O čom je moja kniha?

Vo viac ako tridsiatich kapitolách som sa rozpísal o tých najlepších zážitkoch, čo ma v Ríši stredu za tie roky stretli.

Napríklad:

• Zápiskami zú štúdií vám porozprávam, ako vyzerá život čínskych študentov a svet mládeže, ktorá v obrovskej konkurencii bojuje o miesto...
• Poviem vám aké to bolo spontánne sa presťahovať do takmer tridsať miliónového mesta bez zázemia a známostí, aké je to byť súčasťou čínskej rodiny, s čínskou manželkou a čínskou svokrou...
• Pobavím vás bizarnými zážitkami z tlmočení a vezmem vás za oponu svetovej ekonomiky i medzinárodného obchodu...
• Porozprávam vám aké to bolo tlmočiť pre malé firmy, či obrovské korporácie, alebo ako som sa stretol s čínskym prezidentom a slávnym hercom Jackie Chanom...
• Dozviete sa čo boli najťažšie a najsmutnejšie momenty v živote v Číne, ale aj čo sú moje najkrajšie, či najvtipnejšie spomienky. A ešte oveľa viac...

O knihe napísali

Mám veľmi rada cestopisy a obzvlášť tie, ktoré sa čítajú jednoducho a akoby samé. A toto bol presne ten prípad. Ani som nevedela ako a mala som zhltnutú celú knihu. Mohlo by to byť jasné, keďže Pavlov štýl rozprávania poznám už z videí a vždy bol pútavý, takže ani kniha by nebola iná. Je naozaj plná rôznych zážitkov, niektorých vtipných, niektorých aj menej vtipných, ale všetky rozhodne stoja za prečítanie.

Nemôžem opomenúť ani krásne spracovanie knihy. Už na prvý pohľad je iná svojim obalom, Ktorý je naozaj krásny a vyzerá ako stará papierová doska. Áno ja viem krásne prirovnanie. To je ale len začiatok. Vo vnútri na vás čaká ďalšie prekvapenie v podobe veľmi prehľadne zadelených textov v kapitolách a obohatenie o krásne obrázky z jeho ciest. To bolo pre mňa osobne zážitkom a niektoré som skúmala dopodrobna aj niekoľko minúť. Taktiež vnútri nájdete aj QR kódy, ktoré vás po naskenovaní prehodia na video s danou tematikou na jeho youtube kanáli. Osobne som takéto niečo v knihe ešte nevidela a preto ma to fascinovalo a bol to podľa mňa brilantný nápad. Je teda určite vidieť, keď si autor dá záležať na spracovaní knihy a chce, aby ľudí upútala.

Kniha záujme už pri prvom dotyku. Originálny obal hneď záujem a človek si ju začne listovať. Oči zachytia zaujímavé obrázky a má chuť začať čítať. Knihu som doslova zlhtol.

Túto knihu som vďaka pútavosti zavrela v noci o druhej, nasmiala som sa ako dávno nie, bola som fascinovaná Čínou a tamojšími zvykmi, kultúrou a obyvateľstvom. Okrem toho, že som sa pri čítaní veľakrát skutočne nahlas zasmiala, tak som bola presne toľkokrát aj dojatá.

Nasmiala som sa ako dávno nie.

Ja sa ani nečudujem, že nikde nevidím na osobnú spoveď tlmočníka čínskeho jazyka Pavla Dvořáka menej ako 5*. Krásna minimalistická obálka netradičného vzhľadu a celkový vizuál – neprestávam tlieskať! Potom otvoríte knihu a zistíte, že obsahuje nádherné fotky, na ktoré sa neviete vynadívať a pravidelne sa k nim vraciate + na bokoch strán sú qr kódy, cez ktoré sa otvorí youtube blog, kde vám tento sympaťák viac priblíži to, čo sa do knihy nevošlo, a že je to, sakra, stále zaujímavé. Skvelý nápad!

Niekedy mám pri čítaní autobiografických textov súčasných autoriek a autorov pocit, že to na nás (vás) hrajú, chcú sa ukázať v lepšom svetle, aspoň štipku prikresliť realitu. Majú na to právo, ale pri čítaní Príbehu chlapca, ktorý dospel v Číne, sa u mňa tento pocit nedostavil, práve naopak. Rozprávanie je autentické, úprimné, neprikrášlené, vtipné (vážne som sa pri čítaní veľakrát zasmial), prosto príbeh ako ho napísal a píše sám život. Ísť s vlastnou kožou na trh nebýva ľahké, ale v tomto prípade to nemohlo dopadnúť lepšie.

Ísť s vlastnou kožou na trh nebýva ľahké, ale v tomto prípade to nemohlo dopadnúť lepšie.

Ďakujem za krásnu a úprimnú knihu. Veľmi ľahko sa čítala. Písaná od srdca. Obdivujem húževnatosť s akou autor išiel za svojim snom. Prečítala i celá moja rodina. Výborný nápad s QR kódmi na okraji strán, kde je možné ďalšie informácie, ktoré sa do knihy nezmestili. Odporúčam!

Nemám vo zvyku písať recenzie, ale k tejto knihe jednoducho musím. Knihu som si kúpila už dávnejšie, ale dostala som sa k nej až teraz. Je to ten typ knihy, ktorú keď začnete čítať, tak ju nepoložíte až kým ju nedočítate. Tak ako sú úžasné a zaujímavé videá Pavla, tak aj táto kniha. Obsahuje zaujímavé informácie o Číne, jej kultúre a ľuďoch. Je pútavá, miestami ohurujúca, smutná a zároveň neskutočne vtipná. To čím si musel už ako teenager prejsť, aby dosiahol svoj cieľ je obdivuhodné.

Knihu som prečítala na jeden šup, zábavné, poučné ale i smutné čítanie doplnené krásnymi fotkami, ktoré u mňa vzbudili ešte väčší záujem o Čínu.

Sledujem Pavla už pár rokov, tak som bola zvedavá.. a klobúk dole. Po dlhej dobe konečne kniha, ktorú som nedokázala dať z ruky. Tie úžasné fotografie, a hlavne príbeh chlapca, ktorý išiel za svojím snom. Veselé, smutné a exotické. Kniha vhodná nielen pre milovníkov Číny, ale aj ako inšpirácia.. ak človek niečo naozaj chce, vydrží všeličo.

Úžasná kniha! Už na prvý pohľad upúta originálnym dizajnom. Keďže Pavla a jeho “čínsky” život už dlhšie sledujem a v Číne som ho spoznala osobne, tak ma kvalita tejto knihy až tak neprekvapila. Jedným slovom – je SKVELÁ. Ľahúčko sa číta, nepustí a človek chce odhaľovať ďalšie a ďalšie Pavlove dobrodružstvá z jeho desaťročnej cesty Čínou. Sú opísané autenticky, pútavo, doplnené krásnymi fotografiami. Veľa sa dozviete: o Slovákovi Pavlovi v Číne aj o Číne samotnej. Vďaka, Pavel, myslím, že túto knihu budem čítať stále dokola (a preto som si kúpila hneď dve :))…

Túto knihu budem čítať stále dokola (a preto som si kúpila hneď dve)

Pavla sledujem už niekoľko rokov na YT. Jeho tvorba je výnimočná a kniha je tiež tak napísaná. Mal som problém jej prečítanie rozdeliť aspoň na dva dni. Obsah vás doslova pohltí. Už sa teším na ďalšiu tvorbu.

Super ja co nečítam knižky som sa do tejto ponoril až po uši a vtiahlo ma to do Číny… veľká pochvala autorovi.

Ďalšie hodnotenia nájdete na Martinuse.

Kniha plná fotografií

Môj o viac ako dvadsať rokov starší brat, Jakub Dvořák, bol špičkový fotograf a dizajnér. Navrhol a aj nafotil všetky knihy môjho otca, historika Pavla Dvořáka, ich najznámejšie spoločné dielo sa volá Stopy dávnej minulosti. Od detstva som bratovi pomáhal a tak aj mňa naučil narábať s fotoaparátom. To sa mi počas mojich ciest po Číne zišlo a časom som fotografii úplne prepadol. Nafotil som desaťtisíce záberov. Trvalo mi niekoľko týždňov, kým som z tejto obrovskej zbierky vybral tie najkrajšie, ktoré si zaslúžia byť v knihe.

KÚPIŤ KNIHU!

Dnes je presne ten deň! Od rána viem, že dnešok bude stáť za prd! Nevyspal som sa. Som podráždený. Mám natiahnuté svaly na krku. Všetko ma bolí. Len na mňa nikto nerozprávajte! Len nech sa dnes nestane žiadny ďalší problém! Ale tieto dni poznám… Zlé ráno sa môže zmeniť iba na ešte horšie poobedie!

Z postele sa vyhrabem o pol hodinu neskôr ako zvyčajne. Pôvodne som nechcel vôbec vstať, ale náš pes je neúprosný. Neustále ma budí. Líže ma, šťuchá do mňa hlavou a packá ma labkami. Je to tak jemné, že človek nemôže byť nahnevaný, ale aj tak mi lezie na nervy. Zase vyhral!

Zobudil som Liyu, ideme na spoločnú prechádzku. Za posledné týždne sme ju nevynechali ani raz, ale dnes sa musím naozaj prekonávať. Do noci som pracoval a stále mi v hlave víria povinnosti, ktoré musím do konca roka dokončiť. Svet okolo seba nevnímam. Aj napriek tomu, že kráčam krásnym pestrofarebným lesom spoločne s Liyou a DuoDuom, pripadám si, akoby som bol sám uprostred šedi.

Liya sa posledné dni obula do výroby svojich biošperkov. Pomaličky robí prototypy a pripravujeme sa na rozbeh jej malého podnikania. Posledné týždne tak všade hľadá semiačka, kvety a zrnká. Pátra po inšpirácii. Na jednom strome zbadala krásny gaštan. Je ešte v šupke, ktorá na ňom visí ako župan posiaty tŕňmi. S nadšením mi ho ukazuje. Možno, ak jej ho odtrhnem, tak ju poteší, a jej úsmev mi zlepší ráno, napadlo mi. Aby som dočiahol, musím sa postaviť na sypký kopec priamo nad jarkom, ktorého dno nevidím. Som presvedčený, že to zvládnem. Kopec nie je prudký, je pri ňom plot, o ktorý sa v prípade pádu môžem zachytiť, a gaštan visí len na vlásku. Je zima, väčšina gaštanov už opadala na zem. Do tohoto stačí ťuknúť a tiež padne. Zobrať ho nebude vôbec problém.

„Nerob to. Nepotrebujem ho.“ povedala Liya, keď videla, čo robím. Ja jej ho však chcem podať. Chcem si zlepšiť deň pohľadom na jej úsmev. Ako sa naťahujem, sypký svah sa mi začal rozpadať pod nohami. Padám do diery. Dno je zasypané haluzami, listmi a ihličím. Šmýkam sa dolu, plota som sa nestihol chytiť a aby som sa nezranil, rýchlo vystriem ruku, aby som pád spomalil.

„Kurva!“ skríknem.

Gaštany neboli len na strome. Dva boli pod mojou rukou. V dlani mám zapichnuté dve gaštanové šupky. Zhodím ich dole, ale dlaň mám posiatu tŕňmi. Okamžite som sa vrátil do detstva, kedy sa mi stalo presne toto isté. Tŕne som z dlane vyberal ešte týždeň.

Bolesť spustila kaskádu spomienok z detstva. Ako mi takmer odmrzli prsty, keď sme boli na prechádzke s koňmi. V lese nás chytila historická snehová búrka, nemal som rukavice a boli sme vzdialení hodiny od stajne. Museli sme ísť pomaly, lebo nebolo vidieť ani na meter. Prsty som zaryl do konskej srsti, aby ma trochu chránila, ale veľmi to nepomáhalo. Keď sme prišli do stajne, nemohol som hýbať rukami. Ako mi pomaly rozmrzli pri ohrievači, plakal som bolesťou. Dodnes si tú bolesť pamätám. Rovnako živo si pamätám, keď som sa s kamarátom korčuľoval pred jeho domom. Bol tam prudký kopec a my sme sa pretekali, kto ho zjazdí rýchlejšie. Bol som na rade a v najväčšej rýchlosti mi pod korčuľu vbehol kamienok. Spadol som na betón, po ktorom som sa v krátkych nohaviciach šmýkal po zadku niekoľko metrov. Zadok aj stehno som mal zodraté do krvi. S plačom som čakal na príchod mojej mamy, zobrala ma domov, ale sama nevedela, čo robiť. Ranu mi vydezinfikovala, vyčistila, ale stále bolela. Napadlo jej, že možno pomôže zapudrovať to. Nepomohlo to. Naopak. Bolesť sa desaťkrát znásobila! Celú noc som ani oka nezažmúril.

Prečo si pamätáme iba zlé veci? Spomienky, ktoré nás trápia, ktoré boleli? Bolesť ani nemusí byť tak strašná, zapichnuté gaštany do ruky sú lepšie, ako betónom vyšmirgľovaná riť. Ale aj tak si to živo pamätám. Alebo keď som si na Vianoce spálil prst o sviečku. Nebolo to až tak zlé, ale bolesť sa mi vryla do pamäti. Celé Vianoce som strávil so studenou fľaškou na prste. A teraz toto! Zlé ráno sa môže zmeniť iba na ešte horšie poobedie!

Prišla ku mne Liya. Zobrala moju ruku a pomaly mi začala vyťahovať tŕne z dlane. Usmiala sa. Áno! Presne ten úsmev, ktorý som chcel vidieť. Môj deň sa okamžite rozsvietil. Znova som sa vrátil do detstva. Veď keď mi skoro odmrzli prsty, celý čas bola pri mne moja mama a dlaňami mi zohrievala ruky. Keď som si zašmirgľoval zadok, síce mi ho posypala púdrom, ale hneď ako zistila svoju chybu, ranu mi znova vyčistila a spoločne so mnou prebdela celú noc. Keď som mal fľašku na spálenom prste, celý čas mi nakladala jedlo na tanier a pomáhala mi ho krájať. Toto predsa nie sú tie najhoršie zážitky. To sú tie najkrajšie spomienky. Spomienky na lásku!

Ako si vyťahujem tŕne z dlane, pred sebou mám stále Liyin úsmev. Bolesť pominie, spomienka na jej úsmev ostane.

🍀 Tento článok pre vás napísal Pavel, čínskym menom Rozvážny pisateľ 潘谨文. Aké je vaše čínske meno?

Chcete čítať ďaľej?

Tento článok sa vám bude páčiť:

Ako straším čínskych turistov

💛 Celý archív článkov odomknete členstvom. Tento blog podporuje už 66 členov! Pridajte sa

Jeme najlepšiu pizzu, akú som kedy v Číne mal. Uznávam že nie som objektívny, tú pizzu totiž upiekol Slovák Tomáš, ktorý má reštauráciu v malom pohraničnom meste Tengchong na hraniciach s Mjanmarskom na úplnom juhu Číny. A jeho pizza chutí akoby som si ju dal na Slovensku. Fantázia chute a zároveň pocit domova.

Ešte donedávna som o Tomášovi vôbec netušil. Jedného dňa som proste dostal chuť na pizzu a toto bola jediná reštaurácia široko ďaleko, kde to na základe fotiek z internetu vyzeralo, že bude dobrá. Prišiel som a na stene som zbadal vývesnú tabulu. Na nej bolo napísané že majiteľom je Slovák. Skoro som odpadol.

Pred pandémiou Tomáš obchodoval s drahými kameňmi, ale ako všetko, aj jemu sa biznis zastavil. Nemal doma moc čo robiť, tak si vlastnoručne postavil pec na pizzu. Čím dlhšie ju staval, tým viac sa prepadal do nikdy nekončiacej čiernej diery umenia, ako upiecť dobrú pizzu. Neustále svoju receptúru zlepšoval a pozýval kamarátov, aby ochutnali. Až mu jedného dňa navrhli, nech pizzu skúsi predávať. Tak začal.

Toto je moja druhá návšteva Tomášovej pizzerie a tentokrát som priviedol aj kamarátov zo Slovenska, ktorí sú na mesačnom výlete po Číne. Tomášova pizzeria bola skvelou zastávkou na našej ceste za dobrodružstvom. Ale iba zastávkou, lebo v skutočnosti ideme niekam úplne inam. Ideme na miesto, kde by človek pizzu hľadal naozaj márne.

Keďže sa uprostred tropickej južnej Číny z ničoho nič stretla partia Slovákov, otvorili sme aj fľašu slivovice. Dali si všetci, okrem dvoch šoférov - mňa a Peťa. Peťo si iba kvôli dnešnému dobrodružstvu spravil čínsky vodičský preukaz. Stálo ho to hodiny času, absolvovanie absurdnej byrokracie a samozrejme aj peniaze. Ja som ale vedel, že celú cestu nezvládnem odšoférovať sám. Skutočné dobrodružstvo sa totiž dá nájsť len vo veľmi odľahlých miestach, kam nevedú poriadne cesty. Pripravovali sme sa na to mesiac dopredu, podarilo sa mi skontaktovať ľudí z veľmi odľahlých častí Číny a vedeli sme, že ako dojeme pizzu, nasledovať bude zážitok na celý život.

U Tomáša nám bolo tak pekne, že sme sa poriadne zdržali. Vedeli sme že lov, na ktorý sa chystáme, sa dá uskutočniť len v noci. A tak sme sa nenáhlili aj napriek tomu že kamarát, ktorý nás čakal a celé toto dobrodružstvo organizoval, mi už niekoľkokrát písal, kedy prídeme.

Konečne sme vyrazili, podľa navigácie by sme mali prísť okolo ôsmej večer. Ak nezablúdime. Ale my sme zablúdili. A celé naše dobrodružstvo zrazu viselo na vlásku.

Dedina Mengnuo, do ktorej ideme, je uprostred hôr na úplnom okraji Číny. Je tak blízko hraníc s Mjanmarskom, a tak dobre okolitými horami skrytá pred zvyškom krajiny, že dlho slúžila ako hlavná brána pre milovníkov ilegálneho hazardu, pašerákov, mafiu a prostitútky. Keď som môjho kamaráta z tejto dediny stretol po prvýkrát, rozprával mi príbehy o tom, ako bývalo nebezpečné vyjsť večer na ulicu. Volá sa Yao Maoxing a napísal som o ňom jeden z minulých článkov:

“Máme šancu na lepší život?“

Príbeh Yao Maoxinga

Dnes už táto dedina nie je plná kriminality, ale dostať sa sem, je stále ťažké. Na navigáciu sa spoľahnúť úplne nedá, ako sme sa po ceste presvedčili. Uprostred hôr sme totiž stratili signál a dve hodiny sme išli úplne opačným smerom. Keď konečne nabehla sieť, ostali sme zhrození. Vraj sa kvôli nám zorganizovala celá skupina ľudí, čo chceli ísť s nami na lov, boli sme dohodnutí na pevnú hodinu a teraz meškáme hodiny. Určite budú nahnevaní a odmietnu nás zobrať.

Otočili sme auto a tentokrát sme si už dávali veľký pozor, aby sme znova nezablúdili. Našťastie zvyšok cesty viedol popri rieke Salween, ktorú bolo jednoduché sledovať. Cesty však boli rozbité a kilometre ubiehali pomaly. Do dediny Yao Maoxinga sme prišli o desiatej večer. Všade už bola absolútna tma, akoby sa tu zastavil čas.

Yao Maoxing si prisadol do auta a navigoval. Netušíme, kam ideme, všade je absolútna tma. Vchádzame do veľkého dvora, parkujeme a nasledujeme ho ďalej dovnútra napoly otvorenej stavby z bambusu. Je to reštaurácia, ale nikde ani nohy. Všade je tma s výnimkou kuchyne. Odtiaľ šľahajú plamene.

Ukázalo sa, že Yao Maoxing im dal pár minút pred našim príchodom vedieť, že môžu začať variť. Pozval nás na večeru. Nielen takú obyčajnú, priniesli obrovskú misu vyrobenú z bambusu, na nej boli uložené listy z banánovníka a na nich kôpky jedla, ktoré sa naberá rukami. Je to špecialita etnika Dai a bolo tu napríklad trhané kuracie mäso na bylinkách, vyprážaný bôčik, pečená ryba, ryža troch farieb, nakladané kačacie vajcia, pečienka, hríby, zelenina, ryža v ananáse a tak ďalej. Akonáhle túto veľkolepú hostinu položili pred nás, rozsvietilo sa. Celý čas bola tma, lebo v celom okrese vypadla elektrina.

Zabitý vrtítkom, otrávený jedlom, umučený slnkom, ale spokojný

Príbeh o menšine Dai

Pôvodne s nami malo jesť niekoľko ďalších mladých ľudí z dediny, jeho kamarátov, pre všetkých je totiž takáto hostina vzácnosť, ale keďže sme meškali tri hodiny, nestihli to. Cítil som sa zahanbene. Kým my sme sa napchávali výbornou Tomášovou pizzou, oni sa skromným obedom pripravovali na veľkolepú hostinu, ktorej sa kvôli nám nikto nedočkal. Ospravedlňoval som sa mu stále dokola, ale na jeho tvári nebolo vidieť ani trochu hnevu, či výčitiek. Naopak, vyžarovala z neho hrdosť. Naplánoval pre nás prekvapenie a presne podľa plánu, vyrazilo nám dych. My sme boli ohromení nielen pestrosťou jedla, no najmä pohostinnosťou, ktorou nám vyrazil dych! Hoci takáto hostina nie je lacná, nenechal nás ani len zaplatiť. Jedla bolo toľko, že sme ho nedokázali dojesť, no naše hodovanie sme museli ukončiť, lebo nás stále čakal nočný lov.

Opäť sme vyrazili do tmy. Tentokrát však preto, lebo sme išli von z mesta do hory. Po ceste sme vyzdvihli ultrafialové svetlo, bez ktorého by bol lov nemožný. Opýtali sme sa hneď aj, či to nebude nebezpečné.

„Samotný lov nie je nebezpečný. Ale dávajte si pozor na hady. Žijú tu kobry, zmije a štrkáče. Taktiež tú sú malé divoké medvede, ktorým hovoríme medvedie psy, lebo sú veľmi agresívne. Pred týždňom napadli človeka z vedľajšej dediny, roztrhali mu celú tvár. A občas sem pribehnú aj túlavé psy, tie sú najnebezpečnejšie.“

Vystúpili sme z auta, chvíľu sme sa prechádzali so zapnutými ultrafialovými svetlami, lenže nič sme nenašli. Vtom Yao Maoxingovi zazvonil telefón. Keď zložil povedal nám, že druhá partia išla na vzdialenejšie miesto a akurát volali, že máme prísť. Tu, kde sme nič nie je. Pred pár dňami pršalo a tak tie potvory ešte nevyliezli. Celkom nás tá správa potešila, lebo sme boli akurát na mieste, kde pred pár mesiacmi stretol tých túlavých psov, ktorí sú podľa neho nebezpečnejší ako kobry, zmije, štrkáče a aj medvede.

Ako sme prichádzali na druhé miesto, už z diaľky sme videli ich auto. Neboli sme uprostred lesa, ale na veľkej nespevnenej ceste po ktorej jazdili kamióny, ktoré vozia náklad na stavbu diaľnice. Už o pár rokov toto miesto nebude tak odľahlé, ako je dnes.

Na jednej strane cesty bola priekopa, avšak aká bola hlboká neviem. V každom prípade jej koniec sme v noci nevideli. Na druhej strane cesty bol šikmý sklon skaly. Tam sme hľadali.

Všetci sme zapli ultrafialové svetlá a netrvalo to ani pár sekúnd, keď niekto zakričal:

„Tu je! Tu je škorpión!“

Tieto škorpióny pod ultrafialovým svetlom totiž svietia. Žijú ich tu tisíce a sú veľkým problémom pre farmárov. Bežne sa stáva že padajú z cukrovej trstiny, alebo kukurice, čo sú mieste plodiny, ľuďom na ruky, alebo za krk. Štípanec od takéhoto škorpióna nie je smrteľne jedovatý, ale je veľmi bolestivý. Uštipnuté miesto môže byť aj týždeň napuchnuté. Domácim lezú aj do domovov. Jeden dokonca takmer uštipol jednoročného syna môjho kamaráta. Vliezol im do spálne, čo sa stáva celkom často a ročný chlapček sa ho pokúšal chytiť. Našťastie bol škorpión rýchlejší a rodičia prišli domov skôr, než stihol chlapca bodnúť. Nie je sa teda čomu diviť, že miestni vidia škorpiónov radšej na tanieri, ako vo svojej spálni. Preto sa stali miestnou pochúťkou, ktorú chodia v noci zberať. Škorpióny vyliezajú von hlavne za suchých letných dní, keď sa ochladí, zalezú na zimný spánok. Ak prší, nevyliezajú. Pred pár dňami pršalo a preto ich nebolo podľa domácich veľa. Za dve hodiny sme ich nazbierali takmer dvesto.

Ďalší deň sme ich išli ochutnať. Najprv sme ich umyli v lavóri, potom uvarili v slanej vode aby sa vyvaril jed a nakoniec sa upražili na oleji s čili a zázvorom. Boli prekvapivo celkom dobré, chutili ako proteínové chrumky. Akurát si človek musel dávať pozor keď ich jedol, nemali by sa do úst vlkadať chvostom napred, lebo sa môžu zabodnúť do úst. Jed už nemajú, ale je to ako vyťahovať zabodnutú kosť z ryby. Celý lov škorpiónov si môžete pozrieť v mojom filme, ktorý som nakrútil pre televíziu, ale dnešný príbeh plánujem premeniť aj na youtube video, ktoré vyjde hádam ešte tento rok. Lov škorpiónov bol naozaj celoživotný zážitok. Ale naším najväčším zážitkom bola aj tak pohostinnosť a dobrosrdečnosť miestnych ľudí.

💛 Tento blog svojím členstvom podporilo už 66 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Posledné videá na mojom youtube kanále:

Minule sme ochutnávali bambus, dnes nás čaká ochutnávka bambusových červíkov. Manželia, ktorí nás naučia ako ich zbierať, majú vo vidieckej časti mesta Qionglai malé kaderníctvo, ktoré je aj ich domovom. V jednej miestnosti strihajú klientov, v druhej miestnosti skladujú vajíčka a na poschodí spávajú. Svoj pôvodný rodinný dom celý prenechali hydine, živia sa totiž predajom vajec. Obed sa konal priamo v kaderníctve.

Pandí hladomor

Manželia nás zobrali aj na zber bambusu

Zišla sa široká rodina, aby si nás cudzincov mohli poriadne obzrieť - na bambusové červíky som totiž zobral aj zopár slovenských kamarátov. Piati Slováci sme boli usadení za hlavný stôl, ktorý sa nachádzal rovno v priestore kaderníctva, čiže medzi kaderníckymi sedadlami a kreslom, kde sa umývajú vlasy. K nášmu stolu si prisadli muži, manžel a jeho zať. Sečuán je spoločnosť, kde je svet muža a ženy stále veľmi oddelený, preto pri hostinách sú mužské a ženské stoly oddelené. Pri stole mužov sa veľa pije, ženy zase od svojho stolu musia často utekať, aby priniesli nové jedlá z kuchyne.

Na obed sme mali slepačiu polievku a, samozrejme, ako dôležitým hosťom nám bola ponúknutá hlava sliepky. To je tu spolu s nohami najväčšia delikatesa, ale my sme to odmietli, akosi nevieme ako slepačiu hlavu jesť. Pán domáci nám to ukázal. Postupne z hlavy sťahoval kožu, ktorú jedol a obhryzoval kúsočky mäska z lebky. Uprostred jeho intenzívnej práce zrazu prišiel klient. Spolu so slepačou hlavou v ruke vstal a zákazníka usadil do kresla priamo pri našom stole, kde sme jedli. Hodil naňho plášť a strojčekom mu začal strihať vlasy, ktorá nám dopadali až na stôl. Popri práci si samozrejme pán domáci pravidelne obhrýzal zo slepačej hlavy. Bol to veru naozaj bizarný pohľad, my sme s najväčšou pravdepodobnosťou s jedlom zjedli aj niekoľko čerstvo odstrihnutých vlasov a zákazníkovi zase do jeho nového účesu možno spadlo aj nejaké to slepačie oko.

Po obede a tomto životnom zážitku sme išli hľadať červíkov. Samozrejme sa k nám pridala aj široká rodina, ten čerstvo ostrihaný pán našťastie nie. Ukázalo sa totiž, že naši známi si dnešný program vysvetlili inak ako my. Pre nás to bola práca, museli sme nakrútiť materiál pre môj televízny seriál, pre nich to bol víkendový výlet. V aute mali dokonca melón a veci na piknik, ktoré keď sme zbadali, hneď sme sa začali báť, či zber červíkov nie je ohrozený. A veru že aj bol, po ceste neustále zastavujeme u nejakých známych, lebo sa manželia chcú susedom ukázať, že majú kamarátov cudzincov. Spoznali sme naozaj celú rodinu, ako aj spolužiakov zo štúdií. No červík ani jeden.

Na niekoľkých miestach v bambusovom lese po ceste od jedného suseda k druhému sme konečne aj zaparkovali a išli hľadať tie malé potvory. Problém bol, že my sme ich nikdy nevideli, neboli sme si preto istí, čo vlastne hľadáme. Pán domáci povedal, že ak zbadáme na bambuse akýkoľvek hmyz, máme ho proste zavolať. Lenže my sme nenašli nič.

Pán domáci pozrel na modrú oblohu, niečo sa mu nezdalo. Sečuánska kotlina má geografický tvar parného hrnca, väčšinu roka tu je pod mrakom a vysoká vlhkosť. Podnebie parnej sauny, vysokú teplotu a vlhkosť bambus miluje. Po daždi, čo býva aj dennodenne, vyraší novými steblami, čo hneď zobudí všetkých červíkov, ktoré ho chcú zjesť skôr než prídu ľudia. Máme problém, dnes je modrá obloha a slniečko!

„Dnes žiadne červíky nenájdeme. Zabudol som že v Chengdu sú akurát Ázijské olympijské hry.“ povedal sklamane pán domáci a tým ukončil pátranie.

Nielen že to bola zlá správa, ale hlavne nám vôbec nedávala zmysel. Čo?! V Qionglai nie sú bambusové červíky, lebo v dvesto kilometrov vzdialenom hlavnom meste provincie sú Ázijské hry? Pochybujem že išli červíky pretekať. Tak prečo?

Odpoveď sa ukázala byť tak čínska, ako otázka mojej svokry, keď sa ma na Slovensku opýtala, prečo nám vláda nevykope more, aby sme mohli jesť morské ryby. Dôvod prečo nie sú červíky je, že vláda chcela mať počas Ázijských hier v Chengdu pekné počasie a tak raketami rozbila mraky, aby nepršalo. A naozaj, v Sečuáne, kde je vždy pod mrakom, je už druhý týždeň modrá obloha. Lenže kvôli tomu nerastie mladý bambus, červíky nemajú čo jesť, sú skryté, a nám neostáva nič iné, než to zabaliť a ísť pozdraviť zase nejakých iných susedov. Tentokrát nás zobrali rovno na večeru k majstrovi, ktorý im pomáha vyrábať tisícročné vajcia.

Tisícročné vajcia

Najprv sme si samozrejme pozreli, ako sa pripravujú a potom prišla na rad večera. Na túto udalosť sa zišlo veľa ľudí, nás bolo päť Slovákov, pri našom mužskom stole sedeli ešte ďalší traja Sečuánci, a pri vedľajšom stole asi šesť žien. Najstaršia, babka domáceho, mala deväťdesiat päť rokov, stále bola čulá a plná energie. Opýtali sme sa jej na tajomstvo dlhovekosti. Odpovedala:

„Cigarety, alkohol a hazard.“

Nuž, tak sme ju poslúchli a rozliali si z pálenky. Nechceli sme piť čínsku pálenku, tá sečuánska totiž veľmi smrdí, vytiahli sme preto vlastné zásoby slivovice. Hoci sme si ju strážili ako oko v hlave, domáca slivovica je v Číne vzácnosť, ponúkli sme aj domácich. Podali nám svoje poháriky a my sme im odliali za poldeci vzácneho moku. Oni sa rozčertili.

„Takto sa predsa pálenka nenalieva! „ povedal a zobral fľašu. Rozlial po okraj troch dvojdecových pohárov, ktorých majitelia boli ale traja Číňania. Slivovice nebolo. Nám podali ich hnusnú pálenku, oni budú piť našu a my tú ich. Presne to sme nechceli!

Nedalo sa už nič robiť, ďalšiu slivovicu sme nemali a tak sme si tou ich, pre nás dosť smradľavou tekutinou, mohli iba pripiť na smútok, ktorý zalial naše srdcia, keď sme videli ako do seba vyliali dve deci slivovice, ktorá im ani len nechutila. Zvyšok večere si pamätáme len matne, keď došla slivovica, priniesli ďalšie dve fľaše pálenky. No bol to príjemný záver nie úplne úspešného dňa.

Už pár dní potom, ako sme odišli, mi zrazu pán domáci volal:

„Ázijské hry sa skončili, začalo pršať a bambusové červíky vyliezli. Nejaké sme nazbierali a poslali sme ti ich poštou domov.“ povedal vetu, ktorou mi vyrazil dych. Poslal mi video nazbieraného hmyzu, ktoré akurát putovalo domov k mojej žene, keďže ja som bol ešte na cestách.

Ukázalo sa že to nie sú červíky, ale veľké chrobáky. Už sa teším až moja žena, nič netušiac otvorí balíček od kuriéra, a tam bude mať pollitrovú fľašku plnú hmyzu! Neviem či nebudem musieť bývať v bambusovom lese už navždy…

Ak sa vám páčia podobné príbehy, prečítajte si moju knižku. Alebo ju darujte niekomu pod stromček.

Kúpiť

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 66 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Ázia má jeden vzácny poklad. Ekonomickú rastlinu, ktorá svojím všestranným využitím dokáže vytiahnuť celé krajiny z chudoby. Využíva sa na milión spôsobov - ako papier, nádoba, textil i kurivo. Ako stavebný materiál. Je to dekorácia i burina. Je to tráva, drevo a oceľ. Je to jedlo. Je to aj symbol statočnosti a elegancie, ako i ušľachtilého muža. Ten je odolný, pružný a vytrvalý. Ako bambus! Ako je bambus dutý, ušľachtilý človek by mal vyprázdniť svoje srdce a uvoľniť v ňom miesto pre iných. Vyprázdniť svoju myseľ a uvoľniť v nej miesto pre poznanie. My dnes spoznáme bambus!

Sečuán je rajom bambusu. Rastie tu všade, nadivoko, i sadený, vyskytuje sa tu veľa druhov bambusu a vyrába sa z neho veľa vecí. No najmä - je obľúbenou pochúťkou. Nielen pre pandy, ktoré pochádzajú tiež zo Sečuánu, ale aj pre ľudí. Na bambuse sa živí aj pestrá paleta hmyzu; tieto červíky a chrobáky zase jedia miestni obyvatelia. Je to krásny kolobeh, ktorý chcem dnes ochutnať aj ja. Preto som sa vybral do mesta Qionglai v Sečuáne, kde ma čakajú jedlá ako z bambusu, tak z červíkov! Všetko si sám nazbieram, ak mi to teda neprekazí čínska vláda! Počas mojej návštevy má totiž niečo za lubom…

Bambus nie je jedna rastlina, je to široká skupina celoročne zelených tráv a v skutočnosti poznáme viac ako 1000, podľa niektorých zdrojov dokonca viac ako 1600 druhov bambusu. Bambus rastie na Zemi už 40 miliónov rokov, dnes je jeho prirodzeným domovom Čína, južná Ázia, Japonsko, Kórea a Austrália. V menšom počte rastie aj v subsaharskej Afrike a južnej Amerike, niektoré druhy zasahujú až do Severnej Ameriky, kde je považovaný za ohrozený druh ekosystému. Kanada a Európa nemajú žiadne prirodzené druhy bambusu, ale pestuje sa ako záhradná rastlina. Najpestrejšia prirodzená vegetácia bambusu je v Sečuáne. Vďaka unikátnym podnebným podmienkam tu rastie až 50 rôznych druhov bambusu a je tu aj najväčší bambusový les sveta. Vďaka bambusu tu je neuveriteľne čerstvý vzduch, bambus produkuje o 30% viac kyslíku ako stromy.

Bambus kvitne! Avšak veľmi zriedkavo, nepredvídateľne a veľmi dlho - v závislosti na druhu kvitne každých 65 až 120 rokov a kvitnutie trvá 28 až 60 rokov. Najdlhšie zaznamená kvitnutie bambusu trvalo 120 rokov! V takomto období kvitnú naraz všetky bambusy pochádzajúce z jedného rodiča bez ohľadu na geografickú polohu alebo klimatické podmienky. Začiatok kvitnutia teda spúšťa zrejme nejaký genetický budík v bunke rastliny, ktorý signalizuje presmerovanie všetkej energie na tvorbu kvetov a zastavenie rastu. Po odkvitnutí bambus umiera na obrovských plochách naraz. Celý tento proces, ako aj evolučné dôvody sú pre nás stále záhadou. V Číne je to symbol blížiaceho sa hladomoru. Čo občas bývala aj pravda, kvetmi bambusu sa totiž živia potkany, ktoré sa potom premnožia a ničia úrodu. Kvitnutie bambusu je veľmi nebezpečné aj pre pandy, ich jedálniček pozostáva iba z bambusu, musia preto nepretržite jesť, avšak po odkvitnutí pandy prídu o potravu a umierajú od hladu.

Našťastie dnes obdobie kvitnutia nie je, zber bambusu je veľmi jednoduchý, rastie totiž všade. Ako ho vykopať ma naučia moji známi, ktorí v tomto meste predávajú tisícročné vajíčka. Na jedlo sa zbiera niekoľko druhov bambusu, počas dnešnej sezóny, to znamená v júni, dorastajú akurát tri druhy. Líšia sa veľkosťou, tvrdosťou a aj spôsobom, akým sa pripravujú. Niektoré sa pridávajú rovno do jedla, iné sa opekajú, ďalšie sa zavárajú. Ale zber je vždy rovnaký.

Treba nájsť mladý bambus, ideálne okolo desiatich centimetrov, najviac však tridsať centimetrov, lebo potom už začne príliš tvrdnúť. Bambus sa vykope zo zeme s čo najdlhším koreňom. Celý koreň sa vykopať nedá, sú veľmi hlboké, takže v jeden moment sa treba rozhodnúť, že kopať sa už nebude a rovno bambus odlomíme. Na začiatku som naozaj poctivo a opatrne kopal každý jeden bambus, snažil som sa aby som ho neprelomil príliš skoro. Ale potom som zbadal, že domáci ho zberajú proste jedným švihom motyky do hliny. Kde bambus preseknú, odtiaľ ho vezmú.

Bambus vyrastá zo zeme už s plným priemerom dospelej rastliny, keď dorastá, rastie len do dĺžky, no jeho hrúbka sa už za život vôbec nemení. Preto sme našli ako veľmi hrubé, tak aj tenké bambusy. Zároveň je bambus jedna z najrýchlejšie rastúcich rastlín na zemi! Niektoré druhy bambusu rastú rýchlosťou 91 centimetrov za 24 hodín, čo je 1 milimeter za 90 sekúnd. Okrem toho, že rýchlo rastie, dokáže bambus vyrásť až do výšky 46 metrov a hrúbky 36 centimetrov - takto veľký bambus váži až pol tony. Preto sa bambus v Ázii používa aj na stavbách. Napríklad pri stavbe lešenia, ak je bambus dobre zviazaný, je štyrikrát silnejší ako oceľová konštrukcia. Bambus sa taktiež niekedy namiesto oceľových tyčí zalieva do betónu na spevnenie štruktúry. Je výrazne lacnejší a poskytuje rovnaké vlastnosti.

Do plnej výšky dorastie bambus za tri až štyri mesiace. Potom už nerastie ani do výšky, ani do šírky, iba sa vetví a objavuje sa lístie. Keďže bambus dorastá do plnej výšky takto rýchlo, skorší zber mladých bambusov nepredstavuje stratený rast ako pri výrube stromoch, ktoré do plnej výšky dorastajú desiatky rokov. Už trojročný bambus je vhodný na použitie vo výstavbe, pred použitím sa musí aspoň tri mesiace sušiť. No na rozdiel od stromov žije bambus krátko, už tretím rokom sa na rastline začína tvoriť huba, ktorá postupne preniká dnu, čo vedie k úpadku a rozkladu bambusu. Jeho životnosť tak je v rozmedzí piatich až ôsmych rokov. Na jedlo sa zberá už po niekoľkých dňoch od vyrašenia a sezóna mladého bambusu v Sečuáne trvá približne tri mesiace.

Bambus sme si uvarili v bambusovom lese, kde sme tú noc stanovali. Celé som to nakrútil do televízneho filmu, ktorý si môžete pozrieť v archíve. Pripravili sme si ho na dva spôsoby. Jeden druh bambusu sme dali do tlakového hrnca s ryžou, klobásou, sójovou omáčkou a korením. Druhý druh sme si ešte v šupke opiekli na ohni ako kukuricu, potom sme ho vylúpli a zjedli. Bambus je bohatým zdrojom proteínu. Jedia ho často budhisti, ktorí majú zakázané jesť mäso a bambus je dobrá náhrada. No treba si dávať pozor, surový bambus obsahuje malý obsah kyanidu. Niektoré druhy bambusu pri konzumácii vo väčšom množstve môžu byť až smrteľne jedovaté.

Bola to výborná večera, ďalší deň nás však čaká niečo, čoho sme sa obávame trochu viac. Vyberieme sme sa s našimi známymi zbierať bambusové červíky, ktoré si chceme pripraviť na ďalšiu večeru. Najprv nás však čaká rodinný obed so Sečuáncami… Ale o tom nabudúce.

Prednáška v Bratislave

Mám pre vás jednu pozvánku. Už zajtra, 1.12. bude mať moja mama prednášku v Bratislave. Zastavte sa.

Podrobnosti

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 66 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Chýbate mi. Chýba mi písať vám tieto listy. Chýba mi písanie.

Newsletter som chcel posielať každý týždeň a dlho sa mi to aj darilo. Mal som pracovné a životné tempo pod kontrolou. Ráno som vstával pred východom slnka, potom som dve až tri hodiny nerušene písal. Po zvyšok rána som sa venoval životu, či už som si išiel cvičiť, rozprával sa s Liyou, zobral psa na prechádzku a podobne. Pred obedom som rozbehol prácu, najprv kancelársku časť, potom prestávka na obed a po obede som sa vrhol do ďalšieho písania, nakrúcania a strihu videí. Okolo siedmej som všetko zatváral a nadišiel čas večere. Po večeri som si pozrel film, alebo čítal knihu. Tento kolobeh bol skvelý. Moja druhá kniha napredovala, každý pondelok odišiel newsletter, YouTube kanál mal niekoľko videí na ktoré som pyšný, a našli ich tisíce nových odberateľov. Všetko išlo ako po masle, až som mal pocit, že si môžem pridať nové veci. Tým som rozbil krehkú rovnováhu a všetko sa rozsypalo.

Vo vydavateľstve sme museli vydať v priebehu pol roka tri knihy. Lenže mali ich v rukách nespoľahliví a nezodpovední ľudia, zrazu som musel riešiť úplne nové problémy. Zobral som prvé tlmočenie po štyroch rokoch. Začal som pracovať na televíznom seriály, čo obnášalo veľa cestovania a potom desiatky hodín za počítačom. Naplánoval som si prednáškové turné na Slovensku a tým som si pridal tvrdý deadline, termínom sa už hýbať nedalo. Cestoval som po Slovensku…

Tento týždeň konečne sedím za počítačom na našej dedinke, začal som cvičiť a chodiť do lesa na prechádzky, pomaly dokončujem zvyšky nedorobených vecí a začínam sa znova sústrediť na rytmus, ktorý mi tak chýbal. Bola to jazda, vzniklo veľa zaujímavých veci, ale som rád že môžem spomaliť.

• Tri knihy sme síce nevydali, bohužiaľ jednu sme museli presunúť o rok, ale vyšli knižky Na sklonku dňa a Windeckeho kronika. Obe mali úspech a sú tesne pred vypredaním. Počas Vianoc sa zrejme úplne vypredajú. Ak ste už začali s nákupmi darčekov pod stromček, pozrite kým je čas.
• Túto sobotu RTVS odvysiela posledný diel môjho seriálu. Má vysokú sledovanosť a ľuďom sa páči, čo je skvelé. Archív všetkých dielov si môžete pozrieť tu.
• Na Slovensku som absolvoval niekoľko podcastov. Napríklad som bol u Borisa Filana, v Lužifčákovi, sedel som s chalanmi U Kulatého stolu a natočili sme vtipné videá so slovenským youtuberom Selassiem.
• No a hlavne som sa stretol so stovkami mojich čitateľov na prednáškovom turné. Som strašne rád, že som vás mohol vidieť osobne. Bolo to skvelé a už sa teším, až si takéto prednáškové turné zopakujem.

Život a práca majú tendenciu rozbehnúť sa a vymknúť sa spod kontroly. Nedá sa tomu úplne predísť, ale je dobré nájsť si momenty, kedy sa zastavíme a na chvíľu sa obzrieme. Ja som si konečne tento moment našiel. Postupne sa chcem vybrať zase ďalej, ale najprv pomalým krokom. Na najbližšie mesiace mám iba tri (nemalé) úlohy. Začať vám pravidelne písať, nakrúcať videá na YouTube a dopísať druhú knihu. Nie sú to malé úlohy, ale s rozvážnym a pravidelným krokom je možné ich zvládnuť.

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 65 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?