Medzi rokmi 2016 a 2019 toho bolo príliš! Bolo to po prvýkrát v mojom živote, kedy sa mi pracovne darilo; robil som niečo, čo ma bavilo; niečo, čo bolo "moje": bral som ľudí na cesty Čínou. Bol som v tom celkom dobrý a ľuďom sa vždy páčilo.
Počas týchto rokov som mal, ako asi každý mladý človek, neustály pocit, že to jedného dňa skončí. Chcel som toho stihnúť čo najviac. Robil som príliš veľa zájazdov a na každú príležitosť, ktorá prišla, som vravel áno. Neodmietal som žiadne tlmočenie, žiadne súkromné sprevádzanie, žiadne prednášky, v podstate skoro nič. Do toho sa diali rodinné katastrofy. Najprv nás opustil môj brat, potom môj otec. Kto čítal moju prvú knihu, celý príbeh pozná.
Keď prišla pandémia, uvedomil som si, ako veľmi som bol vyhorený. Popravde, ani som o tom nevedel. Až keď som bol prinútený zastaviť sa, jasne som videl, že som si podpílil konár pod zadkom, od úplného zlomenia ma delilo nemálo.
Šialenstvo
Chcel by som povedať, že som zatiahol ručnú brzdu, ale to nie je pravda. Zatiahla mi ju pandémia a ja som sa skotúlal z výslnia na kopci na úplne dno. Tam som zistil, že tých kopcov je vlastne naokolo oveľa viac, než som predtým videl; nebolo treba úpenlivo držať sa iba jedného. Vlastne som mohol, a aj chcel, objavovať úplne nové cesty! Napríklad točiť videá a písať knihy. Prešli štyri roky...
Keď sa pandémia skončila, ľudia sa ma často pýtali, či sa vrátim k zájazdom. Ja som sa toho bál, nechcel som. Stále som si pamätal, ako veľmi som bol na okraji vyhorenia. V Shaxi, na dedine, som sa cítil v bezpečí, bál som sa vystrčiť hlavu. Opäť to za mňa vyriešil život, zrazu som sa ocitol späť v Šanghaji. Bol to mesiac plný životných zmien a ja som si povedal, ak nie teraz, tak nikdy. Vyskúšam to! Spravím jeden zájazd a uvidím!
Popravde, bolo to trochu šialenstvo z mojej strany, ale ja tak občas fungujem. Na objednanie zájazdu som dal ľuďom menej ako tri týždne, všetci mi vraveli, že to nepredám. A ja som tak trochu dúfal, že to naozaj nepredám, lebo by som sa nemusel vrátiť k zájazdom, ktorých som sa bál. Ale ten zájazd sa predal! Ľudia sa prihlásili a už sa z toho nedalo vycúvať. Osud rozhodol. Nie len za mňa, ale aj za ľudí, čo prišli. Ako som sa potom s klientami rozprával, väčšina z nich takmer neprišla. Či už to bolo pre náhle zdravotné komplikácie, alebo proste ešte na letisku zvažovali, či spravili dobre. Pre niektorých bolo prihlásenie sa rovnako náhle, ako pre mňa samotné vypísanie zájazdu. Tiež podobnú cestu dlho odkladali a teraz si povedali to isté, čo ja: buď teraz, alebo nikdy. A som rád, že sme si to všetci povedali, som rád, že nás osud dal dokopy. Pretože to bola skvelá cesta. A nie len to! Ja som zistil, že mi to chýbalo!
Veď ja mám možnosť prinášať ľuďom životný zážitok! Dobrodružstvo, na ktoré môžu spomínať celý život! Aké krásne privilégium to je! Okrem toho je to skvelá zábava, pri ktorej spoznávam skvelých ľudí! Ten strach, čo som mal pred touto cestou, úplne pominul. Nahradila ho radosť a nedočkavosť. V prvom rade sa za to chcem poďakovať skvelej partii, ktorá so mnou išla na Festival princov! Boli ste úžasní, ďakujem! ❤️
Znovuzrodený!
Zrazu som sa začal tešiť na ďalšie cesty. Vedel som však, že nesmiem už viac otáľať, robiť zájazdy na poslednú chvíľu nie je fér voči nikomu. A tak som sa na cca dva týždne ponoril do práce. Vstával som o ôsmej ráno a hneď som si sadol za počítač. Zatváral som ho o jedenástej večer, posledné dni aj o druhej ráno. Ale stálo to za to, lebo som spravil štyri úplne nové cesty a celé som to dal do úplne nového šatu.
Ja viem, že som vám ešte pred nedávnom písal, aký som hrdý na nové stránky, ktoré boli minimalistické a bez zbytočných ozdôb. Nuž, to je preč, teda je to na novej adrese blog.cestycinou.sk. A šat, do ktorého sa obliekli moje nové zákazky, je farebný, veselý, hravý, kontrastný, šokujúci a inšpiratívny. Ako cestovanie... Ako zážitky... Ako dobrodružstvo...
Čo sú moje nové cesty?
Stratené svety Číny sú ideálnou cestou na prvú návštevu Číny; je tam Peking, Čínsky múr - ale ten divoký, nie ten plný turistov. Je tam aj Xi'an a Terakotová armáda. Je tam slávna príroda, Žlté hory Huangshan. Ale samozrejme, je to moja cesta, takže sú tam aj miesta, kam vás iná cestovka nevezme. Kruhové obydlia tulou a nádherné mesto Xiamen. Exotický wellness hotel uprostred bambusového lesa. Či bývanie v tradičných historických domoch na čínskom vidieku. Zájazd trvá dva týždne a ideme už v júni, zatiaľ sú všetky miesta voľné.
Prechádzky čínskymi rozprávkami sú zamerané viac na prírodu a vidiek. Začíname v krajine pánd, Chengdu, pozrieme si najväčšieho Budhu na svete, potom ideme do slávnych Avatarových hôr Zhangjiajie. Nasledovať bude moja špecialitka, magické miesta strednej Číny - Ibiškové mesto, Mesto Fénoxov a Dedina tisícov rodín menšiny Miao. Potom ryžové terasy, Rieka Li a nádherné scenérie Yanghuo. Zakončíme to na Dim Sum v Kantone a bodkou na záver bude Hong Kong. Pôjdeme v septembri a už mám prihlásených štyroch ľudí.
No a potom tu mám cestovateľské chuťovky. Jedna bude mimosezónna cesta za atraktívnu cenu, ktorá je vhodná aj pre rodiny s deťmi. Preto som ju aj pomenoval hravým názvom Slnko, ryža, jahody. Itinerár ešte nemám na stránkach, pôjdeme ju totiž až v roku 2026, ale už mám prihlásených šesť ľudí. Bude to na pandy v Chengdu, Shaxi, Lijiang, trópy v údolí rieky Salween a na záver Chongqing, mesto budúcnosti.
Posledná cesta je tibetský roadtrip. Dobrodružstvo, aké nikde inde nenájdete! Táto cesta je vrcholom môjho viac ako desaťročného cestovania po Číne. Roky sme s mojím kamarátom Dahuaom, skúseným vysokohorským vodcom, hľadali túto dobrodružnú trasu a môžem s istotou povedať, že nikto iný vás na miesta, kam pôjdeme, nedokáže zobrať. Je to expedícia západným Sečuánom, ktorému sa hovorí aj vonkajší Tibet. Ak človek hľadá tibetskú kultúru, tu ju nájde živšiu ako v samotnom Tibete. A hlavne, cudzinci tu môžu voľne cestovať. Nie len, že sa nebudeme musieť držať vyhradených koridorov, ako by to bolo v samotnom Tibete, ale my sa nebudeme držať ani len ciest! Čaká nás offroad troma 4x4 terénnymi autami, stanovanie na úpätí ľadovcov, či s nomádmi jakov, túry vo výške nad 4000 metrov nad morom, odľahlé tibetské chrámy, o ktorých nevie žiadny turista, zasnežené vrcholky, ktoré majú nad 7000 metrov nad morom, a nádherné ubytovanie v luxusných vysokohorských chatách. Ideme v októbri a už mám prihlásených štyroch ľudí.
Tak čo, páčia sa vám nové cesty? Kto sa pridá? Všetko nájdete ponorené vo farbách na cestycinou.sk:
Budem k vám úplne úprimný – nebol som si istý, či sa to podarí. Ale stalo sa. Zájazd, ktorý som vypísal na poslednú chvíľu, sa naplnil. Momentálne máme päť ľudí, ktorí sa vydajú na cestu. Možno nás bude dokonca sedem (aj so mnou). Jeden pán stále zvažuje. A stále sa môžete ešte pridať aj vy! Podstatné je, že sme dosiahli minimum a výprava sa môže uskutočniť.
Ideme zažiť festival Princov v dedinke Shaxi, a ja sa už nemôžem dočkať. Tento zájazd je pre mňa výnimočný – z Shaxi som odišiel nečakane, bez plánu návratu. Keď som sa ocitol v Šanghaji, ukázalo sa, že moja cesta späť sa tak skoro neuskutoční. Aj preto som sa rozhodol naplánovať tento zájazd takto narýchlo – chcem sa so Shaxi poriadne rozlúčiť.
Keď som sa rozprával s mamou o tejto ceste, spomenula mi príbeh sprievodcu, s ktorým boli na výlete v Argentíne. Vzal moju mamu a otca na týždenne dobrodružstvo do hôr na koňoch. Keď zistil, že budú len dvaja, povedal im na rovinu:
“Úprimne, táto cesta sa mi vôbec neoplatí. Sotva pokryjem náklady. Ale tie hory už strašne potrebujem, takže s vami pôjdem aj tak.”
Nakoniec sa z tejto cesty stal jeden z najkrajších zážitkov – nielen pre mojich rodičov, ale aj pre samotného sprievodcu. Neskôr si s otcom písali listy a e-maily celé roky, hoci si vlastne vôbec nerozumeli. Sprievodca vedel len po španielsky, môj otec len po slovensky a trochu po nemecky. Napriek tomu medzi nimi vzniklo hlboké priateľstvo – viedli dlhé rozhovory už počas cesty, každý vo svojom jazyku, ale aj tak si rozumeli, a neskôr komunikácia pokračovala aj po návrate domov. Akurát im to vždy niekto musel pomôcť preložiť. Občas som to bol ja a onomu sprievodcovi pomáhal zase jeho syn.
Táto cesta, na ktorú vyrážame už 1. marca, mi tento príbeh pripomína. Bude nás len pár, možno sa zmestíme do jedného auta, možno budeme potrebovať dve. Ale pre mňa je dôležité, že sa vydám na cesty a hlavne že zase uvidím moje milované Shaxi. Len ako píšem tieto slová, tlačia sa mi slzy do očí. Tak mám toto miesto rád. Som si istý že aj moji spolucestovatelia si toto miesto zamilujú. Ale určite si zamiluju aj tie ďalšie, lebo nás čaká aj najväčšie mesto sveta Chongqing, historické dediny pod ľadovom Nefritoveho draka, Roklina skáčuceho tigra, kuchýňa mesta Canton a nádherná krasovalá oblasť okolo mesta Yangshuo, Guilin.
Ak by ste sa chceli pridať aj vy, stále je to možné. Máme ešte voľné miesta a práve sme začali riešiť medzinárodné letenky. Termíny a ceny leteniek som pridal na web, takže ak túžite zažiť toto jedinečné dobrodružstvo v malej skupine a na poslednú chvíľu, stačí mi napísať. Takto malá skupina už asi nikdy viac nebude 😄
A ak to tentoraz nevyjde, nevadí. Určite vám z tejto cesty napíšem newsletter a pošlem fotografie. A možno sa stretneme na niektorej z ďalších výprav – už teraz mám v pláne niekoľko nových ciest, len si musím nájsť čas ich dokončiť.
Shaxi som opustil pred mesiacom a pol, a už teraz mi to zázračné miesto strašne chýba! Preto som sa rozhodol vrátiť sa. Slováci do Číny už nepotrebujú víza, nechcete ísť so mnou? V marci sa v Shaxi konajú najkrajšie slávnosti celého roka, Festival princov, či Festival zrodenia, a ja tam chcem byť. Pridajte sa!
Ja viem, že je to na poslednú chvíľu, ale spravil som výnimočnú LAST MINUTE ponuku na desaťdňový zájazd po Číne, v rámci ktorého navštívime tento sviatok. Avšak to nie je všetko. Ak sa cesta naplní, uvidíme Šanghaj, Chongqing - najväčšie mesto sveta; a Guangzhou - mesto s najlepšou kuchyňou v Číne. Mimo miest navštívime historické mestečká Lijiangu, Roklinu skáčuceho tigra a krasovú oblasť Yangshuo pri meste Guilin. Budeme cestovať v malej skupine 6-14 ľudí a cena zájazdu na 10 dní (12 dní aj s letom) je 1 799 €. To je cena bez letenky, cena s letenkou vyjde do 2 500 €. Termín cesty je 28.2.2025 (odlet) - 11.3.2025 (prílet domov).
Ako odberatelia môjho newslettra dostávate túto pozvánku ako prví. Všetky podrobnosti nájdete na mojich webstránkach. Je tam celý itinerár, videá a fotky, mapa, ako aj všetky dôležité informácie. A samozrejme aj film z tohoto festivalu, ktorý som nakrútil pre RTVS a na mojom YouTube nie je:
Life update od kamoša, ktorý žije moc ďaleko na to, aby mi to povedal pri pive.
¶ Ďakujem vám všetkým za odpovede, ktoré som dostal na minulý mail. Myslím, že na ten newsletter som dostal zatiaľ rekordný počet odpovedí 😄 Ak ste ho nečítali, tak tu:
Všetky boli veľmi zaujímavé, názory sa líšili a príde mi to ako téma, ktorú by sme mohli prebrať ešte trochu hlbšie. Preto som sa rozhodol napísať pokračovanie. Mnohí ste mi napísali a nad niektorými Vašimi myšlienkami, ktoré som dostal, by som sa rád zamyslel a odpovedal na ne. Vždy ich odcitujem a potom doplním moje myšlienky.
Ešte chcem povedať, že ten druh kritiky, o ktorej som písal, rozhodne považujem za konštruktívnu kritiku. Veľmi si jej vážim a takúto kritiku chcem dostávať aj naďalej. Okrem toho otázka, ktorej sa táto kritika týkala, je vo mne ako veľká dilema už roky. A je to otázka, ktorú v sebe rieši každý kreatívny človek.
Kde je hranica medzi kvalitou a kvantitou? Kde je hranica medzi autorskou prísnosťou a kreatívnou slobodou? Je moja práca dostatočne dobrá?
Je moja práca dostatočne dobrá?
"Ja si myslím, že v jednoduchosti je krása. Načo komplikovať veci. No istý štandard kvality a obsahu je potrebný..."
čitateľ ↵
¶ Určite treba mať nastavenú kvalitu, ale tá by mala byť nastavená v každom z nás samostatne. Nemôže odrážať názory iných. Lebo každý človek má trochu iný vkus, iný názor, a keď si budeme kvalitu definovať iba tým, čo si o tom myslia diváci, stratíme sa. Názorov je nekonečne veľa a častokrát si protirečia. Meradlo kvality musíme mať v prvom rade nastavené v sebe. Taktiež sa musíme zmieriť s tým, že raz sa to niekomu páčiť bude, a inému nie.
Ak človek dáva svoju prácu verejne von, ide s kožou na trh:
Publikované dielo už autorovi nepatrí, to dielo má svoj vlastný život a ak niekomu patrí, tak jedine publiku.
Treba si vnútorne nastaviť nejaké hranice kvality, na druhej strane, nemali by sme sa báť experimentovať. Najdôležitejšie je podľa mňa mať zo svojej tvorby radosť. Ak výsledok spraví radosť mne ako autorovi, a ja ako autor si to rád pozriem, potom si to nájde aj divákov.
Rýchla zábava na hranici vkusu
"(autor kritiky) je už starší, pravdepodobne vzdelaný človek a tých nezaujíma ako niekto je rezance v reštaurácií. Dnešná mladá generácia zasa mnohokrát nevydrží pozerať čisto edukačné video, chce "rýchlu akciu", zábavu a emócie, mnohokrát na hrane vkusu. Ľudia pozerajú aj Farmár hľadá ženu, prípadne scrollujú hodiny nezmysly na TikToku. "
čitateľ ↵
¶ Bavili sme sa na túto tému aj s mojou mamou a osobne si myslíme, že informácií je proste vo svete príliš. Problém nie je v tom, že mladí nevydržia pozerať edukačné videá, problém je v tom, že mladí vyrastajú v neustálej záplave informácií a potrebujú sa od nich odrezať. Preto pozerajú nezmysly (nielen) na TikToku (i keď podľa mňa nezmysly pozerali všetci od nepamäti, akurát kedysi to bola napríklad červená knižnica, alebo latinsko-americké telenovely). Preto majú dnes ľudia radi jednoduché videá, lebo to je oddych od neustáleho prílivu informácií.
Ja som nevyrastal v informačnej dobe, ale tiež som už informáciami prejedený. Všetko spravodajstvo som zo svojho života vyhodil a dokumentárne videá nepozerám ani ja. Ani mňa nebavia cestovateľské videá na YouTube (či iných platformách), lebo nechcem prijímať nové informácie. Sú všade. Chcem si miesto toho pozrieť jednoduché, ale pekné video.
Napríklad môj obľúbený youtuber je Thomas Heaton. Iba chodí po krajine a robí fotky. Občas to okomentuje, ale nezahŕňa diváka informáciami. Je to proste pohoda. Možno vás neprekvapí, že aj jemu píšu do komentárov tú istú kritiku ako mne. Že "jeho videású už o ničom". Týmto komentátorom "chýbajú jeho staršie videá, kde ľudí učil, ako upravovať fotky", alebo "keď na každom tripe spravil strašne veľa krásnych fotiek". Dnes podľa nich "iba chodí krajinou a nespraví ani jednu (dobrú) fotku".
Ja mám práve tieto videá najradšej.
Chápem, že (častokrát starší a vzdelaný) divák chce reportáž z druhého konca sveta, lebo na tom vyrástol. Ale vo väčšine prípadov, starší divák nedostáva stovky mailov denne od kolegov a šéfov, nekonečne veľa správ z WhatsAppu a diskusných skupín, nie je už tak dravý, aby musel sledovať všetko, čo sa deje okolo neho... Má svoju rutinu a chce si pritom pustiť reportáž z druhého konca sveta. Ak tam však vidí niekoho "iba" jesť polievku, je sklamaný. To chápem. Ale zodpovednosť by nemal hádzať na tvorcu, ten to video iba pripravil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Divák je zodpovedný za to, čo si pozrie.
Ak vás niektoré moje video nebaví, nepozerajte ho. Zapnite si radšej niečo, čo vás bude baviť. Dám vám napríklad jeden tip, tieto dokumenty z Číny sú neuveriteľne dobre nakrútené, ale úprimne, ja som ich nedopozeral, hoci sú výborné. Bolo na mňa príliš dokonalé. Ale chcel by som ich doraziť.
Treba sledovať trendy, či?
čičičičííí-tajte moje články, prosím...
Alebo aj nie.
"Chápem, že žijete zo sledovanosti a v neskutočne silnej konkurencii youtuberov musíte aktualizovať svoju tvorbu a držať trend. "
čitateľ ↵
¶ Ja sa nesnažím zaujať každého, trendy ma nezaujímajú. Popravde, to je aj jeden dôvod, prečo som sa rozišiel s mojou YouTube agentúrou, ktorá ma jednu dobu zastupovala na komerčných projektoch. Pretože som proste nechcel sledovať trendy.
Krátke videá na TikToku nechcem robiť, na Instagram som alergický a témy si chcem vyberať podľa seba, nie podľa trendov (aj to som robil a dostal som vtedy od agentúry pochvaľu):
Rozhodne pomáha aktualizovať videá častejšie, ale popravde, na našom trhu sú peniaze za videnia tak smiešne, že ekonomicky sa z toho vyžiť nedá tak či tak, YouTube rozhodne nerobím pre peniaze. Na Slovensku by som sa udrel k smrti. Ja mám svoje podnikanie, svoj život a čo robí niekto iný, ma z hľadiska konkurencie až tak nezaujíma. Ak sledujem, čo robí niekto iný, tak jedine preto, že sa chcem inšpirovať.
Napríklad v poslednej dobe ma strašne inšpiruje tento chalan. Je o 15 rokov mladší ako ja, ale je z neho cítiť dravosť a zápal. Jeho videá, špeciálne posledné dve, sú naozaj takmer filmy. Baví ma sledovať tvorcov, z ktorých cítim, že jedného dňa budú možno naozaj točiť filmy. Rozhodne ma nebavia trendy sociálnych sietí, ktorých jediným cieľom je vybudovať si publikum a zarobiť.
"... priznám sa, že aj ja som kedysi bola hejter tých, ktorí to nerobia poriadne (čokoľvek to už pre kohokoľvek znamená) :-) Dnes si už hovorím, že každý nech tvorí ako chce a každý si aj nejaké to svoje publikum nájde - stačí byť autentický. No musím si to pravidelne pripomínať, lebo keď píšem napríklad CopyLetter, tak si stále vravím, aké to je slabé a že to je akurát tak text dobrý pre hejterov :-))"
čitateľ ↵
¶ Aj ja som to mal jednu dobu podobne a chcel som, aby každý výstup bol „kvalitný“. Latku kvality som si nastavil veľmi vysoko, nerobil som "jednoduché videá". Výsledok bol, že som niekedy aj tri mesiace nedal von žiadne video. Prečo je to problém? Lebopo tak dlhej pauze začať znova nakrúcať je strašne ťažké.
Rozbiehať sa stále dokola je strašne ťažké.
Pre mňa sú tieto pauzy veľký problém. Lebo toho robím príliš veľa. Pomáhame firmám s exportom, podnikáme v turizme (a chceme sa tam vrátiť ešte viac), píšem knihy, píšem newlsetter, točím videá (na slovenský aj anglický kanál), plus chcem aj žiť a oddychovať - o mesiac mám 37 rokov a popravde, nechcem robiť sedem dní v týždni (moc mi to nevychádza).
Našťastie dnes už mám ľudí, s ktorými spolupracujem, a tak to je lepšie, ale vždy musím niečo odložiť, aby som mohol zase posunúť niečo iné. V niečom sa proste vždy zaseknem a potom sa musím znova rozbiehať. Chcem to eliminovať tak, že sa nebudem zastavovať úplne, ale proste spomalím alebo znížim množstvo úsilia, ktoré je potrebné na vec, ktorej sa práve nemôžem venovať na 100 %. Ideálne by bolo, keby som niektoré veci mohol kompletné delegovať na niekoho iného, ale tam ešte nie som.
Cestovaním sa (na Slovensku) živiť nedá (ako tvorca)
"Také jsem Ti už několikrát chtěl napsat, že Tvoje videa se pro nás v poslední době stávají méně atraktivní, protože se odvracejí od cestovatelské tematiky (i když Tvoje popisy života ať už v Šanghaji nebo Shaxi byly pro nás také velmi zajímavé). "
čitateľ ↵
¶ Bolo by to skvelé, keby som mohol dať 100 % mojej pozornosti iba na nakrúcanie videí. To by mohlo byť každé jedno video kvalitná cestovateľská reportáž, ale to by nemohlo byť v slovenčine (aj to som skúsil a ohlasy boli horšie, ako na menej prepracovné video, no po slovensky):
Na Slovensku sa cestovateľskými videami nedá uživiť. Aj vo svete to je ťažké, u nás je to nemožné. A ani by ma to nebavilo, ja mám rád pestrosť mojej práce. Ale to, že niekedy proste nemám čas, alebo financie na cestovateľské projekty, či komplikované videá, v minulosti znamenalo, že som sa zastavil. To bol problém, lebo znova sa rozbehnúť zaberá strašne veľa energie. Preto som sa rozhodol trochu zmeniť svoj prístup.
V decembri som spravil veľa videí, spravil som si taký šprint na rozbeh, aby som si potom vedel udržať pravidelnosť v tvorbe (za cenu kritiky, že tie videá sú slabé). Ale radšej dám von jednoduchšie video, než aby som mal znova vypadnúť z tempa a zaseknúť sa na pol roka.
Som zmierený s tým, že niektorým ľuďom to bude vadiť a stratím časť publika, ale z dát viem, že pravidelná tvorba priláka väčšie množstvo ľudí, než ako odíde. Dlhé pauzy rast kanálu vždy zastavia, pravidelnosť videí rast vždy naštartujú, a to aj keď sú tie videá jednoduchšie.
Prekliatie youtuberov (nie) je beštia menom Algoritmus
"Prokletím youtuberů je posedlost sledovaností. To kvůli ní klesáte na úroveň komerčních televizí, na úroveň cookink show. "
čitateľ ↵
Občas mi ľudia hovoria, že my youtuberi sa ženieme iba za číslami, za počtom videní, za algoritmom a zabúdame na divákov. To je ale oxymoron. Lebo vyššie videnia znamenajú, že to videlo viac ľudí. Tie čísla nie sú abstraktné čísla, každé jedno číslo je jeden človek. Ak má moje video 100 000 pozretí, to reálne znamená, že to video bolo dostatočne zaujímavé na to, aby si ho pustilo a hlavne pozrelo 100 000 ľudí. YouTube vie, kedy si ľudia otvoria video a hneď ho vypnú - to je clickbait a tieto videá YouTube neodporúča. Nekvalitné clickbait nikdy nemajú vysoké videnia. Vysoké videnia majú videá, ktoré si ľudia otvoria a dopozerajú, lebo sa im páčia.
Takže, my netočíme videá pre algoritmus. Algoritmus totiž naše videá nepozerá. Algoritmus sleduje, ako sa správa divák, ktorý naše video pozerá. Algoritmus je publikum. Je to stroj, ktorý reflektuje správanie publika a pozná ho do detailov. Ale na videá nepozerá. Nedá sa točiť "pre algoritmus", dá sa točiť iba pre ľudí. Algoritmus vie, s čím sú ľudia spokojní a čo sa im nepáči.
Majstrostvo. Ale každý deň?
"svoboda bez zodpovědnosti (přísnosti sama na sebe) je zničující, je to anarchie. A pak taky to, co kladu posluchačům scenáristiky na srdce: v omezení poznáš mistra. Ano, i já se rád dívám na vaše videa z Číny. Vadí mi jediné - všechny končí u jídla. Chybí mi hlubší vhled do té úžasné země a jejich obyvatel. "
čitateľ ↵
¶ Slobodabez hraníczabíja. Zabíja umenie a zabíja ajľudí. S tým absolútne súhlasím. Písal som o tom dokonca aj v tomto článku:
A rozhodne, najlepšia tvorba vzniká z toho, že si kladieme obmedzenia. Podľa mňa väčšina, ak nie všetka kreatívna tvorba by sa dala prirovnať k sochárstvu. Dielo nevzniká tým, že pridávame veci, ale tým, že uberáme. Pochopiteľne, najprv si treba nahromadiť materiál, preto keď napríklad píšem, prvým krokom je dať všetky myšlienky do textu. Alebo keď nakrúcam cestovateľské video, ideálne je všetko dokumentovať. Ale následne už tvoríme tým, že si staviame hranice, materiál vyhadzujeme a odoberáme. Ale nie každé dielo musí byť majstrovstvo. Ja nemám ambície stať sa literárnou klasikou, či hollywoodskym režisérom, o ktorom sa bude učiť v školách. Moja ambícia je mať radosť z tvorby a spríjemniť mojim divákom pol hodinu ich dňa. Moja ambícia je priniesť ľuďom trochu radosti, trochu oddychu, trochu informácií a mať pri tom sám radosť.
Hlbší náhľad do Číny určite chýba v (niektorých) videách, ak na ne pozeráme ako na samostatné diela, ale nemyslím si, že chýba v mojej tvorbe. Na svoj YouTube kanál som nakrutil už 237 videí, okrem toho som nakrútil 24-dielny seriál v RTVS, asi desať filmov pre ČT2, napísal som dve knihy a už stovky článkov. To všetko je o Číne. Vhľad do tejto kultúry neponúkajú jednotlivé videá, ale celý objem mojej práce. O Číne píšem od roku 2009 a ak chcete hlboký vhľad do Číny, treba si prečítať moju knihu, špeciálne tú druhú.
Dnes mám proste občas len chuť sadnúť si na polievku a nepovedať nič, lebo častokrát mám pocit, že som už všetko povedal. Čo samozrejme nie je pravda, ešte som ani zďaleka nepovedal všetko, ale nemyslím si, že mám v sebe ešte tie edukačné videá, kde rozprávam, ako funguje napríklad etiketa, kultúra obdarovávania, čínsky nový rok a podobne. Nebaví to mňa a úprimne, už ani diváka. Nechcem dávať kultúrny vhľad tým, že budem diváka kŕmiť informáciami. Dnešný divák je prejedený. V mojej budúcej tvorbe budem proste žiť svoj život a nechám diváka, nech ho pozoruje a odnesie si to, čo sám chce.
Ľudia, diváci, ale aj tvorci sa vyvíjajú. O rok možno budem vravieť zase niečo iné. Ale to je dobre, i keď veľa divákov zmeny hnevajú. Napríklad film Joker. Jednička bola fenomenálna, bola to dráma kritizujúca súčasnú spoločnosť, ale dvojkou sa režisér rozhodol spraviť niečo úplne iné a natočil muzikál. Divákov strašne nasral, ospravedlňte môj výraz, ale sem patrí. No mne sa dvojka páčila ešte viac ako jednička. Lebo sa to dielo posunulo inam, režisér neopakoval úspech jedničky, ale vybral sa náročnejšou cestou. Vykročiť ako autor niekam inam.
Na pive s kamošom a výklady našich otcov
"Ja ťa rada pozerám (ĺebo) tvoja tvorba je (...) jednoduchá na pozeranie ale zároveň núti dávať pozor. Možno je to kôli tomu, že tak ako môj otec (a ako mnoho autorov) zaujímavo rozprávaš aj o nezaujímavých témach, LEBO RÁD ROZPRÁVAŠ o veciach o ktorých vieš. Môj otec je ako chodiaca encyklopédia, a od malička stále niečo vysvetľoval, kedysi nás to ako deti hnevalo. Dnes si rada zapnem tvoje videá lebo mi to podvedome pripomína lebo monológy. (...) mňa tvoje videá bavia tak aké sú. Ako life update od kamoša, ktorý žije moc ďaleko na to aby mi to povedal pri pive."
čitateľ ↵
¶ Toto nadväzuje na odsek, ktorým som skončil v predchádzajúcej časti. Ja nechcem, aby moje videá boli ako prednášky na univerzite (proti ktorým nič nemám, iba ich nechcem točiť, i keď jednú dobu také moje videá boli). Nechcem ani, aby boli ako dokumentárne filmy. Chcem, aby moje videá boli ako list od kamoša zo zahraničia, ktorý je príliš ďaleko na to, aby to povedal pri pive. To je presne ono! Samozrejme, že nie každé video by malo byť "len" toto, ale každé video by to v sebe malo mať. Lebo presne také videá mám aj ja rád.
Niektoré videá nesú tento aspekt viac, iné menej, ale všetky sú osobný rozhovor medzi mnou a mojimi priateľmi-divákmi, nie reportáž. Reportáž síce môže byť o zaujímavej téme, ale reportážny štýl automaticky vytvára hierarchický rozdiel medzi mnou, ako autoritou na danú tému, a medzi poslucháčom. To nemám rád. Lebo to kamoši medzi sebou nemajú.
Ja nechcem točiť a písať o Číne. Chcem točiť o živote v Číne. Čína má byť len pozadie mojich príbehov. Nie hlavným hrdinom. Chcem, aby moje videá boli jednoduché na pozeranie, aby moje knihy boli jednoduché na čítanie, ale aby človek zároveň musel dávať pozor, lebo kde tu bude niečo nové, niečo zaujímavé, nejaké skryté tajomstvo.
Napríklad v prvej knihe sa mi to podľa mňa podarilo trafiť po hlavičke. Tá kniha sa číta strašne jednoducho. Toľko ľudí mi napísalo, že si ju zobrali do lietadla a keď vystupovali, mali ju prečítanú. Ale zároveň tam našli aj veľa zaujímavých informácií. Tak som tú knihu aj chcel napísať, aby ju človek prečítal za jeden let.
Pri druhej knihe mi to až tak nevyšlo. Je ťažšia. Prírodzene, volá sa Ťažké časy, dalo sa to čakať. Pre svoje ťažšie témy sa číta ťažšie - snažil som sa to držať na uzde, ale moja druhá kniha je skrátka viac reportážna. Aj preto sa možno niekomu bude páčiť viac.
"V vašich videách pozorujem nie len obsah ale aj (...) čo, kde a ako točíte. Okolie, prírodu, zvieratá, ľudí, kupujúcich, predávajúcich, výrobcov, ženy, mužov, deti..... Niektoré som videla viac krát. A musím priznať, že vždy v nich objavím, niečo nové, čo mi ušlo, čo ma obohatí o ďalšiu informáciu."
čitateľ ↵
¶ V posledných videách som dosť výrazne zmenil vizuálny jazyk. Nestojím už rovno pred kamerou, ale idem od kamery ďalej. Chcem, aby divák študoval obraz. Nechcem, aby cez celý obraz bola len moja tvár, lebo potom musím hovoriť niečo dôležité, minimálne to divák očakáva. Ale ja nehovorím vždy niečo dôležité, občas len tak kecám. Preto chcem byť od kamery ďalej a divákovi na revanš ponúknuť záber, ktorý môže študovať. Vidí, čo sa deje za mnou, vedľa mňa a okolo mňa. Preto som aj začal používať akčnú kameru, lebo má veľmi široký záber a malý senzor, to znamená, že všetko je zaostrené.
Alebo, ak mám statický záber, dám to na 50 mm a statív, nech je to stále vizuálne príťažlivý záber, ale idem od kamery ďaleko. Viem, že tým vytváram trochu priepasť medzi mnou a divákom, ale zase divák môže študovať obraz.
Chcel by som do budúcnosti vyskúšať 23 mm, alebo niečo podobné s kamerou na statíve, a nájsť niečo medzi tým. Aby mal divák záber, ktorý môže študovať, aby bol stále vizuálne pekný (to akčná kamera zase nie je), ale zároveň, aby som nebol príliš ďaleko a nevytvárala priepasť. Napríklad ako zábery v tomto filme (ktorý som ešte nevidel, v Číne nie je v kinách, ale vám odporčam vidieť ho v kine. Ja budem len ticho závidieť.).
Ideálny by na to bol anamorfický objektív, ktorý zachytáva viac horizontálneho priestoru, ale tie sú dosť drahé. Možné raz...
Autenticita vs. kvalita vs. udržateľnosť
"Píšeš o svobodě tvorby, ale lidé, kteří se potřebovali realizovat, i za minulého režimu přeci tvořili, byť to bylo jenom do šuplíku, nepotřebovali publikum. A i z dob dávných se nám zachovalo právě to krásné a ne nějaké paskvily, proto snaze snížit kvalitu, že se tím zvýší autenticita vůbec nerozumím."
čitateľ ↵
¶ Nemyslím si, že ľudia za minulého režimu nepotrebovali publikum a že im robilo radosť písať do šuplíku; proste sa k publiku nedalo dostať. Viem to aj z rozprávania môjho otca, ktorému boli čitatelia doslova zakazovaní, lebo jeho knihy boli "príliš úspešné" - to bolo zle, a tak mu ich nedovolili publikovať.
Ak by umelci z čias minulých mohli mať publikum, ak by sa vedeli tak ľahko prihovárať k divákom ako je to dnes, väčšina by to ocenila. A hlavne, vzniklo by oveľa viac kvalitnej tvorby, pretože viac ľudí by malo príležitosť tvoriť. Určite "to krásne" prežije dlhšie, bez debaty, ale prežili krásne veci len veľmi úzkej skupiny ľudí. Je takmer isté, že existovalo nespočet rovnako talentovaných ľudí, ak nie ešte talentovanejších, ktorí proste nedostali šancu tvoriť. Dnes tieto prekážky neexistujú.
¶ Popravde, ani ja som dlho nerozumel snahe znižovať kvalitu, aby sa zvýšila autenticita. Tiež už nie som najmladší a viem, aké to pre mňa bolo ťažké naučiť sa niečo spraviť pekne, nechcem to zahadzovať. Ale dnes tomu už chápem trochu viac. Má to niekoľko dôvodov.
Dnešný mladý divák je extrémne podozrievavý a z princípu ničomu neverí. To je správne, pretože dnes je internet zahltený umelou inteligenciou, deepfake-ami, falošnými správami, hlúposťami a podobne. Sociálne siete sú nástroje, ktorými dnes firmy a podnikatelia klamú davy. Dosiahli brexit, dosiahli vládu idiotov a zlodejov, dosiahli falošné riešenia na problémy, ktorými sú samy strojcami. Mladí ľudia to prekukli, neveria, preto nechcú sledovať niečo, čomu nemôžu na 100 % veriť. Ale autenticite veria.
Ak niekto vezme akčnú kameru do ulíc a iba sa prechádza, je to uveriteľné. Ak niekto má krásne zábery a dychberúci príbeh, dosiahol ho kreatívnym procesom, a ten z princípu sprevádza selekcia, strih, aranžovanie, prispôsobovanie skutočností... Nedá sa tomu veriť. Strašne veľa cestovateľských reportáží je naaranžovaných. Aj mňa z toho ľudia často obviňujú.
Druhá vec je, že ľudia chcú cítiť blízkosť. Svetom letí pandémia osamelosti a ľuďom chýba blízkosť. Oni nechcú, aby videá boli ako (neosobné) reportáže, chcú, aby sa pri videách cítili, ako keby volali s kamarátom cez videohovor. To poznajú a to pre nich má najbližšie k osobnému kontaktu.
Samozrejme, všetko je to paleta farieb, veci nikdy nie sú čiernobiele, ale pekne to v závere svojho newslettra zhrnul aj Patrick Zendl, ktorý parafrazujem:
"... brzy (se) zaplní vaše kanály na Instagramu a Facebooku postavami s umělou inteligencí, které mají profilové obrázky, životopisy a schopnost vytvářet obsah. Budou navrženy tak, aby zaujaly (...) dokonale nakalibrovaným obsahem, který donutí (...) sedět u displeje a nepřepínat na tiktoku. Jenže to bude něco jako recyklovaná voda ve vesmírné stanici: dá se to pít, při troše přemýšlení si uvědomujete, že to trochu smrdí, ale chcanky v tom cítíte, jen když se zamyslíte. K čemuž v tom tlaku nebude moc prostoru. Může se stát, že lidé zatouží po autentickém obsahu? Po příbězích, které se dějí skutečným lidem, které se skutečně staly a které možná nejsou dokonalé, ale jsou opravdové?" (originál newslettru)
Ja si myslím, žesato už deje. Presne preto ľudia dnes uprednostňujú video, ktoré je ako life update od kamoša, ktorý žije príliš ďaleko na to, aby to povedal pri pive.
Mladí diváci nechcú reportáže z ďalekého východu; ak ich niečo skutočne zaujíma, opýtajú sa AI. Alebo ju nechajú ilustrovať celý článok, tak ako aj ja dnes. Tie ilustrácie sú krásne, profesionálne, ale nie sú autentické. Na stenu si ich nedám, tam si radšej zavesím nedokonalú kresbu skutočného človeka.
¶ Toto bol fakt dlhý článok, nečakal som, že mi zaberie toľko času. Ale som rád, že sme sa o tom bavili, a pravdepodobne to premením aj na video. Máte ešte nejaké poznámky? Dajte mi vedieť. A ešte raz ďakujem za vaše predchádzajúce e-maily a za vaše názory. Veľmi si to cením.
Abstraktná vizualizácia boja medzi autorskou prítomnosťou a kreatívnou slobodou
¶ Prišiel mi jeden zaujímavý email. Nebudem vám písať od koho, iba poviem, že to bolo od človeka, ktorého prácu si veľmi vážim. Napísal množstvo kníh a pozná ho celé Slovensko. Je to úspešný človek, ale delí nás veľká generačná priepasť. Napísal mi, že sa mu prestáva páčiť moja tvorba na YouTube a vyjadril svoje sklamanie:
Milý Paľko, vy viete ako si vás vážim a ako si cením vašu odvahu, cieľavedomosť a vašu mediálnu produkciu. Nedávno som si pozrel pár vašich vstupov. Chcem vám povedať, že to, že ukážete dve izby, idete behať pri rieke a zjete polievku s rezancami je na reportáž z opačného konca sveta málo. Nemyslím, že mám vymenovávať, kedy sa vám to ešte stalo. Keby som vás nemal rád, tak to jednoducho prestanem pozerať. Neškodilo by trošku autorskej prísnosti k sebe. Želám vám veľa nápadov a zdravia.
Hoci si tvorbu tohto človeka veľmi vážim a vážim si aj jeho múdrosť a životné skúsenosti, podľa mňa sa mýli a chcem vám napísať, prečo si myslím, že sa mýli. Som totiž zvedavý na váš názor.
Prísnosť vs. Sloboda
¶ Ja na seba nechcem uplatňovať autorskú prísnosť, ale autorskú slobodu.
¶ Prísnosť mám v pracovnej morálke, kedy sa snažím písať každý jeden deň a neustále niečo tvorím. Prísnosť mám pri písaní kníh, tam si skutočne premyslím každé slovo. Ale v kreatívnej tvorbe ako takej, je pre mňa dôležitejšia sloboda ako prísnosť. Chcem robiť to, čo chcem sám aj vidieť, chcem experimentovať a chcem sa hrať. Chcem byť slobodný v mojej túžbe vyjadriť sa.
Špeciálne to platí na YouTube, čo je veľmi dynamická platforma, ale napríklad aj na mojom blogu. Chcem zdieľať so svetom svoje pocity, svoje nápady, svoju inšpiráciu, bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo je to len hlúposť, či maličkosť. Bez ohľadu na to, či to niekoho inšpiruje, alebo iba sklame. Ja netvorím iba pre diváka, tvorím v prvom rade preto, lebo vo mne žije túžba po kreatívnej tvorbe a vyjadrení sa; po kreatívnej slobode. A to môže mať rôzne formy; niekedy kniha, ktorá mi zaberie dva roky práce, (tam prísnosť je skutočne na mieste), niekedy video, ktoré pre mňa predstavuje hlavne radosť z tvorby. Ba niekedy je to (iba) článok na blog, čo je pre mňa zase miestom, kde si usporiadavam myšlienky. Napríklad ako tento článok. Myslíte si, že mám pravdu ja, alebo kritik? Alebo niekde medzitým?
Nie je tvorca ako tvorca
¶ Jedna vec ma ale prekvapuje. Generácia, z ktorej tento človek pochádza, tvoriť slobodne nemohla. Režim to nedovolil. Okrem toho ani neexistoval internet, neprebehla demokratizácia kreatívnej tvorby. Ak niekto chcel nakrúcať, musel prejsť veľmi komplikovanými životnými skúškami, aby vôbec mal šancu niečo kreatívne vytvoriť, nieto sa tým ešte živiť. Dnes máme každý vo vrecku špičkovú kameru, svoje slová vieme okamžite zdieľať na internete a vieme komunikovať s celým svetom. Naozaj to znamená, že máme byť na seba prísnejší a dávať von iba kvalitné veci, alebo naopak, máme rozprestrieť krídla a skočiť hlavou vpred, bez ohľadu na to, kam nás vietor zaveje? Ja si myslím, že keď máme možnosť tvoriť úplne slobodne, využime ju. Režim, iní ľudia, ba ani nástroje nám už prekážky pri tvorbe nekladú, prečo si ich máme klásť my samy? Veď každé napísané slovo, každé natočené video, každá odfotená fotka je iba jeden krôčik k zlepšeniu sa. Čím viac ich urobíme, tým ďalej sa dostaneme.
Máme umelcov ako Harper Lee, autor knihy Nezabíjajte vtáčika, ktorá predstavuje literárnu klasiku. Po tom, ako knihu publikoval v roku 1960, zmizol a objavil sa s novou knihou až po 50 rokoch. Vraj podobne kvalitnou. Ale mne je bližší prístup Quentina Tarantina. Áno, film nakrútí iba raz za pár rokov, ale medzi tým stále tvorí. Napríklad má pravidelný podcast, kde sa s divákmi rozpráva o filmoch. Aj to je kreatívna tvorba. A mňa zaujíma, čo si Quentin myslí o filmoch.
Včera vs. Dnes
¶ Tu do hry vstupuje ešte jedna premenná, a to je náš generačný rozdiel. Dnešný mediálny svet je iný, ako bol pred sociálnymi sieťami. Divák už dnes videl všetko, a tak ho nič "nové" nezaujíma, lebo už nič nie je nové. Ľudí však stále zaujímajú ľudia, a navždy aj budú.
Len pre zaujímavosť, to video, ktoré kritik spomína, bolo za celý minulý rok moje najúspešnejšie video; za jeden mesiac ho videlo už viac ako 65 000 ľudí a to číslo stále rýchlo stúpa. Keď si pozriete komentáre pod ním, takmer všetky sú iba pozitívne. Ľuďom sa páči.
Moje reportáže v RTVS, ktoré stáli tisíce eur a vysielajú sa v telke, nemali také vysoké videnia ako toto video. Na YouTube, a celkovo v dnešnej dobe, ľudí nezaujímajú cestovateľské reportáže, ale zaujíma ich skutočný život. Moje najnáročnejšie a najviac prepracované videá, ktoré som natáčal týždne až mesiace, majú väčšinou tú najhoršiu sledovanosť. Napríklad toto video o bambuse patrilo k mojim obľúbeným videám, ale je to môj najväčší prepadák:
Naopak, moje najúspešnejšie videá sú v drtivej väčšine tie, ktoré boli najjednoduchšie na vytvorenie. Napríklad toto, jednoduché rozprávanie o živote v Shaxi, ktorá má za mesiac už viac ako 80 000 videí a veľmi rýchlo sa dostane cez 100 000:
Vidím to u seba aj ako diváka, sledujem tvorcov, ktorých mám rád a ktorí robia skvelé veci. Ale častokrát ma viac, ako ich do detailu vyľadená tvorba, zaujíma ich nefiltrovaný život. Toto je podstata platformy ako YouTube. Zachádza to až tak ďaleko, že mnohí ľudia dnes schválne točia z technického hľadiska kvalitatívne horšie videá, pretože svojej tvorbe potrebujú pridať úroveň autenticity. Aj ja som práve preto začal nakrúcať na akčnú kameru, miesto na moju drahú kameru. (Ne)prekvapivo, tieto videá majú krásnu sledovanosť. Napríklad celý môj roadtrip z Shaxi do Šanghaja bol točený s dôrazom na autentickosť, a nie na profesionálnosť, a je neuveriteľne úspešné:
Krásne natočené (televízne) filmy a cestovateľské reportáže dnes nikoho nezaujímajú, alebo minimálne nezaujímajú mladšie publikum. Ale na druhej strane, ja mám rád krásne obrázky, a tak sa niekedy snažím točiť tak, aby každý jeden záber bol ako obraz. Tak bolo natočené moje posledné video, obsahovo síce veľmi jednoduché, ale vizuálne ako cukrík. Napísať scenár mi nezabralo takmer žiadny čas, toto video scenár nemalo. Iba som odpovedal na otázky divákov. Natočiť ho mi zabralo asi tri hodiny. Nie preto, že by som mal komplikovaný scenár, ale preto, lebo som hľadal zaujímavé kompozície. Zostrihať ho mi opäť trvalo veľmi krátko. Ale úprava farieb a správny technický export, aby sa farby "nepohli", mi zabrali doslova tri dni. Toto video som netočil preto, lebo som chcel niečo dôležité povedať. Toto video som točil, lebo som chcel spraviť pekné obrázky. Lebo aj to je spôsob, ako sa vyjadrujem. Okrem toho, tri dni predtým som sa venoval iba kancelárskej práci, a súrne som potreboval spraviť niečo kreatívne. Výsledok? Video už má 21 000 videí a ľuďom sa páči. Ale určite nie všetkým. 18% ľudí to vyplo do 30 sekúnd. Lenže to je nadpriemerne dobrý výsledok aj podľa youtube algoritmu, a tak to video odporúča ďalej. Zaujímavé nie? Video o bambuse hneď na začiatku vyplo až 40% ľudí.
¶ Na záver len chcem povedať, že je úplne v poriadku, že sa niekomu niektoré videá páčia a iné nie. Nikto nemusí sledovať každé jedno moje video. Môj YouTube kanál nie je ako sitcom, nevyžadujem, aby divák videl všetko. Môj YouTube kanál je ako televízny program, nech si každý vyberie, čo ho láka. Ak ho niečo nebude baviť, vôbec sa nenahnevám, ak to v polovici vypne. Niekto iný to bude naopak považovať za svoje obľúbené video. To je krása internetu, ale hlavne, to je krása slobody v tvorbe. Preto je pre mňa dôležitejšia ako autorská prísnosť. Čo si o tom myslíte vy? Pošlite mi e-mail, alebo sa pridajte do skupiny na Discorde, kde to môžeme prebrať.
¶ Mám rád roadtrip filmy. Preto som chcel, aby moje posledné video, ktoré je o roadtripe z Shaxi do Šanghaja, malo podobnú náladu. Chcel som, aby tam bolo čo najviac hudby, čo podľa mňa ku každému roadtrip filmu, či roadtrip videu proste patrí. Avšak hudba vo videách a filmoch je zaujímavá kapitola a mnohí filmári sa nevedia zhodnúť na odpovedi.
Byť, či nebyť, to je otázka - aká má byť úloha hudby vo filme?
¶ Veľa filmárov vraví, že ak si pamätáte hudbu z ich filmu, odviedli zlú prácu. Ich filozofia tvrdí, že hudba má iba zvýrazňovať emóciu filmu, má byť nenápadná a nikdy nesmie prehlušiť samotný príbeh. Človek by si nemal pri dopozeraní scény pamätať, či tam bola hudba a už vôbec nie, aká. Divák by si mal pamätať len pocit, ktorý v ňom bol vytvorený, a to (bez jeho vedomia) aj na základe hudby.
Potom je tu presný opak. Niektorí filmári veria, že hudba by mala byť jednou z postáv filmu. Niektoré skladby by mali priamo motivovať, či viesť príbeh, a keď človek dopozerá film, okrem príbehu si pamätá aj skvelú hudbu.
No a potom máme nekonečnú paletu medzi tým. Mňa pobavil citát jedného z najslávnejších skladateľov hudbu do filmov, Hans Zimmera, že najradšej robí hudbu do zlých filmov. Lebo vie, že jeho hudba bude to najlepšie v danom filme a teda aj to jediné, čo si ľudia budú pamätať.
Neexistuje správna odpoveď. Každý príbeh, ba niekedy každá scéna má svoje vlastné riešenie. Niekde by hudba mala spustiť príval emócií v človeku, prvé ma napadne možno trilógia Pána prsteňov:
Niekde scéna slúži ako komediálna vsuvka, napadá ma vianočná "koleda" od Run DMC v Die Hard:
A niekde človeka hudba nabudí na akčnú scénu, napadá mi napríklad Beastie Boys vo filme Guardians of the Galaxy 3:
No a samozrejme niekde si človek hudbu vôbec nepamätá (nič ma nenapadá, a tak to zjavne aj má byť). Avšak jedna vec je podľa mňa univerzálna a to, že do dobrého roadtrip filmu patrí dobrá hudba.
Ako by mal znieť roadtrip
¶ Na výbere hudby do môjho posledného videa som si dal naozaj záležať. Vedel som, že video chcem odštartovať niečím rytmickým, čo diváka zaujme a nenechá ho odísť:
Vedel som že cez scény šoférovania chcem mať pohodové indie pesničky:
Cez večerné šoférovanie chcem mať elektronickú hudbu, presne takú, akú som v tie momenty aj počúval:
A na skoré rána, zábery dronov, či vianočnú pohodu chcem mať takmer až orchestrálnu, či aspoň klavírnu filmovú hudbu s pokojnou atmosférou.
Toto bolo len zopár pesničiek, čo som vo videu použil. Dokopy som použil cca 17 rôznych pesničiek. Minimálne 17 som si na video stiahol, neviem či som použil všetky, ale väčšinu áno. Ak by vás to zaujímalo, pridavam aj zoznam. Všetku hudbu som licensoval cez platformu Artlist:
Ben Fox - Let It Out
Brian McMaster - What Can You Lose
Dizzy - Play It Cool
Jonas Kolberg - Jingle Bells
Mats Raynard - Last days of summer
Modern Aquatic - Laurel Leaves
Moon - Santa Always Comes at Night
MooveKa - Boogie Breakin
nuer self - Shapes
ORKAS - I Dont Mind the Cold
Sparrow Tree - Shimmering Light
The Hunts - Heaven Knows
Tilman Sillescu - Elven Song
Wake the Wild - Press Play
WEARETHEGOOD - Just Watch - Instrumental Version
Yael Kraus - Melody of Longing
Yusuke Tsutsumi - To the Woods
Šťastné náhody
¶ Na druhej strane, nechcem si veľmi fandiť, lebo napríklad posledná pesnička, ktorá to video nádherne ukončila, bola absolútne šťastná náhoda. Keď som dal tú pesničku na časovú stopu a pustil si jej koniec, celý záver filmu som prestrihal tak, aby pasoval na tú pesničku. Vedel som, že text tej piesne je záver filmu a nesmel som ho pokaziť. A tú pesničku som našiel úplnou náhodou.
Podobné šťastné náhody sa mi stávajú často. A ak by som mal opísať svoju filozofiu hudby vo filmoch, pripájam sa skôr k táboru, že hudba by mala byť jednou z postáv príbehu. Nemala by samozrejme odpútavať od hlavného zdelenia, ale mala by mať výraznú úlohu. Inšpiroval ma v tom YouTuber TenHundred, ktorý je umelec, ale zároveň aj hudobný producent a bývalý profesionálny muzikant. Veľa pesničiek v jeho videách si sám skladá, i keď nie všetky. Avšak hudba je v jeho videách veľmi dôležitá, a niekedy mi jeho videá pripadajú až ako videoklipy.
Aký je váš názor na hudbu vo filmoch? A máte nejaké zaujímavé spotify playlisty? Pošlite mi ich do Discord skupiny, rád objavujem novú hudbu. Nakoniec vám pripájam ešte zopár fotiek z Wuhanu, musím povedať, že vianočná atmosféra v tomto meste ma veľmi milo prekvapila.
Sneh je síce falošný a jeho účelom je vyzerať pekne na fotke, ale účel splnil prefektne.Veľa ľudí si myslelo, že totoje fotka zo Šanghaja. Veru že sa podobá.Táto ulica sa myslím že volá Parížska. Alebo minimálne s Parížom zdieľa jeden čínsky znak.Je to ulica mladých.A aj ulica vianočnej atmosféry.Vianočný stromček rozdával darčeky psom.Aj toto veľmi propomína Šanghaj.Je to ulica aj fotky-chtivých ľudí.Moja obľúbená kombinácia. Vianoce a čínsky drak.
