Po troch rokoch sa konečne vraciam na Slovensko. Stretneme sa?
Takmer tri roky som žil pandemický život v malom Šanghajskom byte a nikam som necestoval. Po predchádzajúcich rokoch, kedy som cestoval neustále, to bola veľká zmena. No v roku 2022 sa všetko začalo obracať k lepšiemu a ja som po dlhej pauze opäť vyrazil na cesty Čínou, krajinou kde žijem od roku 2009. Lenže Čína sa počas pandémie zmenila!
Cestovanie po krajine, z ktorej zmizli takmer všetci cudzinci sa stalo výzvou. Komunikácia s miestnymi, ktorým vláda tri roky tvrdila, že cudzinci sú pre nich nebezpeční, sa premenilo na neustály boj o prelomenie predsudkov. Skrátka prišli ťažké časy, ktoré ma nakoniec aj vyhnali zo Šanghaja na čínsky vidiek.
Na mojej novej prednáške prerozprávam celý tento príbeh - od tvrdého lockdownu v Šanghaji, cez prvé cesty ešte stále neotvorenou Čínou, až po útek na vidiek a život v ňom. Poodsuniem tak oponu k mojej druhej pripravovanej knihe s rovnomenným názvom Ťažké časy v Číne (prvý polrok 2024). A ako u mňa býva zvykom, celá prednáška bude spojená s premietaním fotografií a cestovateľských filmov (tých čo ste na YouTube nevideli); tentokrát bude spojená aj s výhodným predajom a autogramiádou prvej knihy: Moja čínska dekáda: Príbehy chlapca ktorý dospel v Číne.Možno donesieme aj nejaké remeselné výrobky mojej ženy z jej obchodíku, chceli by ste?
Ak by ste sa chceli zastaviť na túto prednášku, pripájam vám termíny a zoznam miest. Vstupenky v predpredaji sú zatiaľ na dve akcie, zvyšok otvoríme čoskoro.
Keď som bol dieťa, mojím snom bolo stať sa kaskadérom. Samozrejme to bolo po vzore Jackie Chana, ktorý tiež začal ako kaskadér, a po vzore hongkongských filmov, ktoré boli svojimi kaskadérskymi kúskami vychýrené. Našťastie sa mi tento sen nesplnil.
V poslednej dobe na mňa začali vyskakovať YouTube videá, kde kaskadéri rozoberajú akčné scény, prípadne svoje vlastné skúsenosti z filmov. Za posledný mesiac som ich videl desiatky, úplne ma pohltili. Bol to skvelý nostalgický návrat do detstva, kedy som bojové filmy hltal. V jednom z videí niekto spomenul celovečerný dokument o hongkongských kaskadéroch. Hneď som si ho stiahol. Myslel som si, že ma naplní optimizmom a spomienkami, namiesto toho bol ako studená sprcha.
Prvé dejstvo
Všetko to začalo Brucom Leem. Pred jeho príchodom boli Aziati v Hollywoode zobrazení iba ako sluhovia alebo komické figúrky a bojové umenia svet nepoznal. Rovnako nepoznal ani ázijskú kinematografiu. A zrazu z Hong Kongu prišiel film Big Boss. Na filmové plátna priniesol štýl akcie, aký svet nikdy predtým nevidel. Bruce Lee, herec hrajúci hlavnú postava filmu sa stal svetovým fenoménom.
Každý nový film, ktorý natočil, lákal nespočetne divákov po celom svete. Na jeho sláve sa filmový priemysel Hong Kongu stal svetovým šampiónom, ktorý pred sebou videl jasnú budúcnosť. Až do momentu, kedy Bruce Lee uprostred svojej najväčšej slávy náhle a záhadne umrel. Mal iba 32 rokov.
Bol to šok pre celý svet a šok pre filmový priemysel v Hong Kongu. Ďalšia filmová hviezda z Hong Kongu, ktorá by sa mu mohla rovnať neexistovala. Produkcia filmov v Hong Kongu sa zastavila na päť rokov. Mnohí kaskadéri si museli nájsť inú prácu. Niektorí robili taxikárov, iní predávali krv za peniaze. Nakrúcanie akčných filmov sa zastavilo a nikto nevedel, ako na Bruca nadviazať.
Postupne sa začali objavovať nejaké pokusy, ale väčšina sa snažila iba slepo kopírovať Bruca Leeho. Neúspešne, on bol iba jeden.
Druhé dejstvo
Samo Hung, Jackie Chan a Yuan Biao boli traja spolužiaci z opernej školy v Hong Kongu. Čínska opera nie je len spev, ako u nás, ale je to aj akrobacia, bojové umenia a pohybové divadlo. Všetci začali ako akrobati, potom kaskadéri, neskôr ako herci a režiséri. Sammo Hung sa ako prvý veľmi rýchlo ukázal ako talentovaný režisér a režisér akcie. Vymýšľal akčné scény napríklad do posledného filmu Bruca Leeho, kde bol kaskadérom aj Jackie Chan.
Boli to filmy ako Iron fisted Monk, Snake in the Eagles shadow, Drunken master a Dragon Lord, ktoré viac netrvali na tom, aby herci slepo napodobňovali Bruca Leeho, ale dovolili hercom, aby si vyvinuli svoj vlastný charakter. Hneď zaznamenali divácky úspech. Vznikol úplne nový žáner akčnej komédie, ktorej tvárou sa stal Jackie Chan, Sammo Hung a YuanBiao, a hongkongský filmový priemysel dostal druhý dych.
Samo Hung, Jackie Chan a Yuan Biao
Ich filmy sa postupne stali trhákmi po celom svete a veľmi rýchlo prekonali aj slávu filmov Bruca Leeho. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Hong Kongské akčné filmy dostali na svetový vrchol. Malé filmové štúdia s minimálnymi rozpočtami na filmy mali lepšie tržby, ako Hollywood. Diváci po nich šaleli a stali sa kultúrnym fenoménom, ktorý formoval svetovú popkultúru.
Jackie Chan bol hlavnou hviezdou, ale nebol už jediný. Summo Hung, YuanBiao, Donnie Yan, Jet Li, Kar-Leung Lau, Hou Hsia, Micheal Yeoh a mnohí ďalší začali nakrúcať filmy, ktoré boli veľmi úspešné. Čím viac akčných filmov vznikalo, tým viac kaskadérov bolo treba.
V tomto období bola v Hong Kongu stále veľká chudoba. Stať sa kaskadérom bola pre mnohých mladých ľudí jediná cesta ako z nej von. Táto práca bola nebezpečná, ale veľmi dobre platená. Za jeden film si kaskadér vedel zarobiť viac ako ročný príjem v inej robote. Okrem toho sa všetci chceli stať akčnými hviezdami, o robotu tak bola bitka.
Medzi kaskadérmi bola obrovská konkurencia a pretekali sa v tom, kto vymyslí čo najnebezpečnejší kúsok. Ak niekto vyskočil z tretieho poschodia, v ďalšom filme už skákali zo štvrtého poschodia a pokračovali, až kým sa niekto naozaj nezabil. Na začiatku nepoužívali žiadne chrániče, lebo sa im za to kolegovia vysmievali. Ešte neexistovali špeciálne efekty, ani pokročilé bezpečnostné systémy ako dnes. To čo človek videl na obrazovke, to bola skutočná akcia. Aj vďaka tomu sú tieto filmy nadčasové, no mnohí kaskadéri sa pri nakrúcaní zabili, alebo skončili ochrnutí.
Aby súboje vo filmoch vyzerali čo najbližšie k realite, trvalo sa na tom, že musia byť reálne. Kopy a údery museli byť kontaktné. Možno neboli robené plnou silou, ale aj tak mohli dostať človeka ľahko do nemocnice. Postrachom bol napríklad herec Lau Kar-Leung.
Lau Kar-Leung bol naozajstný majster bojových umení, ktorý pochádzal z významnej rodiny, ktorá sa bojovým umeniam venovala po generácie. Bol to učen štvrtej generácie slávneho majstra bojových umení Wang Feihong, ktorý je u nás pod menom IP man. Akčné filmy a súboje sa pri filmoch zvykli zrýchľovať, aby bola akcia dynamickejšia. Akčné scény Lau Kar-Leung-a sa museli spomaľovať, lebo bol tak rýchly, že divák im nestíhal. Veľa jeho filmov sa považuje za vrchol kung fu kinematografie, pretože spomedzi všetkých režisérov a hercov bol rozhodne najväčším znalcom bojových umení. Jeho magnum opus "Tridsata šiesta komnata Šaolinu" sa dodnes považuje za jeden z najlepších a najautentickejších Kong fu filmov vôbec.
Avšak kaskadéri sa s ním báli nakrúcať, pretože robil extrémne dlhé choreografie boja, ktoré si nevedeli zapamätať, a vyžadoval, aby bol boj skutočný. Nielenže kopy a údery boli skutočné, kaskadéri končili nakrúcanie plní modrín a opuchov, ale trval aj na skutočných zbraniach.
Herec Tik Lung bol zase známy tým, že okrem toho, že naozaj udieral, pokračoval v boji aj po tom, ako režisér zahlásil koniec. Niektoré herci a režiséri ponúkli extra peniaze kaskadérom, ak boli ochotní prijať úder plnou silnou. Samozrejme kaskadéri museli každý úder predať, bez ohľadu na to, či bol skutočný alebo nie. A tak sa hádzali do skla, do stien, pádmi lámali stoly a stoličky, a tak ďalej. Vo filme Dragon lord herec skopne kaskadéra Mars Cheunga z približne trojmetrovej povale na zem. Na zemi neboli žiadne žinenky, iba mierne rozhrabali zem, aby bola „mäkšia“. Scénu musel opakovať trikrát. Tým však neskončil, v ďalšej scéne zloduch z povale zhodil vtedy ešte neznámeho Jackie Chana, ktorý mu plnou váhou padol na chrbát. Túto scénu opakovali pätnásťkrát. Kaskadér Mars Cheung skončil na dva mesiace so zaseknutým chrbtom pripútaný na lôžko. Film bol veľmi úspešný a tak v ďalších filmov zvýšili kaskadérskym kúskom náročnosť.
Zábery z filmu
Aj naháňačky v autách boli niekedy skutočné. Napríklad nakrúcanie s falošnými zbraňami v uliciach Hong Kongu bolo zakázané, preto to museli robiť načierno. Herci pribehli, rýchlo nakrútili čo potrebovali a utiekli skôr, než prišli policajti. Občas to však nestihli a policajti ich začali naháňať. V niekoľkých filmoch je tak naháňačka s policajnými autami skutočná, policajti naozaj naháňali filmárov a tí to celé natáčali. Pády na idúce autá, zoskoky z áut, či zrazenia autom - to všetko kaskadéri naozaj riskovali život.
Výbuchy vo filmoch boli tiež skutočné. No najnebezpečnejšie, ale zároveň aj najobľúbenejšie medzi režisérmi, boli pády z výšok. Napríklad kaskadér Yuan Mo musel v jednom filme padať voľným pádom z tretieho poschodia obchodného domu chrbtom dozadu rovno na skutočný ľad. Na zemi neboli žiadne žinenky, ani papierové krabice. Hoci mal na sebe chrániče, vedel že skončí v nemocnici, ale nemal na výber.
Yuan Mo padá z tretieho poschodia
Samozrejme pády z výšky a výbuchy sa často kombinovali. Vo filme Heart of Dragon muselo osem kaskadérov naraz vyskočiť zo siedmeho poschodia, popri tom, ako za nimi vybuchli výbušniny. Na zemi bolo 3000 papierových krabíc a 100 matrací, aby dopadli do mäkkého, problém bol, že keď dopadol prvý z nich, poloha krabíc sa zmenila. Kaskadéri dopadli jeden na druhého, jeden z nich dokonca pri vyskakovaní plnou silou šľapol na klinec v podlahe. Väčšina z nich skončila v nemocnici.
Scéna s filmu a jej následky
Medzi kaskadérmi v Hong Kongu neexistovalo, že by niečo odmietli. Inak už nedostali ďalšiu robotu, konkurencia bola veľká. Väčšina z týchto mladých kaskadérov nemala za sebou tvrdý tréning z opernej školy, ani neboli majstrami bojových umení. Boli ti chudobní mladí ľudia bez vzdelania a bez budúcnosti, ktorí riskovali svoje zdravie za šancu na lepší život.
No riskovali aj samotní herci. O Jackie Chanovi sa vie, že mal zlomenú každú kosť v tele a niekoľkokrát pri nakrúcaní takmer umrel. Mnohé jeho kaskadérske kúsky ho mohli ľahko stáť život. Napríklad pri nakrúcaní filmu Armor of God sa zlomil konár, na ktorý vyskočil a on padol z výšky hlavou rovno na kameň, ktorý mu prerazil lebku. Celá scéna sa dá vidieť v záverečných titulkoch filmu. Pre väčšinu kaskadérov bol toto každodenný chlieb, avšak slávu Jackieho Chana nikdy nezískali. Tie najnebezpečnejšie kúsky, ktoré Jackie Chan vo filmoch robil, občas najprv vyskúšal niekto iný, aby sa zistilo, či sa naozaj nezabije.
Tretie dejstvo
Ako Hong Kongský filmový priemysel dozrieval, začalo sa dbať aj na bezpečnosť. Postupne sa začal vyžadovať tréning pre kaskadérov, začali sa používať bezpečnostné šnúry, chrániče a žinenky. Kameramani a režiséri sa taktiež naučili, ako nakrútiť akciu ako skutočnú, no bez toho aby bola skutočná. Hoci aj dnes sa vo filmoch objavia scény, pri ktorých kaskadérovi dali príplatok aby zniesol skutočný úder, väčšinou sa jedná o jednu alebo dve hlavné scény, a kaskadéri viac nemusia neustále znášať skutočné bitky.
Ako sa aj niektorí herci a režiséri stávali svetovými hviezdami, začali si vychovávať vlastné kaskadérske tímy s trénovanými ľuďmi. Najznámejší bol kaskadérsky tím Jackie Chana (JC stunt team) a Sammo Hunga. Všetci túžili stať sa ich súčasťou. Bola to veľká prestíž, ale zároveň sa tam dbalo na bezpečnosť. Jackie Chan o tom neskôr nakrútil aj samostatný dokument „My Stunts“, kde rozoberá všetky bezpečnostné a filmárske techniky pri svojich filmoch.
Jeho akčné scény boli najmä v neskorších filmoch do detailov nacvičené a pripravené. Kým v Hollywoode sa natáčaním akčnej scény niekedy strávi iba jeden deň, niektoré akčné scény Jackie Chana, ktoré majú vo filme pár minút, sa nakrúcali niekoľko mesiacov. Bol povestný perfekcionista a niektoré kroky v choreografiách sa opakovali aj stokrát, kým s nimi bol spokojný. V niektorých filmoch zápasí s protivníkom, ale keď si človek film spomalí, zistí že postava protivníka je hraná niekoľkými kaskadérmi. Častokrát už nevládali a museli sa medzi sebou striedať, aby stíhali tempu Jackie Chana. Ako príklad uvediem jeden kop z bojovej scény z filmu Who am I, kde vyhodí drevené topánku do vzduchu a potom ju otočkou odkopne. Iba tento jeden kop nakrúcali tri dni stále dokola, až kým sa mu nepodaril tak, že s ním bol spokojný.
Lenže kaskadéri si zlepšujúce sa podmienky dlho neužili, v deväťdesiatych rokoch sa situácia začala zhoršovať. V Hong Kongu nikdy nebol plne rozvinutý filmový priemysel, chýbali kvalitní režiséri a producenti, preto sa točili stále rovnaké filmy. Časom začali divákov nudiť. Taktiež sa v Hong Kongu rozbehol developerský boom, nehnuteľnosti začali zarábať viac ako nakrúcanie filmov a mnohé štúdia prišli o priestory. Úspešné filmové hviezdy odišli do Hollywoodu, kde bolo viac peňazí, alebo po roku 2000 odišli do Pekingu, kde čínsky filmový priemysel začal zažívať rýchly rozvoj s investíciami od štátu. Nastalo obdobie rýchleho úpadku. Po roku 2000 zbankrotovali aj posledné štúdiá, ktoré v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zarábali ako Hollywood. A čo sa stalo s tými kaskadérmi?
Kaskadérske tímy Jackie Chana a Samo Hunga stále existujú, majú už aj medzinárodné zloženie. Veľa z nich robí koordinátorov akčných scén v Hollywoode, alebo v Číne, alebo trénujú nové generácie kaskadérov. Napríklad bojové scény z dnes najzarábajúcejších filmoch o superhrdinoch od Marvel navrhujú aj kaskadéri z tímu Jackie Chana a Sammo Hunga. Niektoré dokonca ešte stále robí aj Sammo Hung osobne, hoci má už po sedemdesiatke. Niektorí kaskadéri taktiež robia producentov, alebo režisérov akcie, či režisérov.
Skrátka zopár kaskadérov sa uchytilo vo filmovom priemysle. Ale väčšina sa cíti zabudnutá a zradená. V mladosti nemali finančnú gramotnosť, všetky peniaze minuli a veľa im neostalo. Každý jeden film sa im v starobe pripomína a tak ich výdavky na lekárov sú vysoké. Niektorí robia taxikárov, iný majú malé obchodíky, mnohí sú nezamestnaní a samozrejme, veľa z nich sa staroby vôbec nedožilo.
V Číne žijeme už trinásť rokov a celý čas, vždy keď sme sa so ženou bavili o kúpe auta, vraveli sme si: „Čínsku značku určite NIE“. Za posledné dva roky sa to úplne obrátilo. Čínske automobilky dobehli svet, len svet o tom ešte nevie.
Odkedy bývame na čínskej dedine, stále viac sa rozprávame o kúpe auta a premýšľame už iba nad čínskymi autami. A aj vy budete už o pár rokov s veľkou pravdepodobnosťou jazdiť na čínskych autách tiež.
Všetko sa obrátilo
Zmenu postoja k čínskym autám som nemal len ja, rozmaznaný Európan, ale aj Číňania. Pred pár týždňami bol v Číne prvýkrát po troch pandemických rokoch aj môj klient. A prvé, čo ho zaskočilo ako obrovská zmena za tie tri roky, bolo neuveriteľne veľa nových čínskych áut na uliciach. Kým pred pandémiou boli čínske autá hlavne vo veľkých mestách stále v menšine, dnes sa ten pomer výrazne obrátil.
Na malomestách bolo vždy viac čínskych áut, ale človek videl aj zahraničné. Dnes ich moc nie je vidieť. Ak áno, tak staršie modely, ktoré ľudia majú už roky, napríklad rôzne Volkswageny, tých je tu stále strašne veľa.
Najviac bijúce do očí je to, že tie čínske autá, ktoré behajú teraz po čínskych mestách, sú už krásne, luxusné a na prvý pohľad dobré autá, žiadne lacné napodobeniny ako pred pár rokmi. Ja som za posledné dva roky najazdil po Číne takmer dvadsať tisíc kilometrov a všetko v čínskom aute. Môžem vám povedať, že naň bolo úplné spoľahnutie, hoci cesty, ktoré sme si občas vyberali, neboli ani len cesty.
Čo je to za auto, na ktorom jazdíme, koľko stojí, s akými autami je na Slovensku porovnateľné? Všetko vám poviem, ale najprv zopár zaujímavostí.
Zmenu postoja k čínskym autám som nezažil len ja a Číňania, ale zjavne aj ľudia inde na svete. Minulý rok totiž Čína vyviezla viac áut ako Nemecko, kráľ automobilového priemyslu. Dnes je Čína druhým najväčším exportérom áut, tento rok pravdepodobne predbehne aj Japonsko, čím sa stane najväčším exportérom áut na svete a podľa niektorých analytikov by do troch rokov mala polovica všetkých predaných automobilov na svete pochádzať z Číny. Čo je veľká zmena pre krajinu, ktorej automobily mali dekády povesť nekvalitných, zlých a nebezpečných. A to až do takej miery, že ani samotní Číňania ich nechceli. Ako sa im to podarilo zmeniť?
Za všetkým sú elektromobily
Čínska vláda si už pred viac ako dvadsiatimi rokmi uvedomila, že v spaľovacích motoroch svet nikdy nedobehne. V roku 2001, kým zvyšok sveta na elektromobiloch ešte stále spal, Čína povýšila ich vývoj na prioritu pre budúci ekonomický rozvoj a začali s masívnymi investíciami do vývoja áut, vývoja akumulátorov, ako aj zabezpečením kritických surovín pre výrobu batérií.
Od roku 2009 začali platiť dotácie od vlády pre výrobcov a aj kupcov elektromobilov, na ktoré Čína vynaložila dokopy za trinásť rokov v prepočte takmer dvadsať miliárd eur. Tým sa cena elektromobilov dostala na úroveň áut so spaľovacím motorom, ba niekde aj nižšie.
No dôvodov na kúpu elektrického auta bolo v Čine viac. V čínskych mestách platia prísne regulácie ohľadom vlastníctva áut a poznávacích značiek, napríklad v Šanghaji stojí SPZ pre auto desať tisíc eur, v Pekingu sa dá získať len lotériou a aj tak môže vlastník jazdiť po uliciach iba niektoré dni v týždni. Tieto pravidlá neplatia pre elektromobily, čo je neuveriteľná konkurenčná výhoda.
V mestách sú vybudované rozsiahle siete dobíjacích staníc, každé parkovisko má minimálne 30 % miest s nabíjaním, takže jazdenie v mestách s elektromobilom je jednoduché a aj lacnejšie. Ak niekto ponúka služby ako šofér, napríklad cez Didi, čo je čínsky ekvivalent Uberu, musí vlastniť elektromobil.
Pre výrobcov zase platí systém kreditu - ak predávajú elektrické autá, majú kladný kredit, za spaľovacie motory záporný. Tým sú automobilky motivované mať v ponuke aj elektrické autá. Ak nemajú dostatok kladného kreditu, musia ho odkúpiť od iných automobiliek, čo sa premieta do nákladov na výrobu spaľovacieho motora a tým aj na cene.
Vďaka tomuto inkubačnému času sa trh naučil kupovať elektrické autá a zároveň výrobcovia dokázali zvyšovaním objemu výroby udržať ceny aj po skončení vládnych dotácií na nízkej úrovni a neustále ich znižujú.
Elektromobily vybudovali cestu aj spaľovacím motorom
Na elektrických autách sa čínske automobilky vyrástli a časom sa naučili vyrábať kvalitné a bezpečné autá, ktoré bez problémov konkurujú svetovým výrobcom. Ale vývoj neostal len pri elektromobiloch, paralelne automobilky vylepšili aj vývoj a výrobu áut so spaľovacími motormi. Čínske automobilky taktiež výrazne zapracovali na softwarovej a senzorovej výbave áut, v čom popravde európske automobilky nechali roky za sebou.
Čína dnes bezkonkurenčne dominuje dodávateľskej sieti pri výrobe batérií. Takmer všetky články výrobného reťazca akumulátorov pre akékoľvek auto na svete je závislé na Číne. Čína taktiež kontroluje približne 70 % svetovej zásoby surovín nevyhnutných pre výrobu akumulátorov. V roku 2022 sa predalo vo svete 10,5 miliónov elektrických automobilov, z toho 6,2 milióna bolo z Číny. To znamená, že každé štvrté predané auto bolo čínske.
V elektromobiloch zvyšné krajiny Čínu už nedobehnú. Lenže problém je že Čína predbieha svet už aj v spaľovacích motoroch. A to tak že v prvej polovici roka 2022 sa doviezlo viac áut z Číny do Nemecka, než Nemecko vyviezlo von. To nie je moc dobrá správa ani pre nemeckú, ani slovenskú ekonomiku.
Aké auto si kúpim ja?
Skôr než vám poviem o mojich obľúbencoch, mali by sme poznať aspoň troch najväčších výrobcov áut v Číne.
Prvým je SAIC Motor, ktorí vyrábajú automobily pod značkami, ako MG (名爵), Roewe (荣威), Maxus (上汽大通) a LDV (凯捷). Okrem toho má táto firma spoločné podniky s General Motors a Volkswagenom, vyrábajú automobily pod značkami Buick (别克), Chevrolet (雪佛兰), Volkswagen (大众) a Škoda (斯柯达).
Druhý najväčší výrobca FAW Group (一汽集团) vyrába automobily pod značkami ako Hongqi (红旗), na tejto značke jazdí čínsky prezident a celá politická špička, ďalej Bestune (奔腾) a FAW (一汽).
Tretí najväčší výrobca Dongfeng Motor Corporation vyrába automobily pod značkami Dongfeng (东风) - to je dostupné už aj na Slovensku, ďalej Fengshen (风神) a Venucia (启辰). Okrem toho má spoločnosť spoločné podniky s Nissanom, Hondou a Kia-ou.
Auto na ktorm jazdíme my s kamarátom nepatrí ani pod jednu z týchto menovaných automobiliek. Je to značka Haval a vyrába ju spoločnosť Great Wall Motors (长城汽车), čo je najväčší výrobca SUV v Číne, zameriavajú sa na elektrické a hybridné SUV.
Naše auto, model H9, má spalovací dvojliter, je to prémiové terénne SUV s jednoliatou konštrukciou, pohonom na všetky štyri, plnou automatikou a ôsmimi prevodmi, spotreba je 9,6L, výkon 224 koní. U nás sú porovnateľné autá napríklad Range Rover Sport, BMW X5, alebo Mercedes-Benz GLE, tie stoja medzi 80 až 150 000 €, čínsky Haval H9 v plnej výbave s dvoma rezervami stojí 35 000 € za päťmiestne auto a 40 000 € za sedemmiestne auto. Za rok a pol, čo ho môj kamarát vlastní, už najazdil 95 000 kilometrov a stále je krásne tiché a plne spoľahlivé aj vo veľmi náročnom teréne.
Môj kamarát je outdoorový vodca a do neprístupného terénu chodí každý mesiac, ja nie. Na niektoré cesty, kam nejdeme spolu si preto občas požičiavam aj nižšiu radu SUV áut značky Haval. Napríklad model Haval Fešák - Kugou, čo je to klasické SUV s pohonom na všetky štyri, plnou automatikou, motorom 1,5T, spotrebou 8L a so siedmimi prevodmi. U nás je porovnateľné s modelmi Honda CR-V, Volkswagen Tiguan, alebo Ford Escape. Tie u nás stoja od 30 do 50 000 €, zatiaľ čo čínsky Fešák v plnej výbave stojí 15 000 €.
Ale musím povedať že toto auto ma až tak nenadchlo. Na bežné cesty je super, má malú spotrebu a tichý motor, automatický pohon na všetky štyri. Ale auto mi prišlo ľahké a tenké akoby bolo z papiera, do naozaj ťažkého terénu by som sa s ním neodvážil.
Okrem áut značky Haval ma zaujali ešte dve čínske autá. Čínsky Tank, plne terénne auto ktoré prejde všetkým, len jeho nevýhoda je že má spotrebuje až 12L. Má výkon 227 koní, dvojliter, pohon na všetky štyri, jednoliatu konštrukciu a stojí od 25 000€. Dnes je dosť populárne aj medzi čínskymi influencermi.
Druhým autom je BYD Tang, čo je hybridné sedemmiestne prémiové SUV s pohonom na všetky štyri, výkonom 139 koní, 360 kW a spotrebou 6,5L za 35 000€.
Desať rokov som žil v Šanghaji a vždy som tvrdil, že auto so nikdy nekúpim. Ale po tom ako sme sa presťahovali na dedinu toto rozhodnutie prehodnocujem. Lenže kúpa auta je veľká vec, určite jedno z najdrahších rozhodnutí za život. To najdrahšie je samozrejme oženiť sa. Ešte sme sa nerozhodli, či do toho ísť. Ale ak by sme išli do kúpy auta v Číne, takmer určite to bude auto čínskej automobilky. A možno o pár rokov, ak budú aj u nás čínske autá za polovičné ceny ako tie nemecké, sa budete podobne rozhodovať aj vy. Kto vie čo budúcnosť prinesie…
Tisícročné vajcia sú jedným z najviac nepochopených jedál v čínskej kuchyni. Tieto nakladané kačacie vajíčka majú konzistenciu čiernej, alebo žltej želatíny a veľmi špecifický zápach fermentovaných potravín, čo ich robí čínskou delikatesou, ktorej sa väčšina ľudí, čo príde po prvýkrát do Číny, bojí. Ani medzi Číňanmi nie sú celoplošne obľúbené. Buď ich milujú, alebo nenávidia. Je to presne ten druh jedla, u ktorého nenájdete nič medzitým. Ja patrím do prvej kategórie ľudí. Tisícročné vajcia milujem a vždy ma veľmi zaujímal proces ich výroby. Roky som skúšal nájsť, kde by sa to dalo vidieť. Neúspešne. Až doteraz.
Tisícročné vajcia sa jedia po celej Číne. Nie je to drahé jedlo, jedno vajíčko sa predáva za dva až tri yuany (0,2-0,3€) a dajú sa nájsť na každom trhu. Niekde sa predávajú už očistené od hliny, do ktorej sa balia počas prípravy, inde sa predávajú aj s ňou. Na trhoch som sa pravidelne pýtal predajcov, odkiaľ majú tieto vajíčka, hľadal som nejakého menšieho remeselného výrobcu, ku ktorému by som mohol ísť nakrúcať, ale vždy som dostal tú istú odpoveď. Väčšina tisícročných vajec, čo sa v Číne predáva, je od veľkovýrobcov. Dá sa to spoznať aj podľa toho, že škrupina z blata, v ktorej sú vajíčka obalené, je vždy krásne uhladená a na prvý pohľad je vidieť, že ju robil stroj a nie človek.
Tisícročné vajíčka z domácej výroby vs z veľkovýroby
Tento rok sme s kamarátom Dahuom vyrazili do provincie Sečuán, kde sa vyrába najviac tisícročných vajec v celej Číne. Avšak cieľ našej cesty bol na začiatku úplne iný. Vyrazili sme do Sečuánu, lebo akurát dorastal mladý bambus. Chceli sme nakrútiť ako ho s dedinčanmi zbieram, čo sa nám aj podarilo, a potom sme sa vybrali do bambusového lesa, kde sme ho počas stanovačky uvarili na niekoľko spôsobov. Najmladší bambus sme opiekli nad ohňom v šupke ako špekačky a rovno zjedli. Trochu starší a hrubší bambus sme ošúpali a dali do tlakového hrnca spolu s klobásou a rôznymi prísadami. Potom sme ho jedli s ryžou.
Bambusový lesStanovačka v bambusovom lese a nákup bambusu pri ceste
Natáčali sme v okolí mesta Qionglai, kde sú krásne dedinky, vysoká hustota obyvateľstva ale aj veľa bambusových lesov. Cestovali sme autom, za volantom sa vždy striedame. Tentokrát šoféroval on a ja som z okna pozoroval okolie. Zrazu som zbadal niečo, čo okamžite upútalo moju pozornosť. Malé kaderníctvo, pred ktorým boli debničky plné ešte stále obalených tisícročných vajec. Každé bolo úplne iné. Malé, veľké, guľaté, oválne… Zo všetkých trčali ryžové šupky a na prvý pohľad bolo vidieť, že to nie sú vajíčka od veľkovýrobcov, ale ručná výroba. Veď to nebol ani len obchod, ale kaderníctvo! Viac znamení som už dostať nemohol. Hneď sme zastavili.
Ono kaderníctvo
Majitelia kaderníctva boli asi päťdesiatroční manželia. Ich obchodík bol pre nich všetkým. Spálňou, kaderníctvom, kde strihal manžel, a obchodom, kde manželka predávala domáce tisícročné vajcia. Mal som pravdu, konečne som našiel domácu výrobu nakladaných vajec. Boli neuveriteľne milí a ochotní. Opýtali sme sa ich, či si môžeme nakrútiť výrobu tisícročných vajec a oni s nadšením súhlasili. Dohodli sme si termín, kedy zavolajú majstra a rozlúčili sme sa.
Aby sme sa spriatelili, kamarát sa aj nechal rovno ostrihať. V zrkadle sú vidieť debničky s vajíčkami.
Druhý deň sme najprv išli k nim domov, pozrieť sa na chov kačíc. Hydine nechali svoj starý dedinský dom, ktorý mal veľký dvor a bol rovno pri rieke. Žili v ňom stovky kačíc a sliepok. Popravde vtáky ten dom úplne zničili, všade bol hydinový smrad, ale na druhej strane bolo vidieť, že vtáky si dvojposchodový dom s veľkým dvorom užívajú. Manželia tam chodili dvakrát do dňa nakŕmiť ich kukuricou a po jedle mali kačice voľný prístup k rieke, kde trávili celé dni.
Hydinová domácnosť
Pre nás s Dahuaom však bola jedna vec šokujúca. Spolu s hydinou v tom dome stále žila stará matka onoho muža. Mala skvelú kondičku, bola veľmi zhovorčivá, ale neviem, či to v hlave mala stále v poriadku. Neustále niečo rozprávala do vetra. Miestni ľudia moc neovládajú štandardnú čínštinu, rozprávajú sečuánskym dialektom, takže som vôbec nerozumel, čo hovorí.
Manželia čínsky tiež nevedeli, ale aspoň sa snažili a môj kamarát, ktorý je celkom zbehlý v dialektoch, im rozumel. Ja som rozumel iba pani manželke, manželovi len tak tak. Starej mame sme však nerozumeli ani jeden, ale jej to nevadilo a neustále s nami konverzovala. No jej životný priestor bol strašný. Popravde ani životný priestor manželov by bol pre väčšinu Európanov neprijateľný, v ich kaderníctve mali malú miestnosť, v ktorej bola posteľ, záchod a plynový varič. Všetko na jednom malom mieste. V miestnosti sa nedalo ani poriadne postaviť, posteľ zaberala väčšinu plochy. No manželia neboli chudobní, v meste mali dva nové pekné byty v paneláku, ale im sa lepšie žilo v stiesnených podmienkach na dedine. Mali tu svoje podnikanie a komunitu. A komunita je špeciálne v Sečuáne veľmi dôležitá.
U domácich sme aj zbierali mladý bambus
Je to dané aj podnebím a spôsobom života ľudí v tejto provincii. V prvom rade, v tejto oblasti je neuveriteľné teplo a vlhko. Vo vnútorných priestoroch sa nedá vydržať. Zároveň je táto oblasť veľmi husto obývaná, myslím, že je tu najväčšia hustota obyvateľstva vidieka v celej Číne. Ľudia sú zvyknutí žiť a tráviť celé dni na ulici. Na ulici podnikajú, každý tu niečo predáva. Na ulici hrajú karty, mahjong, alebo iné hazardné hry, čo vyplní väčšinu ich dňa. Na ulici aj jedia, doma moc nevaria, väčšina ľudí chodí jesť do vývarovní a reštaurácii. Jedlo je tu aj neuveriteľne lacné, my sme si s kamarátom väčšinou dali tri jedná v miestnej vývarovni a platili sme vždy okolo štyroch eur (cca 30 RMB za tri jedlá). Ryža je k jedlu zadarmo a bez obmedzenia.
Večera pre dvoch nás stále bežne menej ako 5€
Skrátka ľudia v Sečuáne, špeciálne v tejto oblasti, chodia domov iba prespať. A preto ich domácnosti často bývajú katastrofálne. Samozrejme, nie všetci ľudia takto bývajú. Aj tu sa nájdu ľudia, ktorí na svoje domy dbajú a starajú sa o ne. No v porovnaní napríklad s vidiekom, kde žijem teraz, je ich percentuálne oveľa menej. Z bývania týchto manželov som tak nebol šokovaný len ja, ale aj môj kamarát.
Z ich rodinného domu, kde bývala hydina, sme sa vrátili do kaderníctva. Krátko na to prišiel majster s asistentkou. Zrejme to bola jeho manželka. Majitelia kaderníctva im pripravili približne dvesto vajec a začali s výrobou. Samotný proces výroby je veľmi jednoduchý, surové vajcia sa obalia do špeciálnej hliny zmiešanej s ryžovými šupkami a potom sa nechajú zrieť tri týždne, až niekoľko mesiacov. Tajomstvo výroby spočíva v tom blate, ktoré spúšťa chemický proces potrebný na premenu surových vajec, na tisícročné želatínové vajcia.
Toto fermentačné blato sa vyrába zmiešaním hliny s vodou a následným dochucovaním koreninami. Zvykne sa pridávať zázvor, škorica, aníz, pomarančové šupky, sečuánske korenie a iné. Najdôležitejšou prísadou, ktorá sa pridáva na záver, je prášková sóda, soľ a vápno. Sóda a vápno reagujú s vodou, čím vzniká hydroxid sodný, známy ako lúh. Je to rovnaká látka, aká sa používa na konzervovanie rýb a olív. Vajíčka sa potom obaľujú do tejto blatovej zmesi, čím sa im odoprie prístup kyslíka. Ryžové šupky v blate vajíčka od seba navzájom oddelia, inak by sa blato zlepilo. Hydroxid sodný začne proces rozkladu bielkovín, ktoré sa viažu na vodu, čím vzniká želé. Celý proces trvá minimálne tri týždne, u niektorých výrobcov aj tri mesiace. Závisí, aká silná je zmes Hydroxidu sodného a či sa vyrábajú žlté, alebo čierne vajcia. Keď sú vajíčka hotové môžu sa po očistení a ošúpaní rovno konzumovať, nie je treba ich variť.
Vajíčka u manželov boli krásne žlté, až zlaté, no väčšina ľudí pozná tisícročné vajcia ako čierne. Túto čiernu farbu vytvára Maillardova reakcia, čo je rovnaká reakcia, ktorá spôsobuje do hneda upečenú slaninku, alebo opečený chlieb. Táto reakcia sa zrýchľuje v prostredí s vysokým pH. Dá sa oddialiť oslabením Hydroxidu sodného, vďaka čomu vajcia ostanú dlhšie žlté. Ale každé žlté vajce sa časom premení na čierne, tento proces sa dá iba spomaliť. Zastaviť sa dá len tak, že vajce rýchlo zjeme.
Vajíčka od manželov boli krásne žlté.Ale všetky žlté vajíčka časom sčernajú. Takto sa zmenili po tom, ako boli u nás o týždeň dlhšie v blate.
U veľkovýrobcov sa tisícročné vajcia väčšinou vyrábajú čierne, no domáca výroba má zase väčšinou žlté vajíčka. Pri domácej výrobe sa totiž vajíčka konzumujú rýchlejšie, zatiaľ čo pri veľkovýrobe musia byť v surovom stave dlhšie.
Presné zloženie blata nám majster prezradil nechcel, bolo to rodinné tajomstvo a zároveň jeho jediné živobytie. Za obalenie jedného vajíčka účtuje 0,5 yuanu (0,06€), ale keďže títo manželia majú stovky vajíčok každý týždeň, majú zľavu. Platia iba 0,3 yuanu za vajce (0,04€). Obaliť jedno vajíčko majstrovi trvalo tri sekundy, počítal som to. Mne to trvalo približne dvadsať sekúnd, nechali ma, nech si to vyskúšam.
No rýchlo ma zase aj vyhnali, lebo čas sú peniaze a oni sa ponáhľali za ďalším klientom. Lebo na otázku, či sme ich prvý zákazník mi odpovedal:
„Ak by toto bol náš prvý kšeft, veľmi rýchlo by sme pomreli od hladu.“
O dve hodiny boli všetky vajíčka obalené a už ich nebolo.
Tisícročné vajcia majú u nás nechvaľnú povesť, že sú plné olova. To bola kedysi na západe aj pravda. Keď sa tisícročné vajcia vyvážali do sveta, na zastavenie nadmerného kvasenia a udržanie žĺtka v tekutom stave sa do zmesi pridával aj oxid olovnatý. Dnes sa však už nepoužíva a olova sa vo vajíčkach báť nemusíme.
Myslím že aj na Slovensku niektoré čínske reštaurácie majú tisícročné vajcia, i keď väčšinou nie sú vedené na jedálničku a je treba si ich vypýtať. Skúste to niekedy, po čínsky sa volajú pchitan (皮蛋), a napíšte mi, či vám chutili.
Ako sa vlastne jedia? Môžu sa samozrejme jesť aj rovno po ošúpaní, ja osobne mám ale rád, ak sú pridané do receptov. Najbežnejší je uhorkový šalát s tisícročnými vajciami. To je veľmi jednoduchý recept. Nakrájaná uhorka a nakrájané vajíčka sa oblejú zmesou čili, sezamového oleja, fermentovaných bôbov a rôznych korenín. Túto zálievku robí každá reštaurácia trochu inak. Druhý recept sú na drobno nakrájané vajíčka, ktoré sa používajú spolu so sójovou omáčkou a ďalšími koreninami ako zálievka na hodvábne tofu. Toto je jemný šanghajský recept. Naopak veľmi výrazný recept z provincie Hunan sú vajíčka nadrvené do pasty spoločne s opečenými štipľavými zelenými paprikami. Táto zmes sa tiež ďalej dochucuje a potom sa pridáva na ryžu. Toto jedlo zvykne chutiť aj ľuďom, čo tisícročné vajcia moc nejedia. No je pekelne ohnivé, tak ako všetko v Hunane. V neposlednom rade sa tisícročné vajcia pridávajú do jemnej ryžovej kaše, čo z nevýrazného jedla hneď spraví delikatesu.
Matka jednej našej známej sa vybrala na dovolenku do Európy. Opýtali sme sa jej, či sa mama teší a kam všade pôjde. Má nejaký zájazd, alebo si ide len tak pocestovať?
„Kam ide a čo tam bude robiť pre ňu nie je dôležité. Dôležité je, aby si spravila pekné fotky." odpovedala.
Cestovanie a cestovný ruch sa posledné roky v Číne dosť vyvíja. Najprv Číňania necestovali takmer vôbec. Potom začali cestovať všetci naraz a dôležité bolo vidieť tie najznámejšie destinácie. Tie sa utopili v davoch. Neskôr sa cestovanie premenilo na synonymum nakupovania. Ak niekam Číňania išli, míňali peniaze. Z tohoto obdobia mali najväčšiu radosť európske destinácie. Ale to sa tiež už skončilo. Dnes pre Číňanov cestovanie znamená robenie si fotografií.
Aj v našej dedinke, odkedy spojazdnili diaľnicu, pribudlo minimálne desať fotografických štúdií, ktoré turistom prenajímajú kroje a potom s nimi fotograf chodí po mestečku a robí portréty. Aj mňa moji známy lámu, aby sme spolu jedno také štúdio otvorili, podľa nich ako cudzinec budem mať hneď veľkú klientelu. Ale ja mám k tomuto cestovateľskému fotografovaniu komplikovaný vzťah: aj to mám, aj to nemám rád.
V Číne majú ľudia veľmi málo dovolenky, na cestovanie ešte menej času. Počas cestovania teda chcú niečo robiť. Čo? Fotografovanie je ideálnou odpoveďou, lebo je to niečo iné, niečo svieže, a zároveň je to krásna spomienka, pri ktorej sa môže tešiť na tú ďalšiu krátku dovolenku. (Na bezcieľne nakupovanie, ako pred pandémiou už dnes nie sú peniaze)
Ja to plne chápem, aj ja na cestách rád fotím. Lenže veľa ľudí dnes zaujíma len fotografovanie, okolie sa pre nich stáva pozadím a vôbec ich nezajíma, že tam bývajú skutoční ľudia. Tento štýl cestovania niekedy stavia sklenenú stenu medzi realitu a ľudí. Turisti pozerajú na svet ako na výkladnú skriňu, či maľbu na plátne. Peniaze míňajú iba na fotky, inde nie, miestnym tak ostávajú prázdne ruky. V neposlednom rade, nebola by to Čína, keby všetko nebolo privedené do obrovských rozmerov. Ak sa niektorá destinácia stane populárna pre pekné fotky, na nič iné tam už priestor neostane. Celé mestá sa premenia na umelé sety a prichádzajú o dušu. Jedným z príkladov je Luoyang. Mesto, ktoré by mohlo byť synonymom pre môj rozporuplný vzťah k tomuto štýlu cestovania.
Luoyang je historicky veľmi významné mesto. Patrí medzi takzvané štyri hlavné mesta Číny, čiže mestá, ktoré boli dlhodobo významnými hlavnými mestami. Peking, Xi’an, Nanking a Luoyang. Najslávnejšie klasické čínske literárne dielo, Sen o červenom pavilóne sa odohráva v Luoyangu. Luoyang bol hlavným mestom Číny už počas dynastie Zhou v ôsmom až tretom storočí pred Kristom, neskôr počas východnej dynastie Han v prvom až treťom storočí, a nakoniec za dynastie východných Wei v štvrtom až šiestom storočí.
Mnohí veria že toto mesto dokonca navštívil aj Marco Polo. Teda mnohí ľudia na západe, Číňania neveria že Marco Polo bol v Číne. Dve hodiny od Luoyangu sa nachádza slávny Chrám Šaolin a posvätné hory Songshan. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bol Luoyang jedným z najvýznamnejších industriálnych miest v Číne, centrom rozvoja ťažkého priemyslu, najmä zlievarenstva, strojárstva a chemického priemyslu. Dodnes sa v Luoyangu vyrába veľa elektroniky, automobilov, ale aj potravín. Na základe takto veľkolepého „životopisu“ som mal od Luoyangu veľké očakávania.
Turistický Luoyang-
My sme sem neprišli za históriou, ani za horami, ale pre ten priemysel. Sprevádzal som klienta, ktorého tovar sa tu vyrába a išli sme obzrieť niekoľko tovární. Ako sme prechádzali mestom, prvé čo nás šokovalo bolo, že Luoyang je dnes jedno obrovské sídlisko. Toto mesto vyzeralo ako Petržalka, v ktorej býva takmer 7 miliónov ľudí. Skrátka bolo to strašne škaredé mesto. Bolo aj veľmi zanedbané, oproti mnohým čínskym mestám vyzeralo až zaostalé. To sa dnes v Číne pri takto veľkých mestách vidí málokedy.
Len pre porovnanie, naša predchádzajúca zastávka bolo len o trochu (2 milióny) väčšie mesto Qingdao. Qingdao je prenádherné mesto. Centrum plné moderných mrakodrapov, ale s príjemným starým mestom a malou domčekovou zástavbou. Má krásne pláže, kam sa ľudia chodia prechádzať a občas aj kúpať, i keď teraz na to bola ešte zima. Všade sú tu krásne reštaurácie, bary a iné podniky. Išli sme na túru pri pobreží a bol bola tam vybudovaná príjemná promenáda s výhľadom na more, plná kvetov. Neboli tu takmer žiadni ľudia, iba kde tu si nejaké slečny robili fotky. Qingdao je ako mesto z výkladnej skrine, veď nie nadarmo sme sa s Liyou ešte dávnejšie pohrávali s myšlienkou ísť tam žiť. O to väčší šok bol Luoyang.
Qingdao
Mnohé továrne v Luoyangu sú stále na okraji mesta. Zlievarne a chemický priemysel boli síce vysťahované preč z miest, čo je dobre, ale obrobní, kováční a montovní tu stále ostalo veľmi veľa. Celé mesto pôsobí dosť industriálne. Na obed nás zobrali do jednej záhradnej reštaurácie, na ktorú boli miestni veľmi pyšní. Varili skvele, sedeli sme pod čerešňovým stromom, ale bola to taká malá, trošku zostarnutá záhradná stavba, uprostred škaredej štvrte. Bolo až trochu smutné, že toto pre nich nahradzovalo prírodu. I keď je pravda že v okolí mesta sú krásne hory, ak by človek chcel ujsť do prírody, možnosti tu sú. Minimálne pre Číňanov, cudzinci majú to hôr vstup zakázaný, lebo tam sú vojenské základne.
Industriálny Luoyang
Po obede sme pracovné povinnosti ukončili, továrne a tovar sme skontrolovali, rozhodli sme sa teda prejsť do starého mesta. Boli sme zvedaví a dúfali sme, že nás poteší. Ale ani to nás nenadchlo. Celá hlavná ulica bola rozbúraná a zanedbaná. Boli tu stánky s jedlom, aj s rôznymi špecialitami, napríklad škorpiónmi, ktorí tu žijú, boli tu aj historické stavby, ale všetko bolo vo veľmi zlom stave. Až na jednu časť, ktorá bola pekne zrekonštruovaná, ale za to bola dokončená zatiaľ len tretina. Človek by ju prešiel za desať minúť, ak by chcel. No niečím bolo mesto Luoyang predsalen výnimočné.
Miestne "pochúťky"
Luoyang celý svoj turizmus postavil na fotografii. Ako jedno z najstarších miest v Číne, a mesto ktoré bolo dejiskom historického veľdiela Sen o červenom pavilóne, sa Luoyang stalo centrom klasických čínskych odevov, aké sa nosili na cisárskom dvore, a v ktorých sa dnes fotia turistiky. Bola tu jedna požičovňa za druhou, jedno fotografické štúdium za druhým…
Chceli sme ísť do reštaurácie, ale žiadne tam neboli. Všetko bolo premenené na požičovne kostýmov. Neboli ich desiatky, boli ich stovky! Ba možno tisíce. To množstvo bolo úplne šokujúce. Všade boli najmä ženy, i keď kde tu aj muži, oblečené v šatoch od výmyslu Číny. Fotografi ich buď akurát fotili, alebo postávali na rohu ako predajcovia zeleniny, aj so svojou drahou fototechnikou, a čakali kedy ich niekto osloví a oni budú mať ďalší kšeft. Bolo to niečo neuveriteľné, pripomínalo mi to rušnú vlakovú stanicu, kde ale nie sú pasažieri, len fotografi a modelky. Väčšina z nich boli mladé dievčatá, no nebolo výnimka natrafiť aj na panie v rokoch, či dokonca rovno na babky oblečené v krojoch.
Prišli sme sem akurát v správnu dobu, počas západu slnka, a tak aj ja som fotil, kam som len dovidel. Popravde spraviť pekné fotky bolo veľmi jednoduché. Všade boli už pripravené modelky, ktoré asistenti pekne nasvecovali. Mne stačilo postaviť sa za fotografa a ukradnúť si jednu fotku pre mňa. A vám tak môžem sprostredkovať atmosféru tohoto rozporuplné ho mesta. Berie to dušu historicky významného mesta, tým že ho zjednodušilo na pozadie pre pekné fotky, alebo to vkladá dušu mestu, ktoré by inak bolo iba jedno škaredé industriálne sídlisko? Čo myslíte?
