Skip to Content

Pavel Dvořák

Posts on page 6

Ťažký týždeň v Číne - dedinská vs. malomestká nemocnica!

Ťažký týždeň v Číne - dedinská vs. malomestká nemocnica!

Tento článok obsahuje 7200 znakov - 6 minúť čítania, 13 fotografií a dve videá (krátke a dlhšie).

Čakanie na pohotovosti Liyu nahnevalo. Prečo?

Tak ma pokúsal pes! Vracali sme sa z lesa z prechádzky, vždy chodíme s naším psíkom DuoDuo-m okolo jedného starého dedinského psa, ktorý je žiaľ celý život držaný na reťazi. Je nám ho veľmi ľúto, ale bohužiaľ, na čínskom vidieku je to stále normálne. Je to starý pes, zrejme aj čiastočne slepý a hluchý. Keďže nevie, čo presne sa okolo neho deje, avšak niečo cíti, stále šteká. Náš DuoDuo sa už naučil nevšímať si ho, ale tento deň bolo niečo inak!

Boli sme v lese všetci traja. Ja, Liya a DuoDuo - ktorý mal z toho strašnú radosť. Na prechádzke sme hľadali huby, behali sme hore dole a jeho to neuveriteľne bavilo. Bol nadšený, ba až rozbláznený, plný energie.

💡 Dlhšie video - krátky vlog o dedinskom psovi, ako aj našej prechádzkovej trase v lese, nájdete na konci článku ↓

Ako sme sa vracali, započul som, že starý dedinský pes opäť šteká, tentokrát však nejak inak. Viac naliehavo. Akoby sa niečo dialo. Nestihol som sa nad tým ešte ani poriadne zamyslieť, keď nám zrazu DuoDuo utiekol. Rozbehol sa rovno k psovi na reťazi. Samého ma to prekvapilo, takéto veci nezvykne robiť. Najprv som naňho skríkol, na sekundu sa zastavil, málokedy sa rozhodne neposlúchať, predsa len náš pes je strašný strachoprd, všetkého sa bojí, ale tentokrát sa len zamyslel a vzápätí vyštartoval znova. Starý dedinský pes bol dosť prekvapený, keď k nemu DuoDuo pribehol. Pustili sa do seba! Ja som ich samozrejme išiel roztrhnúť.

Na začiatku to vyzeralo ako riešiteľná situácia, nemal som pocit, že by sa bili na život a na smrť, obaja sú starí dedovia, náš pes už nemá ani len zuby. Nebál som sa ani len použiť ruky, ani jeden z nich sa ma nepokúsil kúsať. Taktiež s oddeľovaním psov už mám skúsenosti. Od detstva máme doma psov, z toho jedna generácia našich budmerických psov sa milovala biť. Bol to bradáč s boxerom, Morti a Rei, bili sa ako medzi sebou, tak aj s inými psami. Tieto bitky som pravidelne trhal ja, naučil som sa, že je dôležité hneď na začiatku ísť do toho s autoritou. Psy to vycítia. Avšak je to už viac ako desať rokov, čo som naposledy oddeľoval psov, zjavne som vyšiel z cviku.

So psami som vyrastal

Psov sa mi podarilo oddeliť, ale náš DuoDuo sa neustále chcel vracať. Aby som mu v tom zabránil, zobral som ho na ruky. To bola chyba. V tom momente som sa totiž pootočil chrbtom k psovi na reťazi a hneď som ho cítil na lýtku. Silno sa zakusol. Potiahol som nohou preč a vytrhol som sa mu. Cítil som bolesť, ale nie silnú, najprv som si myslel, že to bude len modrina. Zjavne ten pes už zopár ľudí pokúsal, spravil mi na nohe poriadne veľkú krvácajúcu ranu. To bola zlá správa. Hneď do nemocnice! Tu, v našej dedine, je zdravotné stredisko, ale nepovažovali sme ho za dostatočne dobré. Kamarát nás aj upozornil, že pravdepodobne nebudú mať vakcíny. Vraj máme ísť do okresného mesta, čo je pol hodiny autom. Našťastie som mal pohryzenú ľavú nohu, pravou som tak mohol šoférovať. Vďaka bohu za automatiku.

Vie ako kúsať

Nemocnica v okresnom meste Jianchuan, kam patrí naša dedina Shaxi, je už postaršia, ale aj tak je veľká a pekne čistá. Má jednu pohotovosť, kde bol rad ľudí. Čakali sme asi 20 minút. Liyu to strašne rozčuľovalo, mala pocit, že ošetrenie na pohotovosti predsa musí byť extrémne rýchle, čakať sa nesmie viac ako päť minút. Je zvyknutá zo Šanghaja. Snažil som sa jej vysvetliť, že tak to naozaj funguje iba v Šanghaji, inde vo svete nie, ale nechcela mi veriť. Dúfam, že nebude musieť ísť nikdy na pohotovosť na Slovensku, alebo nebodaj v takom Anglicku.

Čakanie v rade na lekára

Najprv ma poslali na chirurgiu, aby mi vyčistili ranu, potom sa mám vraj vrátiť na očkovanie. Čistenie rany prebehlo rýchlo, našťastie nebola až tak hlboká. Zároveň na chirurgii nikto nebol. Povedal by som, že lekár vyzeral prekvapený, že v rámci obeda má pacienta. Potom som sa vrátil k sestre na očkovanie proti besnote. Opýtal som sa, kam si sadnúť, nevidiac nič, čo by pripomínalo miesto na sedenie. Len postoj, povedala, bum a mal som dve injekcie v dvoch ramenách. A boli sme vybavení. Všetko prebehlo veľmi rýchlo a celé vyšetrenie aj s očkovaním ma stálo 25 € ako samoplatcu. Potom som zjedol päť čokoládových croissantov, lebo ma chytil vlčí hlad po sladkom. Rana ma síce veľmi nebolela, ale očkovanie ma dosť odrovnalo. Dva dni som mal migrény a svalovú horúčku.

Dedinka, v ktorej my bývame, je malinká, má asi len dvadsať domov. Čoskoro sa budeme sťahovať, ako som spomínal v minulom článku, ale ešte nás čakajú približne dva týždne. Tu, kde bývame, nie je žiadny obchod ani reštaurácia, treba ísť päť kilometrov do hlavnej dediny. Keďže som mal stále migrény a bol som dosť unavený, na bicykel som sa necítil. Spoločne sme vysadli na Liyunu trojkolku. Ako sme schádzali z kopca, z bočnej uličky zrazu vybehlo nákladné trojkolesové vozidlo, ktoré tu všetci dedinčania používajú na zvážanie tabaku a iných plodín. Dve panie nedali prednosť. Liya začala brzdiť, ale nedobrzdila. Náraz!

Kto by to bol povedal, že deň po mojej návšteve nemocnice predsa len navštívime aj dedinskú pohotovosť. S mojím pohryzením sme nešli na naše dedinské zdravotné stredisko, ale musím povedať, že naše obavy boli zbytočné. Naše dedinské zdravotné stredisko by sa dalo považovať za lepšie ako veľká časť slovenských nemocníc. Vyzerá úplne novo, je tu niekoľko ordinácií ako západnej, tak aj čínskej medicíny, veľká lekáreň západnej medicíny, druhá pre čínsku medicínu, robia tu ultrazvuk aj RTG na počkanie, je tu lôžkové oddelenie, štyri moderné sanitky a dvor s krásnym prírodným zátiším. Akurát na dvore očkovali deti pred nástupom do školy, takže všade bolo strašne veľa školákov.

Liyi hneď spravili röntgen zápästia, ktoré ju bolelo. Našťastie bola ruka v poriadku, na kolene má veľkú modrinu, bola trochu otrasená, ale okrem rozbitého blatníka všetko dobre dopadlo. Pani domáce, do ktorých sme nabúrali, boli nakoniec veľmi milé. Priznali si chybu a Liyin röntgen zaplatili, celý čas boli s nami v nemocnici a mali o ňu veľké starosti. Ja som stál opodiaľ, ale všetko som videl trochu zahmlene, lebo očkovanie vo mne akurát zúrilo s najväčšou intenzitou.

Pani domáce

Dnes už je všetko v poriadku. Včera som išiel na tretiu injekciu, tentokrát sme išli rovno do nášho zdravotného strediska a vakcínu samozrejme mali. Ba dokonca pichali lepšie ako v mestskej nemocnici plus sme nemuseli stáť v žiadnom rade a Liya bola s rýchlosťou vyšetrenia spokojná.

Zdravotné stredisko na našej dedine

Musím povedať, že som našej dedinke krivdil. Myslel som si že nemá žiadne zdravotníctvo , čo som Shaxi vyčítal ako chybu, ale ako sa ukázalo, nie je to pravda, ba naopak, miestne zdravotníctvo je celkom postačujúce. Aspoň pre mňa, čo som prišiel zo Slovenska. Samozrejme, že pre Šanghajčanku je neprijateľné, ale myslím si, že oproti Šanghaju by neprešla takmer žiadna iná krajina. Nuž a čo pes, ktorý ma pokúsal?

Veľa ľudí nám povedalo, že by sme to mali domácim oznámiť, ale rozhodli sme sa, že im to nepovieme. Sú to zlí majitelia, držia ho celý život na reťazi a občas ho bijú. Bojíme sa, že za pohryznutie by opäť potrestali psa, namiesto toho, aby potrestali seba. Pes za to nemôže, ak by sme hľadali viníka, tak sú to majitelia, čo držia svojich psov na reťazi. Škoda, že tam ešte čínsky vidiek nedospel, pre dedinčanov je pes stále len strážne zviera, nie priateľ. Mení sa to, ale pomaly. Veď ani len na Slovensku to ešte nie je samozrejmosť. Bohužiaľ.

Mali sme sťahovať, no skončil som v nemocnici a Liya havarovala!

Mali sme sťahovať, no skončil som v nemocnici a Liya havarovala!

Toto nie je clickbait! Naozaj sa sťahujeme. Prerábame starý dedinský dom s tradičnou čínskou architektúrou a mal byť hotový už dnes. Ale asi viete ako to chodí so stavbami… Všade na svete je to rovnaké. Taktiež - naozaj som skončil v nemocnici! Pokúsal ma dedinský pes. Už pár ľudí musel za svoj život pohrýzť, lebo vedel, ako na to - tak krvavú ranu som nečakal. Asi ostanú jazvy. Ako keby toho nebolo dosť, deň potom mala Liya haváriu. Našťastie sa jej nič vážne nestalo, zato jej motorke…

Dva dni na čínskej dedine

Všetky tieto príbehy idú do môjho Tajného denníka. Čo je to Tajný denník? Som rád že sa pýtate, hneď vám odpoviem, ale najpr sa musím niektorým z vás ospravedlniť. Už dlhšie mám na mojom blogu spustené členstvá, ale ľudí, čo ma každý mesiac podporujú finančne, som zanedbával najviac. Hanbím sa za to. Väčšina mojej tvorby bola vždy zadarmo, pripravovať ešte viac článkov a videí sa časovo proste nedalo. Tomu je koniec! Viac vás zanedbávať nebudem.

Tajný denník sú osobné zážitky zo života na čínskej dedine. Niečo, o čo sa nechcem deliť úplne verejne, ale zároveň to chcem povedať mojím najvernejším čitateľom. Prvý článok je o našom novom domčeku, kam som pridal aj videoprehliadku súčasného stavu - taký mini vlog. Tých bude časom viac, už o pár dní budem publikovať druhý článok o tom, ako ma pokúsal pes a vzápätí mala Liya haváriu. Práve točím krátke video, kde vás zoznámim s hrdinom príbehu - psom čo mi roztrhal lýtko. Taktiež vám v článku ukážem nemocnicu na čínskej dedine a čínskom malomeste, za dva dni sme videli oboje a oboje ma šokovali! Prečo? Nové zápisky Tajného denníka budú pribúdať každý týždeň, ale dúfam že po budúcom článku, kde na to "Prečo" odpoviem, už nebudú obsahovať návštevy nemocnice. Dvakrát stačilo.

Inak, zaujíma vás, aké nástroje umelej inteligencie používam každý deň? Ako vyzerá moja kancelária a pracovný stôl, respektíve čím fotiť najlepšie cestovateľské fotografie? Podporujem niekoľko mojich obľúbených tvorcov a najviac ma baví, keď rozprávajú o svojej práci - aké nástroje, či tipy a triky používajú. Vždy som sa o tieto veci chcel deliť aj ja, preto spoločne s Tajným denníkom píšem aj Tajný manuál.

Oboje môžete pravidelne čítať za cenu jednej kávy mesačne.

Budete aj naďalej dostávať tento newsletter zadarmo? Áno. Ale bude obsahovať iba ukážky nových článkov. Tento blog píšem 15 rokov, mnohí z vás už teraz vedia, či tie články za cenu jednej kávy stoja, alebo nie. Bez kávičky ich dostanete tiež, avšak niektoré detaily budete musieť oželieť.

Byť tvorcom na voľnej nohe je náročné. Členstvá sú vec, ktorá nám to uľahčuje. Ja sám podporujem niekoľko tvorcov, páči sa mi ich práca a rád sa im odvďačím. Mohli by zaujať aj vás - Archivárky na cestách je podcast mojej maminky, ktorý nahráva spoločne s kolegyňou Miriam. Nielenže maminku podporovať musím, ale ich podcast a podpulťáky sú naozaj výborné, platil by som si ich, aj keby to moja maminka nebola😉. Levi Allen je dobrodružný filmár z Kanady, jeho tvorba však nehrá podľa pravidiel youtube a členstvá sú skvelá vec, ako jeho prácu podporiť. Tomáš Baránek a jeho klub Lifehacky je neustále plný zlepšovákov na život. Answer in progress sú trojica tvorcov, ktorí odpovedajú na otázky o ktorých ste netušili, že vás zaujímajú. Za mesačné členstvo dostávam dvakrát toľko srandy. Nathaniel Drew robí krásne video eseje a svojím členom posiela pozvánky na spoločné online telefonické debaty. Škoda že kvôli časovému posunu ich väčšinu zmeškám. Ale aj tak som jeho veľký fanúšik.

Páči sa vám moja tvorba rovnako, ako sa mne páči tá ich? Verím že áno a ostanete mojim článkom verní aj za cenu jednej kávičky mesačne.

Nový Domček: Sťahujeme sa!

Nový Domček: Sťahujeme sa!

Nová kapitola života na čínskej dedine. Krátky článok a videovlog.

Zmluva na náš domček v malej čínskej dedinke, kde sme bývali posledné dva roky, vypršala. Šťahujeme sa a začíname novú kapitolu. Našu dolinku dediny Shaxi neopúšťame, ale ideme do vedľajšej dedinky vzdialenej asi len 5 km od tej súčasnej. Tam sme si prenajali nový domček, tentokrát na dva roky, ale s vedomím, že si ho budeme musieť opraviť.

Náš nový domček je tradičná budova z nepálenej hliny, blízko dedinského chrámu a neďaleko od rieky. Bohužiaľ je ešte v dezolátnom stave. Majster nám sľúbil koniec rekonštrukcie do septembra, ale ako to už býva, termíny nie sú z kameňa. Dúfam, že meškanie bude len jeden mesiac, lebo potom už nemáme kde bývať.

Naša súčasná dedina je malinká, len okolo 20 domov. Ideme do oveľa väčšej dediny, ktorá je bližšie k centrálnej dedine Shaxi, kde sú všetky služby. Nákupy, ako aj stravovanie tak bude jednoduchšie. Teraz bývame na vrchu veľkého kopca, kde slnko svietilo od rána do večera a náš súčasný domček sa preto veľmi prehrieva. Nový domček je blízko rieky, je oveľa viac uzavretejší a ukrytý pred slnkom, je tak chladnejší a má viac tieňa, na čo sa veľmi tešíme.

Krátky vlog a fotografie nášho domčeku:

Nový domček mi pripomína život na Slovensku. Aj náš budmerický dom je z nepálenej hliny, čo znamená, že v lete je príjemne chladný, v zime nie príliš studený a zároveň má krásnu vôňu dreva. Náš nový čínsky domček je v tomto veľmi podobný. Bývame úplne na konci veľkej dediny a máme veľmi málo susedov. Zatiaľ nikoho nepoznáme, v okolí sú nejakí dedičania a opustené domy, ale málo. Je to extrémne tichá časť dediny, čo je obrovská výhoda, pretože predchádzajúca lokalita mala hlučných susedov. V novom nám nehrozí žiadne polnočné karaoke, na to sa veľmi teším.

Náš život na dedine prechádza treťou etapou. Keď sme sem prišli, bývali sme v hoteli môjho kamaráta, pretože sme nevedeli, či tu budeme týždne, alebo mesiace. Nakoniec sme si našli domček, ktorý bol hotový, niečo medzi vlastným domčekom a hotelom. Bolo to extrémne pohodlné, nič sme nemuseli prerábať či dokupovať, ale pochopiteľne veľa vecí nevyhovovalo. V Číne je problém kúpiť nehnuteľnosť na vidieku, väčšinou je možný len dlhodobý prenájom na dvadsať, až tridsať rokov a človek si taktiež stavbu musí sám opraviť. Na to sme sa ešte neodhodlali, vyžadovalo by to veľa času, energie a peňazí. A tak sme sa ešte raz podujali na strednú cestu. Prenajali sme si domček na dva roky s perspektívou predĺženia nájmu. Treba ho síce opraviť, ale nie je to na našich pleciach. Hoci nemôžeme úplne dirigovať všetko, čo sa týka prerábky, aspoň máme možnosť dávať pripomienky a niektoré veci si môžeme prispôsobiť. Nie sme tak flexibilní, ako keby sme dom prerábali my, ale zase ušetríme peniaze, čas, aj energiu. Tak či tak, je to ďalší veľký krok v živote na dedine. Uvidíme o dva roky, či sa posunieme do ešte väčšieho projektu, alebo len predĺžime nájom. Alebo odídeme úplne? Kto vie. Zatiaľ sa nám tu býva dobre. Ba povedal by som, stále lepšie. Podarilo sa nám vybudovať si komunitu. Máme kamarátov, sociálne vyžitie, nedávno otvorila nová posilňovňa, majitelia sú naši susedia a samozrejme máme tu svoje obľúbené reštaurácie a kaviarne. Mať kamarátov je skvelé, popravde v Šanghaji sme to nemali. Možno práve to nás tu udrží dlhšie, samozrejme ak tu ostanú aj oni, čo je tiež otázka.

Život na dedine v Číne je plný výziev a prekvapení. Nikto nevie, čo bude, či sa bude musieť vrátiť do mesta za prácou, lepším zdravotníctvom, alebo pre iné dôvody. Ale zatiaľ si užívame túto kapitolu v našom živote a tešíme sa na to, čo prinesie budúcnosť.

💡 Tento článok patrí do môjho Tajného deníka. Dostali ste ho, lebo máte členstvo na blogu Cesty Čínou. Páčil sa vám článok? Odpíšte mi na tento email, budem sa tešiť.

Ako nám takmer podpálili dedinu!

Ako nám takmer podpálili dedinu!

Šialené sviatky ohňa v malej dedinke južnej Číny.

Na živote na čínskej dedine ma neuveriteľne baví kolobeh slávností a tradícií! V Šanghaji som žil viac ako desať rokov a za tie roky som takmer žiadne tradičné oslavy nezažil. Áno, mali sme oslavy čínskeho nového roka, ale popravde, to je v Šanghaji iba honosná hostina a nič viac. Prvé roky som videl aspoň ohňostroje, ale od roku 2012 sú už aj tie zakázané.

Ako som cestoval po Číne - kým som sa venoval turizmu - tak som kde tu videl zopár sviatkov, ale vždy to bolo pre mňa niečo výnimočné. Teraz je situácia úplne iná! Čínsky vidiek je oveľa viac tradičný, než mestá, a oslavy, sviatky i tradície sú tu úplne bežnou súčasťou života ľudí:

Rok začína oslavami čínskeho nového roku. S kamarátom chodíme do miestneho chrámu dávať obety božstvám a potom nasleduje hostina a petardy. Slávnosti trvajú týždeň - až dva, podľa toho, ako si to ktorá rodina môže dovoliť. Počas toho sa veľa je, pije a zabáva. Pre nás to znamená aj susedovo karaoke, takže z toho až takú radosť nemáme.

Potom nasledujú sviatky Zrodenia Budhu o ktorých som natočil film pre RTVS. Môžete si ho pozrieť v archíve televízie, alebo na mojich stránkach. To je najrušnejší sviatok celého roka. Prichádzajú k nám do dediny stovky ľudí z blízkeho, aj ďalekého okolia a pozorujú veľkolepý sprievod, na ktorého čele sú malé deti prezlečené za princátka. Ich pestrá výzdoba je naozaj neuveriteľná. Celý sprievod prichádza k chrámu a tam miestni predstavení oslavujú premenu princov na Budhov. Sprievodov je niekoľko, dedinčania z okolitých dedín totiž prichádzajú reprezentovať svoju oblasť vlastným sprievodom a každý je trochu iný.

Pred letom máme oslavy úrody. Opäť to je veľkolepý sprievod, tentokrát však v znamení poľnohospodárstva. Popri tom sa ľudia zabávajú spoločnými piesňami - či riekankami v ktorých bývalí milenci spomínajú na svoju minulú lásku. Je to veľmi netradičná tradícia. Aj o tomto festivale som natočil dokument pre RTVS a môžete si ho pozrieť v archíve televízie, alebo na mojich stránkach.

No a asi pred týždňom sme mali posledný festival. Sviatky ohňa. Pre miestne etnikum sú to oslavy Nového roka. Každá dedina zapaľuje veľké fakle, skoro by som povedal, že vyzerajú, ako naše májové stromy a tancujú okolo nich. Taktiež zapaľujú malé fakle, ktoré nosia v rukách a hádžu do nich prášok z borovice, ktorý je veľmi horľavý. Tým sa ohádzujú. Je to ako naša oblievačka, akurát že s plameňmi a nie vodou. Neohadzujú len muži ženy, ako u nás na oblievačke, ale všetci všetkých. Musím povedať, že tento sviatok je zo všetkých najviac dramatický, veď posúďte. Posielam vám krátky výber fotiek. Aj o tomto sviatku, i keď z iného mesta, som natočil film pre RTVS.

Hlavné festivaly roka sa týmto sviatkom skončili, leto sa nám končí tiež, a už čoskoro začína zber ryže. To je jedno z nedružnejších období roka. Všetci sú na poliach od rána do večera, pracujú a popri tom čvirikajú a zabávajú sa. Mám toto obdobie veľmi rád. Ešte si však musím pár týždňov počkať. Nie len, že ryža ešte nedozrela, ale hlavne, stále prebieha hlavná sezóna zberu húb. Život na dedine je skrátka naozaj pestrý.

💛 TENTO BLOG PODPORUJE 66 ČLENOV!
Pridajte sa aj vy!

Čo získate?
📝 Archív všetkých článkov na blogu
🎭 Pohľaď za oponu mojej práce - videá, články, kurzy, prednášky, ...
⬇️ Prístup k vybraným digitálnym produktom zadarmo - mapy a itineráre, šablóny a nástroje, ...

ZAUJALO MA ČLENSTVO

Pozvanie na čajík!

Páči sa vám moja práca, ale nemáte radi členstvá? Moju tvorbu môžete podporiť aj jednorázovou platbou - malým pozvaním na šálku čaju.

🍃 Jednorázové pozvanie na šálku čaju

Môj šialený nápad brať Šanghajčanov na huby!

Môj šialený nápad brať Šanghajčanov na huby!

Ako dieťa som zber húb nenávidel. Kto by to bol povedal, že o tridsať rokov neskôr vezmem na huby Číňanov zo Šanghaja!

Jedovatých hríbov tu rastú tiež stovky, ak nie tisíce, každoročne Yunnan láme rekordy v počte otrávených turistov. Miestny radi vravia, že na zber hríbov sa treba poriadne pripraviť - najprv si treba naštudovať ktoré huby sú jedlé, a následne kde je najbližšia nemocnica.

Ako dieťa som zber húb nenávidel. Vždy obnášal veľa chodenia a málo hríbov - aspoň pre mňa. Neviem, prečo, ale ja ich skrátka nikdy nevidím. Moja sestra a moja mama v tom naopak vynikali - im neušiel žiadny dubák a zber húb ich bavil. Ja som sa vždy iba nudil. Kto by to bol povedal, že o tridsať rokov neskôr vezmem na huby Číňanov zo Šanghaja! Veď pre nich je aj prechádzka v parku príliš! Dnes sa zrejme naučím veľa nových nadávok v šanghajčine…

Šanghaj huby nemá. Nemá ani hory, ani lesy, ani prírodu. Moja žena huby taktiež neje, preto ju ich zber nikdy nelákal. Ba naopak, toto slovné spojenie ani len nebolo v jej slovníku. Lenže dva roky na dedine nás zmenili. Juh Číny, konkrétne provincie Yunnan, kde teraz bývam, je rajom húb. Rastie tu viac ako tisíc druhov jedlých húb a každoročný biznis s týmito pochúťkami dosahuje až jednu miliardu dolárov. Hoci prvým rokom nám to ani len nenapadlo, tento rok sme zatúžili spoločne s domácimi vyskúšať, aké je to zbierať hríby v Číne. Konečne prišla ona chvíľa! Máme návštevu zo Šanghaja. Liyina kolegyňa s rodinou. Práve prebieha hlavná hubárska sezóna a oni zatúžili zobrať svojho desaťročného syna do lesov. Nech zažije aj niečo iné, než len život v Šanghaji!

Do hory vyrážame dvoma terénnymi autami. Miestne hory sú obrovské a rozľahlé, hríby však sú väčšinou až v odľahlejších častiach. V blízkom okolí ich domáci vyzbierajú ešte skôr, ako stihnú poriadne narásť. Kamarát Dahua ale pozná jazierko ukryté uprostred lesov, ktoré vraj býva obsypané hubami. Dá sa tam dostať autom, i keď jedine terénnym, a najlepšie je, že tam takmer nikto nechodí. Sme približne v polovici cesty, keď Dahua predo mnou zastavuje a všetci z jeho auta vyskakujú von. Ich vycvičené yunnanské oči vidia prvé huby už pri ceste! Najprv si spoločne myslíme, že je to len náhoda, ale postupne zastavujeme každých dvesto metrov.

„Vyzerá to, že sme natrafili na miesto skutočne plné húb! Zaparkujme a skôr než prídeme na táborisko, nazbierajme nejaké huby rovno tu.“ navrhuje Dahua, keďže vidí, že svoju posádku späť do auta tak ľahko nedostane. Súhlasím. Moje auto totiž prišlo o svoju posádku taktiež.

Vchádzame autami hlbšie do lesa - keby náhodou išlo okolo iné auto, šanca je však malá - parkujeme a vykračujeme do lesa. Zo všetkých smerov už počujem výkriky rôznych názvov húb:

„牛肝菌!“ (Niuganjun - Boletus edulis - Hríb smrekový)
„鸡蛋菌!“ (Cantharellus cibarius - Kuriatko jedlé)
”奶浆菌!“ (Lactarius deliciosus - Rýdzik pravý)
"见手青!“ (Suillellus luridus - Huba kolodej)
"扫把菌!“ (Ramaria botrytis - Strapačka koralovitá)
"小黄菌!“ (Chanterelle mushrooms - Liška obecná)
"铜锣菌!“ (Lactarius Iividatus - Ryzec)
"红伞伞白杆杆,吃了就要躺板板!“ ("Červená čiapka a biela nožička, tú nezbierajte!" (Muchotrávka))

(Prekladmi názvov som si neni na 100% istý, ak nájdete chybu, napíšte mi.)

Neustále nachádzame nové a nové hríby, pričom si voláme na pomoc miestnych, aby nám povedali, ktoré sú jedlé a ktoré nie. Jedovatých hríbov tu rastú tiež stovky, ak nie tisíce, každoročne Yunnan láme rekordy v počte otrávených turistov. Miestni radi vravia, že na zber hríbov sa treba poriadne pripraviť - najprv si treba naštudovať, ktoré huby sú jedlé, a následne kde je najbližšia nemocnica. Našťastie my máme skvelých sprievodcov a neodvážime sa zobrať nič, čo nám predtým neschvália. Hoci to predstavuje zdržanie, húb je tu toľko, že čochvíľa ich máme desiatky. Keby aj počas mojej mladosti bolo hľadanie hríbov takto ľahké - aj ja, čo som na hríby slepý, ich nachádzam nespočetne. Vôbec sa pritom nesnažím, mojou hlavnou náplňou je fotografovať, ale ako keby mi vyskakovali spod nôh.

Liya aj jej kamaráti sú nadšení! Štyria Šanghajčania majú koše plné hríbov: „To je zábava, to je ako zbierať peniaze zo zeme! A pri to ide tak ľahko!“, nadšene vykrikujú jeden cez druhého.

Domáci sa im snažia vysvetliť, že máme veľké šťastie, posledné dni pršalo takmer bez prestávky a dnes je tridsať stupňov plus slniečko - huby sa zbláznili a rastú ako divé - takto však väčšinou zber húb nepribieha. Občas človek hľadá hodiny a márne.

Štyria Šanghajčania, ktorí sú na hubách po prvýkrát, tomu nechcú veriť. Verím tomu iba ja. Lebo ako dieťa som zber húb nemal rád. Žiadne som nevedel nájsť. No dnešok je úžasný. Zber húb ukončujeme len preto, lebo už máme plné košíky a prázdne žalúdky. Nikomu sa však nechce odchádzať. Dokonca ani mne.

Pri jazere staviame stan. Miestne stádo kráv nás prichádza skontrolovať. Liya spolu s deťmi idú umyť časť úlovku. Ja varím kávu.

Vzácne huby si nechávame na večer, v dobrej kuchyni s vybavením bude príprava lepšia. Na obed si dávame menej vzácne huby, ktoré sa viac hodia na poľnú kuchyňu - v tlakovom hrnci ich varíme spoločne s tekvicou, slaninou a zemiakmi. Je to pochúťka a do nemocnice nemusíme. Dnešok je úspešný, nikto sa neotrávil!

Spoločným obedom na nádhernom mieste trávime približne tri hodiny. Pomaly vyrážame späť. Scéna sa opakuje - dve autá musíme s Dahuom zatiahnuť hlbšie do lesa, opäť sme prišli o posádky.

S plnými bruchami všetci dostali chuť na ešte jedno kolo, predsa len časť hríbov sme zjedli, v košíkoch sa tak uvoľnilo miesto. Zjavne iba na chvíľu. Kto by to bol povedal, že raz budem miesto húb po lese zbierať Šanghajčanov, ktorí sa práve zamilovali do dedinského života. Nad touto myšlienkou sa v duchu pousmejem a v tom si uvedomím, že zber húb si pamätám zle! Hríby som síce nikdy nevedel nájsť, to je pravda, ale radosť z nájdených dubákov sme vždy zdieľali - ja, moji rodičia a moja sestra. Presne tak ako aj dnes. Veď ja som vlastne zber húb miloval vždy. Len som tie potvory nevedel nájsť.

💛 TENTO BLOG PODPORUJE 64 ČLENOV!
Pridajte sa aj vy!

Čo získate?
📝 Archív všetkých článkov na blogu
🎭 Pohľaď za oponu mojej práce - videá, články, kurzy, prednášky, ...
⬇️ Prístup k vybraným digitálnym produktom zadarmo - mapy a itineráre, šablóny a nástroje, ...

ZAUJALO MA ČLENSTVO

Posledné video pre členov - Dokonalý scenár: ako píšem moje videá?

Ako píšem moje videá? Prečo používam vždy tú istú šablónu a čo obsahuje? Ako napísať príbeh, spraviť ideálne intro a prekuknúť atgoritmus youtube? Toto je krátke video spoza opony mojej tvorby, kde vám všetko vysvetlím.

Pozrieť video

Pozvanie na čajík!

Páči sa vám moja práca, ale nemáte radi členstvá? Moju tvorbu môžete podporiť aj jednorázovou platbou - malým pozvaním na šálku čaju.

🍃 Jednorázové pozvanie na šálku čaju


Aj rybu v akváriu vidí Číňan inak!

Aj rybu v akváriu vidí Číňan inak!

Číňania vidia svet skutočne inak! Nie je to iba fráza, je to vedecky dokázaný fakt. Po dlhšej pauze som sa vrátil k nedočítanej knihe Age of Unpeace, ktorá je tak dobrá, že ju všade odporúčam, aj napriek tomu, že ju ešte nemám celú prečítanú. Pri poslednom čítaní som narazil na kapitolu, ktorá sa tomuto fenoménu – ako vnímame svet, čiastočne venuje. Autor Mark Leonard spomína jeden zaujímavý experiment.

Skupine Číňanov a Američanov dali za úlohu pozorovať akvárium s cieľom opísať správanie ryby v ňom, predpovedať jej budúce správanie a nakoniec vysvetliť, ako k výsledku prišli. Obe skupiny k úlohe pristúpili úplne inak. Viete, v čom sa líšili? Skôr než si prečítate odpoveď, skúste sa vy zamyslieť, ako by ste k problému pristúpili. Ako by ste skúmali správanie ryby?

Američania sa sústredili na samotnú rybu. Pozorovali, čo robí, ako sa správa a na základe jej historických pohybov predpovedali jej budúce chovanie. Číňania si rybu takmer nevšímali. Pozorovali akvárium. Skúmali jeho tvar a obsah, kde sú kamienky, kde sú koráliky, kde sú prekážky, kam môže ryba ísť a kam nemôže ísť. Jej správanie potom predpovedali na základe možností prostredia, ktoré ryba mala, nie na základe historického chovania ryby. Zaujímavé, že?

Ktorá skupina bola bližšie k pravde? Neviem, v texte sa to nespomínalo, pravdepodobne mali obe skupiny pravdu. Predsa len, je to len ryba v akváriu, až tak veľa tam toho robiť nemôže. Rovnako to ani nebolo cieľom výskumu. Cieľom výskumu bolo potvrdiť, že kultúra východu a západu pristupuje k pozorovaniu svojho okolia veľmi odlišne.

Západné myslenie je analytické, svet vnímame cez samostatné objekty, individualitu, akcie jednotlivých ľudí. My vnímame jednotlivé časti sveta – veci aj ľudí – v ich samotnej a individuálnej podstate. Číňania na jednotlivé články reťazca nepozerajú, svet vnímajú cez to, ako články zapadajú do celkového systému, ako sú prepojené a či systém upevňujú, alebo naopak oslabujú. Zameriavajú sa na vzťahy medzi objektami, vnímajú celok, nie jeho jednotlivé časti.

Čo je lepšie? To je zlá otázka. Rozhodne by sme nad tým nemali premýšľať, či máme pravdu my, alebo oni. Mali by sme sa sústrediť na to, aby sme nezabúdali rozmýšľať nad vecami vždy aj z tej druhej strany. Zlé nie je jedno či druhé, zlé je, ak ostaneme iba pri jednom – ak budeme pozerať iba na individuálne články, a uteká nám ich význam v celkovom systéme. Na druhej strane, ak východná kultúra začne ignorovať individualitu, môžu jej utiecť momenty, veci či ľudia, ktoré sú zlomové. To jedno domino, ktoré môže zmeniť celý systém. Nenájdu Nea v Matrixe.

Dnešný svet je nový, iný a komplikovaný. Ak chceme uspieť, či ak chceme, aby sme ako ľudstvo žili v mieri, musíme sa novému svetu prispôsobiť. To, že dnes žijeme v jednom globálnom svete, je úplne nová vec. Kedysi svet nebol prepojený, desaťtisíce rokov dozadu bola planéta iba miestom mnohých svetov, ktoré boli oddelené a ich počet sa postupne zmenšoval. Náboženstvá počet svetov znížili na pár stoviek, kolonializmus na pár desiatok, industriálna revolúcia na pár jednotiek a internet, globalizácia i ďalší pokrok v technológii nakoniec toto číslo v druhej polovici dvadsiateho storočia zredukovali na 1. „Jeden Svet“ neoslávil ešte ani len storočie.

Dnes už planéta nie je plná veľkého množstva malých svetov. Všetci sme prepojení do obrovskej siete, či už sa nám to páči, alebo nie. To so sebou prináša enormné výhody aj nevýhody. Kedysi bol svet ako šachovnica, kde jednotlivé štáty boli figúrkami v obrovskej hre o moc. To bola realita obdobia studenej vojny a predtým. Dnes je svet veľká sieť, či prepojenie mnohých sietí. Niektoré siete sú pevnejšie, napríklad Čína (všetko je centrálne riadené, sú tu prísnejšie pravidlá a tuhšie spojenie medzi jednotlivými bodmi siete) a niektoré siete sú naopak väčšie (medzinárodné spojenectvá, ktoré má západný svet). Konkurencia medzi krajinami a boj o moc dnes je o utužovaní a rozširovaní týchto sietí. Existuje na to niekoľko spôsobov, krajiny tieto prepojenia aj zneužívajú, či menia na zbrane, ale tomu sa venovať nechcem. Ak vás to zaujíma, prečítajte si spomínanú knihu. Myšlienka, s ktorou vás chcem nechať, je, že sa musíme, ako ľudia, od seba navzájom učiť a mali by sme hľadať cestu, ako sa k sebe viac priblížiť. Takže až budete nabudúce vidieť akvárium, skúste sa na moment nepozerať na ryby.


Myslím si, že zmenu spôsobu myslenia potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým. Svet je totiž v kríze. Hovorí o tom aj moja kniha Ťažké časy v Číne. Predpredaj končí už o dva dni a na záver chcem upozorniť na niekoľko aktualít.

Ostávajú nám posledné dva dni! Kampaň je úspešná, hoci do posledného míľnika ešte chýba celkom veľa a asi ho nedosiahneme. Aj napriek tomu sa však podarilo tlačiarni urýchliť tlač, asi videli, aký je o knihu záujem 😉, a tak vám knižku budeme môcť poslať hneď ako sa kampaň skončí. To znamená, že už budúci týždeň sa môžete začítať do príbehu o tom, ako ma vyhnali z vlastného domu.

Niektorí z vás mi písali, že ste mali záujem o novú knihu a darčekovú krabicu, pretože prvú knihu už máte doma, ale táto možnosť v kampani chýbala. Popravde, nenapadlo mi to a táto odmena v kampani skutočne chýbala. Mrzí ma to. Aby som to napravil, aspoň na posledné tri dni som túto možnosť pridal. Ak máte záujem aj o krabicu, môžete buď zrušiť staršiu objednávku a objednať si novú objednávku na „knihu + krabicu“, alebo pridať ďalšiu objednávku na prázdnu krabicu (kde nie je započítané poštovné). V kampani sú teraz obe možnosti. Mrzí ma, že to tam nebolo skôr. Ale lepšie neskoro ako nikdy, všakže 🤪

Takže máme pred sebou posledných 48 hodín! Budem rád, ak kampaň ešte pošlete kamarátom a známym. Knižku budeme posielať už budúci týždeň, pravdepodobne už v pondelok! Už teraz sa teším (a zároveň bojím) na vaše správy, či sa vám bude knižka páčiť.

Zistite prečo Pavla Dvořáka vyhnali z vlastného domu