Tak vám posielam druhý fotopozdrav z cesty. Podobne ako minule, asi tu spravím nejaké gramatické chyby, lebo je polnoc, ledva vidím, ale fotky vám poslať chcem. Okrem sme v provincii Ningxia a tu milujú kúrenie! Už druhý hotel v ktorom bývame je vykúrený na 30 stupňov! Chodíme tu len v trenírkach a umierame od tepla! Nuž nedá sa nič robiť, aspoň spomíname na zážitky zpred pár dní, kedy sme mrzli v zasneženej krajine hory Qinling. A aj lyžovali.

Hoci tieto dve fotky sú z drona, nakoniec sme si to na vrchol aj vyšli. Síce som skoro vypustil dušu, ale stálo to zato. Veď posúďte:

View this post on Instagram

A post shared by Pavel Dvořák (@paveldvorak.sk)

Cez horu Qinling sme prešli zo Sichuanu do provincie Shanxi, ktorej hlavné mesto je slávny Xi'an. Ten nás ale nezaujímal, nešli sme sem za terakotovou armádou, ale za jaskyňami. V tejto provincii totiž dodnes milióny ľudí žijú stále v jaskyniach. A bol to zážitok. Už sa teším až budem tento diel strihať do videa.

Hoci zasnežená hora Qinling bola studená, viete kde nám bola najviac zima? V púšti! Hoci tu býva väčšinou jasné slnko, my sme akurát stihli púštnu búrku a s ňou prudké ochladenie. Stanovali sme a veru, vyjsť ráno zo spacáka bol boj. Nasťastie ta neuveriteľná scenéria bola dosť dobrým lákadlom.

Zažili sme toho podstatne viac, ale toto sú také fotoperličky, o ktoré som sa s vami chcel podeliť. Čaká nás ešte desať dní, takže ešte toho určite veľa zažijeme. Teraz ale už idem spať. No veru nie pod perinu, lebo už som úplne uverený z toho ich kúrenia. Zlatá studená púšť a zasnežené hory!

Som na cestách. A nie len tak hocijakých, opäť ideme s kamarátom naprieč Čínou a pod kolesami nás čaká možno až 15 000 kilometrov! Už teraz máme za sebou skoro 3000 a to sme na ceste iba týždeň. Čaká nás ešte mesiac.

Aj kvôli tomu nestíham písať články. Nebojte, robím si každý deň poznámky aby som nezabudol, čo sa stalo, plus mám samozrejme už teraz takmer 1TB dát videí a fotografií. Takže túto cestu budem mať podrobne zdokumentovanú. Ale newsletter s článkami bude mať na pár týždňov voľno. Budem vám však posielať aspoň malé fotoperličky z ciest, toto je jedna prvá z nich.

Naša cesta začala v meste Dazhou. Je to priemyselné mesto na severo východe provincie Sichuan, a toto mesto je tak škaredé, že je až krásne. Prišli sme sem natáčať sichuanskú operu, čo sa aj podarilo, ale zároveň nás toto mesto svojou atmosférou ako z apokaliptického filmu naozaj dostalo.

Dazhou však nebolo iba strašidelno-krásne mesto, ale aj nádherné okolie, ktoré s mestom silne kontrastovalo. Väčšinou sa hovorí: Perla skrytá v blate, toto bola blatová gulička Dazhou skrytá v hodvábnej krajine plnej kvetov.

Samozrejme ako na každom mieste na svete, aj na meste Dazhou sú najlepší ľudia. Spoznali sme mnohých a s miestnymi deťmi som dokonca do desiatej v noci hral futbal. Deti majú zážitok na celý život, cudzinca ešte nikdy v živote nevideli, a ja rozhodne tiež. Boli skvelí. Len mi teraz každý deň vyvolávajú kedy znova prídem :D

Z mesta Dazhou ideme starými cestami cez hory smerom Xi'an. Našli sme už niekoľko zaujímavých miest, chrámov a hľavné opäť ľudí. Napríklad pán z lekárskej dediny, ktorého o prosperitu rodu pripravila Kultúrna Revolúcia a miesto lekára sa z neho stal učiteľ základnej školy. Dnes už je na dôchodku a vo voľnom čase sa stará o chrám, ktorý len tak tak prežil Kultúrnu Revolúciu. Rozpovedal nám veľa príbehov, len som ho nakoniec žiaľ trochu opil a tak ešte určite ostalo veľa ďalších príbehov nevypovedaných :)

U pána domáceho nás pálenka  zdržala a tak sme na ďalšie miesto dorazili už večer (samozrejme šoféroval kamarát ktorý nepil). Chceli sme stanovať, ale na hľadanie miesta v prudkých horách s obrovskými priepasťami už bolo neskoro, hľadať také miesto za tmy bolo príliš riskantné.

A tak sme to dali na pankáčov a stanovali sme na parkovisku do turistickej atrakcie sklenného mostu. Ráno nás prišiel navštíviť strážnik! Jeho jediná otázka bola:

"Nebola vám v noci zima?"

Takže všetko dobre dopadlo a my sme mali naozaj unikátnu stanovačku. Ďalší deň som si most aj prešiel a najlepšie na tom bolo, že je mimo sezóny, toto je relatívne neznámy atrakcia a tak za celý čas čo sme tam boli neprišiel ani jeden jediný turista. Celý most sme mali iba pre seba!

No a to je na tentoktrát všetko! Ak tu bolo zopár gramatických chýb, prepáčte mi. Ale píšem to narýchlo v príšernom hoteli a už sa neviem dočkať až z neho utečiem. Len vonku leje. Čo teraz?

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Minulý rok sme zistili, že na našej dedine žije lekár čínskej medicíny. Nie je to miestny dedinčan, pochádza z mesta Xi'an z významného rodu, ktorý po revolúcii, občianskej vojne a zmene režimu prišiel o všetko. Hoci sa narodil do bohatstva, vyrastal v chudobe. To bol osud veľkej časti aristokracie. V skorej dospelosti sa mu podarilo odísť do zahraničia, kde desiatky rokov pracoval ako čínsky lekár. Dnes už žije späť v Číne. Konkrétne v našej dedinke Shaxi, kam ho pozvali dvaja bohatší podnikatelia. Zarobili v meste, sem prišli na "dôchodok". Je to aktívny pár, otvorili si malý hotelík a reštauráciu s kaviarňou, aj preto som dal dôchodok do úvodzoviek. Manžel, pán Lü, má však za sebou ťažké roky podnikania, stresu a nezdravého životného štýlu, čo mu podlomilo zdravie. Prekonal už tri infarkty. Ale nespoznali by ste to na ňom. Pri každom infarkte bol totiž lekár Rieka, ktorý ho už roky každý deň lieči a dozerá na jeho zdravotný životný štýl. Vďaka viditeľným výsledkom a zároveň vždy rýchlemu úpadku, keď lekár Rieka odíde, sa manželia rozhodli, že ho pozvú, aby s nimi býval nastálo.

Na našej dedinke je prístup k zdravotnej starostlivosti veľmi obmedzený. Je tu iba jeden dedinský doktor, ktorý je dosť zlý. Do najbližšej nemocnice je to hodina cez hory a to ani nie je veľmi kvalitná nemocnica. Do lepšej nemocnice sú to dve a pol hodiny cesty. Naozaj dobré nemocnice sú iba vo veľkých mestách ako Šanghaj, Peking, Shenzhen a Chengdu. Ani to nie všetky. (Len na upresnenie, ak hovorím o kvalitnej nemocnici v Šanghaji, tak to je úroveň, aká na Slovensku nie je.)

Bol rok 2020, akurát sa rozbiehala pandémia, lekár Rieka teda nemal plány, zároveň má dedinku Shaxi veľmi rád. Považuje jej polohu podľa Fengshui za samo o sebe ozdravnú, s čím ja plne súhlasím. A tak manželom na ich návrh prikývol, dohodli sa, že mu zabezpečia bývanie, stravu a spoločne rozbehnú malú ordináciu. Jeho noví patróni majú po celej Číne sieť bohatých kontaktov a tak sa o klientelu báť nemusel.

Jeho ordinácia malá už rozhodne nie je, má celé druhé poschodie krásnej tradičnej budovy. Na jednej strane miestnosti je sklad byliniek, mnohé chodí aj sám zbierať, na druhej strane lieči. Sú tu štyri lôžka, viac pacientov naraz dnu byť nesmie, ďalej jeho pracovný stôl s počítačom, kde má kartotéky pacientov a veľa kníh. Venuje sa najmä akupunktúre, ktorú dopĺňa aj ďalšími liečebnými postupmi, občas aj dosť strašidelnými, o niektorých dokonca aj píše naša kniha Šarlatáni, ale k tomu sa ešte dostaneme. Lieči ako zámožnejšiu klientelu z veľkých miest, tak aj miestnych ľudí, ktorí majú výraznú zľavu.

My sme sa na dedinu presťahovali aj kvôli zdravotným problémom. Hlavne Liya mala zdravie neuveriteľné rozhasené. No o lekárovi Riekovi sme pred naším príchodom ani netušili, spoznali sme sa úplnou náhodou. Sadli sme si do kaviarne jeho patrónov, hrali sme sa s ich štyrmi veľkými labradormi a on sa mi prihovoril. Zaujímalo ho odkiaľ som. Dlho sme sa rozprávali, ale že je lekár nám nepovedal. To nám prezradila jeho pacientka, ktorá tam sedela spoločne s nami (liečil ju na silné, dlhodobé depresie). Povedali sme si, že to možno zariadil osud, stalo sa to naozaj iba pár dní, či hádam týždňov po našom príchode, a tak sme sa rozhodli poprosiť ho, či nás vezme za pacientov. V tej dobe mal už úplne plno, ale osobnostne sme si veľmi sadli a tak súhlasil. (Osobnostne sme si síce sadli, no v politických názoroch sa s ním ja nezhodnem, doktor Rieka je veľký anti-americký nacionalista, ako väčšina Číňanov, a čínsku kultúru, hoci ju vnímam ako veľmi významnú, občas až moc vyzdvihuje. Vždy keď sa chce baviť o politike, radšej zmením tému. Rozprávať sa o politike aj tak zo srdca nenávidím).

Skôr ako vám opíšem samotný priebeh liečby, musím v skratke popísať moje predchádzajúce zážitky s východnou medicínou, ktoré neboli zrovna dobré. Ako dospievajúci mládenec som bol veľkým fanúšikom ezoteriky. Chodil som na kurzy liečenia Reiki, budhistické a iné meditačné semináre, prednášky o energiách, čakrách a anjeloch. Poviem vám, hoci som tomu na dva roky poriadne prepadol a bavilo ma to, naozaj som každý deň meditoval a privolával anjelov, časom som si uvedomil, koľko bláznov som tam stretol. A tie hlúposti, čo nám tlačili do hláv. Ach jaj!

Keď som začal študovať sinológiu, kde bola výuka postavená na historických faktoch a nie výkladoch nejakého guru, som sa presunul do úplne opačnej pozície. Z fanúšika ezoteriky do pozície veľkého skeptika. Hoci ma čínska kultúra vždy neuveriteľne zaujímala, čínska medicína bolo niečo, čomu som sa roky vyhýbal. Nevedel som nájsť takú cestu k poznaniu, ktorú by nestrážili blázni, podvodníci a šarlatáni (aj preto sa v mojej prvej knihe čínskej medicíne nevenujem, v druhej knihe už toho aj vďaka lekárovi Riekovi bude viac).

Prečo som sa teda rozhodol vyskúšať to, hoci som bol, a stále som veľký skeptik? Stretnutie s lekárom Riekom pôsobilo naozaj až osudovo, okrem toho som chcel nájsť dôvod ako ukázať Liyi, že naše rozhodnutie odísť zo Šanghaja je správne a ju liečba čínskou medicínou zaujímala. V Číne je o čínskej medicíne oveľa viac relevantných informácii, o jej účinkoch sa robia vedecké štúdie a mnohé veci sa ako potvrdzujú, tak aj vyvracajú. Voči čínskej medicíne v Číne skepsa nevládne, jej účinky sa berú rovnako samozrejme, ako účinky západnej medicíny u nás. (V Číne jej naopak dosť veľká skepsa voči západnej medicíne, najmä z hľadiska toho, že lieči choroby, ale nie príčiny chorôb. Napríklad choroby v západnej medicíne nevyliečiteľné, sa v čínskej medicíne dajú liečiť relatívne jednoducho, hlavne zmenou životného štýlu a posilňovaním slabých miest v tele. Napríklad cukrovka.) No a v neposlednom rade som už skrátka chcel čínsku medicínu spoznať bližšie.

Ale aj tak keď Liya začala chodiť k Lekárovi Riekovi, skepsa ma neopúšťala. Nebol som si istý, či len nevyhadzujeme peniaze do vzduchu. Našťastie nás považuje za miestnych a máme teda dedinskú cenu. Ale aj tak to nie je lacné, hodinová akupunktúra stojí 20 € (v porovnaní s akupunktúrou na Slovensku stále lacné, na Slovensku je prvé sedenie a diagnóza s lekárom za 100€, akútna liečba za 50€, neakútna liečba za 40€ za sedenie). Ak treba jesť aj bylinky, za tie sa platí zvlášť, väčšinou 4€ za dávku, za deň človek vypije tri dávky. Ale väčšinou sa vývary z byliniek pijú iba na začiatku, nie počas celej liečby. Ak to však malo Liyi pomôcť, peniaze neľutujem.

Diagnóza spočívala vo vyšetrení energetických dráh na zápästí, vizuálnej kontrole jazyka zvrchu aj zospodu, očných bielok, dlaní, pokožky a potom podrobného rozhovoru ohľadom príznakov, ale aj životného štýlu. Napríklad sa jej pýtal, kedy sa v noci budí. Ak sa človek budí medzi jednou a treťou, má slabé pľúca. Ak medzi treťou a piatou, ukazuje to na pečeň a zažívacie problémy. No otázok bolo veľa, pred samotným rozhovorom dostala dokonca celý dotazník. Na druhej strane, diagnóza v čínskej medicíne nie je tak komplikovaná ako v západnej medicíne aj z toho dôvodu, že väčšina modernej spoločnosti žije podobným životným štýlom a teda má aj podobné príčiny ochorení, hoci samotné ochorenia sa môžu líšiť. Čínsku medicínu samotné ochorenia až tak nezaujímajú, zaujímajú ju príčiny vzniku ochorení.

Liya k Lekárovi Riekovi začala chodiť každý pracovný deň asi tri mesiace. Výsledky sa dostavili veľmi rýchlo. Ustúpili jej alergie, má viac energie, nálady sa jej nestriedajú ako ročné obdobia, tvár jej odpuchla, vrátila sa jej zdravá farba a noc prespí bez toho, aby sa budila. Predtým sa budila aj trikrát za noc. Liya je na vplyvy prostredia veľmi precitlivelá, aj akupunktúra na ňu vplývala oveľa silnejšie ako na iných. Niektoré ihly boli doslova ako vypínače. Napríklad ihla v temene hlavy slúži na dodanie energie. Mali ste ju vidieť. Bola ako vystrelená z dela, v ten deň prekopala celú domácnosť, neustále niečo robila a ešte aj rozprávala dvojnásobnou rýchlosťou. Doslova jej tá ihla prepla rýchlosť na dvojitú. Mala ju v hlave celý deň, ale keď jej ju večer vybral, okamžite sa vypla. Skoro zaspala na stole. Potom jej však vysvetlil, ako má pracovať s tou energiou aj po tom, ako jej ihlu vyberie a ona sa časom naučila udržať si energiu aj po jej vytiahnutí. Dostala túto ihlu opakovane a časom sa s tým naučila pracovať - má viac energie, ale prejavy už nie sú tak extrémne, po jej vytiahnutí si dostatok energie dokáže uchovať. Keby som to nevidel na vlastné oči, neveril by som tomu.

Mať akupunktúrnu ihlu v tele takmer celý deň je relatívne výnimočné. Väčšinou trvá sedenie hodinu a ihly sú v tele 45 minút. No aj tu som zažil, ako jej doktor Rieka dal ihlu na pľúca, ktorá sa vpichovala cez dráhy zodpovedné za smútok. Neprešlo ani päť sekúnd od vpichu, a ju chytil tak strašný smútok a beznádej, že sa na mieste rozplakala. Pán Rieka ihlu hneď vybral a povedal jej, že jej telo ešte nie je dosť silné na to, aby to spracovalo. Smútok pár hodín doznieval, ale nakoniec pominul.

Väčšina pacientov nemá takto silné reakcie ako Liya. Hoci ich prejavy môžu byť podobné, väčšina ľudí ich má mierne, prípadne sa prejavujú postupne a veľmi dlho, takže si ich človek ani nevšimne. Medzi takých pacientov patrím aj ja. Minulý rok som absolvoval iba týždennú liečbu, keď som akútne prechladol a bol som tak unavený, že som nevedel vyjsť ani po schodoch do našej spálne. Z choroby som sa dostal v priebehu troch dní. Možno aj vďaka akupunktúre? Neviem.

Tento rok som ho navštívil opäť na týždeň v rámci rekonvalescencie z Covidu. Všetci jeho pacienti, čo cez zimu chytili covid, čo sú naozaj všetci, absolvovali kúru na obnovenie zdravia. Podľa jeho slov, silno prenosná choroba ako covid v tele ostane mesiace, niekedy aj roky, a to aj bez toho aby sa prejavovala. Uchýli sa v najslabšom mieste ľudského tela, kde pomaly robí neplechu a nenápadne podlamuje zdravie. Tento vírus sa však nedá "zabiť", je potrebné mu spraviť priechod a vyhnať ho von. Na to treba chorobu znova "oživiť", aby sa dostala na povrch. Takto opísal teóriu rekonvalescencie samotný lekár Rieka. Kúra spočívala v akupunktúre, denne približne sedem ihiel, tri v rukách a štyri v nohách, a taktiež vo vývare z byliniek, ktorých vypitie vyžaduje veľkú dávku sebazaprenia. Je to fakt hnusné. Ale to sú všetky vývary čínskej medicíny.

Naše ochorenie naozaj hneď prvý deň liečby znova "ožilo". Mali sme rovnaký priebeh ako predtým, akurát všetko v oveľa menšom rozsahu. Prvý deň ma začali bolieť svaly, padla na mňa únava, začalo ma bolieť hrdlo a celkovom som mal zahmlený mozog ako počas choroby. No mohol som pracovať a fungovať naďalej, nemusel som chorobu vyležať, lebo všetko bežalo iba na 10% proti skutočnej chorobe. Zaujímavý pocit. Pripadal som si, ako by som bol v miniatúrnom paralelnom univerze, kde sa so mnou lekár Rieka hrá ako s malou hračkou.

Liya, ako som už napísal, je oveľa citlivejšia ako ja. Jej sa choroba vrátila intenzívnejšie. Prvý týždeň bola fakt chorá a stále spala, druhý týždeň už prejavy rýchlo ustupovali, desiaty deň liečby bola úplne fit a čvirikala ako vtáčik.

Okrem "vyháňania" vírusu v rámci liečby lekár Rieka taktiež posilňuje telo a zbavuje ho jedov. Jedna procedúra, ktorú na to používa je púšťanie krvi. Ak vás teraz chytila panika a hovoríte, že som sa úplne zbláznil, vedzte že vám to nemám za zlé, presne takto som túto informáciu prijal aj ja. No keď už som sa podujal na cestu spoznať čínsku medicínu, treba to spraviť poriadne.

Priebeh púšťania krvi v čínskej medicíne je iný, ako ho poznáme zo našej vlastnej histórie a ako ho napríklad opisuje naša kniha Šarlatáni (brrr, strašidelné čítanie). Lekár Rieka púšťa krv formou jemného, rýchleho vpichu nemocničnou ihlou. Pichne rýchlym pohybom zápästia a človek to ledva cíti. Miesta vpichu sa rôznia. Niekedy sú to prsty, niekedy noha, niekedy kríže a niekedy žila na ruke odkiaľ krv berie aj náš lekár. Podľa jeho slov hľadá zhustenú a stvrdnutú krv. Z miesta vpichu naozaj vyteká krv hustá ako kaša. Po chvíli už nie je čierna a hustá, ale jasne červená a riedka, až miesto nakoniec samo prestane krvácať. Je to zaujímavé, a väčšina pacientov vrátane Liyi tento proces považuje doslova za príjemný, to je slovo ktoré všetci použili. Po tejto procedúre sa cítia lepšie a sami o ňu opakovane žiadajú. Lekár Rieka ju robí nerád, tvrdí že z tela odchádza veľa chladu, ktorý vplýva aj naňho. Naozaj sa po každom vpichu rozkýcha.

Liya absolvovala vpich do prstov, nôh aj krížov (nie naraz). Ja som bol pritom iba keď jej pichal do krížov a krvi vytieklo naozaj málo. Ako keď sa silnejšie pichnete ihlou do prsta. Vyzeralo to naozaj neškodne ( čo sa mi až trochu vypomstilo) , o minútu sa rana zacelila. Po procedúre sa cítila vraj o desať rokov mladšia, doma mi doslova tancovala, aby mi ukázala, ako sa zrazu dokáže hýbať. Kríže ju totiž často bolia.

Keď som toto absolvoval ja, vpich mi spravil do žily na ruke, rovnako ako keď mi berú krv v nemocnici. Videl som predtým vpich ktorý absolvovala Liya a tak som sa nebál. Najprv spravil malý vpich mimo žilu, ja si myslím že preto, aby videl zrážanlivosť krvi a teda sa uistil, či vpich do žily bude bezpečný (to je iba moja teória, zabudol som sa opýtať). Druhý vpich už ale spravil do žily. A to veru nebolo tak neškodné, ako Liyin vpich do krížov.

Krvi vytieklo podstatne viac, približne jedna skúmavka ako pri odbere, akurát že miesto skúmavky som mal pod rukou igelitku, čo bolo trochu zvláštne. Vidieť krv vytekať priamo zo žily, bez toho, aby vám ranu a tok krvi zakrývala striekačka so skúmavkou, nie je pohľad pre každého. Najmä preto, že ak sa človek pohne, krv doslova vyprskne prúdom von. Hoci bol v skutočnosti prietok krvi rovnaký, ako pri odbere, pozerá sa na to skrátka oveľa horšie. Našťastie ako dieťa som si musel dávať injekcie každý jeden deň sám takmer desať rokov, s injekciami ani krvou teda problém vôbec nemám, ale viem si predstaviť že mnohí by tam veľmi jednoducho mohli odpadnúť.

Ako to na mňa vplývalo? Popravde s popisom "príjemné" sa so zvyškom pacientov rozhodne nestotožňujem. Ruka ma bolela ako po bežnom odbere s nie veľmi šikovnou sestričkou. Na druhej strane, pred touto procedúrou ma akupunktúra veľmi bolela, po tejto procedúre má úplne prestala bolieť. Pritom dával ihly na tie isté miesta. Nebudem robiť závery, na to si netrúfam, ale niečom na tom možno je, lebo aj kapitolu o púšťaní krvi kniha Šarlatáni, ktorú napísal lekár, uzatvára takto:

"Dnes sa zákrok púšťania krvi, čiže flebotómie (z gréckeho „rezanie krvnej cievy“), naďalej vykonáva na celom svete. V americkom štáte Kalifornia bolo v roku 2010 vykonávanie tohto zákroku zakázané akupunkturistom. Ako moderný liečebný postup je naďalej súčasťou perzsko-arabského odvetvia medicíny zvaného Unani, ktorého história sa datuje od začiatku trinásteho storočia. Mokré, respektíve krvavé vákuové bankovanie je stále súčasťou tradičnej arabskej (aj čínskej, - moja pozn.) medicíny a dokumentujú ho i pozitívne štúdie. (Na Letných olympijských hrách v roku 2016 sa plavec Michael Phelps objavil s modrinami od „suchého bankovania“, ktoré je v princípe iba odsávaním bez narezania kože.)

S našimi súčasnými poznatkami o ľudskom organizme by bolo vhodné uvažovať o púšťaní krvi na zlepšenie príznakov vysokého krvného tlaku a niekedy srdcového zlyhania. Dnes však už poznáme neinvazívne lieky, ktoré nevyžadujú rozrezanie žily (čínska medicína aj napriek tomu uprednostňuje vpich do žily, najmä pre nežiaduce vplyvy liekov na miesta, ktoré v skutočnosti problém nemali. - moja pozn.). Pri niektorých ochoreniach je však púšťanie žilou naďalej vhodným liečebným postupom. Hemochromatóza, porucha, pri ktorej množstvo železa v organizme nebezpečne stúpa, sa lieči pomocou pravidelných krvných odberov, ktorými sa z tela odstraňuje železo. Flebotómia sa môže použiť aj pri ochorení polycytémia vera, ktoré spôsobuje patologický nadbytok červených krviniek. Zo všetkého, čo Galén kedy napísal, vyplýva, že priveľa krvi skutočne prináša i priveľa problémov." - z knihy Šarlatáni - Stručné dejiny najžalostnejších liečiteľských praktík.

Ani samotná akupunktúra nie je dvakrát príjemná, bolí to, ale takou tupou, nie veľmi silnou bolesťou. Veľa ľudí pri vpichu kričí, aby si trochu uľavili. Potom ale ihlu lekár Rieka zasúva hlbšie do tela a to bolí viac. Občas ňou musí aj rôzne pokrútiť. Niektoré ihly sú krátke - približne dva centimetre, ale tie najdlhšie majú (odhadom) aj pätnásť centimetrov. Občas trafí nerv, takže človekom prebehne elektrický výboj. Je to nepríjemné, ale vraj efektívnejšie. Občas trafí nejakú žilku, vpich potom dosť štípe a z rany vytečie aj pár kvapiek krvi, ale to sa stáva málo. Ihly sú tak tenké, že väčšinou žiadna krv nie je.

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 49 ľudí!Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Keď človek leží s ihlami, pocity sa rôznia. Niektoré ihly ani necítim, niektoré sa z času na čas ohlásia, niektoré bolia stále. Ak bolia, tá bolesť je ako keby ste mali v tele upchané miesto pred ktorým sa niečo hromadí a nemôže to ďalej. Liya však zažila aj opačný pocit, ako keby jej po celej nohe prúdom stekala nejaká tekutina. Vyslovene sa zľakla a opýtala sa, či silno krváca. V skutočnosti sa nič nedialo a tento pocit po chvíli aj ustal.

Vybratie ihly opäť bolí. Ani nie to vybratie, ale on musí hneď na miesto vpichu silno zatlačiť. Keďže je dané miesto citlivé, zabolí to poriadne. Miesta vpichu aj po vybratí ihly bolia. Niekedy minútu, niekedy aj dva dni.

Možno aj toto sú dôvody, prečo čínska medicína nie je tak populárna ako západná. Väčšina z nás si radšej vezme paralen, než týždne postupovať takúto boľavú a drahú procedúru. Jedno posedenie na akupunktúre je aj tak úplne zbytočné (maximálne na odblokovanie svalov, zaseknutý krk naozaj uvoľní jedna ihla), efektívna liečba by mala trvať v krajnom prípade aspoň týždeň, ideálne mesiac, v najlepšom prípade pravidelne celý život. Je ale pravda, že ako sa stav človeka zlepšuje, celá akupunktúra bolí podstatne menej.

Tak čo, presvedčil som vás o čínskej medicíne? Asi nie. Na záver vás preto aspoň upokojím tým, že hlavným nástrojom čínskej medicíny je zmena životosprávy. Aj lekár Rieka, ak pacient nie je ochotný zmeniť štýl života a stravovania, odmietne liečiť. Bez tohoto prvého kroku je každá liečba neúčinná. Akupunktúra, bankovanie, nahrievanie bylinkami, púšťanie žilou, to všetko má iba liečbu urýchľovať, skutočná liečba spočíva v strave a životospráve, to môžeme urobiť všetci a bezbolestne. Učí nás preto zdravo jesť - jesť málo mäsa, ideálne žiadne, jesť striedmo, nejesť aspoň tri hodiny pred spaním, nepiť alkohol, nejesť studenú zeleninu a ovocie, ale všetko tepelne upraviť, alebo aspoň to jabĺčko na chvíľu ponoriť do teplej vody nech je vlažné (nám sa osvedčil airfrier). Vyradiť niektoré potraviny, napríklad melón, či iné vodnaté ovocie (sú energicky veľmi chladné a oslabujú telo, výnimku majú iba ľudia, ktorí počas horúcich dní ťažko fyzicky pracujú), morské plody, vyprážané veci a sýtené nápoje (Coca-Cola a spol.). Každý deň cvičiť, ideálne Taiji, či iné uvoľňujúce a dychové cvičenia, nie cvičenia na sťahovanie svalov, a prispôsobiť si životný rytmus tak, aby vyhovoval telu. Neponocovať, ísť spať najneskôr okolo desiatej, budiť sa s východom slnka, pred spaním nepozerať žiadnu televíziu či do mobilu, ideálne ani nečítať knihu (toto ja nedodržujem), ale len premýšľať a upokojovať myseľ. Vyhýbať sa stresu a hnevu.

Mnohé aspekty čínskej medicíny dokázateľne fungujú. Rovnako ako mnohé aspekty západnej medicíny dokázateľne nefungujú. Je škoda, že na západe nemáme odbornú komunitu, ktorá by čínsku medicínu študovala rovnakými štandardami, ako sa študuje západná medicína. Pokusy o to boli, pri niektorých podobných jednaniach som aj tlmočil, píšem o tom v mojej knihe, ale celý projekt stroskotal na skepse širokej verejnosti, ktorá sa postavila proti, v mene boja proti šarlatánstvu. Žiaľ dosiahli presný opak. Vedecké kapacity nedostali priestor čínsku medicínu študovať a šarlatánom ostal priestor aj naďalej ľuďom nalievať savo. Myslím si že nechať čínskej medicíne prezumpciu neviny nám môže v skutočnosti viac priniesť, ako zobrať, a to aj v prípade, že by sa dokázalo, že je výmysel. Ale to už je iný príbeh.

❤️ Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M., Michaela W., Bohuslav J., Zsolt K.Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.Chcete sa pridať medzi členov?

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Vybrali sme sa s Liyou na výlet za dobrým jedlo a kávou. V minulom maili, kde som začal rozprávanie, som akurát dostal, a vlastne aj nedostal pokutu za rýchlosť. Ukázalo sa, že byť cudzincom na čínskej dedine má svoje výhody. No počas zvyšku našej cesty sa ukázali aj niektoré nevýhody.

Mesto Dali, kam sme smerovali, je okresné mesto a pod jeho okres spadá aj naša dedinka Shaxi. V meste žije 650 000 ľudí, v celom okrese tri a pol milióna. Celé mesto sa skladá z niekoľkých mestských častí, ktoré boli kedysi samostatné dediny porozhadzované okolo centrálneho jazera Erhai.

Je to najväčšie spod zeme vyvierajúce jazero v Číne. Nielen, že je samo o sebe nádherné, ale na jeho východnej strane sa nachádza pohorie Cangshan, ktorého výška dosahuje viac ako 3000 metrov nad morom. Vrcholky hôr sú vždy obalené v nádhernej vrstve oblakov, ktorá vyzerá ako šľahačka. Scenéria mesta Dali je skrátka prenádherná a aj preto sa stalo turisticky veľmi populárne. Na môj vkus príliš.

Dali má dve hlavné historické centrá: Xizhou a Staré mesto Dali. V skutočnosti je tu historických oblastí, dediniek a ulíc viac, ale tieto sú najväčšie a najznámejšie. Xizhou bolo donedávna miesto, kde sa dalo utiecť od davu turistov. To však už neplatí. Keď sme touto mestskou časťou prechádzali autom, bol tam taký dav, že sme sa rozhodli ani nezastavovať.

Najhoršie je, že takýto masový turizmus je tu relatívne nový a tým pádom nie je systematicky rozvinutý a plánovaný. Hneď na prvý pohľad tu teda človeka oslepia bizarnosti, ktoré do starého čínskeho mestečka proste nepatria, nech som akokoľvek otvorený zmene. Napríklad rozprávkové vozy z rozprávky o  Popoluške, ťahané miestnymi mulicami, ktoré zjavne niekto ukradol rovno z Disnyeladu. Keďže tu však nie sú žiadne vyhliadkové trasy, tieto rozprávkové vozy sa tlačia v zápche spoločne s autami. Čakali sme na zelenú, aby sme mohli čo najskôr preč z tohoto divadla, jeden voz čakal za nami, dva pred nami, a za nimi zase autá. To keby videla Popoluška, sadne na Juráška a páli preč.

Prešli sme do starého mesta Dali. Počtom turistov to nebolo o nič lepšie, naopak, bolo ich tam ešte viac. Ale toto miesto je aspoň veľké, takže hustota Číňanov na meter štvorcový bola menšia, ako hustota kovu adamantium. Našťastie staré mesto je posiate bufetmi s rôznym pouličným jedlom a tak sme na naše starosti rýchlo zabudli nad pečeným čínskym syrom, ryžovými roľkami, pečeným durianom a krevetami na citróne. Večer sme pouličné jedlo ešte zajedli v reštaurácii, kde sme si dali hovädzie mäso na slivkách s orechmi, rybaciu polievku z dvoch druhov rýb, zeleninu s tofu a po dlhej pauze bez alkoholu aj jedno pivko. Záver dňa sme zapili v skrytom kokteilovom whisky bare, kam žiadni turisti nechodia.

V starom meste Dali je barov nespočetne, všetky sú to hlučné podniky so živou hudbou a tlačia sa jeden vedľa druhého. Takže keď vám spieva príjemná Číňanka nejaký hongkonský hit z osemdesiatych rokoch, vy ho počujete v remixe s pesničkou od speváka z vedľajšieho baru, ktorý spieva zase "moderný" medový hit z deväťdesiatych rokov. (Číňania milujú staré pesničky a naozaj moderné hity takmer nemajú.) Aby toho nebolo málo, tento remix dvoch spevákov dokresľuje bubnovanie so skladby, ktorá hrá z diskotéky cez ulicu. Je to trochu šialenstvo, ale takto dnes vyzerá realita mnohých historických mestečiek v Číne, ktoré sa zmenili na party štvrte pre turistov.

Zato bar, ktorý som našiel pred piatimi rokmi, je skrytý v malej, peknej slepej uličke, kam maximálne miestni fotografi vodia nevesty, aby im tam spravili fotky bez davu ľudí. Popravde tá ulička je tak skrytá, že byť nevestou, bojím sa že už odtiaľ vyjdem aj s veľkým bruškom. V každom prípade nie je tu žiadny dav, žiadne diskotéky, žiadne stereo živých vystúpení, je tu len jeden bar s kvalitným alkoholom, tichou jazzovou hudbou na pozadí a voľným sedením, keďže sem moc ľudí nechodí.

V Dali sme si ale žiaľ omylom rezerovali ubytovanie, ktoré bola neuveriteľná diera! Malá, nie veľmi čistá izba bez okien, kde do jednaj ráno kričali decká a o šiestej ráno zase začala búchať zbíjačka. Vydržali sme tam iba jednu noc a presunuli sme sa do moderného centra bez turistov s ešte väčším výberom dobrých reštaurácií!

Modernú časť mesta sme si užili. Bývanie sme mali s nádherným výhľadom na jazero a hory, bez kričiacich detí a rannej stavby. Vystriedali sme tri izby, lebo sme si vždy mysleli, že budeme bývať iba jednu noc, ale potom sa nám zapáčilo, no naša izba ako na potvoru nebola nikdy voľná na predĺženie.

Nevadilo nám to, každá izba bola úplne iná a niečím výnimočná. Naše ubytovanie si môžete pozrieť v mojom poslednom videu na YouTube, ktoré som natočil z tohoto výletu. Sú tam zachytené aj všetky dobroty, čo sme na výlete jedli.

Prvý deň v novom meste sme si dali kuchyňu menšiny Dai. Tak nám tak zachutila, že sme ju potom jedli každý deň. Toto čínske etnikum má oveľa bližšie k Thajčanom, než k Číňanom. Píšu thajským písmom, ich jazyk je dialekt thajčiny, vyzerajú ako Thajčania, ich chrámy majú thajskú architektúru, a ich kuchyňa je taktiež chuťovo veľmi podobná s thajskou. Veľa byliniek, čerstvého čili, citrónu a citrónovej trávy. Mäso aj ryby sa pripravujú na grile zabalené v banánových listoch a ku všetkému je pripravených veľa neuveriteľne dobrých omáčok s citrónom a bylinkami. Jeden deň v novom meste sa tak pre ich dobroty predĺžil na tri dni. Ale nakoniec predsa len nadišiel čas ísť ďalej. Moja známa, ktorá má hotelík na kávových plantážach, mi napísala, že je u nich akurát zber kávy a všade kvitnú nádherné kvety. Určite máme prísť!

Jej hotelík bola kedysi malá jednoduchá ubytovňa na vrchole nádhernej hory Gaoligong za 15€ na noc. Nebolo to nič výnimočné, ale bolo to čisté a lacné. Mal som to tak rád. Keď sme prišli do tejto oblasti, ani za svet som jej hotelík nevedel nájsť. Pritom som k nej chodil pred pandémiou dvakrát do roka, bývali sme tam so zájazdmi. Kým som ju hľadal hore dole po ceste, neustále mi blúdili oči k novému, vysvietenému veľkému hotelu a ešte som naň nadával, že kvôli nemu neviem nájsť svoje bývanie. Ukázalo sa, že to je ono!

Pred dvoma rokmi preinvestovala v prepočte pol milióna eur, a z domáceho bývania spravila celkom luxusný hotel. Bol som v šoku. Nielen z toho, aké krásne to tam mala, ale aj z nového cenníka. 15€ za izbu sa zmenilo na 150€ na izbu! Nám ju dala za sprievodcovskú cenu 70€, predsa len roky som jej vozil biznis, ale aj tak mi bolo smutno za pôvodným cenníkom.

No mala to krásne. Krásne jazierko s ozdobnými kaprami, malý lesík plný kvetov s pozorovateľnou na vtáky, naša izba mala dve poschodia a strecha sa dala otvoriť, aby človek videl na hviezdy. Mala tam veľmi vkusne vymyslenú karaoke miestnosť s kinoplátnom a jej nová reštaurácia bola tak veľká, ako bol predtým celý hotelík. Jej hotelík som aj natočil, pôvodne mal byť v poslednom videu, ale už bolo veľmi dlhé a záver nebol moc dynamický, tak som ho vystrihol. Pripájam teda aspoň zopár fotiek.

Celá táto oblasť je hneď vedľa Mjanmarska. K hraniciam je to asi sto kilometrov. Aj preto tu boli na cudzincov prísni. Keď som schádzal z diaľnice, prvá kontrola! Číňanom skenovali občianky, ale ako cudzinec som musel vystúpiť, ísť do policajnej búdky a podrobiť sa krátkemu výsluchu - kto som, čo v Číne robím, kde bývam, kam idem, ako dlho tam budem, čo tam budem robiť a podobne... Kontrola bola pri vstupe do pohraničnej oblasti mesta Nujiang. Lenže ja som v tejto oblasti doslova videl iba východ z diaľnice. Keď sa asi pätnásťminútový výsluch skončil, zišli sme na hlavnú cestu. Doprava by sme pokračovali v oblasti Nujiang, kvôli ktorej boli tie kontroly, mi sme však išli doľava a hneď sme túto oblasť aj opustili. Čo znamená, že tam bola druhá pohraničná kontrola! Hoci som policajtovi povedal, že som sem prišiel doslova pred pätnástimi minútami, a aj tie som strávil výsluchom o päťsto metrov ďalej, aj tak som to musel absolvovať druhýkrát. Ach jaj, život cudzinca v Číne.

Kontroly predstavovali iba zdržanie, nejako zásadné náš program neovplyvnili. Ten ovplyvnili ale miestne nariadenia. Cudzincom zakázali vstup do prírodnej rezervácie hory Gaoligong! Roky som tam chodil, je tam príjemná túra krásnymi dažďovými lesmi, ktorá sa končí divokými horúcimi prameňmi, kde sa dá aj kúpať. Ale žiaľ, teraz tam majú cudzinci vstup zakázaný! Iba cudzinci, Číňania tam bez problémov môžu.

Oficiálny dôvod je kvôli bezpečnosti. Skutočný dôvod je ten, že priamo v rezervácii sa kope tunel, ktorý spojí Čínu s Mjanmarskom a miestna vláda nechce, aby sa dostala do zahraničnej tlače, ako ničí prírodnú rezerváciu. Myslia si, že nejaký cudzinec by to určite nafotil a spravil z toho veľké haló. Nemýlia sa.

V každom prípade náš program sme museli zmeniť. Na druhej strane Liya mala boľavú tvár od slnka, ktoré ju zaskočilo v meste „Ulica plná kráv“, o ktorom som písal minule. A tak radšej relaxovala v našom predraženom hotelíku. Keď už sme zaň zaplatili... Na obed sme si odskočili z hory dolu do dediny, kde žije menšina Dai. Takže už viete, čo sme tam asi robili. Jedli a jedli a jedli! Okrem toho sme tam našli aj výbornú kaviareň v prenádhernom parku, ktorého existencia uprostred veľmi prostých dedín nám doslova vyrazila dych. V príjemnom slova zmysle. A tak sa náš výlet, hoci mal veľa komplikácii, predsa len skončil dobre. Tak dobre, že sme doma necelé dva týždne, a na tento víkend už máme naplánovanú reprízu v podobe výletu do modernej časti mesta Dali, kde sú tie reštaurácie menšiny Dai. Deviate výročie svadby, ktoré sme mali včera, treba nejak osláviť!

🤍 Tento blog svojím členstvom podporilo 49 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M., Michaela W., Bohuslav J., Zsolt K.

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

🧡 Pozvanie na digitálnu kávu

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Byť cudzincom v Číne má svoje výhody aj nevýhody. Minulý týždeň sme sa s Liyou vybrali na výlet za dobrým jedlom i kávou, a počas cesty som zažil ako tie výhody, tak aj veľké nevýhody.

Na dedinke je nám krásne, ale už nám začala chýbať pestrosť jedla. Mestský život sme nemali už niekoľko mesiacov, čo mne osobne vyhovuje, ale na druhej strane, nekonečný výber dobrôt, ktoré čínske mestá ponúkajú, má svoje gurmánske čaro. Nastal čas, požičali sme si auto a namierili sme si to do mesta Dali, ktoré je vzdialené dve hodiny cesty.

Cestu do Dali sme absolvovali už niekoľkokrát, ale vždy iba pod diaľnici. Tentokrát sme si chceli pozrieť, čo sa medzi našou dedinkou a finálnou destináciu vlastne nachádza. A tak sme sa vybrali vedľajšími cestami. Ako prvé sme navštívili dedinku s krásnym názvom "Ulica plná kráv". Pochutnali sme si tu na naozaj excelentných ryžových slížoch.

Chceli sme rýchly obed a ryžové slíže sú v tejto oblasti veľmi obľúbené, preto bol výber jedla jasný. No tieto slíže boli výnimočne dobré. Boli hrubé, ale zároveň tak jemné, že sa rozplývali na jazyku. Vývar nebol mastný, no aj tak bol plný chuti. V polievke bola nadrobno nakrájaná zmes krásneho hovädzieho mäsa s do chrumkava vypraženou slaninkou a lístkami čerstvej zeleniny. Polievku sme si mohli dochutiť podľa chuti bambusovými klíčkami, nakladanou kapustou, sezamom, čili, sójovou omáčkou a inými delikatesami. Mňam.

Ulica plná kráv nás neoslnila tak, ako samotné slíže. Teda, aby som bol presný, oslnila nás až príliš. Slnko tu pieklo doslova pekelne. Liyi, ktorá je alergická na silné UV žiarenie, sa tak hneď prvý deň nášho výletu zo slnka spravili boľavé kútiky na ústach a zapálila sa jej tvár. Cesta nezačala dvakrát najlepšie. Vďaka bohu za tie dobré slíže.

Toto miesto je vyhlásené svojimi horúcimi kúpeľmi, na tie sme však čas nemali. Okrem toho sme sa pod tým pražiacim slnkom na teplé kúpele moc necítili. Nabudúce. Cestička do Ulice plnej kráv bola celkom krkolomná, spravili sme výškový prechod možno aj dvetisíc metrov hore a dole. Kľukaté horské cestičky kdetu zdobili obytné autá zaparkované pri ceste, ktoré domáci premenili na kaviarne pre okoloidúcich. Ponúkali prenádherné výhľady a zlú kávu. Nevadí, cieľom našej cesty sú kávové plantáže, kde už bude káva dobrá. Vďaka bohu za tie výhľady.

Čím bližšie sme sa k Ulici plnej kráv blížili, tým boli cesty horšie. Posledný úsek mi už dal ako šoférovi zabrať. Rozbitá cesta široká akurát pre jedno auto, no premávka bola v oboch smeroch. Neustále tak bolo treba hľadať miesta, kam trochu odbočiť, aby sme prešli z oboch smerov. Okrem toho bola cestička plná zákrut, takže človek nevedel, kedy sa to auto v protismere zrazu objaví. Situáciu komplikovali aj dedinskí psi, ktorí si zásadne líhali do tých najužších úsekov a odmietali sa pohnúť. Dávali tak jasne najavo, že autá turistov v ich dedine nie sú vítané. Žiaľ iná cesta nebola.

Ako sme vyšli z Ulice plnej kráv, cesta sa zmenila na nepoznanie. Šesťprúdová krásna rovná cesta, pri ktorej by sa slovenské diaľnice mohli hanbiť. A bola to pritom len lokálna cesta, skutočná diaľnica bola doslova o pár kilometrov vedľa. Rozdiel medzi diaľnicou a touto cestou bol iba v povolenej rýchlosti. A tú som prekročil. Policajti!

Policajti zastavovali autá ako na bežiacom páse, zjavne to je miesto, kde rýchlosť prekročí každý. Ja som bol piate auto v poradí v našej vlne, ktorú odstavili. Policajt ma vyzval aby som zobral papiere a nasledoval som ho. Prekročil som rýchlosť o 17%, bola šesťdesiatka a ja som išiel cez osemdesiat, to znamená pokuta 15€ bez strhnutia bodov. Ak by som prekročil 20%, strhli by mi aj body. Postavil som sa vedľa ďalších hriešnikov.

Vybavovanie prebiehalo ako na bežiacom páse. Dvaja policajti zastavovali autá, ďalší traja vybavovali pokuty. Jeden preberal vodičské preukazy a dával ich na kopu na malú stoličku, druhý ich odtiaľ bral a diktoval tretiemu policajtovi údaje, a ten ich zapisoval do systému. Ja som iba hľadal, kde je tá žiarovka, čo spolu zakrútili.

Bol som na rade, za mnou už stála iba jedna partia mládežníkov. Policajt pozrel na môj pas, potom na mňa.

"Ty si...?" začal sa pýtať otázku, ale nebol si istý, či ju má dokončiť.
"Áno, ja som cudzinec." uistil som ho.

"Prišiel si zo Šanghaja čo?" opýtal sa ma pri pohľade na môj vodičský preukaz, ktorý bol v Šanghaji vystavený.

"V Šanghaji som žil desať rokov, ale už žijem tu. V dedinke Shaxi pri meste Jianchuan." povedal som mu a pochválil som ich rodnú provinciu, o koľko je lepšia oproti Šanghaju.

Môj pas položil späť na stoličku a zobral pas mládežníkov, aby ich vybavil skôr. Dostali pokutu. Odišli a prišiel opäť rad na môj pas. Policajt mi ho podal so slovami:

"Neprekročil si rýchlosť! Môžeš ísť."

Vďaka bohu za to že som cudzinec čo žije na čínskej dedine a rozpráva plynulou čínštinou. Takého asi ešte nezastavili. Pokuta mi bola odpustená. Len museli najprv odbaviť mládežníkov, aby to nepočuli. No život cudzinca nie je vždy iba ružový. Čo ma na cestách čakalo ďalej, vám napíšem zase o týždeň v novom newslettri.

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 49 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M., Michaela W., Bohuslav J., Zsolt K.

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

🧡 Pozvanie na digitálnu kávu

Číňania strašne radi cestujú po stopách celebrít. Ak sa nejaké miesto objaví v populárnom seriáli, častokrát to znamená, že v lepšom prípade najbližší rok, v tom horšom prípade už nastálo, bude na danom mieste strašne veľa turistov. Miestne vlády sa samozrejme snažia turizmus propagovať, jednotlivé oblasti medzi sebou navzájom súperia, aby dostali politické body od Pekingu za úspešný rozvoj turizmu, a preto sa snažia, aby sa obľúbené programy natáčali práve u nich. Takýto seriál znamená obrovský prísun peňazí a prestíž pre danú oblasť. Za cenu davu turistov. Preto miestni ľudia z masového turizmu nemajú vždy radosť. Ich pokojná dedina sa zrazu zmení na kolotoče a ak v turizme nepodnikajú, väčšinou im to ani žiadne peniaze neprinesie. Žiaľ presne toto sa teraz deje v našej dedinke Shaxi.

V Číne je populárna reality show, kde celebrity chodia na vidiek žiť chvíľu "dedinským" životom. Starajú sa o zvieratá, obrábajú pôdu, varia si miestne špeciality a oboznamujú sa s miestnymi tradíciami. Aj moja žena to rada pozerá, sám som pár dielov videl. Je to celkom zábavná reality show, ktorá má aj edukačný charakter. Jeden z dielov sa točil práve tu, pred nedávnom sa po prvýkrát vysielal.

Túto dedinku pred asi dvadsiatimi rokmi objavili a neskôr zrekonštruovali najprv cudzinci, konkrétne Švajčiari. Desaťročia nebola na radare čínskych turistov, za to v zahraničí bola veľmi známa. Aj preto nás tu býva už päť cudzincov, a zároveň sem veľmi veľa zahraničných turistov pravidelne každý rok prichádzalo. Lenže Covid prísun cudzincov zastavil. A tento seriál naopak dostal Shaxi do povedomia aj v Číne. Odkedy sa odvysielal, Shaxi pravidelne trenduje na TikToku a každá platforma už o Shaxi niečo odvysielala. Naposledy napríklad čínsky National Geographic.

Po odvysielaní seriálu akurát prišiel Čínsky nový rok, kedy má celá krajina voľno a veľa ľudí zvykne cestovať. Dokonca to je prvý Čínsky nový rok po troch rokoch, kedy sa dá voľne cestovať! Nehrozia žiadne lockdowny, či karantény. Keď sa tieto tri veci spojili, no čo vám poviem. Turistický armagedon. Davy turistov všade.

Tento rok veru Číňania začali opäť naplno a plnou chuťou cestovať, Shaxi nie je jedinou oblasťou, čo sa pod ich náporom prehla. Napríklad slávne Žlté hory bývajú plné turistov každý rok, aj tento rok ich navštívili desiatky tisíc ľudí, čo počas sviatkov je bežné. Avšak keďže je zima, a Žlté hory sú hory, prišla snehová búrka. Viac ako desaťtisíc ľudí uväznila na vrchole hory! Hodiny stáli v zápche, ktorá sa snažila zliezť. Neskutočné!

Na jednej strane som rád, že miestni ľudia po troch rokoch pandémie, kedy sem nikto nechodil, konečne niečo zarobia. Aj oni si to pochvaľujú. Na druhej strane dúfam, že po Čínskom novom roku sa to trochu upokojí (zatiaľ to vyzerá nádejne, turistov každým dňom ubúda). Aj domáci v to dúfajú. Peniaze sú síce fajn, ale pokojný a kľudný život, kde má človek akurát, je lepší.

Veľmi veľa ľudí sa do Shaxi presťahovalo práve pre pokojný život. Podobne ako my. Ich reštaurácie, či hotelíky sú len aby mali čo robiť. Mnohí už majú peniaze zarobené a teraz chcú mať kľud. Takíto ľudia z týchto davov turistov radosť nemajú. Je ich proste príliš veľa, mnohí sú z malomiest, sú hluční a nevychovaní a zanechávajú po sebe smetisko; všade fajčia, kričia a vyhadzujú odpadky.

ℹ️ Malá odbočka, o ľuďoch ktorí hľadajú kľud som videl zaujímavý film: The Banshees Of Inisherin. Film sa mi páčil, i keď záver bol až trochu moc depresívny. Film sa natáčal na írskom vidieku a tak to bola doslova pastva pre oči, len pre tú krajinu sa to platilo vidieť. Nádhera!

Napríklad naši kamaráti z veľkého mesta Tianjin tu majú reštauráciu. Príval turistov však regulujú tak, že predávajú iba obedové sety s minimálnou cenou 50€. Jedlá z jedálneho lístku cez sviatky neponúkajú. A funguje im to. No nie každý si to môže dovoliť. Môj kamarát Dahua (ten čo v mojom poslednom videu dáva obety bohom) má hotelík. A má plno. Má plno v hoteli, ale už má aj plné zuby turistov. On síce peniaze potrebuje, prerába svoj domček a bude ho to stáť približne 230 000€ a za tieto dva týždne aj zarobí, ale toto nie sú jeho cieľoví klienti. Túži mať klientov, ktorí si budú pobyt uňho doma pochvaľovať, ktorých môže rozmaznávať, ktorí sa uňho najedia a kúpia si kávu, či pivo. Takých, ktorí s ním pôjdu na stanovačku, či na nejaký výlet po okolí. Chce klientov, ktorí uvidia jeho pridanú hodnotu a sú ochotní za to aj priplatiť. Namiesto toho má davy klientov, ktorí neustále zjednávajú cenu, chcú luxusné služby, ale nechcú za ne platiť, prespia, ani len kávu si nekúpia, požadujú veci zadarmo a ešte aj tie izby poničia. Z takéhoto podnikania radosť nemá.

Ako sme na tom my v našej dedinke, ktorá je od tej centrálnej vzdialená 5 kilometrov? Masový turizmus má jednu výhodu. Je koncentrovaný na jednom mieste. Všetci sa tlačia na seba v starom centre, na mieste, čo bolo v reality show, okolité dedinky sú však prázdne ako vždy. V centre je dokonca stolička, kde hlavný hrdina reality show sedel. Okolo nej sú ďalšie tri úplne rovnaké sedačky. Ale látka zodratá od zadkov je iba na tej jednej. Zvyšné tri stoličky sú ako nové.

My sme teda skrytí v našom domčeku, do hlavnej dediny nechodíme a užívame si krásne ticho (až na chvíle, kedy sused začne s karaoke, moje posledné video).

Každé ráno chodím na východ slnka na kopec do lesa. Len bohužiaľ pre pravidelný pohyb som dosť schudol a tak mi na minulej prechádzke z prsta spadol svadobný prsteň. Ako som hľadal, tak som hľadal; nikde. Poobede so mnou išla hľadať aj Liya. Zbytočne. No našla čerstvo odpadnutú šišku zo stromu, do ktorej sa úplne zamilovala. Podľa nej mala výnimočný tvar, napoly otvorená, napoly zavretá, no krásne okrúhla, nebola však vyschnutá, ako všetky šišky na okolo, ale leskla sa čerstvosťou do bronzova. Podala mi ju a ja nevediac, že medzi nimi prebehla láska na prvý pohľad, som ju po povinnej pochvale zase odhodil. A tak sa naše hľadanie prsteňa zmenilo na hľadanie onej šišky. Tomu sa hovorí, úspešné preškolenie Šanghajčanky. Nenašli sme ani prsteň, ani šišku.

V poslednej dobe si so sebou každé ráno beriem aj hojdaciu sieť a počítač. Práca na mojej druhej knihe mi tak ide naozaj od ruky.

Zrovna dnes sa ale jedna zablúdená rodina turistov dostala až k môjmu pracovnému lóže. Musím povedať že všetci - mama, otec, dieťa a asi nejaký strýko, ostali stáť ako vodou obarení. Uprostred čínskych hôr, kde len dedinčania kdetu zberajú opadané ihličie, zrazu v hojdacej sieti s počítačom na kolenách leží cudzinec, biela tvár! Takú scénu ešte nikdy v živote nevideli a asi ani už ani neuvidia. Najprv na mňa prehovoril malý syn:

"Ujo odkiaľ ste?"

"Zo Slovenska".

Zamrzol. Chvíľu premýšľal, potom sa otočil a utekal k mame. Asi sa jej išiel opýtať, čo znamená slovo Slovensko. Lenže mama tiež nevedela, tak ho poslala späť nech sa ma opýta, či som Američan.

"Nie. Som Európan." Už som ho jeho nevzdelanú hlavu viac nenamáhal.

"Mamááá, on je z Európy!" začal kričať a behom utekal späť.

"Asi tu v Číne študuje" povedal jeden muž tomu druhému, snažiac sa znieť veľmi rozhľadene. Zjavne poznal odpoveď na všetko.

"Nie, bývam v tejto dedine." opravil som ho.

Neodpovedali. Myslím, že túto informáciu odmietli spracovať. Ich antivírový systém ju rovno vymazal. Cudzinec, čo žije na čínskej dedine? To nemôže byť predsa pravda. A potom si ma odfotili.

💛 Tento blog svojím členstvom podporilo 50 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Viktor V., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M., Michaela W., Bohuslav J., Zsolt K., Michaela W..

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

💛 Pozvanie na digitálnu kávu