Pondelok

Dnes som dal von nové video. Boli to hodiny a hodiny záberov z nášho výletu do Nórska. Nielen že som sa cez ne musel prehrabávať a vymyslieť príbehovú líniu nového videa, ale musel som aj nájsť spôsob, ako to napasovať na môj kanál. Nejak to prepojiť s Čínou…

Prvé dve veci sa mi podarili dobre, video má podľa mňa fajn príbeh, krásne zábery a hoci má 35 minút, ubehne veľmi rýchlo. Tá tretia vec sa mi moc nepodarila.

Nepodarilo sa mi názov videa a titulok videa napasovať dostatočne dobre na to, aby malo video veľa videní. Zatiaľ sa drží hlboko na konci, čo sa týka priemernej sledovanosti na mojom kanáli. Ale to nevadí, lebo toto video bolo primárne pre mňa. Aby som mal spomienku. A som na to video hrdý.

Najbližšie dni budem riešiť zájazdy. Ako sa ukázalo, nezáväzné prihlášky sú presne to, čo názov napovedá. Nezáväzné.

Myslel som si, že mám zájazdy na budúci rok vypredané, lebo sa prihlásilo asi 80 ľudí. Lenže nezáväzne!

Teraz, keď je čas urobiť ďalšie kroky, ukazuje sa, že skutočný počet je oveľa menší. Vlastne ani neviem, koľko mám voľných miest. Myslel som si, že s nezáväznými prihláškami si spravím lepší poriadok a bude to lepšie pre klientov; v skutočnosti som si spravil neuveriteľné množstvo práce navyše, pretože všetko musím triediť dvakrát, či trikrát, namiesto raz a hotovo. Nabudúce už budem vedieť. Žiadne nezáväzné prihlášky!

Ale aspoň sa mi podarilo dať von záznam z posledného videohovoru pre všetkých záujemcov o zájazdy a dal som ju do databázy znalostí, na ktorej pracujem:

https://dvorakpaveljr.notion.site/cesty-cinou-navody

Asi by som mal spraviť newsletter, alebo komunitu pre ľudí, ktorá bude čisto o zájazdoch, nech sa to nemieša s týmto newsletterom… Musím si to nechať uležať v hlave…

Dávam ľuďom čas približne do konca mesiaca, aby sa prihlásili záväzne, a potom prihlášky otvorím opäť pre všetkých. Ak sa klienti nevedeli dostať na zájazd, lebo bol plný, vyzerá to tak, že sa dostanú. Idem pozerať maily…

Utorok

Tento rok som prestal kreatívne písať. To ma mrzí, lebo ak by niečo malo byť mojou profesiou, chcem, aby to bolo písanie. Vždy som chcel byť spisovateľom, respektíve predstava, že sa živím písaním, sa mi vždy zdala najviac romantická. To asi nie je prekvapivé, keďže u nás doma písal takmer každý.

Môj otec mal pravidlo, každý deň aspoň niečo napísať. Deň, kedy nič nenapísal, nebol podľa tohoto pravidla úspešný deň. Pochybujem, že sa mu to podarilo dodržiavať stále, ale je to fajn vedieť, že také pravidlo existuje. Aj ja ho mám a stále ho porušujem.

Viem, že keď mám obdobia, kedy toto pravidlo neporušujem, cítim sa najlepšie. Mám usporiadané myšlienky, cítim sa kreatívne naplnený a všetko ide lepšie. Či už je to obyčajné písanie emailov, písanie scenárov na videá, písanie kníh, alebo prstoklad, ktorý sa snažím naučiť už minimálne 8 rokov a stále to neviem.

Vždy, keď spravím aspoň trochu pokrok, tak zase na nejakú dobu prestanem pravidelne písať a môj prstoklad, ako aj všetko s tým spojené upadá rovnako rýchlo, ako kvalita mojich textov. Prichádzajú preklepy.

Preklepy v textoch by sa dali považovať za metaforu preklepov v mojom živote. Keď prestanem písať, začnem byť nesústredený. Začnem robiť chyby a zlé rozhodnutia…

Streda

Je načase rozdeliť newslettere. Nechal som si to v hlave rozležať a to bude najlepšie riešenie. Aspoň zatiaľ.

Ak niekoho zaujímajú iba informácie o zájazdoch, môže sa prihlásiť na newsletter na webstránkach. To bude čisto informačný newsletter o zájazdoch a žiadne kreatívne písanie tam nebude. Tento newsletter si vyčlením iba na kreatívne písanie.

Áno, občas aj tu spomeniem zájazdy a situáciu s nimi, ale nebudem už viac písať aktualizácie ohľadom zájazdov. Na to bude informačný newsletter z môjho webu. Možno tak začnem viac písať. Lebo chcem viac písať!

Newletter o zájazdoch tu.

Chcel som pôvodne spraviť veľkú komunitu, kde by sa ľudia mohli pýtať a tak, ale platformy, ktoré by mi vyhovovali (napríklad circle) sú strašne drahé (1000€ na rok) a všetko ostatné má svoje chyby a nedostatky. Napríklad na Discord sa treba registrovať a je to komplikované pre ľudí. Skúšal som aj Bettermode, ale to zas neviem nastaviť ja, vyžaduje to strašne veľa práce. Ďalšie varianty ešte nemám. Asi ostanem pri newslettri a “wikistránke”, ktorú som popri tom spustil. Tam budem pridávať odpovede na otázky a bude to taká databáza informácií, prvá verzia je už online:

https://dvorakpaveljr.notion.site/cesty-cinou-navody

Štvrtok

Ten rozdiel je neuveriteľný. Včera som sa rozhodol, že s tým písaním musím niečo spraviť. Dozrel čas.

Moja idea bola nastaviť si prostredie tak, aby som mohol hneď po zasadnutí za pracovný stôl písať. Žiadne rozrušenie, žiadne distrakcie. Chcel som, aby všetko bolo čo najjednoduchšie. Stiahol som si aplikáciu Paper, ktorá je presne to, čo názov napovedá. Na obrazovke je len biely papier bez UI a rôznych tlačidiel, ktoré v aplikáciách naozaj nemám rád.

Žiadna organizácia, žiadne ukladanie, nič, proste len biely papier. A nastavil som si to tak, aby tento biely papier bolo prvé, čo uvidím, keď ráno zapnem počítač. Lebo v poslednej dobe prvé, čo som videl po zapnutí počítača, boli maily, a to je ako keby som mal upíra na krku. Ešte nebol ani obed a už mi to vysalo všetku energiu.

Nekonečné problémy, nekonečné žiadosti, nekonečné rozhodnutia… Rozhodovanie je presne to, čo človeku berie najviac energie. Dnes som sa rozhodovať nemusel, lebo na obrazovke som mal biely papier. Spravil som si kávu a pozeral som na ten biely digitálny papier, až kým som nezačal písať. Nepíšem nič objavné, nič prelomové. Ale píšem. To je dôležité. A tento deníkový formát sa mi celkom páči. Inšpiroval som sa knihou ktorú príve čítam. Kúpil som si ju v Holandsku v krásnom kaviarno-kníhkupectve počas dovolenky. Je to denník majiteľa kníhkupectva. Je to veľmi vtipné a trochu cynicko-satirické písanie. Ale je to hlavne strašne pohodová kniha:

Musím začať skrátka znova píasť. Rovnako ako keď chce človek odbehnúť maratón, nezačne desiatkami kilometrov, ale iba rannou prechádzkou, ktorú opakuje každý deň, až kým nezačne behať. Kým sa dopracuje k maratónu, tak to potrvá, ale nevadí. Ak už nejaké predtým zabehol, návrat bude rýchlejší. Ja už som dve knihy napísal, keď rátam aj prekladovú, tak tri, takže do formy sa určite dostanem. A postupne to týmito rannými prechádzkami na papieri dotiahnem až k tretej knihe. Asi…

Piatok

Dlho som nebol takto vypnutý, ako toto ráno. Nemo som pozeral do počítača a nechápal som, ako mám pokračovať. Toto nemá cenu, posledné týždne stále len pracujem a pozerám do počítača, okrem posilovne a podvečerných bicyklovačiek som nikde nebol. Potrebujem zmenu, idem na spontánne mini dobrodružstvo!

Kúpil som si filtrovanú kávu, aby som mohol mať kávu ráno pod stanom, a vyrážam na cesty. Všetko ostatné už mám v aute. Na to, aby človek mohol robiť spontánne výlety, je potrebné splniť jeden predpoklad. Byť pripravený na spontánnosť! Ak by som sa mal baliť a vymýšľať, čo vezmem a čo nie, asi by som nevyrazil. Takto stačí iba dokúpiť čerstvú kávu, zabaliť jedlo pre psa, naložiť sa spolu so psom do auta a vyraziť.

Ešte som strávil asi polhodinu hľadaním na čínskych sociálnych sieťach, kde by sa dalo stanovať. Približne 100 kilometrov od nás už začínajú krásne hory, dostať sa tam trvá asi dve a pol hodiny autom. Bol by som rád, ak by sme boli bližšie, ale stále je to o hodinu bližšie, ako keby som mal vyraziť až zo Šanghaja. Sociálne siete ma priviedli k veľkému jazeru.

Je tu niekoľko miest, ktoré boli odporúčané na internete ako vhodné miesta na stanovanie v prírode. Okolie týchto hôr je veľmi turistické, lebo sem utekajú ľudia z mnohých miest, hlavne z Hangzhou, ktoré je len pol hodinu odtiaľto a je to obrovské mesto s viac ako 13 miliónmi obyvateľov. Ale samozrejme, chodia sem aj ľudia zo Šanghaja a ďalších miest (ja z Jiaxingu). Preto je tu nespočet hotelíkov, ale keďže je akurát posledný voľný víkend letných prázdnin, tak všade je plno a ceny sú trojnásobné. Plus sa mi nechce do hotela.

Nielen že sú tieto hory zastavané turizmom, ale tunajšie lesy nie sú ani zdaľeka tak prechodné, ako napríklad slovenské lesy. Všade sú kolmé zrázy s hustým, väčšinou bambusovým porastom. Skrátka, hľadať miesto na postavenie stanu nie je tak jednoduché, hlavne keďže viem, že tam musím byť schopný prísť s autom. Nie som pripravený na túru po horách, čo by ani náš starý pes v 37 stupňoch Celzia nemusel prežiť. A asi ani ja. Preto som odkázaný na tipy na sociálnych sieťach. Ešte že ich tam je veľa.

Nakoniec som našiel jedno miesto super. Dalo sa sem dostať relatívne ľahko s mojím terénnym autom, je tu veľké priestranstvo, kde zaparkovať a kde postaviť stan, a výhľad je nádherný.

Nevýhoda je, že obydlia sú dosť blízko, a tak tu je dosť smetí. Podomnou chodia k vode ľudia chytať na čierno ryby. Mňa prišli dvakrát miestni dedinčania skontrolovať, či nechytám ryby, je to tu totiž zakázané, ale zjavne niektorých ľudí kontroľujú menej, ako iných.

Postavil som si stan - skoro som zabudol, ako to robiť, a neviem, či som si aj omylom nespravil malú dieru. Pripravil som si posedenie na piknik a večeru pre dvoch. Teda najprv sme museli počkať, až sa ochladí, lebo keď sme prišli o pol tretej naobed, bolo ešte 37 stupňov. Okolo štvrtej už je pohoda. Nabudúce budem vedieť, že stačí vyraziť neskôr. Konečne som vypol…

Po instantných slížoch a Duoduovom kuriatku s mrkvou sme sa presunuli do stanu. Je pol ôsmej večer a už je tma, stmieva sa skoro. Chudák pes to ale akosi nedáva. Prvýkrát je pod stanom. Ako sa hovorí, starého psa nové triky nenaučíš. Môj dvanásťročný pes má strašný stres, ak tu ostaneme, ani jeden sa nevyspíme. Zo vzdialeného hotela búchajú petardy, dole sú rybári, v diaľke štekajú dedinskí psy. Je z toho na nervy. Chladno tiež nie je, veď on počas týchto mesiacov nechce chodiť ani len na prechádzky, tak veľmi mu je klimatizácia drahá. Tú kávu čo som su kúpil na ráno, si asi nedám…

Nevadí, svoju batériu som dobil. Mal som super popoludnie v prírode a dosiahol som presne to, čo som chcel. Prišiel som na nové myšlienky a vyčistil som si hlavu. Ako málo stačí. A aj psovi sa to, až na ten záver pod stanom, skvele páčilo. Pobalil som stan a nakoniec sa vyspíme v perinách. V sobotu môžem upraviť fotky z mikrovýletu a pustiť sa späť do práce. Ako málo niekedy stačí ku šťastiu.

Vchádzam na diaľnicu, je pod desiatej večer, pred pol nocou som doma. Na takéto mikrovýlety musím chodiť pravidelne, moja hlava to potrebuje rovnako, ako pravidelné písanie…