Keď som sa presťahoval na čínsku dedinu, pre miestnych dedinčanov to bolo trochu prekvapenie. Nebýva často, že by sa cudzinec v Číne sťahoval na dedinu. Náš sused, ktorému patrí dom v ktorom bývame (hoci on ho na dvadsať rokov prenajal jednému Pekinčanovi, ktorý ho zase prenajal nám) bol prvý, čo nás zbadal. Prvá reakcia bola milé prekvapenie:

"Jééej cudzinec. "

Druhá reakcia boli pochybnosti. Pocity zo správ o geopolitickom napätí vo svete v ňom prebublali:

Cudzinec tu? To je nejaké podozrivé...

"Je to Američan?" opýtal sa odmeraným tónom Pekinčana, ktorý nás priviedol a jeho dom nám prenajal. Nevediac, že viem po čínsky. Odpovedal som mu však ja:

"Nie som Američan. Som Slovák."

"Aha, ty vieš čínsky. Nezabudni sa ísť nahlásiť na políciu a spraviť si PCR test, máme pandémiu." rýchlo odpovedal prvé čo ho napadlo a skoval sa za bránou. Nechcel ďalej konverzovať, zrejme slovo Slovensko počul prvýkrát v živote. O dva dni na to mi zrazu zavolal:

"Poď sa s nami najesť. Musíme sa trochu zoznámiť!"

Jeho pozvanie bolo skoro až príkazom. No nevadilo mi to, vedel som sa do jeho role vcítiť, pretože len pár týždňov predtým som cestoval po severozápadnej Číne, kde sú cudzinci ešte viac podozriví a otázku, či som Američan, som dostal nespočetne krát. Keby len to...

Najhoršie bolo, keď nás polícia vyviedla z mesta von. Zastavili sme sa v malom, bezvýznamnom meste v provincii Qinghai. Nič sme tam nehľadali, potrebovali sme večeru a PCR testy, keďže ďalší deň sme prechádzali do inej provincie. Mestečko bolo fajn, aj sa nám tam celkom páčilo, akurát boli na ulici nočné trhy. My sme ale nestrácali čas, lebo nás čakalo 1500 kilometrov šoférovania. Rovno sme sa išli najesť. Ako sme dojedli a vyšli von z reštaurácie, zrazu nás "obkľúčilo" asi desať policajtov.

"Čo tu hľadáš?", "Prečo ste tu?" "Prečo si sem priviedol cudzinca?", padali otázky.

Vysvetlili sme im kto sme, kam ideme, aj sme si s nimi trochu pokecali. Nakoniec to nebola až tak nepríjemná situácia (aj vďaka tomu že viem plynulo čínsky, bez toho by to bol asi iný zážitok). Hoci boli milí, povedali nám, že táto časť Číny nie je momentálne otvorená pre cudzincov. Dôvod neudali. Prišla ich šéfova a policajtom prikázala, aby nás vyviedli až na diaľnicu a odfotili, ako ich oblasť opúšťame. Až potom sa môžu vrátiť späť. A tak sme odišli. Lenže táto chudobná a odľahlá provincia nás neprestávala prekvapovať svojimi predsudkami voči cudzincom. Pri najväčšom soľnom jazere v Číne, ktoré sa tu nachádza, na mňa vyletela neznáma paní:

"Čo tu hľadáš? Cudzinci teraz nemajú v Číne čo byť!"

V reštaurácii v meste Qilianshan, kde sme sedeli na obede, sa zase traja chlapci hrali hru Zabi amerického psa!. Bola to naháňačka s palicami, ktoré boli akože pušky, a jeden z nich bol "americký pes". Ostatní ho naháňali a kričali:

"Pozabíjame všetkých amerických psov!"

Z tejto scény mi behal mráz po chrbte. Kam sa tento svet za posledné dva roky posunul?

No mali ste vidieť, ako mráz prebehol po chrbte tým chlapcom, keď v zápale hry dobehli až k nášmu stolu a zrazu ma zbadali. Všetci traja zamrzli. Chvíľu na mňa nemo hľadeli, potom sa otočili a prášili preč, ako by ich naháňala celá svorka amerických psov. Už sa neukázali.

Pred pár dňami som mal rozhovor s českým youtuberom žijúcim v Amerike Michalom Šoporom. O tomto zážitku sme sa rozprávali. Viete čo mi povedal? Že v Amerike je to veľmi podobné. Ľudia sa Číny naozaj boja. Boja sa, že im príde zničiť ich spôsob života, ich hodnoty. A tak ju nenávidia. Tento strach a nenávisť voči iným krajinám žiaľ nie je realita len v Číne. Ale všade na svete.

Pamätám si, v dobách, kým bol svet celkom normálny, ako sa ma jedna pani úplne vážne na mojej prednáške opýtala, či si má kúpiť pištoľ, lebo suseda jej povedala, že Číňania nás prídu okupovať. Odpovedal som jej, že jej suseda má veľmi smutný život a nech ju nepočúva. Lenže mám pocit že teraz sa takéto zmýšľanie rozšírilo naprieč celou spoločnosťou všade na svete.

Preto keď sa ma môj nový sused opýtal, či som Američan, a videl som v ňom tie pochybnosti, súcitil som s ním. Nenahnevalo ma to. Na tú spoločnú večeru, kam mi "prikázal" ísť, som išiel.

Prišlo asi osem susedov s manželkami. Manželky posadili k vedľajšiemu stolu a chlapi, plus moja žena Liya, sme sedeli za hlavným stolom. Pálenka tiekla prúdom a stôl sa prehýbal pod pochúťkami ako kačacia polievka, čerstvé hríby, čerstvo natrhaná zelenina, bravčové rebierka... Pri poháriku sa obavy všetkých dedinčanov - poľnohospodárov a pastierov kráv, rozplynuli:

"Je to síce cudzinec, ale pije s nami! Je to fajn chlap!" zrejme si mysleli.

Nakoniec ma pozvali, aby som s nimi išiel spievať karaoke, ale keďže som videl, že už ma prijali a pochybnosti sa rozpustili v pálenke, uznal som, že nie je dôvod ďalej topiť ľady a nezúčastnil sa. Neviem spievať. I keď toto mi ako výhovorka neprešlo, susedova odpoveď bola:

"Nevieš spievať? Nevadí! Budeš počúvať ako spievam ja".

PS: on spievať tiež nevie, počúvať ako spieva nie je veru med lízať. Ale za to spieva naozaj rád.

🧡 Tento blog svojím členstvom podporilo 12 ľudí. Ďakujem Vám!

Členovia: Jan W., Jozef P., Viktor V,. Jiří K., Pavel P., Jiří B., Peter Z., Martin A., Jan C., Jozef M., Marie M., Kamila O.

Ste členom blogu a chceli by ste byť uverejnený celým menom, prípadne aj s preklikom? Napíšte mi.

Chcete sa pridať medzi členov? 

☕ Pozvanie na digitálnu kávu

Neznášam behanie. Ale aj tak behám každý deň. Lebo to neznášam! Ale trénujem tým sval, ktorý používam na to, aby som sa donútil robiť veci, ktoré ma nebavia. Je dobré mať tento tréning, pretože aj veci čo milujeme, nás proste niekedy nebavia. No ak sa v živote niekam chceme dostať, urobiť ich musíme.

(Pri písaní knihy som sa o tom presvedčil dvojnásobne.)

Okej, toto som nevymyslel ja. Povedal to Ryan Holiday, americký spisovateľ a productivity guru. A asi aj veľa ďalších guru. Je to klišé na hladkanie si ega. Klamem tým sám seba. Skutočnosť je iná.

Pravdou je, že behanie naozaj nemám rád. Je to nepríjemná aktivita. Bolia ma z toho kolená a nevládzem. Kiež by som mal dostatok seba presvedčenia, aby som dokázal behať každý deň a udržoval sa tak v kondícii. Lebo verte mi, v kondícii už dosť dlho nie som (Kde sú tie časy, keď som chodil každý deň na trojhodinové tanečné tréningy).

Veľakrát som to s tým behaním skúsil. Začal som behávať už v Budmericiach, predtým než som prišiel do Číny. Dokopy som išiel asi päťkrát. Skúsil som behať každé ráno aj v Šanghaji. A natáčať to. Ako Casey Neistat. Nedokončil som ani prvý beh. V polovici som si zobral zdieľací bicykel, zvyšok videa som natočil na bicykli a to videa dopadlo ešte horšie, ako môj beh.

Na scénu prichádza november 2022. Presťahovali sme sa na dedinu. Spálňu máme na druhom poschodí nášho domčeku a má obrovské okná. Vlastne nemá okná, celá stena je jedno obrovské okno. Východ slnka mám rovno pred nosom. Vidím ho, aj keď nechcem.

Prvé ranné svetlo, ešte pred východom slnka, ma každé ráno zobudí. A ja viem, že o hodinu sa to slnko vynorí spoza hory a ja zmeškám nádherný východ slnka. To ma z tej postele naozaj vytiahne. Dnes sa končí prvý týždeň, čo som behal každý jeden deň. Je to iba týždeň, ale je to môj rekord. A po víkende budem pokračovať, už teraz sa na to teším.

Nezačalo ma to baviť. To behanie je najhoršia časť celej tejto aktivity. Bolia ma kolená a nevládzem. Lenže tie rána tu sú nádherné. Ľudia pracujú na poli, nad rybníkom čo je vedľa dediny, je nádherný opar, ktorý ranné slnko každý deň rozžiari do zlata.

Moja cestička vedie na kopec, kde je malé priestranstvo v lese, odkiaľ je nádherný výhľad na celú dolinu. Hneď prvý lúč slnka, ako sa vynorí spoza hory, padne presne na moju tvár. V ten moment sa mi aj spomienka na ten beh zdá príjemná a teším sa, až si to ďalší deň zopakujem.

Ten moment je neuveriteľný. Občas mám so sebou foťák a ak je extra dramatické svetlo, spravím zopár fotiek. Inokedy ho nechám v taške a ohrievam sa zlatými lúčmi. Niekedy si v prvom slnku zacvičím základy Taiji, ktoré sa skúšame s Liyou učiť. Najlepšie na tom je, že po takomto ráne som celý deň plný energie. Dni sa mi zdajú dlhšie, mám viac nápadov a strašne veľa toho za ten deň spravím.

Beh je strašný. Ale tieto začiatky dňa sú tak nádherné, že to behanie prekusnem. A potom sa môžem klamať, že to vlastne robím preto, aby som posiloval seba vôľu. Je to klamstvo. Ale viete čo?

Niekedy si musíme klamať, pretože v konečnom dôsledku to tu seba vôľu naozaj posilní. Ten guru má predsalen pravdu.

☕ Pozvanie na digitálnu kávu

Pred pár dňami som mal rozhovor s Michalom Šoporom. Michal je český youtuber žijúci v Amerike a natáča zaujímavý podcast. Samotný rozhovor vyjde tento mesiac, i keď neviem presný dátum, ale Michal sa ma opýtal jednu otázku, nad ktorou by som sa chcel zamyslieť aj tu.

Ako mi zasahuje politika do života?

V Číne žijem od roku 2009. Desať rokov mi do života politika nezasahovala vôbec. Politika bola v Číne vnímaná tak, ako všade inde na svete. Ľudia sa o nej vedeli poriadne pohádať, niektorí ju schvaľovali (väčšia časť ľudí), iní na ňu nadávali. Diskutovalo sa o nej ako v "reálnom svete", tak aj na internete. Lenže posledné roky, špeciálne od roku 2020 sa to začalo výrazne meniť.

Každým rokom mne, a aj miliónom ďalších ľudí, zasahuje politika do života stále viac. Debaty o politike zároveň zmizli, na internete sa neudržia, hneď sú vymazané, v off-line svete nikto nemá chuť sa o politike baviť, lebo sú rozčarovaní a sklamaní z toho, čo sa špeciálne posledný rok, či dva deje (s tým ako sa pandémia vymkla spod kontroly, ale vláda aj tak trvá na nulovej politike).

Len dodám, politika posledné roky zasahuje do života všetkých ľudí, nie len v Číne. Bola tu pandemická kríza, začína sa ekonomická kríza, skončila sa globalizácia (uvidíme či nadobro), spoločnosť je rozdelená, rozhenavá a militantná. Toto sú skrátka zlé a ťažké časy. Samozrejme všade sa zasahovanie politiky do života ľudí líši, v Číne sú ľudia viac buzerovaní, ale menej rozzúrení a spoločnosť nie je tak roztrhnutá.

Práve to, ako výrazne mi začala politika, špeciálne absurdný boj s mlynmi pod názvom "Dynamická nulová politika covidu" zasahovať do života, ma presvedčilo, aby som odišiel zo Šanghaja.

Šanghajský lockdown, ktorý ste mohli "naživo" sledovať na mojom YouTube bola tvrdá rana, covidová buzerácia, ktorá potom ostala bola, posledná kvapka. Lenže odísť z mesta, kde človek strávil desať rokov nebolo ľahké. Ja mám Šanghaj stále veľmi rád. A pre moju ženu, ktorá tam strávila celý svoj život, to bolo ešte ťažšie. Stále pre nás ten odchod nie je definitívny, ale minimálne rok pobudneme na dedine, kde sme si prenajali domček a politika nám tu do života zasahuje minimálne. Bývame na okraji lesa, vedľa nás sused chová kravy, druhý sused chová kačice a husi, zvyšok dediny obrába polia. Svet na toto miesto zabudol, a my dúfame, že zabudne aj na nás. Aspoň na čas.

Samozrejme vy na nás nezabúdajte, pretože odtiaľto budem veľa písať a točiť videá.

Práve preto, že mám politiky a toho čo sa deje vo svete plné zuby, tento newsletter bude vyzerať inak. Bude viac osobný a menej o aktuálnom dianí v Číne, nemám chuť to sledovať. No skúsim vám priblížiť, ako vyzerá život na čínskej dedine. Lebo to samo o sebe JE zaujímavé. Témy o ktorých budem písať a točiť sú napríklad: Koľko stojí život na čínskej dedine, (Takmer) Slovenská pekáreň na čínskej dedine, Ako sme začali chodiť k lekárovi čínskej medicíny, a iné... Zaujímalo by vás niečo ďalšie? Napíšte mi to, každá inšpirácia je dobrá :)

Teraz konečne budem mať čas pre vás viac písať a točiť, pretože som dokončil (🎉) celý seriál pre Slovenskú televíziu. Všetky odvysielané diely si môžete pozrieť na mojom blogu. Ešte sa nevysielali dva diely.

Druhá zmena, ktorá tento newsletter čaká je to, že ho chcem posielať častejšie. Pracujem totiž na mojej druhej knihe a niektoré texty sa objavia najprv v newslettry. Chcem na čínskej dedine veľa písať, veď toto miesto ma každý deň napĺňa inšpiráciou! Samozrejme do knihy sa dostanú tieto texty "dobrúsené na diamanty", čiže silne prerobené, ale zato budete mať šancu vidieť, ako vzniká kniha. Uvidíte, ako sa niektoré nápady a články postupne menili. Myslím si že to môže byť zaujímavé.

Nakoniec sa s vami rozlúčim zopár fotkami :)

Palo

Chceli by ste mať čínske meno s významom, ktorý vystihuje vašu osobnosť?

Ďalšie čítanie

Prečo je dôležité mať čínske meno? Prečítajte si v tomto článku:

㊔ Meno určuje váš osud!

Mám tik v pravom oku. Skáče mi hore dole ako šialené. Každý deň totiž sedím pred obrazovkou a strihám a strihám a strihám... Pripraviť dvanásť filmov je podstatne viac roboty než som predpokladal. Vyznať sa v desiatkach hodín materiálu tiež nie je úplne jednoduché. Do toho som zmenil program na strihanie videa, konečne som prešiel na Davinci Resolve, Hollywoodsky štandard. Neviem si to vynachváliť, je to skvelá zmena, ale procesu učenia sa človek nevyhne a práca sa spomalí.

Taktiež vydávame a dokončujeme novú knihu. Do toho občas tlmočím. A každý piatok robím živý stream na YouTube. Hoci už začínam byť fakt unavený, som zároveň aj veľmi spokojný. Som už druhý mesiac na krásnej dedine a každý deň sa venujem kreatívej práci, niečomu čo ma fakt baví. Oveľa lepšie, ako keď som bol len v továrňach a celé dni iba tlmočil nudné rokovania. A bol som rovnako unavený.

Ak by vás zaujímali prvé tri diely môjho seriálu v televízii na Dvojke, odkazy na archív dávam do zoznamu na mojom webe:

Cesty Čínou na RTVS

Ak ste ešte nečítali moju knihu, prečítajte si aspoň tie krásne hodnotenia, čo mi na ňu ľudia nechali. Dojímajú ma. Ďakujem. A kniha už je preložená do češtiny, akurát ide na redakciu.

Moja čínska dekáda

"Nazvať Moju čínsku dekádu cestopisom podľa mňa nie je úplne výstižné, je to skôr autobiografická cesta Pavla Dvořáka životom a Čínou. A že výborná! Niekedy mám pri čítaní autobiografických textov súčasných autoriek a autorov pocit, že to na nás (vás) hrajú, chcú sa ukázať v lepšom svetle, aspoň štipku prikresliť realitu. Majú na to právo, ale pri čítaní Príbehu chlapca, ktorý dospel v Číne, sa u mňa tento pocit nedostavil, práve naopak. Rozprávanie je autentické, úprimné, neprikrášlené, vtipné (vážne som sa pri čítaní veľakrát zasmial), prosto príbeh ako ho napísal a píše sám život. Ísť s vlastnou kožou na trh nebýva ľahké, ale v tomto prípade to nemohlo dopadnúť lepšie." - čitateľ Andrej

V tomto maily nebude zoznam článkov o tom, čo nového sa deje v Číne. Newslettre nestíham čítať, začalo ich byť príliš veľa, stále na mňa skákali stovky mailov na mojej newsletterovej schránke a tak som spravil radikálny krok. Celú mailovú schránku, ktorá bola určená iba na newslettre som zrušil a založil som si novú. Začínam znova na nule. Pridávam si tam len tie, ktoré si pamätám, že som rád čítal. Ak si na nejaký neviem spomenúť, nedostane sa na novú adresu.

Ak vás predsalen zaujíma, čo je v Číne nové, tak to zhrniem: všade je covid, všade sú lockdowny, podľa jednej správy je teraz v Číne až 150 miliónov ľudí nejak obmedzených kvôli pandemickým opatreniam. Niekto v plnom lockdowne - nesmie ani von z bytu; niekto iba nesmie vycestovať z mesta, či provincie. Ale aj tak - 150 000 000!

Prezident sa vybral na prvú zahraničnú cestu do zahraničia po takmer tisícoch dňoch, čo neopustil krajinu. A začiatkom októbra sa uskutoční zasadanie komunistickej strany, ktoré doslova zmení svet. Neviem či k lepšiemu, alebo horšiemu. Ani to nechcem vidieť, chcem mať chvíľku pokoja od chaotického sveta na čínskej dedine, strihať filmy a premávať sa na mojom novom elektrickom skútri.

To je asi všetko. Ospravdlňujem sa, ak v maily boli gramatické chyby, ale chcel som vám podať len krátku aktualizáciu zo života. Na dlhé newslettre ktorým venujem hodiny času a dávam ich na korektúry teraz nemám úplne kapacity. Ale verím že vám to možno ani nevadí. Ďakujem že čítate.

Na záver jedno moje vtipné videjko, čo na TikToku dalo za dva dni 150 000 videní:

Už som 32. deň na cestách po Číne. K dnešnému dňu som natočil 1,5 TB videa, to je odhadom 30 hodín (!!) video materiálu. K tomu mám ďalších 6000 nových fotografií. Samozrejme tento obnos je pred triedením, nekoniec toho bude podstatne menej. No ešte mi ostávajú odhadom dva týždne cesty, z toho najbližšie dni budem natáčať asi najviac, pretože sa chystám na kultúrne slávnosti menšín Yi a Bai. Do Šanghaja sa vrátim možno aj s päťdesiatimi hodinami hrubého materiálu. To už je dosť aj na celovečerný film. A veru z toho (skoro) celovečerný film bude. Od 3.9. sa totiž začne vysielať môj trinásť dielny seriál Cesty Čínou Pavla Dvořáka v Slovenskej Televízii. Dokopy to bude 169 minút vysielaceho času. Len neviem ako ten prvý diel stihnem za dva týždne zostrihať. :)

V tomto maily vám chcem poslať krátke fotozápisky z ciest. Ak sledujete Instagram, alebo Facebook, možno ste ich už videli. Ale ak nie, myslím že vás potešia.

Ešte predtým však na vás mám jednu prosbu. Väčšina z vás, čo si knihu Moja čínska dekáda už objednala, ju pravdepodobne má doma. Veď ma aj označujete na Instagrame, za čo strašne ďakujem.

Prosím pomôžte mi dostať knihu medzi ľudí:

Napíšte jej krátku recenziu na Martinuse. Stačí pár slov, aj to veľmi pomôže. A ak by ste chceli pomôcť ešte viac, zazdieľajte fotku, či odkaz na knihu cez vaše sociálne siete. Každé zdieľanie pomôže. Ale hlavne, prosím nezabudnite na recezniu. Okrem toho, že to veľmi pomôže knihe, tak ja už veľmi netrpezlivo čakám na vaše reakcie. Ďakujem! Odkaz na knihu na Martinuse.

A teraz fotky.

Čo môžete očakávať z mojich filmov?

Stanovačky v Číne...

Nádjernú krajinu...

Zaujímavé ľudské príbehy

Dramatickú a drsnú prírodu

Samozrejme čajík

a nakoniec silné historické príbehy

Už sa neviete dočkať? Som na tom podobne :)

Pavel

p.s. Nezabudnite nechať rezenciu knižke na Martinuse. Ďakujem