Väčšina etnických Číňanov sú ateisti. Náboženským rituálom sa venujú len tak pre istotu, než že by im naozaj verili. Samozrejme sú tradície na čínsky Nový rok, ktoré dodržiavajú, tie však nevychádzajú zo žiadneho náboženstva, ale z ľudovej zbožnosti a folklóru (viac o čínskej viere je v mojej knihe). Medzi také napríklad patrí vešanie lampiónov a tzv. párových nápisov na dvere. Majú do rodiny priniesť šťastie a bohatstvo. Jediné tradície spojená s čínskym Novým rokom, ktoré etnickí Číňania poctivo dodržiavajú, sú spojená práve so zbohatnutím, Bohom bohatstva a peniazmi.

Oblasť v ktorej teraz bývame, je obývaná národnostnou menšinou Bai. Títo ľudia sú budhisti a náboženstvo je v ich živote oveľa viac prítomné, ako v životoch etnických Číňanov. Aj preto spôsob, akým oslavujú Nový rok, je oveľa prísnejší a náboženské rituály dodržiavajú všetci veľmi poctivo.

Okrem vlastných tradícii, ku ktorým sa hneď dostanem, prebrali aj niektoré čínske. Napríklad ono vešanie lampiónov a párových nápisov. Lenže si to sprísnili. Kým Číňania ich môžu vešať kedykoľvek, keď si nájdu čas, my s Liyou sme ich zavesili asi týždeň pred Novým rokom, miestni musia čakať na posledný deň roka, kedy už aj tak majú veľa práce. Okrem lampiónov, alebo párových nápisov musia pri svojej bráne zapáliť aj veľké, polmetrové vonné tyčinky, ktoré dokážu tlieť celý deň.Hlavnou povinnosťou dňa je ale ísť zablahoželať miestnym božstvám. Ľudia nesmú začať oslavovať skôr, ako ich božstvá. Išiel som do chrámu spoločne s mojim kamarátom a tak mám celý proces natočený (bude z toho aj video). Ako to prebiehalo?

Najprv museli doma pre božstvá navariť. Nosí sa im vyúdená bravčová hlava, alebo stehno, a údená sliepka. K tomu sa robia kukuričné čipsy a prináša sa aj ovocie a pálenka s čajom. Občas niekto donesie aj rôzne zrniečka či strukoviny. V chrámoch sú vyobrazené aj kone, nachádzame sa totiž na obchodnej ceste čaju a koní, a preto aj im treba priniesť obetu. Koňom sa nosí proso, alebo nejaké ovocie.

V dedinskom budhistickom chráme je množstvo sôch. Nepočítal som presné množstvo, ale určite ich je cez dvadsať. Sú rozdelení do niekoľkých skupín. Každej jednej skupinke je treba dať obetu zvlášť. Najprv sa im nadrvia kukuričné čipsy, potom sa im prerozdelí ovocie a odleje sa im z pálenky a čaju. Potom si treba kľaknúť na kolená a pokloniť sa im. To sa zopakuje pri každej skupine božstiev.

Keď sme obišli všetky, v strede chrámu kamarát nakrájal bravčovú hlavu a sliepku. Z mäsa sa odreže iba pár plátkov, ktoré sa napichnú na paličku a položia na obetné miesto. Keď tam špajle s mäsom pokladal môj kamarát, už tam nakope bolo asi tridsať podobných špajlí. Väčšina ľudí dáva úplne rovnakú obetu.

Po tom, ako sa im mäso odloží, tak sa treba ešte raz pokloniť pred hlavným oltárom a nakoniec je treba zapáliť pás petárd na odohnanie zlých duchov, aby im neprišli to jedlo kradnúť. Zvyšok bravčoviny a hydiny si ľudia vezmú domov na svoj vlastný novoročný stôl.

Pri odchode treba ešte nakŕmiť sochy koní. Nie sú božstvami, preto dostanú jedlo až na záver. Keď sme vyšli von z chrámu, pri hlavnom vchode sme sa poslednýkrát poklonili a mohli sme domov. Celý proces uctievania božstiev nám trval približne hodinu a až potom sme mohli začať oslavovať my.

Menšina Bai má taktiež predpísané, že na novoročnú hostinu musia mať minimálne osem hlavných jedál. Volajú to "Osem novoročných mís" a sú to všetko mäsové jedlá a polievky (býva tam napríklad slepačia polievka, bravčová polievka, bôčik na karameli, ryba, hovädzie mäso a ďalšie). K tomu sa môže pridať ešte zopár zeleninových jedál, ale zelenina sa pri oslavách je málo. Ľudia na vidieku jedia vo všedné dni viac zeleniny ako mäsa, ale počas osláv by musí byť naopak. V zmysle "Ako na nový rok, tak po celý rok".

No a večer sa samozrejme všade púšťali ohňostroje a petardy. My sme si s Liyou zobrali húpaciu sieť na vrch kopca a odtiaľ sme mali celú dolinu ako na dlani. Ohňostroje vystreľovali nonstop z každej jednej dediny od zotmenia, až do jednej- druhej rána. O polnoci ich bolo samozrejme najviac. Približne o piatej ráno začali petardy búchať opäť. Na prvý deň roka totiž musia ľudia skôr, ako vyjdú z domu, odpáliť celý pás petárd. Odoženú tým zlých duchov, ktorí by mohli počas prelomu rokov prísť na pred ich dom. Až keď sú odohnaní a petardy skončili, môžu vyjsť na ulicu. Prvý deň nového roku tak búchali petardy od piatej rána až do poobedia. Vždy podľa toho, kedy sa kto zobudil.

My sme nový rok oslávili iba vo dvojici. Spravili sme si krevety, morskú rybu, bravčové rebierka na sladkokyslo, kačaciu polievku, hovädzie pastrami a kotol ryže. Ryže sme sa ani nedotkli. Jej úloha totiž bola, aby ostalo jedlo do druhého dňa. Človek si nesmie všetko vyjesť v posledný deň roka, lebo by ho počas nového roku čakalo nešťastie a chudoba. Druhý deň sme si z odstátej ryže spravili praženú ryžu na vajíčku. Tá je najlepšia aj tak z jednodňovej, až dvojdňovej ryže. Môžete si ju doma pripraviť podľa môjho videa:

Popri jedení sme pozerali Priateľov, ktorí sa prekrikovali so susedovým karaoke. V tento deň bolo extra hlučné. Najhoršie je, že spievať začali susedia už ráno, na obed si dali pauzu a po večeri pokračovali.

Dnes, prvý deň nového roka ľudia nerobia nič. Dojedá sa jedlo z osláv, nepracuje sa a ani sa nijak zvlášť neoslavuje. No už zajtra začnú petardy opäť. Každý deň si treba totiž uctiť nejakých iných bohov. Plus Číňania ohňostroje milujú a preto jednu vec na čínskej dedine počas osláv nového roka nenájdete. Ticho.

My sme prvý novoročný deň strávili malým výletom. Išli sme do dediny na vrchole kopca, ktorá je od nás vzdialená približne dvadsať kilometrov. Je tam krásne jazero s reštauráciou, kde robia čerstvé ryby. Po obede sme sa išli prejsť do dediny a zhodou okolností sme natrafili na dedinské divadlo, kde práve hrali sečuanskú operu. Ešte šťastie že som zobral foťák. Týmito fotkami, a vinšom všetkého dobrého do Roku zajaca sa s vami na dnes lúčim.

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 47 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Viktor V., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M., Michaela W., Bohuslav J..

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

🧡 Pozvanie na digitálnu kávu

Mená sú v čínskej kultúre veľmi dôležité, majú význam, ktorý podľa Číňanov určuje náš osud. Mne moje čínske meno vybrala manželka na základe dvoch citátov. Ten prvý "Hovor uvážlivo, konaj rozvážne" som sa rozhodol premeniť aj na krásny, ručne robený zápisník s čistými stranami od slovenskej firmy Remini.

192 strán s 90 gramovým papierom a záložkou na ceruzku, tvrdá väzba, čisté strany, A5. Zápisník posielame bez ceruzky, pretože pri preprave ničí zápisník.

Remini je slovenská značka zápisníkov, diárov a skicárov, ktorá sa sa podobne ako my snaží o čo najväčšiu kvalitu svojich produktov, no dbá i na dlhodobú udržateľnosť. Všetky ich výrobky sú z dvoch tretín ručná výroba a na výrobu používajú iba prémiové materiály.

Hovor uvážlivo, konaj rozvážne - Vydavateľstvo Rak

Kúpiť

Môcť počas sviatkov vypnúť z pracovného módu je vždy príjemné. Aj mne to padlo veľmi dobre. O to viac som sa tešil, až sa po Novom roku vrátim naplno do práce. Lenže po Novom roku si pre nás po prvýkrát prišiel Covid. Najprv ochorela Liya. Mňa síce pobolievali svaly, ale nič vážne sa nedialo. Popri tom, ako som sa o Liyu staral, som začal pomaly pracovať. Napríklad som rozpísal nový newsletter, ale nepodarilo sa mi ho odoslať. Vírus o pár dní doľahol aj na mňa. Vyše týždňa som ležal v horúčkach, nič som nedokázal robiť. Moje pracovné voľno sa tak neúmyselne predĺžilo ešte o dva týždne.

Pôvodne som vám chcel písať práve o tom, ako sme ochoreli nielen my, ale aj stovky miliónov ľudí po celej krajine. Nemáme už ani jedného jediného známeho, čo by Covid nemal. To je jedno, či v meste, alebo na dedine. Tá tsunami nákazy prišla s obrovskou silou a ešte neskončila. Čínsky nový rok a teda migrácia desiatok miliónov ľudí, ktorí sa vracajú domov na sviatky, sa len začína. To bude paseka. (Článok o tom som síce nenapísal, ale podielal som sa na dvoch článkoch pre Denník N)

Prípravy na Čínsky nový rok sú v plnom prúde. Hlavne ohňostroje a petardy počuť každý jeden deň. Je to pre nás až nezvyk, v mestách sú totiž ohňostroje zakázané a tak sme si od nich odvykli. Na dedine však sú veľkou súčasťou novoročného folklóru. Dedina pred Novým rokom ožila, vracia sa stále viac a viac ľudí z miest domov. Deti už majú prázdniny a sú všade. Väčšinu petárd hádžu práve oni. Paradoxne nášmu psovi ohňostroje vôbec nevadia, to čo mu vadí je, ak deti hrajú na dvore basketbal. Neviem prečo, ale zvuk basketbalovej lopty je preňho horší, ako petardy. Okrem ohňostrojov a petárd taktiež na trhu miestny kaligraf píše novoročné nápisy na dvere, ktoré predáva dedinčanom, všade sa predávajú rôzne sladkosti a dobroty, a kuriérske služby sú zavalené balíčkami. Podobne ako u nás pred Vianocami. Akurát v prípade Číňanov tam nie sú darčeky, ale dobroty na novoročný stôl. Veľa dedinčanov taktiež opravuje svoje domy, napríklad robia novú omietku, či mnohí vymenili brány do dvora za krásne nové.

Hoci rok 2023 nezačal pre nás ideálne, po dlhej dobe vidím trochu svetla na konci tunela a verím, že to bude dobrý rok. Aspoň v porovnaní s tými predchádzajúcimi. Mnohé veci sa už začali meniť k lepšiemu. Čína zrušila nulovú covidovú  politiku a otvorila hranice. To znamená že sa po lete dostanem domov! (Chcem spraviť sériu prednášok a premietaní, pokiaľ viete o mieste, kam by som mal ísť, napíšte mi.) Taktiež sa v Číne skončili rôzne regulácie trhu, hlavne technologického sektora, ktoré posledné roky boli dosť výrazné a brzdili celú ekonomiku. Vzťahy medzi Čínou a USA sa začínajú obracať k lepšiemu. Otvárajú sa zavreté komunikačné kanály, mení sa taktika diplomacie a začínajú sa hľadať riešenia problémov. Zjavne nikto nemá peniaze, ani Čína ani Amerika, a tak treba na chvíľu zase zakopať bojové sekery. Ako veľmi sa situácia zlepší a na ako dlho veru neviem, ale aj tie malé znamenia čo máme, ma naplňujú optimizmom. To tu už dlho nebolo. Ešte keby sa tá vojna tento rok skončila. Svet by bol o toľko krajší. Držme si palce nech je rok Zajaca lepší!

Dnes už sme s Liyou na 90% zdraví, Čínsky nový rok tak začneme hádam lepšie, ako ten náš Nový rok. Ešte trochu kašleme a nie sme úplne pri sile, ale fungujeme. Po tak dlhom voľne začať znova robiť kreatívnu prácu je naozaj ťažké. Keďže ešte nemám úplne síl chodiť ráno behať s východom slnka a potom si zacvičiť, chýba mi rytmus. Dlho spím, začiatky dňa tak mám pomalé. Plus som si navykol už v posteli otvoriť sociálne siete. To rozbeh dňa zabije už úplne, musím sa to opäť rýchlo odnaučiť. V Roku zajaca to už robiť nesmiem.

Jediné na čo som sa posledné dni zmohol bolo doháňať resty, ktoré som už týždne, ba mesiace odkladal. Okrem kancelárskych povinností a poriadku v počítači to boli fotografie z mojej cesty za natáčaním seriálu pre RTVS. V počítači ma strašilo 5000 fotiek, ktoré som musel pretriediť a upraviť. Zabralo mi to päť dní, ale konečne som ich dokončil a tak vám v najbližších dňoch budem posielať fotografický seriál. Dnešná časť je z oblasti Gannan v provincii Gansu. Navštívili sme tu oblasť, ktorá sa volá Zhagana. Toto miesto ma úplne nadchlo. Na väčšinu miest, ktoré som navštívil počas natáčania, sa vracať neplánujem, ale sem určite áno. Chcel by som sem zobrať Liyu a možno, ak začnem robiť znova aj zájazdy, tak aj vás. Ale to je ešte vo hviezdach, takže zatiaľ posielam aspoň fotky z tohoto magického miesta. (Pokiaľ by vás zaujímal film z tejto oblasti, je archíve RTVS. )

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 45 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K., Zuzana G., Miroslav C., Viktor V., Peter V., Matej H., Štepán B., Ivan H., Eva M., Jaroslav M..

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

🧡 Pozvanie na digitálnu kávu

Tohtoročné Vianoce boli štedré! Od čínskej vlády sme dostali krásny darček! Oznam že ôsmeho januára sa zrušia pandemické obmedzenia, vrátanie cestovných obmedzení! V článku, ktorý vyšiel 27.12. je vyslovene napísané, že od ôsmeho januára sa obnoví cestovanie von a do Číny! Žiadne karantény. Iba PCR testy pred odletom ostávajú ako povinnosť, ale verím že aj to čoskoro zmizne. Tomu hovorím naozaj skvelý darček, vyzerá to že rok 2023 bude konečne rok, kedy sa dostanem domov na Slovensko!

Na druhej strane obrovské množstvo Číňanov, podľa niektorých správ odhadom 250 miliónov ľudí, tieto Vianoce strávilo v chorobe. Mestá sú už Covidom zamorené, Peking vraj už má vrchol nákazy aj za sebou. To znamená že len v Pekingu bola nakazená väčšina obyvateľstva. Peking má 21 miliónov obyvateľov! Celú krajinu by mal čakať vrchol nákazy okolo Sviatkov jari, čiže Čínskeho Nového roku. Ten tento rok pripadá na 21. januára. Koľko bude v skutočnosti naozaj nakazených a aká bude úmrtnosť bude veľmi ťažké zistiť. Lebo sa netestuje, štatistiky o nových nakazených sa už nevedú a pravidlá na to, aby sa za príčinu úmrtia považoval Covid sa podľa vzoru zvyšku sveta sprísnili. No dobre, ale dosť bolo tejto otravnej témy. Ako tie naše Vianoce na čínskej dedine vlastne prebiehali?

S Liyou nie sme úplne tradičná slovenská rodina, naše vianočné tradície teda tiež nie sú moc tradičné. Ale nejaké predsa len máme. Vianočný stromček sa v Číne kúpiť dá, myslím že aj živý, aj plastový, ale to nás neláka. V Šanghaji sme na stromček aj tak nemali miesto a tu nám to prišlo tiež zbytočné. A preto sme si Vianočný stromček spravili veľmi svojský, postavili sme ho z kníh. Čínskych kníh. Hviezda stromčeka bola kniha o Da Vinciho diele s jabĺčkom na vrchu. Samozrejme stromček bol aj ozdobený, mali sme okolo neho vianočné svetielka a karamelové ozdoby. Aspoň zopár. No máme v domčeku aj výzdobu z ihličnanu. Niekoľko krásnych voňavých vencov a jeden malý stromček, ktorý je ako ozdoba na stole. Je síce netradične malý, ale zase je z živého stromu, takže vonní a opadáva. Keby sme tie naše dva stromčeky skrížili, tak by to bolo skoro ako na Slovensku. Darčeky sme si dali už dva týždne pred Vianocami, nevedeli sme vydržať. Liyushka dostala LEGO a ja som dostal knihu o Stanley Kubrickovi a nový mikrofón.

Na Vianočnú večeru sme si po prvýkrát spravili klasickú domácu kapustnicu. Klobásy sme získali od Čecha Pavlíka, ktorý žije v meste Shenyang a má tam obchodík s malými mäsovými delikatesami. Robí domáce klobásky, párky, slaninky, jaterničky, či udené.

Musím povedať, že tak poctivé mäso by som aj na Slovensku musel hľadať (i keď na Budmerickom družstve by som ho našiel). Tak sme si nechali poslať šesť klobás a hovädzie pastrami. Balíček prišiel dva dni po platbe, kilo a pol mäsa stálo 30€, doprava stála 5€. Len aby som uviedol kontext, mesto Shenyang, kde Pavlík býva a odkiaľ poslal klobásy, je od nás vzdialené 3700 kilometrov! Klobásky k nám preto doleteli lietadlom.

Nakladaná kapusta, presne taká ako sa je u nás, je aj špecialita severnej Číny. Nie je to ďaleko od Ruska, zimy sú tam kruté a zeleninu treba nejak uchovať. Odpoveďou je nakladaná zelenina. A keďže je to dobrôtka, rozšírila sa aj do ďalších častí Číny. Naša nakladaná zelenina prišla z provincie Sichuan, ktorá je na rozdiel od Shenyangu za rohom. Iba 1200 kilometrov. Ak by sme do kapustnice dávali huby, sme na ideálnom mieste. Oblasť kde bývame je rajom húb a hríbov. Ale žiaľ Liya má huby od lekára zakázané, takže toto privilégium sme nemohli využiť. Ale kapustnica bola aj tak dobrá. Chuť domova.

Naše druhé, už tradičné jedlo na štedrý večer je francúzske syrové fondu. V tejto dedine je reštaurácia, kde pečú domáci chleba, takže sme ku syrovému kotlíku mali aj dobrý chlebíček. K tomu sme si dali rôzne šunky, salámy a zeleninu. Nebola to nejak extra bohatá štedrovečerná večera, ale pre nás bola ideálna. My sme "skromní". Vianočné pečivo sme žiaľ nemali, to je jediná vec, čo nám chýbala. Ale mali sme bonboniéru. Aj to bolo fajn. Po večeri sme si dali prechádzku po poliach, pozorovali sme krásnu hviezdnatú oblohu a obvolali moju širokú rodinu na Slovensku.

Prvý sviatok bol, čo sa týka jedla, oveľa bohatší. Za toho necelého polroka, čo sme tu, sme si našli dobrých kamarátov. Napríklad manželov z Tianjinu, ktorí tu bývajú už viac ako desať rokov. Majú malý hotelík, reštauráciu a kaviareň. Okrem toho u nich ordinuje lekár čínskej medicíny, pán lekár Rieka, za ktorým počas jesene Liya chodila každý pracovný deň. Keďže aj manželia kladú dôraz na zdravý životný štýl, veľa pohybu a hlavne zdravé jedlo, tak majú v reštaurácii neuveriteľne dobrú kuchyňu z naozaj prémiových a veľmi kvalitných surovín. Pripravili  pre nás neuveriteľnú vianočnú hostinu, na ktorú okrem nás prišla ešte dievčina z Pekingu so svojou malou dcérou, ktorá tu tiež býva už asi päť rokov. Spoločne s Liyou chodila k pánovi lekárovi Rieke. Ten sa nezúčastnil, lebo počas mesiacov sa zatvára na samotu, aby nazbieral sily na celoročné liečenie.

Z nášho Vianočného obeda vám prikladám fotografie, lebo tie povedia viac, ako milión slov. Ale menovite spomeniem všetkých účastníkov: kapustnica s klobáskami od Pavlíka (Čínskym kamarátom sme poslali video v slovenčine s receptom, ale zvládli to bravúrne. Ich kapustnica bola lepšia ako moja.), hovädzie na červenom víne, jahňací kotlík, kuracie krídelka na Coca-Cole posypané sezamom, nakladaný losos, úhor, dva druhy vyprážanej ryby, bravčový rezeň, rôzny šunky, domáca tlačenka, plesnivé syry, hríbová mliečna polievka, čerstvo upečený chlieb, jahody, kivi, pomaranče, fľaša archívneho francúzskeho červeného vína a ryžové víno s príchuťou hrušiek (0,9% alkoholu). Najedli sme sa na prasknutie a bol to veľmi príjemne strávený sviatok.

Večer sme si s Liyou pustili našu Vianočnú klasiku - Die Hard (Smrtonosná pasca) s Brucom Willisom a jednu novinku Glass Onion (tiež dobré). Na Silvestra ešte zbehneme maratón Pána Prsteňov (jedine predĺžené verzie). Takto my oslavujeme sviatky v Číne.

Mnohí sa ma pýtate aké tradície majú samotní Číňania. Žiadne. Číňania nie sú kresťania. Vianoce neoslavujú. Budete sa teda musieť uspokojiť len s tým, ako oslavuje Vianoce Slovák v Číne.

Nakoniec už mi neostáva nič iné, len vám zapriať krásne prežitie posledných dní tohoto roka, príjemného Silvestra a hlavne všetko dobré do Nového roka! Verím že v roku 2023 sa už konečne uvidíme aj na nejakej besede s čitateľmi na Slovensku a v Čechách.

p.s. Dodám jednu dobrú správu - moja kniha vyjde v českom jazyku 23.3.2023.

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 39 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor V., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Petr V., Marcela M., Matej H., Štepán B., Tomáš T., Tomas K., Ivan H., Eva M..

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

💛 Pozvanie na digitálnu kávu

O chvíľu začína čínsky Nový rok. Samozrejme najprv budú Vianoce, potom náš Nový rok, a až potom bude ten čínsky. Ale na čínskej dedine tie prvé dva sviatky miestnych moc nezaujímajú. To sa bude oslavovať len v našom malom domčeku, kde budem ja, Liya a Duo Duo; nikde inde už nie.

Čím viac sa čínsky Nový rok blíži, tým živšia je naša dedina. A tým viac karaoke susedia spievajú. Už ma dokonca aj na jedno zlomili, ale o tom až o chvíľu.

Dedina sa stáva živšou v prvom rade preto, lebo sa vracajú ľudia, ktorí migrujú za prácou. Zatiaľ sa ich vrátilo len zopár, ale každý týždeň prichádzajú noví, a čím bližšie k Novému roku budeme, tým viac sa ich vráti. Pre mnohých je toto jediná časť roka, kedy môžu byť konečne doma. I keď tento rok sa príchodu ľudí z miest ľudia obávajú, pretože sa uvoľnili covidové opatrenia. Vírus sa v mestách šíri ako prívalová vlna, dedinčania sa boja, kto to sem ako prvý donesie. Žijú tu najmä starí ľudia a nie je tu dobrý prístup k zdravotníctvu. Len jeden dedinský, nie moc dobrý lekár; najbližšie nemocnica je tri hodiny autom.

Druhý dôvod, prečo sa dedina stáva stále živšou je, že rodiny organizujú spoločné hostiny, najmä svadby. Koniec roka je na čínskej dedine najlepšie obdobie na svadbu. Na poli nie je veľa roboty, mnohí ľudia z miest sa vrátili, a môže sa voľne hodovať a piť aj niekoľko dní v kuse. To je bežná vec.

Musím povedať že ma trochu prekvapilo, ako veľmi sa tu na dedine pije. Bol som už na dvoch susedských hostinách a všade tiekla pálenka prúdom. Hoci sa z času na čas niekto snaží vykrútiť a nepiť, ešte som nezažil, že by mu to kolektív umožnil. Okrem toho výhovorka, ktorú počúvam najčastejšie je aj tak:

"Ja už som pil strašne veľa na obed."

Našťastie čínske pijatiky sú rýchle. Pije sa veľa, neustále, ale zároveň toho miestni až toľko nevydržia. Dedinský priemer, čo som zatiaľ odsledoval, sú tri poldecáky až po okraj. Keďže sú zvyknutí vstávať ešte pred východom slnka, väčšinou už okolo desiatej večer zábavy končia a idú spať. V zime síce je práce na poli menej, ale stále je jej dosť. Teraz sa napríklad pália kukuričné stvoly, alebo sa zbiera opadané ihličie na výrobu hnojiva.

Pred pár dňami sa z mesta vrátila aj rodina nášho suseda Yanga. Inak všetci v tejto dedine sa volajú Yang, v Číne je bežné, že celé dediny majú iba jedno priezvisko. Nazvime ich teda Klan Yangovcov - cez plot ma zavolali na večeru. Vraj boli cez deň chytať ryby a robia čerstvú rybaciu polievku. Liya bola ešte v Šanghaji, nechcelo sa mi aj tak variť, plus to mohol byť zaujímavý zážitok a tak som súhlasil.

Rybaciu polievku robili na dvore na prenosných kachliach, nepálili však drevom, ale obranou kukuricou, čo ma celkom zaujalo. Horelo to super, len museli častejšie prikladať. No tu aj tak všetko horí pomalšie, lebo je tu nadmorská výška 2400 metrov nad morom, čiže menej kyslíka. Polievka bola z kaprov a zemiakov, samozrejme plná čili. Ale veľmi dobrá.

Najprv sme spoločne dovárali jedlo na dvore, rozprávali sa a popíjali čajík. Ako zašlo slnko, bola už poriadna zima, ešte že tam hrial oheň. Potom sme sa všetci presunuli do kuchyne, kde sme si posadali za nízky stôl na tak malé stoličky, že sme mali kolená až pod bradou. Takto sa na čínskej dedine sedí vždy. Na stole pristál kotol rybacej polievky s niekoľkými rybami, dve kapusty, ktoré boli tiež uvarené vo vývare z rýb, a misa fazúľ. K tomu biela ryža a samozrejme demižón pálenky.

Okolo stola som sedel ja - jeden Slovák, a asi desať Yangovcov - tri ženy, dve deti a zvyšok muži. Večera bola družná, Číňania sa navzájom prekrikovali, popri tom schuti jedli, a každých 5 minút si pripíjalo. Po tom sme sa presunuli do karaoke miestnosti na druhom poschodí.

Starý sused Yang tam má naozaj modernú výbavu. Dva obrovské reproduktory, audiosystém s bezdrôtovými mikrofónmi a všetko je to napojené na veľkú televíziu na stene, v ktorej je nainštalovaná karaoke aplikácia. Vyskočil QR kód, dedinčania ho naskenovali mobilmi a potom si každý vyberal pesničky vo svojom mobile. Skákali rovno do poradovníka na televízii a striedala sa pesnička za pesničkou, Yangovci na mikrofóne, a mňa už čoskoro bolela hlava. Spievali jeden horšie ako druhý. Popri tom sme jedli slnečnicové semiačka a popíjali čaj. Tentokrát bola zábava pokojná, nepokračovalo sa v pití a spievalo sa asi len pol hodinu. Potom sa partia rozpustila. Ja som išiel domov. Ako som však zistil o pár minút, zábava sa rozpustila len preto, že sa presunuli k inému susedovi, odkiaľ sa znova začal šíriť hlučný spev. Som rád že tam ma už nezavolali.

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 35 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia druhej a tretej úrovne, ktorí počúvajú newsletter ako Podcast: Drahoslava K., Jaroslav U., Jan W., Jozef P., Viktor L., Jiří K., Jozef B., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., František M., Jozef M., Marie M., Kamila O., Marcela M., Matej H., Tomas T., Tomas K

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

💛 Pozvanie na digitálnu kávu

Keď sme išli s tibetským nomádom a jeho dvoma dcérkami po pastvinách smerom k ich stanu, tušili sme, že to bude neopakovateľný zážitok. Ale netušili sme, akého zaujímavého Tibeťana u nich doma stretneme. Môcť nazrieť do každodenných ťažkostí mladých vzdelaných Tibeťanov nie je jednoduché, o to vzácnejší tento zážitok bol.

Celé to začalo nenápadne. S mojím kamarátom Dahuom sme šoférovali cez nekonečné pastviny oblasti Gannan provincie Gansu. V tejto oblasti sú trávnaté pastviny naozaj nekonečné, ťahajú sa stovky kilometrov a ich koniec je v nedohľadne. Spočiatku je to fascinujúce, po pár dňoch už únavné. Pastvinami vedú rovné cesty bez jedinej zákruty. No môže sa ísť len sedemdesiatkou, pretože z pastvín kedykoľvek vybehne nejaký jak, pes, koza, ovca alebo Tibeťan. Všade tu je úsekové meranie rýchlosti - to znamená že rýchlosť auta kamera odmeria na začiatku úseku, ktorého dĺžka môže byť niekoľko kilometrov, až po desiatky kilometrov, a potom ju odmeria opäť na konci úseku. Podľa priemernej rýchlosti spočíta, či auto prekročilo rýchlosť, alebo nie. Pokuty sú vysoké a strhávajú za to body z vodičského preukazu. Preto vždy keď sa takýto úsek blíži ku koncu, je vidieť ako autá stoja na krajnici, šoféri fajčia a cikajú s výhľadom na pastviny. Čakajú totiž, kým im klesne priemerná rýchlosť a až potom prejdú autom pod kamerou. Našťastie navigácie to vedia všetko zmerať.

Takouto pomalou premávkou a únavnou, jednotvárnou krajinou sme išli už niekoľko dní. Boli sme naozaj vyčerpaní. Preto keď sme konečne zbadali, že pastviny pred nami sa trochu menia, dvíhajú sa do kopca a kde tu sa objavia skalnaté vrchy, hneď nás to zaujalo. Toto miesto vyzeralo naozaj krásne, bola akurát zlatá hodinka a na pastvinách boli nomádske stany a stáda jakov. Fotografiu som mal rovno pred nosom, musel som ju ísť urobiť.

Ako sme stáli pri krajnici, z nomádskeho stanu vyšiel muž s dvoma dievčatkami a naskočili na motorku. Najprv išli po pastvinách preč, ja som ich fotil dlhým objektívom, keď zrazu sa z ničoho nič otočili a namierili si to rovno k nám.

"Nechcete k nám ísť na večeru?" prihovoril sa nám otec. Dievčatká ktoré sedeli na motorke za ním si nás zvedavo prezerali. Hlavne mňa, veľa cudzincov v živote ešte asi nevideli.

Môj kamarát zo slušnosti odmietol. Bolo mu to hlúpe prijať pozvanie od úplne neznámych ľudí, ktoré prišlo tak nečakane. V Číne totiž ľudia niekedy pozývajú k sebe na návštevu iba zo slušnosti, v skutočnosti hostí nechcú, a od pozvaného sa očakáva, že slušnosť budete opätovať tým, že to odmietnete. Motorkár sa teda pomaly otočil a odchádzal.

"Poďme k nim!" povedal som kamarátovi. Tušil som, že ak budeme súhlasiť, čaká nás niečo neopakovateľné. Okrem toho som vycítil, že toto pozvanie nebola len neúprimná slušnosť, ale že sme ich naozaj zaujali a chceli sa o nás dozvedieť viac. Rýchlo sme ich dobehli a otca sme sa opýtali, či to pozvanie myslel naozaj vážne.

– Áno!

Nasadli sme teda do auta a zišli z cesty na pastviny. Ešte že sme mali terénne auto, lebo inak by sme sa k ich stanu dostali autom len veľmi ťažko. Ako sme zaparkovali, zbehla sa okolo nás celá skupina Tibeťanov. Jedna rodina: otec s malými dcérami, ktorý nás k sebe pozval, spoločne s manželkou pásli jakov; druhá rodina: staršia matka, dvaja dospelí bratia so sestrou, jeden mal manželku a malé batoľa, zase pásli ovce.

Kým sa môj kamarát s nimi rozprával, ja som nevedel, čo fotiť skôr. Osvetľovalo nás nádherné zapadajúce slnko, krajina bola nádherná a títo ľudia fascinujúci. Pohltila ma úplná eufória. Našťastie aj oni sa túžili fotiť, a tak mi veľmi rýchlo začali pózovať.

Priviedli koňa, aj sme na ňom chvíľu jazdili, potom sme postavili náš stan a keď zašlo slnko, išli sme a spoločnú večeru. Pripravili sme im zopár darčekov. Krabicu mandlí, fľašu vína, Coca-Colu, domáci syr a šunku. Popravde nadchli ich len mandle a Coca-Cola. Ostatné im vôbec nechutilo. Ako sa napili vína, tváre sa im skrivili a všetci ho nenápadne vyliali do trávy. Otec dal to svoje dopiť dcéram. Zo syru a šunky si dali jedno sústo, pochválili ich, ale už si viac nedali. Za to o mandle sa skoro bili.

Nás ich kuchyňa tiež nenadchla, ale keďže už som raz u nomádov býval, vedel som, čo ma čaká. Nakoniec to bolo o trochu lepšie ako môj prvý zážitok (ten je popísaný v mojej knihe), ale aj tak by som bez tibetskej kuchyne bez problémov prežil.

Jačie mäso je tvrdé a smradľavé, i keď tu ho aspoň trochu dokorenili a dali do polievky so slížami. Tibetský čaj z jačieho mlieka som už ani neskúšal, nielen že je hnusný, ale mám aj slabú alergiu na mlieko. V prípade, že niečo nechcem, o tejto alergii referujem ako o veľmi nebezpečnej. Aby mi to mlieko naozaj nikam nedali. Fakt je zlé.

Ich výraz na tvári, keď počuli že niekto má alergiu na mlieko bol k nezaplateniu. Mlieko je hlavná potravina Tibeťanov, jedia ho na raňajky, obed, večeru a aj medzitým. O tom, že by niekto mohol mať alergiu na mlieko ešte nepočuli. Mali sme aj "zangba", čo je tibetská múka rukami ušmudlaná do guľôčky v tibetskom masle. Tá múka chutí dobre, len to tibetské maslo strašne smrdí. Okrem toho mi ju ušmudlal pán domáci s rukami od hliny a jačieho trusu, takže som naozaj ochutnal len jedno sústo.

Aj tak sme sa spoločne najedli. Tibetské jedlá pripravené na ohni, kde horeli jačie hovienka sme samozrejme pochválili, oni ešte raz pochválili víno, šunku a syr. A nakoniec sme všetci jedli mandle.

Všetci sa postupne uvoľnili, začali sme sa družne rozprávať, ukázal som im fotky Slovenska, Liyi, nášho psa... Oni nám zase rozprávali ako vyzerá život na pastvinách. Malé dievčatká sa úplne odviazali, veselo spievali a jašili sa. Možno to bolo aj tým, že dopili otcove víno.

Všetci títo Tibeťania, s výnimkou jedného mladého muža boli klasickí nomádi. Nemali takmer žiadne vzdelanie, nevedeli poriadne písať ani čítať. Celý život strávili pri pastve a hoci sa svet okolo nich sa výrazne zmenil, v ich živote toho zmenili málo. S výnimkou Tik Toku, ten do ich životov prenikol a všetci na ňom boli závislí. Čo sledovali najradšej? Ako iní Tibeťania pasú jakov.

Jeden z bratov medzi nimi vynikal. Vyštudoval obchod na vysokej škole, mal dokonca magisterský titul a nejakú dobu pobudol aj v Pekingu. Po škole sa vrátil domov. Kde narazil na realitu.

Pre ľudí ako on je veľmi ťažké sa uplatniť. Chcel by ísť pracovať do štátnej sféry, lenže pracovné posty sa rozdeľujú medzi etnických Číňanov a Tibeťanov z Tibetskej autonómnej provincie, alebo z provincie Sichuan. Tam žijú hlavné tibetské vetvy v Číne. On ako Tibeťan z oblasti Gannan je "menejcenný" aj medzi Tibeťanmi. Okrem toho oblasť Gannan má komplikovanú politickú históriu, počas Kultúrnej revolúcie to bolo miesto pracovných táborov pre inteligenciu z miest, ku koncu Kultúrnej revolúcie sem presídľovali mladých ľudí. Preto sú tieto tibetské oblasti na okraji záujmu, miestni ľudia sú vždy na poslednom mieste medzi ostatnými Tibeťanmi.

Získať post v štátnej sfére je preňho z týchto dôvodov takmer nemožné. Vyštudoval biznis, chcel by obchodovať, lenže tam mu v ceste stoja tradície. V týchto oblastiach sú už desiatky rokov úlohy v spoločenskej hierarchii jasne prerozdelené: Tibeťania chovajú zvieratá, obchodujú s nimi Moslimovia. Narušiť to je považované za vytváranie problémov a pohŕdanie tradíciami, človek by bol za to odsudzovaný aj medzi svojimi. Jeden dôvod je mier medzi týmito dvoma národmi a náboženstvami. Druhý dôvod je, že zabíjať zvieratá a obchodovať s ich mäsom je proti tibetskej viere, budhizmus to zakazuje. Lenže s ničím iným, než s jakmi, kozami a ovcami sa tu obchodovať nedá. Počas sezóny tu rastú kordicepsy, tých je ale málo a Tibeťania sú taktiež iba na začiatku obchodného reťazca - zbierajú ich; no hlavný obchod robia Moslimovia , dnes aj etnickí Číňania.

A tak bol tento študent roztrhnutý medzi moderným svetom, kde ľudia môžu robiť, čo chcú a snažia sa presadiť, a medzi tradíciami, kde je všetko zakázané. Ako sme sa s ním rozprávali, vycítili sme, že je pod obrovským tlakom. Je vo veku, kedy by si mal nájsť ženu a mať deti. Tibeťania majú rodiny veľmi skoro, otec ktorý nás k nim priviedol mal iba dvadsať štyri rokov a už mal dve dievčatká, ktorým tiahlo na desať. Ak by sa aj tento vyštudovaný Tibeťan rozhodol založiť si rodinu, znamenalo by to, že prijal rolu pastiera oviec. To odmietal. V prvom rade mal vlastné sny, a okrem toho nechcel, aby si mladšie generácie Tibeťanov mysleli, že ísť študovať sa neoplatí, lebo aj tak sa človek stane akurát pastierom. A ešte pri tom bude aj trpieť, lebo videl a zažil iný svet, ktorý je ale pre nich nedosiahnuteľný.

Bol veľmi nešťastný, to že sa s nami mohol rozprávať mu veľmi dobre padlo. Sedeli sme spolu do druhej rána, popíjali pri tom pivo a mrzli v našom stane, kde žiadne hovienka nehoreli. V ich stanoch ostatní totiž už spali. Bol to zážitok ako preňho, tak aj pre nás.

Tento Tibeťan bol mladý. Byť stratený v mladom veku je bežné všade na svete. No je fajn, že v našej spoločnosti sa nemusíme biť s tradíciami, ktoré nám zatarasia aj to málo možnosti, čo nájdeme. Na druhej strane, ak títo ľudia prídu o svoje tradície, úplne sa asimilujú do modernej spoločnosti, stratia tým svoju identitu, ktorá ich robí jedinečnými. Je to ťažká otázka, ja na ňu odpoveď nemám. Je to na pleciach ľudí, ako bol tento Tibeťan, aby ju vyriešili pre ďalšie generácie.

P.S.: Z tohoto zážitku som natočil aj celý film pre RTVS. Môžete si ho pozrieť v archíve televízie: Pozrieť trinásť-minutový film

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 13 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia: Jan W., Jozef P., Viktor V,. Jiří K., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., Jozef M., Marie M., Kamila O., Daniela D..

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov?

💛 Pozvanie na digitálnu kávu