.
Prečo teda treba zostať dva dni? Lebo spirituálna atmosféra sa so šerom vracia späť. Brány do chrámov sú síce zavreté, ale striešky a obrysy týchto budov sú nádherné. A v podvečer je najkrajší neďaleký les pagod. Je to vlastne cintorín so stovkami nádherných pagod, niektoré pochádzajú až z roku 700. Podvečer tu nie je ani jediný turista, a keďže sa nachádzajú vonku, môžete si ich vychutnať doplna. Je to jedna z najmajestátnejších pamiatok, aké som v Číne videl. Aj samotné mestečko, v ktorom prespíte, je veľmi zaujímavé. Od rána do večera sa totiž hemží mladými cvičiteľmi kung fu. Pozorovať ako cvičia a ako sa medzi sebou hrajú a zabávajú sa je naozaj zážitok. Doslovne si pripadáte ako vo svete, kde neexistuje nič iné len bojové umenia. Druhý deň sa potom poprechádzajte po horách. Môžete vystúpiť na vrchol. Dá sa ísť aj jednou z dvoch lanoviek, šesťhodinová túra po krásnej prírode je však rozhodne príjemnejšia ako tlačiť sa v rade na lístky.
Záver
Aj napriek tomu, že sme v Šaoline našli hlavne komerciu, nebol som z neho sklamaný. Z niekoľkých dôvodov. Komerciu som čakal, poznám čínsky turizmus a takéto slávne miesto nemôže byť bez návštevníkov. Dokonca som čakal niečo oveľa horšie, takže sa dá povedať že som bol namiesto sklamania skôr milo prekvapený. Čím si ma však toto miesto naozaj získalo, bolo poobedie a podvečer, ktorý sme tu strávili potom, ako sa zavreli brány do areálu. Keď sa na lesy a chrámy spustila hmla a my sme sa ponevierali medzi stovkami vyše tisícročných starých pagod, toto miesto vo mne zanechalo taký hlboký dojem, že okamžite vymazalo všetkých ľudí, s ktorými som sa za ten deň niekde tlačil. Šaolinský chrám a hory Songshan odporúčam navštíviť. Nie je to miesto, kam by som sa pravidelne vracal, ale nevidieť Šaolin je hriech!
Vymyslel vraj voz, loď, oblečenie a dokonca aj čínsky futbal. Zlepšil život starovekých lovcov tým, že ich naučil stavať si príbytky a chovať zvieratá. Legendárny Žltý cisár, pripisuje sa mu vznik čínskeho národa. Pre niektorých vymyslená legenda, pre niektorých kedysi žijúci hrdina. Nie však o ňom chcem rozprávať. Chcem rozprávať o mieste, kde Žltý cisár dosiahol nesmrteľnosť a odkiaľ sa vzniesol do nebies. Chcem rozprávať o Žltých horách, mieste kde bol vymyslený liek nesmrteľnosti.
O Žltých horách
Často počúvam od ľudí, že išli na cestu do Číny, ale boli sklamaní, lebo im chýbala príroda. Videli Peking, Šanghaj, Xi’an, Hongkong… Miest však časom mali plné zuby a tešili sa domov na prírodu, ktorá podľa nich v Číne nie je. Ďalej od pravdy byť už ani nemohli. Zo Šanghaja čo by kameňom dohodili (na čínske pomery) je jedna z najkrajších prírodných scenérií na svete, hory Huangshan. V preklade Žlté hory. Ako jedny z prvých v Číne boli Žlté hory zapísané do pamiatok UNESCO. Národný park zaberá neuveriteľných 154 km2, samotné hory takmer raz toľko. Kedysi sa volali Yishan. V roku 747 sa o nich však začalo písať, v tomto roku im bol pripísaný aj vznik lieku nesmrteľnosti, po ktorom rôzni panovníci v čínskych legendách dlho bažili. A v tomto roku boli premenované na Žlté hory. Názov bol odvodený od už spomínaného Žltého cisára. Odvtedy sa hory Huangshan stali nekonečnou inšpiráciou čínskych maliarov, básnikov a dnes aj fotografov. Sú známe niekoľkými unikátmi: svojimi neuveriteľnými východmi slnka, svojimi borovicami, svojimi zvláštne tvarovanými skalami, horúcimi prameňmi a oblakmi, ktoré až 200 dní v roku robia inverziu – vrstvu oblakov pod úrovňou hôr pripomínajúcu more. Hory sú staré 100 miliónov rokov, vznikli v druhohorách a majú 72 vrcholkov vyšších ako 1 000 metrov. Najvyšší bod je Lotosový vrcholok – má 1864 m n. m.
Hory v čínskom ponímaní
Navštíviť čínske hory je iný zážitok ako navštíviť slovenské hory. U nás sa človek utieka do samoty, ďaleko od civilizácie. Nikde nikoho, len horské cestičky a ticho. V Číne to tak nie je. V prvom rade čínska estetika káže, že príroda by nikdy nemala byť nedotknutá. Keď si pozriete čínske maľby, vždy v prírode vidno zásah človeka. Most, pagoda, rybár, schodisko… Je jedno čo, ale musí to tam byť, pretože to reprezentuje harmóniu človeka a prírody. A tak čínske hory majú všade krásne vybudované chodníčky a schodiská. Ale popravde, v tej čínskej prírode naozaj esteticky nerušia, ba naopak, niekde sú doslova nevyhnutnosťou. Betónové cesty visiace vo vzduchu, pripevnené na stovky metrov dlhú, holú kolmú stenu nie sú ničím výnimočným. Väčšina turistických chodníkov, ktoré dnes horami idú, by bola bez poriadnej horolezeckej výbavy nezdolateľná. Medzi jednotlivými kolmými stenami sa ťahajú betónové mosty a všade sú schody. V celom parku sa nachádza viac ako 60 000 schodov, preto sa na to treba fyzicky, ale hlavne psychicky pripraviť. Prvé chodníčky sa tu začali budovať už pred 1 500 rokmi a niekde sa stále dajú nájsť aj tieto pôvodné.
Lenže problémom čínskych hôr často býva, že tieto chodníčky sú plné ľudí. Lebo ľudí je skrátka v Číne veľa. Mnoho turistov natrafí na tento „problém“. Aby som demonštroval svoje tvrdenie, poskytnem troška oficiálnej štatistiky. V roku 2007 navštívilo tieto hory neuveriteľných pätnásť miliónov ľudí!
Národný park Huangshan má však jednu výhodu. Tou je jeho neuveriteľná rozloha 154 km2. Stačí, ak je človek ochotný nachodiť viacej schodov. Väčšina návštevníkov totiž nie je. Davy sú len v úplnom centre parku, v miestach kde sa nachádza aj ubytovanie. Len čo človeka začnú bolieť nohy od množstva schodov, ktoré už prešiel, zistí, že väčšina turistov to už dávno vzdala. A vtedy sa naozaj dostaví ten poetický pocit, ktorí museli zažívať čínski maliari a básnici, keď zaznamenávali krásu tohto miesta.
Vyniesli hotel na chrbtoch
Celé hory sú pospájané rôznymi chodníčkami. A popri nich sa tiahnu vyhliadkové platformy, ktoré majú vždy svoje mená a popisky. Tak sa človek veľmi ľahko zorientuje, všade tu predávajú mapy. Centrálna časť parku sa volá Severné a Západné more. Sú to rovné plochy, kde Číňania nastavali hotely. Je ich tam niekoľko. Avšak všetky veľmi drahé. Bežná izba sa tu pohybuje okolo 150 až 200 € na noc. Dá sa bývať v ubytovniach po 6 ľudí a tam sa dá na cene ušetriť. Naopak pre tých, ktorí nemajú hlboko do peňaženky, pred dvoma rokmi dostavali obrovský päťhviezdičkový hotel. Ubytovanie sa tu pohybuje od 600 do 2 000 € na noc a naozaj žiari luxusom. Má niekoľko poschodí, krištáľové lustre, výťahy, pozlátené steny, nádherný loby bar s alkoholmi celého sveta, dobrú kávu a luxusnú reštauráciu. Čo je na tom výnimočné? Že ho sem celý vyniesli nosiči na vlastných chrbtoch! Na vrchol síce ide niekoľko lanoviek, ale nie sú sprístupnené na nosenie nákladu. Iba v extrémnych prípadoch mimo návštevných hodín niečo vynesú, ale ani to nie až na vrcholok. Všetko čo sa na vrchole hôr nachádza, hore vyniesli nosiči na vlastnom chrbte. Keď sa staval tento megalomanský hotel, na vlastné oči som videl, ako všetky tehly, kamene, mramor atď. niesli na chrbte. Len na skúšku som si chcel zodvihnúť jeden mech, ktorý hore dopravili. Ani som s ním nepohol. Dnes žiadna stavba hore neprebieha, ale každý deň nosia vodu, hotelové vybavenie, potraviny… Dole zase nesú použitú bielizeň a odpad. Za deň nosič vyjde maximálne dvakrát, ale skôr len raz. Náklad nesie cestou hore a aj dole. Priemerne na jedenkrát tam a naspäť vynesie 120 až 170 kg nákladu. Väčšina z týchto ľudí sú chudobní roľníci, ktorí takto získajú lepší peniaz. I keď stále mizerný. No sú vynaliezaví. Do mechov skrývajú jablká, ktoré doma pestujú a po ceste ich ponúkajú turistom. Niektorí takto nosia aj vodu, ale tých je menej. Tá predsa len váži viac. Veľa jabĺk nenaloží, ale i tak, ak predá to, čo unesie, a nebodaj natrafí na neskúsených západných turistov, zarobí si aj dvojnásobok toho, čo mu zaplatia za nosenie nákladu.
More vo vnútrozemí
V lete je tu príjemne, ale v horách sa veľmi skoro ochladí. Huangshan nie sú nízke hory, a preto si treba pripraviť nejakú tú vetrovku. Ale aj keď to človek podcení, nevadí. Hotely na vrcholku ponúkajú dlhé páperové bundy v rámci prenájmu izby. Slúžia hlavne pre tých, ktorí sa vyberú obdivovať východ slnka. Východ slnka je totiž jedným z hlavných lákadiel týchto hôr. Mnoho vyhliadkových platforiem bolo vybudovaných špeciálne na obdivovanie východu slnka, a preto nesú názvy ako „slnečný vrcholok“, „opica sledujúca slnko“ a podobne. Treba si však privstať. Ľudia ubytovaní na vrchole hôr tam spia len preto, aby mohli pozorovať východ slnka. A preto je na východ slnka doslovne rada. Prví vstávajú fotografi. Pretože, keď je na vyhliadkovej platforme dav ľudí, ťažko sa rozostavuje statív. Od štvrtej rána sú vidieť svetlá bateriek ľudí idúcich na odporúčané vyhliadky. Pred rozvidnievaním sa rozsvietia všetky lampy, ktoré lemujú chodníčky po celom parku.
Počasie je tu nevyspytateľné, ako v každých horách. Niekedy hmla, niekedy krásne slnečno, niekedy napadnú kopy snehu. Niekoľkokrát som zažil večer takú hmlu, že nebolo vidieť ani na krok a nasledujúce ráno sa vyjasnilo na kilometre. A všetkým sa naskytol pohľad na „more oblakov“ – huangshanskú inverziu. Tento pojem pochádza z čínštiny a ľudia ním nazývajú nekonečnú plochu oblakov nachádzajúcu sa pod úrovňou hôr. V týchto horách sa to deje dvesto dní do roka, a preto má človek veľkú šancu, že na takúto inverziu práve natrafí. Naozaj je to neopakovateľný zážitok, ktorí sa slovami ani nedá vyjadriť. Ospalého človeka tento pohľad preberie ako silná káva a všetkým ranostajom sa otvoria oči dokorán. Wuu, waa, ooo, jeee… Všade počuť citoslovcia vychádzajúce z úst návštevníkov. Východ slnka trvá asi dve hodiny a potom sa ľudia vyberú na raňajky. Následne celý deň strávia odhaľovaním rôznych chodníčkov a večer sa vrátia do hotelu. Tam ich totiž čakajú úžasné periny. Všetky hotely tu majú krásne nadýchané páperové periny a človek sa cíti, ako by si práve ľahol do mora oblakov, presne takého, aké ráno pozoroval.
Život v horách
V Žltých horách je 1 650 prírodných druhov rastlinstva. Najtypickejším rastlinstvom sú borovice. Rastú vo výške medzi 800 m n. m. a 1 800 m n. m. a pokrývajú viac ako polovicu plochy parku. Najstaršie majú viac ako tisíc rokov. Najslávnejšia borovica v týchto horách nazývajúca sa „Borovica vítajúca návštevníkov“ vraj má viac ako 1 500 rokov. Odborný názov týchto borovíc je Pinus hwangshanensis, a bol odvodené práve z názvu týchto hôr (Huangshan – hwangshanensis). Borovica hwangshanensis je výnimočná v tom, že rastie priamo zo skaly a má nádherné pokrivené tvary.
Okrem rastlinstva tu žije viac ako 300 druhov živočíšstva. Rôzne cicavce, vtáky, plazy, ryby. Žije tu trinásť druhov zákonom chránených druhov zvierat. Najtypickejšie sú makaky (opice), čierny medveď, divý pes, fretka, jeleň, veveričky a kedysi dokonca vraj aj leopard. Najlegendárnejším zvieraťom, ktoré by tu malo žiť, je obrovský mlok. Málokomu sa ho však podarilo zazrieť. Celkovo tu z tejto zveri návštevník uvidí iba veveričky a opice. A aj opice len v zime, v lete sa pred hlučnými turistami skrývajú.
Okrem iného tu rastie aj jeden z najslávnejších čínskych čajov, ktorý dostať aj v slovenských čajovniach. Čaj Maofeng, vo voľnom preklade čaj páperových vrcholkov, je netradičný horský zelený čaj. Naozaj výborný, odporúčam si naň zájsť pokojne aj do nejakej slovenskej čajovne. Len si dajte pozor, aby bol čerstvý, zelený čaj sa nesmie skladovať dlhšie ako rok. A aj to by sa mal skladovať v mrazničke. Málokto totiž u nás vie, že zelený čaj je čerstvá potravina, nefermentovaný čaj, ktorý s časom stráca svoju chuť a pozitívne účinky. Na rozdiel napríklad od čaju Phu-er, ktorý čím je starší, tým je lepší a drahší. Ja som si ako milovník čajov nemohol nechať odpustiť jednu šálku čaju Maofeng priamo na vrcholku hôr, v miestach odkiaľ pochádza. Čašníčka bola taká nadšená, že si západniar po čínsky objednáva čaj Maofeng, že mi ho dala do pohára toľko, že sa tam už žiadna voda nezmestila. Bolo to milé, ale keď sa nepozerala musel som polovicu z toho vybrať von, lebo bol taký silný, že by som nespal týždeň.
Záver
Každé ročné obdobie je vhodné na návštevu. V zime láka zasnežená krajina a množstvo opíc, na jar a na jeseň najčastejšie vidno more oblakov, v lete je to zase veľmi príjemný útek pred šanghajskými horúčavami. Dostať sa sem nie je vôbec problém. V meste Tunxi spadajúcom priamo pod Žlté hory je letisko, kam chodia priame spoje z Šanghaja. Okrem toho sem ide aj vlak a autobus zo Šanghaja. Táto doprava je však relatívne pomalá. Odporúčam najprv ísť rýchlovlakom do nádherného mesta Hangzhou (jedno z najkrajších miest v Číne) a odtiaľ je to len na skok do Žltých hôr autobusom. Dá sa aj prenajať mikrobus a po ceste sa navštíviť rôzne staroveké dedinky, ktorými je táto provincia (Anhui) preslávená. Na vrchol hôr potom vedie niekoľko lanoviek, no hore sa dá sa vyjsť aj pešo. Tak či tak, na výstup, ubytovanie a následne krátke prechádzky po okolí, si treba rezervovať minimálne deň. Ďalší deň na objavovanie hôr a poprípade zostup dole. I keď aj dve noci a dva dni v týchto úchvatných miestach rozhodne využijete. I
Dlhá rieka je najdhšia rieka Číny, začína sa v Himalájach taka ko väčšina čínskych riek, a do mora sa vlieva tesne nad Šanghajom. Okrem toho že je to tepna čínskej ekonomiky a hnací motor ekonomického bohatnutia vnútrozemnej Číny, tak je to aj miesto s nádhernou scenériou a bohatým kultprnym dedičstvom. Aj preto sa po tejto rieke neprevážajú len kontajnery plné nákladu, ale aj ľode s turistami ktorí sa plavia od Šanghaja až po Chongqing. A to je presne cesta nktorá nás najbližšie dva týždne čaká.
Fengdu
Podľa Číňanov v meste duchov Fengdu sídli kráľ podsvetia a vykonáva tu posledný súd. Každý z nás sem príde a pokiaľ mu to bude povolené, postaví sa pred neho aby si vypočul svoj ortieľ. Ten sa dozvie v chráme na vrchole kopca. K nemu sa však treba dostať. Okrem toho, že k nemu vedie 500 schodov tento výstup sťažujú aj mýtickí ochrancovia. Majú zastaviť každého, kto nie je hodný ukázať sa kráľovi podsvetia pred očami.
Pagoda Shibaozhai
Pagoda Shibaozhai patrí vraj medzi osem najvýznamnejších stavieb v Číne. Je to možné, pred zavedením novej meny bola dokonca vyobrazená aj na čínskych bankovkách. Prečo ľudia postavili túto krkolomnú pagodu pripútanú k skale? Pretože na vrchu skaly sa nachádza veľký taoistický chrám. A skalu vraj „vyrobila“ bohyňa Nawa, ktorá opravila nebesia po tom ako sa rozbili. Vyzerá ako cisárska nefritová pečať, preto sa jej hovorí aj Hora nefritovej pečate. Po pôvodnej ceste sa k nemu dalo dostať len s použitím železných reťazí a šplhaním sa po kolmej skale. Takáto cesta k chrámu bola extrémne nebezpečná a preto po deväťdesiatich rokoch od vzniku kláštora sa k nemu miestni ľudia rozhodli postaviť schody. Sú skryté uprostred pagody. Chrám pochádza z roku 1572, pagoda z roku 1662. Postavením priehrady v troch tiesňavách bola pagoda výrazne ohrozená. Dodnes je na jej stenách značka, ktorá ukazuje, kam by siahala voda, keby pagodu neochránili. Celá jej dolná pätina by bola pod vodou, drevo by to určite nevydržalo a Čína by o pagodu prišla. Preto čínska vláda zainvestovala a postavila okolo pagody protipovodňové opatrenia, veľký múr rastúci z vody. Pôdorys pagody a celá jej dolná pätina je teda reálne pod úrovňou hladiny vody, avšak cez múr sa k nej voda nedostane. Z diaľky tento múr vyzerá ako jeden veľký tanier, misa, či kvetináč z ktorého vyrastá veľká skala s chrámom na vrchu a červená pagoda. Aj preto sa tomuto miestu dnes vraví najväčší bonsaj na svete. Bonsaj v čínštine panjing doslovne znamená krajina v tanieri.
Priehrada
Dlhá rieka sa preslávila aj svojím najväčším vodným dielom priehradou na troch úžinách. Milióni ľudí sa muselo kvôli stavbe priehrady presťaovať, pretože polia, dediny aj menšie mestá boli zaplavené riekou. Samozrejme ľudí finančne kompenzovali, mohli sa buď presťahovať do iných provincií, kde im bola pridelená pôda a financie na vybudovanie nového domova, alebo sa mohli presťahovať do novovybudovaných dedín a miest na zelenej lúke častokrát iba o stovky metrov ďalej. Boli im pridelené nové byty a financie, avšak okrem turistického ruchu tu už takmer niet čo robiť. A ten nestačí aby uživil jednu veľkú dedinu, či mesto. Pre mladých ľudí znamenalo sťahovanie jedinečnú príležitosť dostať sa z starej chátrajúcej dediny do nového mestečka. Pre starých to bolo rozlúčenie s životom, ktorý viedli po desiatky rokov, síce tvrdým a ťažkým, ale ich vlastným. Nie všetci si zvykli na bytovky. Pre veľkú časť strednej aktívnej generácie predstavovalo sťahovanie kontroverznú budúcnosť. Nové pracovné a kariérne obzory, ale ďaleko od svojich detí a od domova. Zarobené peniaze posielajú späť domov, aby svojím potomkom zaplatili vzdelanie a umožnili ľahší život. Niečo, čo by predtým urobiť nemohli. Ale platia veľkú obeť. Dlhé odlúčenie a zanechanie výchovy svojich detí starým rodičom. Stretávajú sa dvakrát do roka, na sviatky Nového roka a ak majú šťastie, aj na sviatky stredu jesene. No mnohí stále vidia svoje deti len raz za niekoľko rokov.
Priehrada na dlhej rieke okrem obrovského množstva elektriny ktoré produuje, taktiež umožnila presun bohatstva z pobrežných častí Číny do vtedy ešte chudobného vnútrozemia. Kedysi takmer nepreplavná Dlhá rieka dnes z prehľadom pustí aj 20 000 tonové zaoceánske lode. To kedysi nebolo mysliteľné. V meste Chongqing, kam sa aj dostaneme, je dnes hneď niekoľko exportných medzinárodných prístavov z ktorých idú lode rovno cez more do Európy, Afriky, Ázie a Ameriky; sú tu samozrejme exportné colnice, medzinárodné letiská, mesto sa stáva novou križovatkou vysoko rozvinutej vnútroštátnej siete rýchlovlakov a aj novou prístupovou bránou západu do Číny - a Číny na západ. Okolie Dlhej rieky dnes bez debaty patrí k najbohatším častiam Číny, nie len tej vnútrozemnej.
