O piatej večer som nasadol do vlaku v Pekingu. Vedel som, že do mestečka Pingyao v provincii Shanxi prídem už o piatej ráno, ale tešil som sa na to. Pretože poetickú Čínu v mestečku Pingyao možno zažiť len do ôsmej hodiny ráno. Potom sa do mestečka vkráda komercia, obchody, reštaurácie a bary. Aj napriek krásnym pamiatkam, neuveriteľným hradbám, starobylej architektúre, milým miestnym ľuďom a dobrom jedle davy turistov dokážu návštevu občas znepríjemniť a preto si najradšej vychutnávam miesta ako Pingyao najmä skoro ráno, kým ešte všetci turisti spia.

Mestečko Pingyao je bývalé bankové centrum Číny a v časoch  posledných dvoch vládnucich dynastií jedno z najbohatších miest v Číne. Lenže z výslnia ho strhli moderné dejiny Číny. Na konci devätnásteho storočia čínska ráša rýchlo upadala. Posledné desaťročia dynastie Qing boli najmä v znamení korupcie, zatvárania očí pred realitou a úplneho odrezania sa vládnucej vrstvy od reality obyčajných ľudí. Svedčí o tom napríklad aj príhoda, kedy čínske námorníctvo úplne katastroficky prehralo niekoľko námorných bitiek so západnými mocnosťami. Preto cisárstcvo vyčlenili peniaze na obnovu námorníctva, lenže cisárovná tie penniaze využila na výstavbu mramorovej lode v Letnom paláci, kde si mohla vychutnávať luxus života v paláci. Peniaze ktoré boli určené na reformy vždy padli skôr na pôžitky vládcov, než na reálny úžitok. No keďže výdaje chodili aj na vojenské výdaje, aj na nákladné rozhadzovanie dynastie a najmä nožstvo peňazí sa strácalo v dierach obrovskej korupcie, peniaze sa rýchlo míňali.

Keď už bola  upadajúca dynastia Qing na pokraji bankrotu, tak si od bohatého bankového mesta Pingyao požičala peniaze. Lenže začiatok dvadsiateho storočia bol dynastii osudným. Nespokojnosť s dynastiou už vrela v celej spoločnosti a vyústila v sériu vpostaní ktorú riadila novo založená Národná strana na čele s Sunjatsenom. Opakovane sa snažili vojská ríše poraziť a zvrhnúť vládcov Qing, ale vždy neúspešne. Až sa im to jedného dňa podarilo náhodou. Vojská Národnej strane sa chystali nadalšie povstanie, no ich nepriatelia o nich vďaka špionom vedeli dopredu. Pravdepodobne by skončilo neúspeššne kao všetky predtým. Ale zhodou okolností Národnej strane vybuchol sklad s munícou a oni boli presvedční že ich to prezradí. Museli preto zaútočiť skôr než plánovali. A to sa ukázalo ako obrovské šťastiem pretože cisárske vojsko nebolo na predčasný útok pripravené a prehralo svoju prvú bitku. Na juhu Číny bola založená Čínska republika ktorá mala za cieľ cisárstvo úplne poraziť. A dopomohla im v tom zrada cisárskeho generála ktorý bol vysslaný ich poraziť, avšak keďže sám videl úpadok dynastie a zároveň sa túžil stať sa sám vládcom, miesto toho aby armádu Národnej strany napadol, ta sa s nimi dohodol a cisára zradil. Dynastia musela abdikovať. Pre Čínu sa skončilo dvojtisícročné cisárstvo. A pre Pingyao to zmanenalo,  že paniaze ktoré požičli dymastii už meuvidia a zároveň doba ktorá nasledovala netolerovala pôvodné štrúktpry a prerozdelenie bohatstva. A tak sa Pingyao potopilo spolu s dynastiou. Nové bohatso do Pingyao vrátilo až sto rokov potom s rozvojom turizmu, ale nepredbiehajme.

Úpadok Pingyaa mal aj dobré stránky. Vďaka tomu, že po bankrote upadlo mesto do zabudnutia, ubránilo sa mnohým pohromám dvadsiateho storočia, ktoré Čínu postihli. Najmä Kultúrnej revolúcii kedy sa všetko historické ničilo búralo a demolovalo. No zabudnuté mesta ako Pingyao sa čiastočne tomuto osudu vyhli, Rudých gardistov nezaujímalo tak intenzívne. I keď samorezjme úplne sa vyhnúť ničeniu za Kultúrnej revolúcie sa nepodarilo žiadnemu miestu, ale niektoré mestá si zachovali aspoň čiastočne svoj charakter.
A preto dnes môžete v Pingyao obdivovať nádhernú zachovalú cisársku architektúru starej Číny. Krásne zrekonštruované sú najmä dve ulice, jedna ide od západnej brány  hradieb k východnej, a druhá od severnej k južnej. Táto ulica sa volá Ming-Qing, podla posledných dvoch dynastií. Cez deň sa naplní obchodmi a turistami, večer zase hlasnou hudbou, barmi a reštauráciami. Hlučné bary a reštaurácie sú pre Pingyao relatívna novinka, ešte pred pár rokmi nebolo ani zďaleka také živé. No billboardy a reklamy posledné roky lákali ľudí k návšteve Pingyaa a mesto sa stalo víkendovou destinaciou mnohých Pekinčanov. Najmä po tom ako sa mesto s Pekingom spojilo rýchlovlakom.

Po celom starom meste sa dajú nájsť neuveriteľné architektonické skvosty. Keď si návštevník kúpi vstupenku  do mesta, má všetky pamiatky v cene. Od veľkého  Konfuciovho chrámu, cez akadémiu cisárskych skúšok, až po prvú banku , či Wushu akadémiu, ktorá je hneď oproti. Fotogenický je každý jeden roh, každé jedno zákutie týchto budov. Ešte aj toalety si mnohí fotia, pretože sú zrekonštruované tak, aby ladili s miestnou architektúrou. Severná a južná brána šesť kilometrov dlhých a šesťsto rokov starých hradieb sú veľkolepé, najmä keď ich večer krásne nasvietia. A v centre sa týčiaca mestská veža  ponúka krásny panoramatický pohľad na malebné šedé striešky. Popri ceste sa nachádzajú reštaurácie s miestnymi „nožom rezanými rezancami“. ktoré sú pre provinciu Shanxi typické, zatiaľčo pre vedľajšiu provinciu Shaanxi sú typické „ťahané nudle“. Z pohšadu ingediencií je to to isté jedlo, avšak s úplne iným tvarom cestovín. Pri ťahaných nudliach sa cesto vždy natiahle, prehne na polovicu a znova natiahne. Toto sa opakuje až kým kuchár nemá v ruke metre tenkých, lahodných rezancov ktoré potom hodí do vody aby sa uvarili. Pri rezaných rezancoch kuchár vezme plát cesta hrubá približne ako rožok, či francúzsla bageta a nad vriacou vodou cesto seká na tenké plátky ktoré rovno padajú do vody kde sa varia. Takéto cestoviny sú hrubšie s menej rpavidelným tvarom, avšak majú oveľa výraznejšiu chuť. Na konci sa zalejú silným vývarom väčšinou z hovädzieho mäsa.

Tým že masový turizmus prišiel do Pingyaa len nedávno, je relatívne dobre izolovaný len v spomenutých dvoch hlavných uliciach. Ako náhle sa človek vyberie do vedľajších uličiek, nájde autentický  jednoduchý a niekedy aj chudobný život, nezrekonštruované, ale aj napriek tomu nádherné stavby, malé čínske vývarovne a deti preháňajúce sa na starých bicykloch. Vďaka turizmu ich čaká pohodlnejší a bohatší život ako ich rodičov. Peniaze, ktoré turisti donesú, zabezpečia rozhodne krajší život pre dnes drsnú realitu ľudí uväznených v zamrznutom čase. Pingyao možno stratí trochu charakter zabudnutej Číny, ale tomuto prirodzenému vývoju sa zabrániť nedá. Ani Londýn a Paríž už nie sú mestá plné chudoby a nevyčítame im to. Turizmus síce v prvej vlne môže pôsobiť v týchto miestach nemiestne, ale z dlhodobého hľadiska pomôže. Nie len z zlepšením životnej úrovne, ale aj s zachovaním krásnej architektúru, do ktorej sa nemilosrdne zahrizol zub času.
Avšak ak si chcete ešte vychutnať atmosféru zabudnutej Číny, v Pinyau sa to stále dá. Spravte si napríklad prechádzku po celých hradbách, nielen po severnej a južnej bráne kde sú všetci turisti. Odľahlé časti hradieb vám  odhalia zabudnutý svet. Časom sa môže stať monotónny, ale pokiaľ viete oceniť pohľad do zákulisia prebúdzajúceho sa divadelného pódia, túto prechádzku oceníte.

Druhým spôsobom je privstať si skoro ráno. Alebo prísť raným vlakom ako my. V deň nášho príchodu, potom ako si moji spolucestovatelia políhali do izieb, aby dospali krátku cestu nočným vlakom, ja som si sadol do nádherného starobylého dvorčeka  pod oknami nášho hotela v nádhernej historickej budove, vytiahol som svoj cestovateľský čajový porcelán, načal čerstvo kúpenú „železnú bohyňu“ a pri dúškoch zaliateho čaju som sa započúval do zvukov prebúdzajúceho sa starobylého mestečka. Vtáky začali poletovať a krásne spievať, z ulice boli počuť prvé hlasy, búchanie hrncov a bublajúci vodu, v ktorej si miestni pripravujú „nožom rezané rezance“. Raný chlad a samota, ktoré ma ráno objímali, vyfarbovali šedé múry mestečka, ktoré ako by vypadlo z historického veľkofilmu o Číne z čias veľkolepých čínskych dynastií. Na modernite je dobré to, že je lenivá a ráno spí.

Aký je Šanghaj? Na túto otázku neexistuje jedna odpoveď. Ako by se mohli jedným slovom charakterizovať najväčšie a najmodernejšie mesto Číny? Výkladnú skriňu čínskej budúcnosti s dvadsiatimi miliónmi obyvateľov, Paríž východu, Perlu orientu? Samotný Číňania ho najprv nenávideli, keďže to bolo mesto vybudované cudzincami pod nerovnopravnými zmluvami. Následne milovali, keď zistili ako ľahko sa v ňom dá zbohatnúť. Po nástupe komunistov bol zatracovaný, ale zároveň si udržal výsostné práva a postavenie. Keď sa zaviedli ekonomické reformy a špeciálne ekonomické zóny, Šanghaj nebol zaradený. Ale to mu nevadilo, aj tak sa z neho stalo najbohatšie mesto Číny, ktoré je dnes pýchou národa. Šanghajčania milujú úspech, lesk a slávu.

Na prvý pohľad pôsobí ako supermoderná metropola pýšiaca sa najvyššími budovami sveta, na druhej strane zistíte, že je to miesto, kde pretrvávajú tradície a láska k rodinnému životu. Šanghajčania od života požadujú krásne veci, dobré jedlo, príjemné vyžitie a živú zábavu. Vážia si čínske tradície, no globalizácie si užívajú naplno. Je to mesto, v ktorom sa dá zažiť a ochutnať všetko. Či už prídete v chladnej zime, alebo rozpálenom lete. Počas oranžovo-žltej jesene, alebo zelenej jari, Šanghaj vás oslepí svojou pestrofarebnosťou.

Svieža jar v šanghajských parkoch

Ako všade inde na svete, aj v Šanghaji na jar ožíva život. Už v druhej polovici februára sa začína výrazne otepľovať, predsa len nachádzame sa v subtrópoch, a ľudia vychádzajú von. Ako prvé sa zaplnia parky. Konečne sa dá ísť zacvičiť si! Najmä starší ľudia, ale kde tu aj mladí, začínajú spolu s prvým ranným slnkom. Medzi piatou a ôsmou ráno sú všade cvičiaci ľudia. Taiji, tanec, joga, alebo len jednoduché naťahovanie sa, či chôdza pomedzi stromy. To sú najbežnejšie veci, i keď kde tu sa dajú zazrieť aj netradičnejšie cvičenia, napríklad chodenie pozadu, alebo vešanie sa na stromy. Nie nehovorím len o deťoch. Vidieť manažérku, ktorá ide zrovna do práce, ale po ceste sa v parku zavesí na 10 minút na strom, nie je nezvyčajné a nikto sa nad tým nepozastaví.

Jarou celý Šanghaj zozelenie. Stromy vyrašia novými listami a široké bulváre v slávnej francúzskej koncesii sa prikryjú zelenou strechou. Pomedzi byty je počuť čvirikanie vtákov. Nie len tých divokých, Číňania vtáky radi chovajú v klientkach a počas pekných dní ich berú na prechádzky. Väčšinou ich len zavesia na strom a sadnú si pri nich, vytiahnú mahjong, čínske šachy, karty, alebo hoc čo iné, pri čom môžu popíjať čaj, rozprávať si drby a obrať kamaráta o pár drobných.

Ako každé iné ročné obdobie, aj jar má svoje typické chute a zábavy. V marci sa každoročne organizuje medzinárodný filmový festival, kam prídu hviezdy a hviezdičky z celého sveta. Či už sú to zahraniční umelci od Jiŕího Menzla, až po Matta Deamona, alebo tí čínski. Tí sú nášmu čitateľovi relatívne neznámi, ale Jackie Chan, či Donny Yan (okrem iného hviezda najnovšieho Star Wars) sa zastavia takmer každý rok.

No a to gurmánstvo? Po zime sa opäť rozbieha rybolov a tak sa jar nesie v znamení darov mora. Ako prístavné mesto je Šanghaj bohatý na jedlá z rýb, kreviet, krabov, rakov, chobotníc, úhorov a proste všetkého, čo more ponúka.

Rozpálené leto plné života

V lete už beží život na plné obrátky. Letné hudobné festivaly sú tými najväčšími v celej Číne. Speváci z celého sveta prichádzajú koncertovať pre čínske publikum. Výstavy a galérie všetkých chutí sú plné návštevníkov. Okrem hudby rozozvučia ulice aj cikády. Tisíce cikád sa každoročne usadia na veľkých stromoch, ktoré sú všade popri uliciach a kričia tak hlasno, že sa človeku nechce veriť, aké malé to zviera vlastne je. Na večer cikády utíchajú, ale opäť sa rozoznejú ulice. Tentokrát hluk ide zo stánkov s pouličným jedlom. Druhá večera je typická práve pre letné mesiace. Okolo deviatej večer môžete po celom meste popri cestách ochutnať jedlá zo všetkých kútov Číny. Najpopulárnejší sú krvavočervené raky, alebo čínskeho barbecue. Mäso, zelenina, ryby, dary mora napichnuté na drevených špajliach a opečených nad uhlím. Tieto stánky bývajú rozostavané do skorého rána, takže keď sa nad ránom vraciate z koncertu, nie je problém si sadnúť na stoličku tak nízku, že máte zadok skoro na zemi (typické pre pouličné stánky) a pochutnať si na opekaných jednohubkách. Zimy sa báť nemusíte, cez deň býva v Šanghaji bežne okolo 40 stupňov, v noci je však príjemných 20-25. Aj preto sú ulice plné dvadsaťštyri hodín denne.

Jednu vec však v lete v Šanghaji nespravíte. V rámci ochrany domácej kinematografie je na celé leto zakázané premietať v kinách zahraničné filmy. Kto by ale chodil do kina, keď sú ulice plné krásne oblečených čínskych dám a slečien, ktoré využívajú leto na nakupovanie, vysedávanie v kaviarňach, čajovniach a cukrárňach, prechádzaní sa po promenádach a žmurkaním na mládencov… Leto lásky čas, nie len u nás, ale aj v orientálnom Šanghaji.

Zlato-oranžová paleta šanghajskej jesene

Jeseň je najkrajšou časťou roka. Neverili by ste koľko zelene je v Šanghaji. No a tá sa príchodom jesene začína meniť na neuveriteľnú paletu zlatej, oranžovej a červenej. Parky sa naplnia znova, tentokrát fotografmi. Profesionáli, ale aj amatéri, či Číňanky žhavé po selfie fotke chcú zachytiť hru farieb, ktorá je každý rok úplne iná. A nie len v parkoch. Ulice, obytné štvrte, chrámy, ba aj kostoly (ktorých je v Šanghaji prekvapivo veľa) – všetko sa zabalí do tejto palety farieb. Po slnečnom dni v parku odporúčam pobehať vyhliadkové bary. V tomto meste je sústredených viac mrakodrapov, ako hocikde inde na svete a minimálne v polovici z nich sú vyhliadkové bary a kaviarne. Denné teploty už nie sú tak vysoké ako v lete a keďže môže od mora pofukovať, nehromadí sa smog a výhľady sú nekonečné. Sadnúť si na Bund, promenádu s najstaršími budovami mesta a ponad rieku sledovať odrážajúce sa zapadajúce slnko na navyšších budovách sveta, to sa aj ťažko opisuje.

A čo to jedlo? Jeseň aj v tomto vyniká. Dve vôňe sprevádzajú jeseň. Kvetina Osmanthus, ktorá je obľúbenou ingredienciou miestnej kuchyne a vôňa sparených jazerných krabov dazha. Malé kraby s chlpatými nohami a klepetami sa vynoria všade. Je to milovaná pochúťka Šanghajčanov, na ktorú sa tešia celý rok. Väčšinou sa pripravujú na pare, mäsko sa namáča do octu a zapíja sa zohriatym čínskym žltým vínom. Otvoriť takého kraba je celkom hlavolam, požiadajte domácich nech vás to naučia. Alebo si môžete objednať jedlo už s výlupaným mäskom. Také tofu na krabom mäse, to chutí aj najväčším odporcom tofu.

Melancholická studená zima

Zima môže byť trošku melancholická. Ale to nie je vždy na škodu. Sú totiž miesta, ktorým to sluší. Napríklad historické vodné mestečká v okolí Šanghaja. Niektoré sú dokonca už aj priamo súčasťou mesta a dájú sa navštíviť metrom, ktoré rovnako ako samotný Šanghaj neustále ďalej rastie a dnes už má cez tristo kilometrov.

Vodné kanály, mosty, historické domčeky s rozsvietenými červenými lampiónmi vo vodných mestečkách – to vyzerá za hmlistého a studeného rána najkrajšie. Zohrievanie sa miestni riešia tak, že sa snažia stále jesť. Aby som to povedal ľudovo, prikladajú do kotla, pretože podla čínskej medicíny trávenie jedla človeka zohrieva. Aj preto sú v zime populárne parené knedličky. Existuje ich veľmi veľa druhov. Rôznia sa tvarom, cestom, veľkosťou, výplňou a samozrejme chuťou. Krabie, bravčové, zeleninové, sladké fazuľové, alebo plnené čiernym sezamom, čo je čínska obdoba maku. Na sebe naskladané paráky z ktorých sa vyvalí vždy kúdel bielej pary človeka zahreje už aj na pohľad. Knedličky patria najmä na raňajkové, a kde tu aj obedové menu. Na večeru sa ľudia chodia zahrievať na takzvaný horúci kotlík (huoguo). Nie je to síce typická Šanghajská strava, ale dnes je veľmi obľúbená. V strede stola sa postaví veľký hrniec silnej polievky. Tá môže byť rôznej chuti. Tradične v sichuane, odkiaľ toto jedlo pochádza sa podáva veľmi pikantný spolu s príchuťou sichuanského korenia pôsobiaceho trošku ako anestetická injekcia do úst – celé vám stŕpnu. Aj ten sa Šanghaji je, ale radšej majú ochutený nakladanou kyslo-štiplavou zeleninou. Samozrejme hubové, paradajkové, bylinkové sú na výber tiež. Existujú typické jahňacie, hovädzie a rybacie kotlíky, ale aj také, kde sa dá uvariť všetko. Toto jedlo vás zaručene zohreje.

No a nesmieme zabudnúť že zima je v znamení nového roka. Nie len toho nášho, ale aj čínskeho. Po meste sa robia oslavy a rodiny sa schádzajú na veľkolepé hostiny. V Šanghaji žiaľ pred par rokmi zakázali ohňostroje, ale najpríjemnejšie aj tak je to, že mesto sa počas nového roku úplne vyprázdni. Väčšina obyvateľov Šanghaja sú prisťahovalci z iných častí Číny a tí idú všetci na sviatky domov. Taký prázdny Šanghaj, ako je počas nového roka už nikdy nezažijete. A občas to v takomto veľkomeste človeku padne dobre.

Náhody často prinášajú tie najväčšie objavy ľudstva. V roku 1974 sa jedna šťastná „náhoda“ stala. Neďaleko mestečka Xi’an sa miestni obyvatelia rozhodli, že vyhĺbia studňu. Banálne kopanie studne sa premenilo na významný objav veľkolepej hrobky cisára Qin Shihuangdi. Hrobka prvého cisára dynastie Qin sa dodnes považuje za jeden z najväčších objavov 20. storočia.

Cisárov Qin Shi Huangdi

Qin Shi Huangdi bol vládcom štátu Qin a po zjednotení ríše aj dynastie Qin. Do histórie sa zapísal nielen ako zjednotiteľ ríše, ale aj ako krutý vládca, ktorý panoval tvrdou rukou. Svoje úsilie zameral na reorganizáciu a zjednotenie krajiny. Zaslúžil sa o vytvorenie jednotného systému písma, kde prakticky neexistujú regionálne odlišnosti, ďalej prepracovanej peňažnej sústavy, či dĺžkových a váhových mier. Cisár bol preslávený svojím záujmom o posmrtný život a nesmrteľnosť. To mu bolo osudné, pretože sa jedným „liekom na nesmrteľnosť” otrávil. Okrem spomínaných reforiem (a aj ďalších), stihol aj pospájať úseky Dlhého múru a postaviť Terakotovú armádu – najväčšiu hrobku na svete.

Krásny film o cisárovi Qin Shihuangdi je Hrdina s Jet Lim v hlavnej role.

Objavenie terakotovej armády

K objaveniu hrobky prvého cisára a teda aj terakotovej armády viedla šťastlivá náhoda. Dedinčania neďaleko mestečka Xi’an hĺbili v roku 1974 studňu. Po pár metroch kopania sa zem začala prepadať. Zvedavosť ich priviedla až k objaveniu úlomkov a dokonca postáv bojovníkov. Ďalej už pokračovali vo výskume archeológovia, ktorí odkryli komplex s rozlohou takmer 50 km². Archeologické práce viedli k odhaleniu takmer 8000 sôch vrátanie sôch bojovníkov, koní a vozov. Predpokladá sa, že sochy boli vyrobené okolo roku 220 pred naším letopočtom. V roku 1987 bola hrobka zaradená do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dodnes je však odhalená len jej malá časť. Vykopávky sú pozastavené, pretože nie je vyriešený technicky problém okamžitého zoxidovania a zmiznutia pôvodných farieb po tom, ako prídu do styku s kyslíkom.

Ako vyzerala hrobka prvého cisára

V prvom rade hrobka prvého cisára je len časťou veľkolepého komplexu, ktorý predstavuje majstrovský kúsok pohrebnej architektúry. Odkrytá bola len menšia časť celkovej plochy. Väčšina je stále nepreskúmaná. Skladá sa z nadzemnej a podzemnej časti. Súčasťou komplexu je mauzóleum prvého cisára dynastie Qin. Stavba disponuje jedinečnou konštrukciou. Rešpektuje prísne tradície. Postavená je v smere sever – juh s pyramídovou stavbou uprostred. Os celej pohrebnej architektúry tvorí mohyla, symbol absolútneho stredu, os sveta i celého vesmíru, okolo ktorej sa všetko krúti.

Pre bojovníkov z hliny boli vybudované štyri podzemné komory. Tisíce otrokov pracujúcich na stavbe vyhĺbilo najprv 5-metrovú jamu. Následne zem udupali a vyložili pálenou hlinou. Steny tiež tvorí hlina, no tá je vystužená masívnym drevom. Do komôr potom vkladali hlinené sochy bojovníkov a koní, aj vozy z dreva. Odhadom sa našlo okolo 8 000 mužských sôch, 600 koní a viac ako stovka vozov.

Jedinečnosť bojovníkov z hliny

Spomedzi tisícok bojovníkov sa nenájde ani jeden jediný opakujúci sa typ bojovníka. Tváre s rôznymi výrazmi dotvárajú niekedy aj fúzy a samozrejme rôzne účesy, väčšinou zviazané do vrkoča či drdolu. Vďaka realistickému stvárneniu postáv vieme s istotou povedať, že armádu tvorili rôzne vrstvy ozbrojencov vrátane pešiakov, lukostrelcov, pohoničov, jazdcov a generálov. Postavy mužov majú reálnu výšku od 1,7 do 1,9 metra. Vážia 100 až 300 kilogramov.

Základným materiálom sa stala pálená hlina, tzv. terakota. Z technického hľadiska boli vojaci umiestnení na masívnych podstavcov s drevenou výstuhou. Sochy boli plnofarebné a precízne zdobené. Bohužiaľ, kvôli oxidácii sa farby nedajú zatiaľ zachovať. Čo všetko sa pod zemou nachádza, sa teda ešte len dozvieme.

No ak ste čítali históriu čaju, iste viete, že čajovník z tejto provincie pochádza. V tomto výskumnom ústave majú všetky odrody čajovníka, aké existujú. Rastliny sú prísne strážené. Ak by sa náhodou rozšírila nákaza čaju a všetky čajovníky v celej Číne by vyhynuli, práve z tohto miesta by sa šľachtili nové. No okrem tohto apokalyptického a výskumného účelu má ústav aj rekreačnú a vzdelávaciu funkciu.

Rovno v areáli je krásny hotel, v ktorom bývame počas Tropickej cesty za poznaním. No a v priľahlej výrobni sa učíme o čaji. Minule som písal o čaji pu-erh –ako sa zberá, spracúva, balí a predáva. Je to čaj čajov, zaslúžil si samostatný článok. V tom dnešnom článku opíšem všetky ďalšie druhy čajov, aký je medzi nimi rozdiel a ako sa vyrábajú.

Čajovník

• Existujú tri skupiny odrôd čajovníka – malolistá 小叶种, strednolistá 中叶种 a veľko-listá 大叶种. Čajovníky sa niekedy aj šľachtia, ba dokonca geneticky upravujú. To sú hlavne liečebné čajovníky, šľachtia sa na maximalizovanie účinkov proti konkrétnym chorobám.
• V provincii Yunnan rastie najmä veľkolistá odroda čajovníka, v provincii Hunan a Fujian strednolistá, a v provinciách Jiangsu, Zhejiang, Anhui malolistá. Toto rozšírenie nie je absolútne, na mnohých miestach sa môže vyskytovať aj viac odrôd.
• Čajovník sa každoročne strihá, preto ho poznáme hlavne ako krík. Keď sa pravidelne strihá, jeho výnosy sú väčšie. Výnimkou sú staré čajové stromy gushu, ktoré rastú na divoko v lesoch.
• Čajový list ľahko spoznáte podľa veľmi špecifického vzoru žilnatiny na liste. Žiadna iná rastlina nemá tento vzor.
• Čajovník má aj kvety a plod. Z plodov čajovníka sa robí olej, kvety čajovníka sa používajú na navoniavanie kvetinových čajov.
• Na výrobu čaju sa zbiera najmladší lístok čajovníka, ktorý ešte nie je rozvinutý – čajový púčik a k tomu jeden alebo dva až tri ďalšie lístky za najmladším. Výnimočne aj štyri.
• Čaj väčšinou rastie vo vysokých nadmorských výškach, kde je veľa slnka. Darí sa mu však lepšie, ak rastie v tieni.

Delenie čaju

• Čaj sa delí na sedem druhov. Zoradené podľa zložitosti spracovania sú to:

1. biely čaj (baicha 白茶)
2. žltý čaj (huangcha 黄茶)
3. zelený čaj (lücha 绿茶)
4. polofermentovaný čaj (qingcha 青茶 )
5. červený čaj (u nás sa nazýva čierny) (hongcha 红茶)
6. čierny čaj (heicha 黑茶)
7. pu-erh 普洱茶 – pu-erh je špecifický typ čierneho čaju. Nezvykne sa dávať ako samostatná kategória, ja som sa ho však pre prehľadnosť rozhodol oddeliť.

• Ďalej sa niektoré čaje delia na poddruhy.
• Poddruhy, alebo druhy (ak nemá poddruh) sa delia na typy čajov. Napríklad polofermentovaný čaj (druh) woloong (poddruh) sa delí na železnú bohyňu 铁观音、Vodná víla z Fenghuangu 凤凰水仙、východnú krásku 东方美人、vôňu Luohanu 罗汉沉香、woloong červenej vody 红水乌龙、červený woloong 乌龙红茶 (preklady do slovenčiny sú voľné preklady, pravdepodobne existujú lepšie)
• Jednotlivé čaje sa líšia podľa výrobcu. Najväčší výrobca čaju v Číne je Dayicha (大益茶). Existujú ich však tisíce. Dedinčania čaj odovzdávajú výrobcom, ktorí majú na trhu svoju cenu. Dokážu tak na nich viac zarobiť. Neodovzdávajú však všetok čaj, časť si nechávajú a sami ho spracúvajú. Takýto čaj nemá výrobcu ani značku a väčšinou sa dá kúpiť iba u domácich. Aj čaj, ktorý dávajú výrobcom, však často spracúvajú dedinčania. Minimálne prvé kroky spracovania čerstvých lístkov, pretože to treba spraviť do štyroch hodín od zberu. Výrobca iba triedi, kontroluje kvalitu a balí.
• Posledné delenie čaju je podľa akosti. To znamená kvality čaju. Tu vplýva veľa faktorov, napríklad miesto kde sa čaj pestuje (čaj Dračia studňa je najlepšia z Levieho pahorku pri Západnom jazere v meste Hangzhou), podľa času zberu (najlepšie zelené čaje sú pred sviatkom zametania hrobov Qingmingjie), podľa kvality lístkov (podľa toho či obsahuje púčik + 2 lístky, alebo púčik + 3 lístky atď.), podľa veku (hlavne pri čaji pu-erh)…

Ako sa vyrába čaj

Už sme si povedali, že všetky čaje sú z tej istej rastliny, ktorá existuje v rôznych odrodách. Práve tie odlišujú jednotlivé čaje. Samozrejme rovnako aj proces výroby a vek spracovávaných lístkov. Skôr ako sa dostanem k jednotlivých výrobným procesom, je potrebné si preto ujasniť aký druh čajovníka sa používa a aké lístky sa zbiarajú pri výrobe jednotlivých čajov.

Žltý čaj

1. Lístky sa spracúvajú čerstvé.
2. Zastaví sa oxidácia.
3. Mletie.
4. Fermentácie (špeciálny typ Menghuang 闷黄).
5. Sušenie pri nízkych teplotách.

Zelený čaj

1. Lístky sa spracúvajú čerstvé.
2. Zastavenie oxidácie.
3. Mletie (pre zelené čaje je typické tvarovanie do tvarov).
4. Sušenie pri vysokých teplotách (120 – 140 °C).

Qingcha (polofermentovaný)

1. Lístky sa spracúvajú odležané, takže začnú čiastočne oxidovať.
2. Zastavenie oxidácie.
3. Mletie (tvarovanie).
4. Sušenie pri vysokých teplotách.

Červený čaj

1. Lístky sa spracúvajú odležané.
2. Mletie.
3. Fermentácia (12-24 hodín).
4. Sušenie pri vysokých teplotách.

Čierny čaj

1. Lístky sa spracúvajú čerstvé.
2. Zastavenie oxidácie.
3. Mletie.
4. Fermentácia (typu 渥堆, čaj fermentuje 24 – 48 hod.).
5. Sušenie pri nízkych teplotách.

Pu-erh

Spoločný proces pre oba druhy:

1. Lístky sa spracúvajú odležané.
2. Zastavenie oxidácie.
3. Mletie.
4. Čaj sa preberá a triedia sa žlté a hnedé lístky (dve akosti čaju).

Následne sa proces delí podľa druhu pu-erhu.

Zrejúci:

1. Zrejúci puerh sa suší na slnku a lisuje sa do koláčov.
2. Druhé pomalé sušenie v koláčoch a balenie.

Zrelý

1. Zrelý puerh sa fermentuje. Jeho druh fermentácie je proti iným oveľa komplikovanejší. Čaj sa fermentuje jeden až dva mesiace. Počas fermentácie sa kropí vodou, pravidelne sa mieša a balí do látky, aby sa obmedzil prísun kyslíka. Musí fermentovať v miestnostiach s kontrolovanou teplotou.
2. Pomalé sušenie.
3. Lisovanie do koláčov.
4. Druhé pomalé sušenie v koláčoch a balenie.

Všetci túžime vidieť svet. Určite aj vy chcete vidieť aj najmodernejšie aj najstaršie mestá na svete. Nielen dejiská moderných svetových dejín, najstaršie archeologické náleziská, ale aj mesto s najlepším jedlom na svete, spirituálne hory a ohrozené druhy živočíšstva. Možno radi chodíte po horách, alebo naopak si radi užívate luxus a relax, hazardné hry či divokú zábavu. Väčšina ľudí vám povie, že si musíte vybrať, za celý ľudský život sa nedá stihnúť všetko. Alebo dá sa? Čo keby som vám povedal, že sa to dá dokonca za jednu dovolenku? Na svete totiž existuje miesto, kde sa všetko vymenované mieša do jednej pestrej a exotickej zmesi. Toto mesto je v strednej Číne a volá sa Chengdu.

Jedno z najstarších miest sveta

Osídlenie provincie Sichuan sa datuje až do pätnásteho storočia pred naším letopočtom. V deviatom storočí pred Kristom bolo Chengdu centrom najväčšieho kráľovstva tejto časti sveta (v rovnakom čase ako máme prvé zmienky o Ríme). Aj preto nájdete v Chengdu jedny z najstarších archeologických nálezísk v celej Číne. Znie to ako ďaleký a starý svet, ktorý sa nás netýka.

Avšak opak je pravdou! Keby nebolo Chengdu, nemali by sme dnes papierové peniaze a ani súkromné školy. Oboje bolo totiž vynájdené práve v tejto, dnes supermodernej aglomerácii so 16 miliónmi obyvateľov. Dokonca aj mongolská invázia v Európe sa skončila práve vďaka Chengdu. Mongoli totiž Sichuan nevedeli roky dobyť a ich hlavného Khana neďaleko Chengdu zabili. Mongoli sa preto museli v trinástom storočí stiahnuť zo starého kontinentu späť, do toho ešte staršieho, aby si zvolili nového vodcu.

Chengdu má obrovský vplyv na svet aj dnes. Nielenže je to jedna z hlavných destinácií pre zahraničných turistov, je to aj hlavné centrum západných investícií v strednej Číne. Napríklad 80 % svetových iPadov pochádza práve odtiaľto a viac ako polovica z Fortune 500 firiem tu má pobočky. Chengdu nadväzuje na priame letecké spojenie s celým svetom. Najnovšie aj s Prahou, a preto pri Stratených svetoch Číny a Tibetu vyrážam práve z Chengdu.

Štipľavé mladšie sestry

Chengdu dvadsiateho prvého storočia je supermoderná aglomerácia, ktorá má svoje špecifiká a od zvyšku Číny sa naozaj líši. Na začiatok, celá provincia má svoj vlastný jazyk. Keby bol sichuanský dialekt uznaný za oficiálny jazyk a nie za dialekt, bol by to desiaty najrozšírenejší jazyk na svete! Sichuanštinou totiž rozpráva neuveriteľných 120 miliónov ľudí. Od čínštiny sa veľmi odlišuje a ľudia z iných častí Číny jej nerozumejú. Ani domáci sa jej prízvuku nikdy nezbavia. To ich však robí extrémne roztomilými, keďže sichuanský jazyk je melodicky spevavý a mierne afektovaný. Najmä chenduským ženám to pridáva o jeden šarm navyše. Aj bez toho sú však miestne ženy označované za najkrajšie v celej Číne.

Majú drobnú, nežnú postavu, kvôli vlhkému a teplému podnebiu v kombinácii s extrémne pikantnou stravou majú krásnu, bielu, jemnú pokožku a zdravé vlasy. Avšak sú to dračice. V Číne sa im hovorí „pikantné mladšie sestry“. Toto označenie nezískali len preto, že jedia pikantné jedlo, ale aj preto, že vedia byť naozaj ostré. Sichuanskí muži sú považovaní za najposlušnejších manželov v celej krajine. Nemajú na výber. Za to ženy poslušné rozhodne nie sú.

Štipľavé, až stratíte cit v tvári

Keď rozprávam o Chengdu, nesmiem zabudnúť na jedlo! Sichuanská kuchyňa je známa ako tá najpikantnejšia v celej Číne. Nie je to úplne pravda. Áno pikantná je veľmi, ale najpikantnejšou by som ju nenazval. Jedlo v provincii Hunan, či Guangxi je štipľavejšie. Kuchyňa v Chengdu má však úplne iné špecifikum. V čínštine sa miestna chuť označuje„mala”. To znamená trpko-štipľavé. Okrem stoviek čili papričiek sa do jedla totiž primiešavajú tisícky guľôčok sichuanského korenia a niekedy aj jeho listy. Ich chuť je neopakovateľná a ťažko sa vysvetľuje. Oblizovali ste niekedy ako deti baterku, až vám z toho znecitlivel jazyk a pery? Tak presne tak to chutí. A k tomu sa vám v ústach ešte aj hromadí množstvo slín a začnete sa potiť. Ak ho zjete veľa, máte pocit, ako by vám do tváre niekto pichol anestetikum. Znie to strašne, avšak v kombinácii so štipľavosťou je to naozaj vynikajúce.

Najviac „mala” jedlo je sichuanský horúci kotlík. Veľký hrniec v strede stola, v ktorom si človek varí surové ingrediencie. V hrnci je samozrejme vývar, v ktorom plávajú tisíce papričiek a tisíce sichuanských korení. Správna, ľudová kotlikáreň v Chengdu vyzerá tak, že dvere aj okná sú dokorán otvorené, miestnosť je preplnená ľuďmi, ktorých však vôbec nie je vidieť, lebo všade je hustá para z kotlíkov. Muži sú vyzlečení od pása hore a okolo reštaurácie stačí prejsť, aby ste sa začali potiť. Ani do nej nemusíte vojsť. Všade sú samozrejme fľaše od piva a po okolí sa rozlieha krik z týchto jedální. Takýto exotický zážitok nezažijete nikde v Číne a dám ruku do ohňa na to, že naň nikdy nezabudnete.

Len pravdepodobne potom budeme musieť ísť ešte na druhú večeru, lebo nepoznám cudzinca, ktorý by originálny horúci kotlík v Chengdu dojedol do konca. Druhá večera je však v Chengdu povinnou zastávkou tak či tak. Pouličné barbecue rozvoniava po uliciach, sedí sa na veľmi malých stoličkách, no a samozrejme nesmie chýbať veľa piva. Chengdu je prosto mesto pôžitku.

Mesto pôžitku

Mesto pôžitku je Chengdu nielen preto, že má jedno z najlepších jedál v Číne a najkrajšie ženy v celej krajine, ale hlavne preto, že je to mesto lenivosti. Vedeli ste, že podľa mestského plánu na výstavbu nebude žiadny obyvateľ v meste ďalej od parku ako dve minúty chôdze? Parky v Chengdu sú nádherné, veľké a je ich veľa. Ľudia sa v nich nielen prechádzajú a cvičia, ale hlavne v nich popíjajú čaj a hrajú madžong.

V Chengdu je o polovicu menej ľudí ako v Šanghaji, avšak viac čajovní a barov ako v tomto najväčšom čínskom meste. Čajová kultúra pochádza práve odtiaľto a čajovne tu stoja už tisíce rokov. Šálku čajových lístkov, ktorú si môžete dolievať aj hodiny, si v parku kúpite za pár šupiek a celý deň môžete hrať madžong.

Madžong je klasická hazardná hra Číny. Hrá sa s kockami podobnými dominu, avšak pravidlá sú podobné nášmu kartovému žolíku. V Chengdu sa samozrejme vždy hrá o peniaze. Miestni chlapi vravia, že nehrať madžong o peniaze je ako ležať s nahou ženou v posteli a spať. Zo zákazu hazardu si tu nik nič nerobí. Partie madžongu obľubujú všetci, avšak najmä ženy. Nech prídete do parku v Chengdu kedykoľvek, vždy je plný ľudí. Domáci prosto milujú leňošenie a užívanie si života. Ale čo iné by sme čakali od mesta, odkiaľ pochádza panda?

To najlepšie z Chengdu

Pandu nájdete len v Sichuane. Nikde inde na svete nežije. A niet lepšieho miestana jej obdiv, ako Chengdu. Neďaleko od mesta je výskumný ústav pandy veľkej otvorený návštevníkom a tieto chlpaté medvede si každý deň získavajú tisíce sŕdc domácich a aj zahraničných návštevníkov. Aj vás dostanú! Lebo vidieť toto lenivé zviera naživo je naozaj zážitok.

Pandy však nie sú jediné, čo sa dá v Chengdu objavovať. V meste je množstvo chrámov a historických pamiatok, po jeho okolí je ich ešte viac. Určite nesmiete vynechať najväčšieho Budhu na svete vytesaného do skaly, budhistické hory Emeishan, alebo aj taoistické sväté hory Qinshan. Iba na skok je to do tibetských oblastí provincie Sichuan a Yunnan. Ak vás láka mýtický Tibet, nie je lepšie miesto odkiaľ tam ísť, ako z Chengdu. Ide totiž odtiaľto vlak, ktorý drží svetový rekord v prejazde najvyššími nadmorskými výškami. Ak sa vám zle dýcha, vo vlaku máte masky, z ktorých si môžete dať trošku kyslíka.

Pozvánka do Chengdu a ďalej

Chengdu toho ponúka ešte oveľa viac. Len výberovo spomeniem najväčší obchodný dom, ktorý má na svojich 1,5 milióna metrov štvorcových napríklad aj umelú pláž s jazerom a 24 hodín denne umelé slnko. Chengdu sa taktiež označuje za párty mesto Číny, avšak koho zaujíma skôr tradičná Čína, môže si toto stredočínske mesto užiť aj cez stále žijúce tradície. V už spomínaných čajovniach napríklad dodnes, ako v jednom z posledných miest Číny, stále fungujú tradiční čističi uší.

No a nesmiem zabudnúť na sichuanskú operu, ktorá je na rozdiel od tej pekinskej naozaj zaujímavá. Najmä predstavenie „bianlian”, kde herci menia výrazy tváre a dokážu tak zahrať naozaj neuveriteľne rozdielne postavy. Skrátka v Chengdu je toho naozaj veľa.