Viac než desať rokov pracujem aj ako prekladateľ a tlmočník. A desať rokov sa ma ľudia dookola pýtajú, či sa nebojím, že prídem o prácu; že ma nahradí robot/AI/Google a iné. Vždy som tvrdil, že táto budúcnosť je ešte ďaleko. A možno sa k nej ani nikdy nedostaneme. Dnes si myslím, že ten moment možno už prišiel. Ale z iného dôvodu, než si myslíte…

Pred pár dňami som dopozeral nový film od režiséra Guy Ritchie - "The Convenant". Film sleduje osud afganského tlmočníka, ktorý pomáhal americkej armáde počas konfliktu na Blízkom Východe. Film bol fajn, hraje tam jeden z mojich obľúbených hercov, ale nepíšem vám to preto, lebo chcem písať recenziu filmu. Píšem to kvôli jednej konverzácii, ktorá vo filme prebehla a pre náš ďalší príbeh je dôležitá.

Film má dvoch hlavných hrdinov. Amerického seržanta a onoho tlmočníka, ktorý predtým slúžil v armáde, no taktiež obchodoval s heroínom a jeho brat pracoval pre Taliban. Skrátka veľmi dobre poznal ako funguje Afganistan, Taliban a všetko okolo.

V jednej scéne seržant vypočúval talibanského špeha ohľadne základní, kde sa montujú výbušniny. Podplatili ho, ale zved aj tak nedodal odpoveď. Miesto toho začal behať okolo horúcej kaše, hovoril o tom, že nič nevie, a aké je to ťažké nájsť informácie. Náš hlavný hrdina tlmočník nepreložil ani slovo z toho, čo zved vravel. Miesto toho povedal:

"Chce viac peňazí."

Americkému seržantovi sa na začiatku tieto "preklady" nepáčili a tlmočníkovi povedal:

"Tvoja práce je mi prekladať!"

(ang: "translate")

Tlmočník mu odpovedal:

"Nie! Moja práce je tlmočiť."

(ang: „interpret")

Neviem či v slovenčine je ten rozdiel tak viditeľný, ako v angličtine. No tlmočník a prekladateľ sú dve úplne odlišné zamestnania! Áno, obe vyžadujú znalosť jazyka, ale tlmočník musí poznať aj kultúrne prostredie a musí vedieť čítať medzi riadkami. Mal by vedieť vyjednávať. Za to má relatívnu voľnosť v preklade. Prekladateľ by naopak mal vedieť dobre písať a formovať vety, mal by sa vedieť zrozumiteľne a ideálne aj štylisticky zaujímavo vyjadrovať. Mal by poznať gramatiku.

Ja som hlavne tlmočník (aj preto že moja gramatika je príšerná). Pri práci často neprekladám od slova do slova, namiesto toho poviem klientovi, prečo to a ono daný človek hovorí, čo tým chce dosiahnuť, a ako sa dostaneme k žiadanému výsledku. Je na mne, čo preložím doslovne, a kde naopak vysvetlím význam medzi riadkami. Niekedy s prekladom počkám, a najprv sa pustím do malej konverzácie, aby som si bol istý, či si naozaj rozumieme aj veci, ktoré vypovedané neboli. Moji klienti plne dôverujú môjmu úsudku, bez toho by som nemohol robiť to, čo robím. Samozrejme tento druh práce sprevádzajú aj rôzne vtipné a bizarné príbehy, tie som ale už napísal v mojej knihe. Tu sa im venovať nebudem, lebo náš príbeh je o niečom inom. Inak moja kniha už vyšla aj v češtine a taktiež bola zaradená medzi najkrajšie knihy Slovenska.

Skôr než budeme pokračovať, prvú časť odpovede na otázku či ma nahradí strojový preklad vám poviem hneď. Tlmočníkov nenahradí! Práca tlmočníka si vyžaduje obrovskú znalosť kontextu, empatiu, ba niekedy aj kreativitu a odvahu (uvidíte na príklade príbehu, ktorý je na záver článku). Aj keby to umelá inteligencia bola schopná napodobniť, oveľa dlhšie bude trvať, kým jej ľudia budú dôverovať natoľko, aby jej dali takú moc. Ale podľa mňa sa v tom aj tak nikdy plne nevyrovná ľuďom. No nahradí umelá inteligencia prekladateľov?

Preložil som jednu knihu a nespočetne rôznych dokumentov. Dnes sa už prekladom nevenujem, ale viem, čo táto práca odnáša. Je to ťažká práca. A umelá inteligencia, ani žiadny strojový preklad to ešte nespraví tak dobre, ako kvalitný prekladateľ, hoci už je to veľmi blízko. Avšak aj napriek tomu, že strojový preklad tam ešte nie je, bojím sa že prekladateľov nahradí už teraz. Prečo?

V našej firme Vydavateľstvo Rak sme pred pár rokmi spustili prekladovú edíciu kníh Minora. Dve knihy už vyšli, a dve vychádzajú budúci mesiac (jún 2023). Pri preklade týchto štyroch kníh sme vyskúšali šesť, alebo sedem prekladateľov. Úprimne vám poviem, ďalšiu prekladovú knihu už asi robiť nebudeme. Naša skúsenosť je (na zopár výnimiek) strašná. Napríklad jeden prekladateľ mal text tristo-stranovej knihy rok u seba doma. Keď po roku prišiel termín odovzdania, opýtali sme sa ho, kedy bude text hotový. Odpísal že má pripravených desať strán! Desať strán z tristo po roku práce! Nebol to žiadny „párty-študent“, ale prekladateľ na plný úväzok s referenciami. Potom sme našli prekladateľa, ktorý celú knihu dal preložiť svojim študentom a ani to po nich zjavne neprečítal. Keď sme sa snažili dohľadať cestu k niektorým úplne absurdným prekladom, ktoré sme dostali, podarilo sa nám ich zreplikovať kombináciou Google translate a webstránky slovnik.sk. Tieto nástroje používa prekladateľ, ktorý má na svojom konte už niekoľko vydaných kníh! Nepochopiteľné ako mu to v iných vydavateľstvách prechádza, lebo z našej skúsenosti bol tejto text za hranicou zrozumiteľnosti. Ďalší prekladateľ v období, keď nadišiel čas odovzdania, prestal odpovedať na maily a nedvíhal telefonáty. Keď už sme sa veľmi nahnevali, ako odpoveď sme dostali vyčerpávajúci zoznam výhovoriek, prečo ešte nemohol začať pracovať. Toto sú perličky, ale žiaľ je bežný štandard na Slovensku, že odovzdaný preklad je nedorobený text, ktorému sa nedá rozumieť a je plný gramatických chýb. Takže moja odpoveď na našu otázku je:

„Nie je to umelá inteligencia čo zabije prekladateľov. Je to ich absolútna neschopnosť a nezodpovednosť! A dobre im tak!„

Samozrejme máme aj výnimky. S jednou prekladateľkou, až na jedno zakopnutie (i keď dosť veľké) máme dobré skúsenosti (v kontexte skúseností so zvyškom). Žiaľ nájsť na Slovensku kvalitu je ako hľadať ihlu v kope sena. Namiesto ihly človek nájde lopaty hnoja výhovoriek, prečo sa to nedá.

Aj medzi tlmočníkmi sú nekvalitní ľudia. Rozdiel je v tom, že pri tlmočníkoch sa na to dá veľmi rýchlo prísť a preto ich je podľa mňa menej. Ale nájdu sa. Napríklad na jednom tlmočení v továrni bola na výrobnej linke napísaná výstraha "Nepribližovať sa! Nebezpečie úrazu!". Kolega tlmočník to preložil ako "Podrž to rukou". Keď vedúci smeny povedal svojím zamestnancom: "Až dokončíte výrobu tejto objednávky, presuňte sa na ďalšiu linku a spustite novú objednávku.„ , ten istý tlmočník to preložil ako: "Keď dokončite túto objednávku, bežte si oddýchnuť.“. Našťastie nikto o ruku neprišiel a už po pár týždňoch sa na tieto tlmočnícke perličky prišlo, kolega hneď prišiel o prácu. No pri prekladoch sa na odovzdanie čaká dlho, preložiť knihu je časovo náročnejšie, ako preložiť výstrahu na výrobnej linke. A trh je preto zaplavený príšernými prekladateľmi. Väčšinou keď už prídeme na to, že daný prekladateľ je nekvalitný, je neskoro, iného nájsť nestíhame a musíme nájsť iný spôsobo, ako knihu zachrániť. Našťastie máme dve skvelé a obetavé redaktorky, ale tie sú vždy zbytočne vyčerpané, a zlí prekladatelia majú na konte nové knihy.

Na záver sa vráťme späť k tlmočníkom. Existuje totiž ešte tretí druh. Tí, u ktorých si nie sme istí, či sú geniálni, alebo úplne šialení. Medzi nich patrí podľa mňa aj tlmočník zo spomínaného filmu, ale chcem vám povedať o inom. Natrafil som naňho vo videu na YouTube kanále Yes theory. Vydali video na tému dlhovekosti v Japonsku, ktoré bolo plné rozhovorov s miestnymi, na čo samozrejme potrebovali tlmočníka.

Ich tlmočník bol veľký vtipálek. Keď sa pri rozhovore začal nudiť, prestal tlmočiť a začal si úplne vymýšľať. Napríklad sa jedného starého pána opýtali na tajomstvo dlhého života, myslím že mal okolo deväťdesiat rokov, a on po Japonsky odpovedal:

"Každý deň trávim prácou v prírode a jem iba to, čo si vypestujem."

No tlmočník preložil:

"Každý deň sa pomilujem s mojou ženou."

Reakcia amerických youtuberov na seba nenechala dlho čakať. Tému milovania sa s manželkou začali rozvíjať s úžasom v tvári. Trvalo nejakú dobu, kým vyšiel tlmočník s pravdou von. Ale počas tohoto cieleného „nedorozumenia“ vznikla séria naozaj vtipných scén. Dá sa na to pozerať z dvoch uhlov.

Jeden je jasný. Ten tlmočník nebol veľmi spoľahlivý. No na druhej strane, on vedel, že cieľom týchto rozhovorov je zaujímavé video. A zároveň vedel, ako z nudnej témy vytvoriť vtipnú a zaujímavú scénku z ktorej bude výborné video. Proste sa na chvíľu ujal režisérskeho kresla. Výsledok prekonal očakávania, vznikol z toho úplne nový príbeh, a tak by sa dalo povedať že možno bol ten tlmočník aj geniálny. No pri obchodnom rokovaní by asi mohol byť nebezpečný.

Otázka pre vás, bol to dobrý tlmočník, alebo zlý tlmočník? Spravila by niečo takéto aj umelá inteligencia? Zaujíma ma váš názor, môžete napísať komentár pod článok, alebo mi rovno napísať odpoveďou na tento mail.

REKLAMA

Zhodou okolností moje posledné video na YouTube sponzorovala firma Vasco, ktorá vyrába cestovateľské prekladače. Ak pri vašej dovolenke nechcete dostať odpovede tipu „Každý deň sa pomilujem s manželkou“, odporúčam si pozrieť ich príručný prekladač. Okrem toho že podporuje stovky jazykov má jednu veľkú výhodu oproti mobilu, a to že má v sebe zabudovanú SIM kartu, vďaka ktorej má prekladač internet v desiatkách krajín bez aktivácie a bez poplatkov. Prekladač firmy Vasco mám doma, pred prijatím platenej spolupráce som ho otestoval a musím povedať, že predčil moje očakávania. Ak vás zaujal tiež, s kupónom „PAVEL5“ dostanete 5% zľavu na nákup.

Vasco prekladač

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 57 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Som v dedine Mengnuo na hraniciach s Mjanmarskom, kde žije menšina Dai. Práve sa tu oslavuje nový rok théravádového budhizmu. Hoci je toto oblasť plná krásnych zvykov, pestrých krojov a krásnych ľudí, život tu nie je vždy ružový.

Ako som písal v minulom maili, hneď po mojom príchode som sa pridal do skupiny zamestnancov z Inštitútu kultúrneho dedičstva mesta Baoshan, ktorý sem prišli zaznamenať oslavy Nového roka. Staral sa o nás miestny sekretár. Možno si pod tým predstavíte prísneho komunistického úradníka v Maovej uniforme. Nie. Bol to 40 ročný muž menšiny Dai, ktorý bol oblečený v zlatom kroji, na hlave mal páva, neustále rozprával, mal miernu nadváhu a vyzeral ako malý milý trpaslík z rozprávky. To nemyslím v zlom. Bol strašne milý, starostlivý, ale zároveň veľmi jednoduchý dedinčan, ktorého zaujímali viac zápasy kohútov, než kariérny postup. V skutočnosti nemal vôbec vysoké postavenie a ani žiadne politické právomoci. No staral sa o nás zodpovedne.

Prvý deň sme išli nakrúcať tradičný zber kvetov a ako sme sa vracali späť do dediny, prechádzali sme okolo novovybudovanej štvrte, ktorá však zívala prázdnotou. Začal nám o tomto projekte rozprávať. Je to vraj nový developerský projekt, ktorý postavila miestna vláda, aj on si tam kúpil byt a už sa teší, až sa tam nasťahuje. Pomôže to miestnej dedine zvýšiť kvalitu bývania, lebo veľa ľudí má iba veľmi prosté ubytovanie a táto nová domčeková zástavba im umožní bývať v lepšom. Okrem toho vláda postavila veľkú telocvičňu, ktorá bude otvorená pre všetkých, a stavia sa diaľnica, takže už čoskoro sa im rozbehne turistický ruch a oni začnú pomaly bohatnúť.

Moji spoločníci, ktorí boli tiež vládni zamestnanci, prisvedčovali a nešetrili chválou. No mne sa to celé nejak nezdalo. Táto novo postavená štvrť bola zjavne opustená, nikde nebol ani jeden robotník, a stavba stála. Ba naopak, pôsobila trochu ako zabudnutý developerský sen. Okrem toho to bolo od dediny dosť vzdialené a veľká telocvičňa bola uprostred poľa. Neviem si predstaviť kto okrem školákov tam bude chodiť. Väčšina ľudí pracuje tvrdo na poli a pohyb im naozaj nechýba. Ale nič som nepovedal, videl som, že v aute, v ktorom sme išli sa rozpráva jedna línia a nechcel som to narušiť. Už som niekoľkokrát zažil, že vládni zamestnanci majú svoje krásne bublinky, ktoré im je nerado praskať. Našťastie som okrem týchto ľudí spoznal aj zopár mladých dedinčanov, ktorí mi ukázali druhú stranu tohoto developerského sna. V skutočnosti to bola skôr nočná mora. Ale nepredbiehajme.

Prvý deň, čo som prišiel, som sa išiel prejsť po centre. Samozrejme netrvalo to dlho a niekoľko mladých ľudí na mňa začalo strieľať vodnými puškami. Bolo to také uvítanie na sviatky vody. Zarozprával som sa s nimi. Najstarší mal 32 rokov, volal sa Yao Maoxing, s ním som sa rozprával najviac. Ostatní mali do dvadsať päť rokov. Pochádzajú z tejto dediny, kde aj vyrastali a zatiaľ sa im nepodarilo opustiť ju, hoci by to zjavne všetci chceli vyskúšať. Pracujú v miestnej pobočke čínskej telekomunikačnej firmy. Platy sú tu malé, preto si privyrábajú predajom. Predávajú všetko, čo sa dá, momentálne to sú najmä vodné zbrane a nepremokavé kapsičky na cennosti, keďže tieto veci idú počas sviatkov vody na dračku. Nakoniec sme sa celkom spriatelili a strávil som s nimi dve poobedia za sebou.

Boli to dedinčania, síce inteligentní, ale bez vzdelania. Chceli by odísť do sveta a hľadať lepší život, no nemôžu. Najmä preto, že už mali rodiny, ľudia sa tu berú neuveriteľne skoro. Svadba býva už v pätnástich, aj keď podľa čínskych zákonov to nie je legálne, no mnohé zaostalejšie oblasti si stále riešia sobáše podľa vlastných tradícii, nie podľa oficiálnych zákonov. Po dvadsiatke tu už mnohí majú minimálne jedno dieťa, väčšina aj dve. Ako som sedel s nimi v stánku, predával vodné zbrane, tak som aj neustále pozoroval okoloidúcich. A naozaj, všetky maminky, ktoré vodili deti, boli vlastne tiež ešte deťmi. Deväť z desiatich mamičiek, čo okolo prešli, nemohlo mať viac ako dvadsať rokov. Aj môj nový kamarát, ktorý mal 32, mal už päťročného syna. A to mal deti ako jeden z posledných. Na druhej strane, ako mi povedal, väčšina ľudí sa rozvedie ešte pred tridsiatkou. Deti potom prenechajú starým rodičom a idú robiť niekam von do továrne.

Hoci to tu takto chodí, táto mladá partia sú uvedomovala, že si ľudia vlastne sami kopú pascu. Yao Maoxing by si veľmi chcel doplniť vzdelanie, má skončenú iba základnú školu, podobne ako väčšina jeho rovesníkov. Ale od mladosti musí zarábať aby uživil rodinu. Má šťastie, že oni si so ženou aspoň stále dobre rozumejú.

Keď sme večer zavreli stánok, išli sme na chvíľu na kolotoče. Najviac ich bavilo hádzanie krúžkov na krky kačíc, Yao Maoxing vyhral štyri kačky. Majiteľ stánku ho už potom odháňal nech ide preč, inak skrachuje. On mu zase vynadal, že ho videl, ako nenápadne posúva plot s kačkami nohou ďalej, aby bolo ťažšie vyhrať.

Potom sme išli na retiazkový kolotoč, niečo na čom som nebol dvadsať rokov. Nakoniec nás čaká strašidelný hrad. Bol to veľmi primitívny. Prejsť ho trvalo asi tri minúty, vyskakovali na nás naozaj príšerne urobené figuríny, ktoré boli napoly rozpadnuté a neuveriteľne špinavé. Všetko vŕzgalo a strach naháňalo skôr to, či sa to celé nerozpadne, než samotné „strašidlá“. No zistil som, že som to takto vnímal iba ja.

Boli s nami dve ženy, Yao Maoxingova manželka a priateľka druhého z nich. Obe mali menej ako tridsať rokov a neuveriteľne sa tohoto strašidelného hradu báli. Nebáli sa zľaknutia, ako by sa možno bál niekto u nás, ale naozaj sa báli duchov a strašidiel. V ich živote nie sú výmyslom, ale realitou. Yao Maoxingova manželka sa dnu vôbec neodvážila, tá mladšia nakoniec áno. Ale celý strašidelný hrad bola v náručí svojho priateľa, na niektorých miestach sa dokonca rozplakala. Bol som úplne prekvapený. Takto poverčivých ľudí som hádam ešte nestretol.

Hoci je táto oblasť stále veľmi chudobná a zaostalá, aspoň je tu už bezpečne. Ale pred rokom 2007 to tak nebolo. Táto dedina je iba 50 kilometrov od hraníc s Mjanmarskom. Kedysi bola bránou pre bohatých Číňanov, ktorí chodili do Mjanmarska za hazardom. V Číne je hazard zakázaný. Hranice boli v tom období voľné, ľudia si mohli chodiť von a dnu z krajiny ako sa im zachcelo, nikto to nestrážil. To ale spôsobilo zrod miestnej mafie. Večer nikto nechodil von, pretože bolo takmer každodennou záležitosťou, že opité partie mužov išli do ulíc s mačetami a ak niekoho zbadali, proste ho zabili. Len tak z roztopaše. V roku 2007 sa však čínska vláda rozhodla urobiť na hraniciach poriadok. Prišli sem špeciálne jednotky, armáda a polícia, a mafiu rozbili. Hranice sa začali prísne strážiť, nikto z miestnych už od roku 2007 v Mjanmarsku nebol. Po tom ako silové zložky spravili poriadok, začal sa pomaly aj ekonomický rozvoj miestnej oblasti. Začali sa stavať cesty, neskôr aj rôzne developerské projekty a začal sa propagovať turizmus. S tým súviseli aj sviatky vody, pre ktoré som sem vlastne prišiel.

Hoci sa táto oblasť propaguje, ako oblasť obývaná menšinou Dai, v skutočnosti ich tu tak veľa nie je. Predstavte si niečo slovenskú dedinu s rómskou štvrťou. Tak tu boli štvrte, kde žili ľudia Dai, ale väčšina obyvateľov boli etnickí Číňania. Na začiatku spoločne nezdieľali ani jazyk, ani tradície, ale postupne sa etnikum prispôsobovalo väčšinovému obyvateľstvu, ľudia sa medzi sebou aj začali brať. Pred rokom 2017 nový rok théravádového budhizmu oslavovala iba veriaca časť menšiny Dai, väčšina obyvateľstva nie. V roku 2017 sa však miestna vláda rozhodla povýšiť miestne etnikum na marketingové lákadlo pre miestny rozvoj turizmu a začali sa organizovať oficiálne sviatky vody. Inšpirovali sa najmä oblasťami ako Xishuangbanna a Dehong, kde je menšina Dai podstatne viac zastúpená, ba dokonca je tam vo väčšine, a ich oslavy nového roka, čiže sviatky vody každoročne prilákajú tisíce ľudí z celej Číny. V dedine Mengnuo sa teda začalo stavať a všetci sa pripravovali na turistický boom. A potom prišla pandémia.

Tu sa dostávame späť k tomu developerskému projektu, ktorý nám pán sekretár tak ospevoval. Na realitu som sa opýtal Yao Maoxinga.

„Je to príšerné. Sľúbili že tie byty budú predávať za 400 000 yuanov (€50 000+), nakoniec stáli 800 000 (€100 000+), takže ľudia, ktorí by ich potrebovali, si ich nemohli dovoliť. Ale aj tak sa vypredali. Potom prišla pandémia a vláde došli peniaze. Prestali stavať a dodnes dlžia miestnym ľuďom milióny. Polovica domov už praskla, lebo ich postavili na poli, kde je vlhká pôda a prepadáva sa. Developerská spoločnosť v stavbe nepokračuje, vláda hľadá súkromného investora, ktorý by celý projekt prebral a vyplatil dlhy. Ale žiadny nie je. Dokonca aj stavba diaľnice stojí, ani na tú nie sú peniaze."

Toto je dnes realita mnohých oblastí. Napríklad aj na našej dedinke sa už niekoľko rokov stavia diaľnica. Ba dokonca už je vraj už rok dokončená, ale vláde došli peniaze, nevyplatila stavebnú firmu a tak robotníci už dokončenú diaľnicu zablokovali kamiónmi. Za platobnú neschopnosť miestnych vlád môže z veľkej časti aj pandémia, zastavenie ekonomiky a to, že turizmus, ktorý bol pre mnohé oblasti sľubným únikom z chudoby, sa vyparil ako vzdušný zámok. Nedostavené developerské projekty sú po celej krajine. Ako to s nimi bude ďalej pokračovať netuším. Možno, že koniec pandémie v Číne ekonomiku zase rozbehne, rozvoj sa opäť naštartuje a peniaze sa začnú vracať. Bolo vidieť, že tento rok dedina Mengnuo brala sviatky vody veľmi vážne, lebo to videla ako symbolické znovunaštartovanie rozvoja miestneho turizmu. Ja dúfam, že to naozaj vyjde, lebo chcem aby si ľudia ako Yao Maoxing mohli zabezpečiť lepší život. Pri našej poslednej spoločnej večeri sa ma opýtal:

"Myslíš si že máme šancu, že sa tu raz budeme mať lepšie?"

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 51 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Po skúsenostiach z predchádzajúcich sviatkov vody v meste Mangshi, čiže osláv Nového roka théravádového budhizmu som si myslel, že oslavy prebiehajú najmä ako veľká oblievačka. Nevedel som však prečo a už vôbec som v tom nevidel náboženský význam. No návšteva malej dediny Mengnuo uprostred hôr mi otvorila dvere k úplne novému poznaniu.

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Túto dedinu mi odporučila navštíviť jedna dievčina z partie mládežníkov, ku ktorým som sa počas oblievačky v Mangshi pridal. Popravde, jej odporúčanie ma najprv nepresvedčilo.

Bolo to úplne opačným smerom, než som sa pôvodne chystal. A tak som sa na toto miesto pýtal ešte niekoľkých ďalších ľudí. Všetci mi povedali, že tam chodiť nemám! Vraj tam nič nie je, je tam nuda, idú tam zlé cesty a je to veľmi chudobná oblasť. Rozhodol som sa. Na toto miesto skrátka musím ísť. Ak tam nejdú dobré cesty a turisti si myslia, že tam je nuda, znamená to, že ma čaká naozaj autentický zážitok!

Viedli sem trojhodinové serpentíny po rozbitých cestách. Čím bližšie som bol, tým sa teplota vzduchu zvyšovala. V Mangshi bolo „len“ 32 stupňov, v mojej destinácii už 38 stupňov. A to je len polovica apríla. Taktiež zmizlo veľa zelene. Táto oblasť už ani zďaleka nebola tak svieža, ako údolie pri rieke Salvin. Všade tu bol hustý opar z obrovského tepla, ktorý krásne hory zahaľoval do miernej šedi, či skôr do žlta.

Konečne jedny sviatky, kam som prišiel na čas. Deň pred začiatkom. Vedel som, že zohnať tu ubytovanie pre cudzinca bude problém. Okrem toho, že sem žiadni cudzinci nechodia a hotely teda nemajú vybavené potrebné povolenia, väčšina aj tak už bola obsadená. Našiel som si teda pekné miestečko pri jazere a postavil si stan.

V rámci slávností prišli aj kolotoče, podobne ako u nás na hody. Okrem klasík, ktoré poznáme od nás, napríklad autodrómy, reťazové kolotoče, alebo strelnice, tu boli napríklad aj ohrady plné kačiek, ktorým ľudia hádzali na krky krúžky. Keď sa trafili, mohli si ich zobrať domov. Všade tak chodili ľudia s kačicami pod ramenom. Taká Luis Vitton kabelka ala čínsky vidiek.

Bola tu aj veľká jedálenská ulička plná dobrôt (ale kačky si ľudia nosili domov), cez ňu sa človek dostal do ďalšej uličky plnej stánkov tentokrát nie s jedlom, ale s tovarom. Vodné pištole, alkohol, textil, suveníry a pod. Končilo to malým námestím pri ktorom bol veľký chrám. Nasával som nočnú atmosféru, kde tu komunikoval s miestnymi ľuďmi a nakoniec som si aj našiel nových kamarátov, partiu čo predávala vodné pištole. No tešil som sa už na ďalší deň ráno, kedy sa začínali slávnosti.

Na námestie som prišiel o ôsmej ráno. Ľudia sa pomaly začali zhlukovať. Žiadni turisti, iba miestni v krojoch a zopár ľudí z médií. Prvým bodom programu boli zbieranie kvetov v kopcoch.

„Ako sa ide do hory na zbieranie kvetov?“ opýtal som sa muža v kroji s pávom na hlave. Pre miestnu menšinu je páv posvätné zviera a každý dom i chrám je vyzdobený veľkým pávom.

"Každý svojim autom." odpovedal.

"Aha, to som nevedel. Moje auto je ďaleko. Nemáte náhodou voľné miesto?"

"Máme akurát jedno voľné miesto.“

Tento rozhovor sa ukázal pre nasledujúci príbeh ako kľúčový. On bol totiž miestny sekretár a staral sa o partiu zamestnancov Inštitútu kultúrneho dedičstva mesta Baoshan. Prišli sem naživo streamovať (vysielať) slávnosti a zároveň ich aj fotograficky zdokumentovať. Lenže nikdy v živote ešte nestreamovali, boli z toho strašne nervózni. Poprosili ma, či by som sa k nim nepripojil. Mali by aspoň viac o čom rozprávať. Za odmenu môžem celé dva dni s nimi chodiť aj na miesta, kam sa dostanú len médiá. Nuž to sa neodmieta, spojili sme sily.

Zbieranie kvetov bolo iba symbolické. V skutočnosti miestne ženy zobrali kvety z domu a do hory ich vyniesli. Chvíľu sa tam potom tancovalo, hralo sa na bubny a spravila sa rituálna prechádzka pri lúke, kde akože tie kvety pozbierali. Potom sa sprievod otočil a pochodoval späť do dediny. Hlavne v blízkosti chrámu to už boli veľkolepý pochod plný farieb, ktorý hral na bubny a tancoval. V chráme kvety poskladali na veľkú fontánu, v ktorej ale ešte nebola žiadna voda. Potom bola prestávka na obed.

Keďže ja som sa už dostal do miestneho mediálneho tímu, najedol som sa spoločne s nimi v chráme. Bol to skromný, ale dobrý obed. Bolo 38 stupňov a slnko pieklo neúprosne, v tej horúčave som teda aj tak moc nemal chuť do jedla. To sa ale večer ukázalo ako veľká chyba.

Po obede sa začali vracať ženy v krojoch a so sebou niesli vedrá plné vody. Všetky ich skladali pod fontánu. Celý čas sa tancovalo okolo pagody a muži hrali na bubny. Miestni ľudia sú naozaj nádherní. Menšina Dai sú podľa mňa tí najkrajší ľudia v celej Číne. Najmä ženy. Niežeby Číňania, či iné národnostné menšiny neboli pekní, ale ženy menšiny Dai sú proste prenádherné. Okolo pagody tancovali neuveriteľne ladnými pohybmi a naozaj to pôsobilo, ako tanec bohýň. Aj muži boli pekní, no oproti svojím ženám pôsobili všedne.

Tanečný sprievod pri pagode sa pomaly rozrastal a potom nadišiel čas priniesť Budhu. Všetci sa presunuli ku vchodu do chrámu. Nebol to žiadny veľkolepý chrám, iba obyčajná betónová dvojposchodová budova v ktorej bol oltár. Vyniesli nefritových Budhov a cez dav ich niesli k fontáne, pričom ich všetci obhadzovali zrnkami ryže a klaňali sa. Niekoľko mužov vyšlo na vrch fontány a začali do nej liať vedrá s vodou. Voda sa vo fontáne miešala a vytekala niekoľkými otvormi von, kde Budhov umyli. Potom ich odniesli do chrámu a vyniesli ďalších. Popravde bolo tam strašne veľa ľudí, nevidel som presne, koľko Budhov vlastne umyli, či stále vynášali tých istých, alebo sa menili. Celé to trvalo približne dvadsať minúť. Spiritualitu tohoto zážitku umocňovalo aj to, že sa mi z toho tepla už začala poriadne krútiť hlava.

Keď bol Budha umytý, k vode sa mohli dostať ľudia. Vodu, v ktorej sa umýval Budha, si naberali do nádob, pili ju a začali sa ňou oblievať. Žiadna šialená oblievačka vodnými pištoľami a vedrami vody ako predchádzajúce dni, ale decentné oblievanie vodou. Konečne som pochopil náboženský kontext tohoto rituálu. Voda v ktorej sa umýval Budha.

Postupne sa však predsa len rozlievanie vody rozbehlo aj do zábavy. Nakoniec, bola neznesiteľná horúčava a vedro vody za krk padlo celkom dobre. Hneď sa mi prestala krútiť hlava. Na námestí pred chrámom sa na pódiu začali predstavenia a moderátor ohlásil oficiálny začiatok oblievačky. Teraz už nie chrámového obradu, ale divokej zábavy. Zavládlo neuveriteľné šialenstvo!

Tancovalo sa na pódiu a pod pódiom, na plné pecky hrala elektronická hudba a ľudia sa oblievali vedrami vody, vodnými puškami, balónmi s vodou, skákali do fontány, hádzali sa do fontány, požiarne auto začalo na všetkých striekať prúdy vody z hadice a ľudia boli ako zmyslov zbavení. Tá atmosféra bola neuveriteľná. Chrámové slávnosti sa zmenili na šialený hudobný festival plný energie. Popravde takúto atmosféru som v relatívne pokojnej Číne ešte nezažil.

Diskotéka s masívnym oblievaním trvala asi hodinu, v požiarnom aute, v cisternách, aj vo fontáne sa voda úplne minula a ľudia sa rozpŕchli viac do uličiek, kde boli riečky, bazéniky a hadice s vodou. Ale šialenstvo trochu ustúpilo, s oblievaním pokračovali už najmä deti a mládež. Dospelí sa išli zabávať na kolotoče a na jedálenskú uličku. Ja som išiel za mojimi novými kamarátmi, s ktorými som sa spoznal deň predtým. Ich stánok bol pri uličke, ktorou všetci museli prejsť k jedlu a my sme sa tam postavili ako strelecká pechota. Nikto okolo nás neprešiel bez zásahu vody zo štyroch pušiek zároveň.

O piatej sa s oblievaním definitívne prestalo. Aj my sme teda išli na kolotoče, na lodičky na jazere a nakoniec na večeru. Bol som z troch oblievačiek za sebou už naozaj unavený, celý deň som takmer nejedol a zrejme som chytil aj poriadny úpal. Na jedlo sme čakali strašne dlho, všade bolo plno ľudí a dve reštaurácie už mali úplne vypredané a keďže mňa už chytil vlčí hlad, aspoň som ho zapil sladkou studenou malinovkou. To som nemal robiť. Celý zvyšok večera som prevracal a prekadil. Poviem vám, mať akútnu hnačku a vracanie, ak človek stanuje na parkovisku, ktoré je večer plné ľudí, nebolo vôbec jednoduché. Verejné toalety nikde, musel som ísť teda pohnojiť miestne pole. Tam však bola úplná tma a tak som sebou párkrát poriadne sekol do hlbokého jarku. Aspoň že som nespadol do toho, čo som tam musel zanechať. Bola to ťažká noc, keď som pod slabučkým svetlom v kufri auta musel kontrolovať, či mám v topánkach iba hlinu z pola, alebo aj…

Druhý deň som ale zase musel skoro ráno vstávať. Už o pol ôsmej mi volal môj nový mediálny tím, že musia spustiť nový stream, deň predtým som im veľmi pomohol a tak mám hneď prísť, nech som aj na tomto. Streamovať má vôbec nelákalo, ale pokračovanie osláv áno, tak som sa nejak vykopal zo spacáku. Umyl som sa minerálkou, mokrým uterákom a alkoholickými vreckovkami. Tie poriadne zaštípali. Akurát som sa na zadnom sedadle auta obliekol, odháňajúc deti, ktoré mi stále klopali na dvere, keď pre mňa prišiel miestny sekretár na motorke, aby ma odviezol za mojimi novými kolegami. Raňajky som nemal, tak mi aspoň strčil dve solené kačacie vajcia do vrecka. Neodvážil som sa ich zjesť.

Na motorke sme odišli na druhé námestie, ktoré bolo pod veľkými stromami a miestni sa tu hrali tradičné hry, ktoré môj nový tím, ako aj ďalší zástupcovia lokálnych médií dokumentovali. Jedna bola drevené vrtítko, ktoré ľudia omotali povrazom a museli hodiť do stredu na drevenú dosku, kde sa vrtelo vrtítko protivníka. Cieľom bolo protivníkove vrtítko vyhodiť, zároveň to spraviť tak, aby sa to nové vrtítko ostalo krútiť čo najbližšie k stredu drevenej dosky. Na jednej strane námestia hrali ženy a na druhej muži. Vrtítka na dosku hádzali z veľkej vzdialenosti a väčšina na doske neostala, ale letela ďalej. Hneď ako som zosadol z motorky, jednému veľkému, rýchlemu drevenému vrtítku som sa musel uhýbať, lebo letelo rovno na mňa. Pán sekretár ma hneď zobral preč, aby som nestál oproti hráčom, lebo druhému vrtítku by som sa už uhnúť nemusel.

Vyskúšal som si to aj ja, streamerky potrebovali, aby sa niečo dialo a ja som bol ich nová mediálna pomôcka. Ale aj tak ma to lákalo. No nebolo to vôbec jednoduché. Okrem toho som si musel dávať pozor, aby som sa príliš nezapálil do hry a neuvoľnil. Žalúdok ešte veru dobrý nebol. A tak som to po dvoch pokusoch vzdal.

Od vrtítiek sme sa presunuli na neďaleké kohútie zápasy. Niekoľko mužov prinieslo svoje kohúty, ktoré mali popravde až prekvapivo v láske, vyčistili im krky pierkom (neviem prečo), umyli ich a potom ich poštvali proti sebe. Aj náš sekretár mal zápasy kohútov v láske, hoci pri vrtítkach spoločne s nami streamoval, zrazu ho nebolo. Potom sme ho zrazu zbadali, ako z tašky vyťahuje kohúta a na nás úplne zabudol. Prišli sme o streamera, ostali sme len traja. Išli sme ďalej.

Tretia hra bolo chytanie rýb v jazere. Muži a ženy naraz skočili do jazera kam predtým nasadili kaprov a s bambusovými lievikmi v rukách chodili hore dole po dne jazera. Nebolo hlboké. Lievik držali užším hrdlom hore a širšiu časť prudko zapichovali do dna. Chceli tak dnu v lieviku uväzniť ryby. Ak sa to niekomu podarilo, vytiahol ju z lievika von holými rukami, strčil do vreca a lovil ďalej. Preteky boli v tom, kto chytí viac kaprov.

Na poslednú atrakciu som sa tešil najviac, ale zároveň som sa jej aj najviac obával. Veľká hostina, kde všetci stolujú spoločne za jedným stolom. Jedlo nie je na tanieroch, ale na listoch z banánovníka a všetko sa je rukami. Keďže nás ale bolo veľa, dostali sme plastové rukavice. Čo bolo fajn, keďže na záchodoch tu umývadla moc nevedú.

Neboli to žiadne sofistikované jedla, slaninka, kuracinka, veľa zeleniny, ovocie, oriešky a žltá, hnedá, biela a zelená ryža. No všetko to bolo nádherne vyzdobené. Mediálne tímy ma už plne zobrali medzi seba, takže okrem mojich streamerských kamarátov som sa ocitol aj v reklame pre miestny turizmus a na TikToku niekoľkých influencerov. Už v ten večer mi písala kamarátka, ktorá mi toto miesto dva dni predtým odporučila:

"Vidím že si poslúchol moju radu a išiel si do Mengnuo. Všade na TikToku na mňa vyskakujú videá, ako si na miestnej hostine." Keby tak vedela akú daň za to platím.

Bola to unikátna hostina, ale moje žalúdočné problémy boli rovnako veľkolepé. Jesť som musel naozaj opatrne. Hladinu energie som mal už taktiež takmer na nule a znova sa rozbiehala poobedná šialená horúčava a ešte šialenejšia oblievačka. To už by som asi neprežil, rozhodol som sa to teda zabaliť. Všetko, čo sa natočiť dalo som už aj tak natočil. No vode som sa nevyhol, pri odchode na mňa miestne ženy vyliali ešte dva kýble. Celý mediálny tím dostal podobnú rozlúčku. Potom ma už čakala len trojhodinová cesta autom cez srpentíny a rozbité cesty do najbližšieho mesta s hotelom a toaletou s umývadlom.

My sa však do Mengnuo o týždeň ešte vrátime, pretože nie všetko je tu tak krásne, ako sa počas týchto sviatkov javilo…

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 51 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Mám zážitok na celý život, ale daň za to je, že ležím doma v horúčkach. Táto cesta ma zničila. Prečo?

Yunnan, provincia v ktorej bývam, je bohatá na národnostné menšiny, netradičné sviatky, zaujímavé tradície a výnimočné oslavy. Minulý rok som natáčal sviatky ohňa, tento rok idem natočiť sviatky vody! Oslavuje ich národnostná menšina Dai a je to začiatok ich Nového roka, čiže oslavy Nového roka théravádového budhizmu.

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Menšina Dai žije na pohraničných územiach Číny a Mjanmarska. Miestna architektúra, jedlo, zvyky, tradície, ale aj kroje a samotný výzor miestnych ľudí, spoločne s ich jazykom už naozaj nepripomína Čínu, ale skôr juhovýchodnú Áziu. Je to tu od zvyšku Číny naozaj veľmi odlišné, pre mňa úplne nové, a tak som nevedel, čo od tejto cesty očakávať. Vedel som len, že nový rok théravádového budhizmu sa oslavuje obrovskou oblievačkou, ktorá trvá nepretržite niekoľko dní! Zobral som si teda o pár náhradných tričiek viac než zvyčajne, dokúpil som sandále, požičal si auto a vyrazil na cestu…

V Číne sú dve veľké oblasti, kde žije národnostná menšina Dai. Xishuangbanna, čo je tá väčšia oblasť, je odo mňa desať hodín autom a chodí tam neuveriteľne veľa turistov z celej krajiny. Tam ma to nelákalo. Druhá oblasť je na juh od rieky Mekong, v Číne prezývanej Nujiang, až po hraničné mesto s Barmou Ruili. To je odo mňa len päť hodín autom, turisticky je to podstatne menej rozvinutá oblasť a teda to vyzeralo oveľa lákavejšie.

Menšina Dai nemá pevný dátum, kedy sa musí oslavovať tento sviatok, proste niekedy v apríli. Slávnosti jednotlivé mestá a oblasti plánujú tak, aby na seba nadväzovali a návštevník mohol navštíviť hneď niekoľko miest za sebou. Čo mne veľmi vyhovovalo. Naplánoval som si štyri miesta, údolie rieky Mekong v oblasti Lujiangba a mestá Mangshi, Ruili a Lianghe. Plán som si spravil veľmi voľný, aby som sa vedel prispôsobiť situácii. V aute som mal spacák, pribalil som aj stan, nerobil som si žiadne rezervácie ubytovania a plne som sa odovzdal osudu. Kam na cesta povedie, tam pôjdem. Bola to správna voľba, lebo ako to väčšinou býva, to najlepšie som zažil na miestach, o ktorých ani netušil, že existujú.

V krásnom údolí povodia rieky Mekong v Číne je niekoľko menších a väčších dedín obklopených majestátnym pohorím Gaoligong a neuveriteľnou zeleňou. Je tu vysoká vlhkosť vzduchu, celoročne teplo, ale nie príliš. Teraz tu bolo krásnych 32 stupňov. Pre priaznivé podnebie tu rastie neuveriteľná paleta rôznych divokých rastlín, papradí, ovocia, zeleniny a iných plodín. Pestuje sa tu aj káva i čaj, a je tu neuveriteľne dobrá kuchyňa. Reštaurácie nemajú jedálne lístky, človek si vyberá ingrediencie rovno z chladničky, každý deň majú niečo iné. Podľa toho, čo práve rastie. Naozaj viac ako polovicu z rastlín, ktoré v tej chladničke majú, vôbec nepoznám,. Vždy vyskúšam strašne veľa nové jedla, od papradia, kvetov, byliniek až po hmyz, alebo mäso na ovocí…

Prišiel som do dediny Nujiangzhen, kde pri Južnom jazere prebiehali slávnosti vody. Otvárací ceremoniál som žiaľ nestihol, ale na oblievačku som prišiel akurát. Zaparkoval som a premýšľal som, či brať aj fotoaparát, alebo radšej len malú akčnú kameru, ktorá je vodotesná. Nevedel som, ako veľmi to budú s tým oblievaním brať vážne. No ešte som ani nevystúpil z auta a mal som odpoveď. Cez otvorené okno mi rovno na hlavu priletel balón plný vody. Okamžite som bol celý mokrý a moje krásne, požičané, ale úplne nové SUV auto značky Haval bolo plne vytopené. Prechádzalo totiž okolo mňa auto s otvoreným nákladným priestorom, ktorý bol vyplnený igelitom a po okraj naplnený vodou. Vo vode stálo niekoľko mladých ľudí a po okoloidúcich hádzali balóny s vodou, špliechali vedrami vody a vodnými puškami. Tieto autá ma sprevádzali všetky nasledujúce dni a tak som už okná radšej neotváral. A von som si zobral len vodotesnú kameru.

K jazeru som kráčal pešo a balóny po mne lietali neustále. Keď som konečne prišiel k jazeru, bol som už úplne premočený. Ale to som vlastne ešte nič nezažil. Jazero bolo umelo vyhĺbené a veľmi plytké, bolo tam asi po kolená vody, a bolo úplne plné ľudí, ktorí medzi sebou zápasili s vedrami vody. Ten pohľad bol šokujúci, takto masívnu oblievačku som si nepredstavoval. To nebola oblievačka, ale vodná vojna. Nuž neostávalo mi nič iné, než to ísť natočiť, čo znamenalo že skončím takmer určite úplne pritopený. A veru, ako zbadali cudzinca, všetci sa do mňa pustili. Z každej strany na mňa leteli kýble vody, doslova som sa topil, ani nadýchnuť sa nedalo, koľko ľudí na mňa lialo vedrá vody. Niekoľko mladíkov sa ma pokúsilo chytiť a hodiť do jazera, ale našťastie som sa im vyšmykol. To bola ale smola pre dievča, ktoré stálo vedľa mňa. Chytili totiž ju a rovno ju hodili do jazera. Ako sa vynorila spod hladiny, začali ju všetci zalievať kýbľami vody, chudine trvalo dobrých päť minút, kým sa z tej vody vyhrabala von a mohla sa poriadne nadýchnuť.

Pekné dievčatá a jediný cudzinec široko ďaleko si to odnášali najviac. No úplne najväčším útokom čelili policajti. Počas týchto sviatkov sa naozaj neberú ohľady na nič, ani na policajtov. Bolo vidieť, že ľudia si prišli s nimi vyrovnať účty. Asi po hodine vodnej vojny som sa spoločne s policajtmi musel skryť do neďalekej kaviarne, kde sme sa sušili na slnku a oddychovali. Hoci sme vyschli, len čo som z tej kaviarne vyšiel, už som bol zase kompletne premočený.

Bola to obrovská zábava, oblieval som sa s miestnymi asi tri hodiny. Potom ale začalo fúkať, slnko zakryli mraky a začala mi byť zima. Z boja som teda zutekal a išiel som na barbeque. Aj pri jedení kuracích krídielok na mne pristálo pár vodných balónov, ale s plným žalúdkom mi hneď bolo lepšie. Dosť bolo zábavy, odchádzam ďalej.

Celý premočený som išiel ešte odfotiť kávové plantáže pod pohorím Gaoligong. Tie výhľady boli nádherné a teplé slnko ma rýchlo vysušilo. Potom som vyrazil smerom do mesta Mangshi, kde slávnosti pokračovali, ale z navigácie som vypol diaľnice. Vedel som, že popri ceste ma môže čakať ešte veľa prekvapení. A veru, dlho som nečakal.

Už po hodine som pri ceste zbadal dav ľudí, množstvo bufetíkov a veľké námestie s krásnou zlatou pagodou a dedinským chrámom. Ľudia večerali a čakali na večerné tanečné predstavenie na pódiu. Našťastie už sa neoblievalo, o pol šiestej večer sa s oblievaním končí, aby ľudia neochoreli. Spravil som zopár záberov a potom som si vybral jednu z mnohých reštaurácii na večeru.

Pracovalo tu asi desať žien a dievčat vo veku od dvadsať do šesťdesiat, všetky však boli veľmi krásne a milé. Objednal som si pri chladničke niekoľko kvetov a papradie, naschvál som si vyberal jedlá, ktoré som ešte nikdy predtým nevidel, a poprosil som ich, či by som s nimi mohol ísť aj do kuchyne a celé to natočiť. Súhlasili. Nakoniec to skončilo veľkým spoločným fotografovaním, lebo každá si so mnou chcela spraviť fotku. Bol to príjemný zážitok zakončený skvelým jedlom.

Ostal som aj na predstavenie, ale to zas až tak úchvatné nebolo. Stmievalo sa a tak som sa vybral ďalej. Po dvoch hodinách jazdy na mňa začala padať únava a našiel som si náhodné miesto pri ceste, kde som sa vyspal v aute. Ráno sa ukázalo, že som si vybral naozaj nádherné miesto. Keďže večer bola tma ako v rohu, ani som o tom netušil.

Moja druhá oblievačka ma čakala v meste Mangshi. Oproti dedinám pri rieke Mekong je toto veľké mesto s pol miliónom obyvateľov a chodí sem veľa turistov. Oblievačka určite nebude tak tradičná, ako na dedine, ale chcel som túto tradíciu zažiť aj z pohľadu turizmu.

V meste som našiel lacný hotel, dal som si sušiť oblečenie z predchádzajúceho dňa a aspoň na chvíľu suchý som sa vydal do centra, kde malo začať ďalšie oblievanie. Tentokrát som si so sebou zobral aj ruksak s fototechnikou. Je to expedičný ruksak, ktorý je nepremokavý a veci by v ňom mali byť dostatočne chránené. I keď nevedel som či vôbec dostanem šancu niečo z neho vytiahnuť. Najprv ma však čakal obed.

Sadol som si do reštaurácie rovno pri námestí, kde sa o jednej začínala oblievačka a hneď sa mi prihovoril vedľajší stôl. Sedela tam partia mladých, asi päť dievčat a päť mužov, ktorí sem prišli ako turisti. I keď nie zďaleka. Prizvali ma, aby som sa pridal k nim do partie. Vraj, ak budem sám, na oblievačke nedopadnem dobre. Po včerajších skúsenostiach som vedel, že majú pravdu a tak som súhlasil. Zobrali ma kúpiť si vodnú pušku, ale predavačka ma najprv musela celého ošpliechať hadicou, až potom mi niečo predala.

Na prvé kolo na námestí som sa vybral už dosť premočený a s ruksakom na chrbte. Veľmi rýchlo som zistil, že môj ruksak dlho záujem publika o cudzinca neprežije a na druhé kolo som si ho už dal radšej dole. Bol totálne premočený, rovnako ako ja. S touto partiou som strávil celé poobedie, bola to veľká sranda, hoci námestie bolo plné ľudí a pravidelne sme sa strácali a potom sa zase nachádzali. Toto bol už druhý deň veľkej oblievačky, námestie bolo stále úplne plné ľudí, tisíce návštevníkov, ale čo mi povedali moji noví kamaráti, deň predtým to bolo úplne šialené. Bolo tu vraj toľko ľudí, že sa nimi ani nedalo prechádzať. Ak človek zašiel ku kadi s vodou doplniť si vodnú zbraň, väčšinou v tej kadi rovno aj skončil. Tento deň si mysleli že, možno neskončia durch premočení, ale netušili, čo to znamená prizvať si cudzinca do partie. Aj oni sa stali terčmi pre celý dav.

Kde tu do davu vbehli aj ľudia v kostýmoch. Napríklad jedna štíhla a vysoká Číňanka s ešte vyšším frajerom, ruky mali priviazané k sebe, aby sa navzájom nestratili a oblečení boli v priliehavých kostýmoch supermana. Superpár! Každý si ich hneď všimol a ich výstrednosť bola ako pozvánka poriadne ich pritopiť. Po piatich minútach Superpár utekal z boja ako porazený, pritopená dievčina lapala po dychu a jej frajer ju kryl vlastným telom, hoci tiež už pred seba ani nevidel. Ja som si počas ich pobytu na námestí konečne vydýchol, ale naozaj iba na chvíľu. Superpár odletel a ja som sa opäť stal stredobodom pozornosti.

Po pár hodinách už nám začala byť celkom zima. Bolo síce cez tridsať stupňov, ale trochu fúkalo a slniečko začalo oslabovať. Rozhodli sme sa to ukončiť. Moji noví parťáci sa už vracali domov a tak sme sa rozlúčili. Pred odchodom mi však odporučili ďalšie miesto, kam ísť na sviatky vody. Malú dedinu Mengnuo, kam nevedú dobré cesty, nikto o nej nevie a môže ma tam čakať jedinečný zážitok. Znelo to lepšie ako mesto Ruili, kam som plánoval ísť pôvodne. Ruili a Mangshi sú oboje veľké mestá, rozdiel medzi nimi veľký nebude. Za to dedina kam nevedú dobré cesty? To znie lepšie. Poďakoval som sa im teda za tip, rozlúčili sme sa, zobral som si zdieľanú elektrickú motorku a vybral sa do hotela.

Po ceste po mňa samozrejme zase z okoloidúcich áut hádzali vodné balóny. Konečne som im unikol a zastavil som na križovatke. Vedľa mňa na červenú zastavili aj dve mladé dievčiny. Totálne premočené, v podstate tak ako všetci v tomto momente, ale zato plné energie a poriadne rozjarené. Boli to študentky vysokej školy, ktoré v tomto meste žili tretím rokom.

"Kam ideš?" opýtali sa ma.

"Usušiť sa do hotela." odpovedal som.

"Na to je ešte skoro. My ideme do starého mesta kde sa ešte oblieva."

"Tak idem s vami!“ povedal som, nevediac, čo je to za miesto.

Staré mesto bolo nakoniec novo vybudovaná turistická a obchodná pešia zóna s krásnou architektúrou. O históriu to ani nezakoplo, ale bolo tu veľmi pekné. Zapojili sme sa do druhej oblievačky. Neprešlo ani dvadsať minúť a jedna z nich si rozkopla nohu o chodník. Dosť krvácala a tak ma opustili. Blížilo sa k piatej hodine poobede, kedy sa s oblievaním končí, a tak som sa rozhodol že to už definitívne ukončím aj ja.

Hotel som si naozaj pochvaľoval. Mal som modré pery, aká mi bola zima a dvadsať minútová horúca sprcha ma dala dokopy. V suchom oblečení som opäť vyšiel do ulíc nasávať nočnú atmosféru. Jedálenskú uličku, obrovský ohňostroj a niekoľko barov, kde prebiehali záverečné oslavy. Mesto naozaj žilo. No ja som sa ale nevedel dočkať malej dediny, ktorú mi moji noví kamaráti odporučili. O tej vám poviem nabudúce.

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 57 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

Naposledy som tu bol pred jedenástimi rokmi… Odvtedy som sa sem bál vrátiť. Čo keď to tu bude celé zničené? Nuž je len jeden spôsob, ako to zistiť!

Tento mail vám píšem už z našej dedinky Shaxi. Našu cestu sme museli o týždeň skrátiť, pretože nám doma všetci ochoreli. Náš pes DuoDuo, Liya a aj kamarátov syn. Aj tak sme boli na cestách presne tri týždne a natočili sme hodiny a hodiny materiálu. Pred finálnym návratom domov nás ale čakala ešte jedna veľmi dôležitá destinácia. Jaskynné obydlia pri prístavnom meste Qikou na Žltej rieke.

🤍 Toto vydanie newslettra podporila firma SGS Holding

Hoci sme jaskynných obydlí provincie Shaanxi a Shanxi videli už stovky, tieto sú iné. Mestečko Qikou bolo mestečkom, kde sa prenášal tovar z jedného brehu rieky na druhý breh. Nie cez mosty, ale na kompách. Prepravcovia samozrejme za takéto služby vyberali nemalé clo. Vďaka tomu zbohatli.

Ako každé iné mesto, kde sa sústreďuje veľa peňazí a veľa bohatých ľudí, aj mestu Qikou čelilo častému nebezpečiu prepadov a útokov. Aby ľudia ochránili svoje rodiny; najmä deti, ženy a starších ľudí, vybudovali im v horách oddelené jaskynné obydlia, ktoré boli ukryté pred očami zlodejov. Tak vznikla Dedina rodiny Li, ktorá je od Qikou vzdialená len pár kilometrov, no okolité prudké hory jej poskytovali dobrý úkryt. Tak dobrý, že pôvodná architektúra je zachovaná dodnes. Odolala dokonca aj Kultúrnej revolúcii, pretože ešte pred tým, počas vojny s Japonskom hrozilo, že sa sem dostaví nepriateľ. Všetci ušli. Nepriateľ neprišiel a ľudia sa nevrátili. Počas Kultúrnej revolúcie tu teda nebol nikto, kto by to mohol zničiť. Toto miesto je skrátka magické.

Ja som sem prišiel po prvýkrát, a aj naposledy, v roku 2012. Dedina rodiny Li ma očarila. Lenže za tých desať rokov som videl, ako masový turizmus dokáže krásne veci úplne zničiť. Preto som sa sem nechcel už vrátiť, chcel som mať uchovanú tú krásnu spomienku. Hoci Lijiashan, číže Dedina rodiny Li prežila Kultúrnu revolúciu, moderný turizmus možno neprežije.

Tentokrát však točíme diel o ľuďoch čo bývajú v jaskyniach. Toto miesto sa skrátka vynechať nedá. Nastal moment pravdy. Ako sa toto miesto zmenilo za desať rokov? Budú tu davy autobusových zájazdov? Budem sklamaný?

Sever Číny je drsný. Minulý newsletter som vám písal z púšte pri meste Zhongwei. Do Dediny rodiny Li to bolo odtiaľ poriadne ďaleko. Počas našej cesty práve krajinou prechádzala veľká púštna búrka a tak sme celé dni mali oblohu zahalenú v piesku. Pôsobilo to ešte dramatickejšie, ale bolo to vyčerpávajúce.

Aj strava bola náročná. Je sa tu najmä jahňacie a hovädzie mäso. Keď sme si vypýtali zeleninu, povedali nám, že majú len tofu a zemiaky. Kde tu sa objavila kapusta a mrkva, ale aj toho bolo málo. Hoci ani ja, ani kamarát nie sme vegetariáni, mäsa jeme málo. Jahňacinu nejeme takmer vôbec. Na druhej strane, aj my čo jahňacinu nemáme radi, sme museli uznať že tu bola fakt dobrá. K tomu miestni pijú „čaj ôsmich pokladov“. Okrem čajových lístkov obsahuje aj goji, sezam, figy, ďatle a iné sušené ovocie. No hlavná prísada je strašne veľa cukru. Toto je moslimská autonómna oblasť, a podobne ako na blízkom východe, aj tu majú čaj radi presladený. Táto „diéta“ jahňaciny a cukru sa na nás veľmi rýchlo prejavila. Podľa čínskej medicíny sú to veľmi horúce jedlá, u človeka čo na to nie je zvyknutý, môžu spôsobiť kútiky na ústach, vredy v ústach, akné na tvári, alebo aj hnačky. Ja som chytil iba "jebáky", kamarát si vyskúšal všetko. Dosť bolo púští! Hurá do jaskyne! Snáď tam budú mať trochu zeleniny.

Do Dediny rodiny Li sme prišli za tmy. Hoci tu pribudlo veľké parkovisko pre turistov, bolo úplne prázdne. Pôvodne sme sa chceli ubytovať u domácich kde som spal pred desiatimi rokmi, mal som uložené ich telefóne číslo, ale akurát tam neboli. Odišli na nejakú dobu do mesta. Išli sme teda hľadať niečo iné.

Celá dedina bola úplne čierna. Ani jedno svetielko, ani jeden človek. Ja som sa bál, že tu budú mraky turistov a pritom tu neboli ani len domáci. Našli sme druhý dom kde ponúkali izby na prespanie. Ani tu nik nebol, domáci tiež odišli do mesta. Už sme sa chystali po druhýkrát stanovať na parkovisku. Počas tejto cesty sme sa k tomu už raz museli uchýliť. Ale zrazu sme predsalen stretli jednu pani. Keď sme jej vysvetlili našu situáciu, hneď vedela u koho nás ubytovať. Zavolala im. A oni odmietli. Naša paní sa ale nedala.

"Musíte ich ubytovať!"

"Nie nechceme."

"Ale ubytujete ich. Idem k vám!" zavelila a hneď zavesila. Pripomenula mi tým moju vlastnú babku. Ani ona neuznáva „Nie“ ako odpoveď.

Hoci z nás hostitelia na začiatku nemali radosť, nakoniec sa ukázali ako neuveriteľne milí starí manželia, ktorí bývajú v najväčšom jaskynnom dome v celej dedine. Jeden veľký dvor, kde je dvojposchodová stavba s vchodmi do šestnástich (!!) jaskýň! Každá izba ich domu je vyhĺbená do skaly!

Ukázalo sa, že nás nechceli ubytovať preto, lebo mať hostí pre nich znamená veľkú zodpovednosť a neboli pripravení na to hostiť ľudí. Aj tak nám, hoci si od nás vypýtali iba približne 12€ na osobu, pripravili zadarmo aj večeru, aj raňajky. Porozprávali nám o sebe, aj o celej dedine, robili nám sprievodcov a nakoniec nám aj spravili predstavenie tradičnej hudby, kde manžel hral na ich klasickom strunovom nástroji a manželka spievala. Boli neuveriteľní!

Počas doobedia ďalšieho dňa prišiel do dediny len jeden jediný turista. Mladá dievčina so psom. Poobede prišlo o trochu viac ľudí, ale stále bola celá dedina takmer úplne prázdna. Žiadne autobusy s davmi turistov! Spadol mi kameň zo srdca.

Dedina rodiny Li prežíva dodnes. Je pravda že tu pribudlo parkovisko, že sa tu do turizmu poriadne investovalo, počas sviatkov je tu ľudí vraj veľa, ale po zvyšok roka je tu stále krásna atmosféra, presne taká, do akej som sa pred jedenástimi rokmi zamiloval.

Ale zeleninu nemali.

❤️ Tento blog svojím členstvom podporilo už 51 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?

p.s.: náš návrat nie je až tak definitívny, lebo tento rok ma čakajú ešte aspoň tri ďašie cesty za príbehmi :)