Prvýkrát mi toto miesto učarovalo, druhýkrát ma rozčarovalo, tretíkrát a štvrtýkrát som bol zmierený s jeho tienistými stránkami, a vediac čo očakávať, som si ho užil naplno. Rozhodne je to miesto plné kontrastov, ale bez ohľadu na to, či ho milujete, alebo nenávidíte, je to nádherné a absolútne jedinečné miesto v celej Číne, ktoré treba navštíviť!
Ako to celé začalo
História územia, na ktorom stojí Fenghuang, sa datuje až do obdobia Jari a jesene, to znamená až do roku 770 pred n. l. Celá oblasť stredného a západného Hunanu bola dlho jedným zo stredísk čínskej civilizácie a Mesto fénixov tu malo vždy veľmi dôležité postavenie. Kedysi bolo centrom armády, zatiaľ čo priľahlé mesto Qianyang bolo centrom politického života a mesto Hongjiang centrom obchodu. Súčasné staré mesto Fenghuang sa datuje do obdobia vlády cisára Kangxi z dynastie Qing, konkrétne do roku 1704. V celom meste je viac ako 300 zachovaných historických stavieb, niektoré sú zrekonštruované viac, iné menej. Najstaršia stavba mesta pochádza vraj až z dynastie Tang (687).
Mesto Fanghuang je relatívne dobre skryté v horách, a preto sa mu vyhla väčšina vojen modernej histórie Číny. Dodnes je staré centrum chránenou kultúrnou pamiatkou, avšak obrovský turistický ruch, ktorý sa tu rozmohol, priniesol do mesta veľké zmeny. S turizmom sem prišlo množstvo peňazí a veľa novousadlíkov, takže po celom okolí starého mesta sa rozrástlo jedno veľké moderné veľkomesto, v ktorom sa historické centrum trocha beznádejne topí. Niet sa čomu diviť, mesto Fenghuang bolo veľmi významné kedysi a zostalo rovnako významným aj dnes. Už nie je centrum armádneho života, ale naopak stalo sa strediskom celočínskeho turistického ruchu. V roku 2008 bolo oficiálne vyhlásené za pamiatku UNESCO.
Fenghuang dnes
Fenghuang je spolu s Lijiangom v Yunnane a Pingyaom v Shanxi tretím hlavným turistickým historickým mestom v Číne. Po celom starom meste sú čajovne, kaviarne, reštaurácie, hotely, ale aj bary a diskotéky. Ak sem prídete cez víkend, alebo cez štátne čínske sviatky, pravdepodobne budete zaskočení. Ja som sem prišiel počas rodinných sviatkov – to znamená vtedy, keď nik necestuje, ale naopak všetci chodia domov za rodinami. Nielenže tu teda vtedy neboli žiadni turisti, ale aj polovica novousadlíkov odišla. Veľká časť diskoték bola v noci zavretá, majitelia hotela nás zobrali medzi seba ako do rodiny a spolu s nimi sme oslavovali sviatky. Celé dni som sa potuloval popri rieke a obdivoval mosty a domy na vysokých koloch, ktoré sú lákadlom tohto miesta.
Pri mojej druhej návšteve som tu už bol za bežného turistického dňa. A popravde po minulej skúsenosti ma tu davy turistov doslova šokovali. Nielenže sa nikde nedalo pre hluk diskoték spať, ale žilo to na Čínu naozaj divoko – s gogo tanečnicami na tyčiach, vyhadzovačmi a naháňačmi pred barmi, opitými turistami… Na Čínu tu je nočný život nezvyklo divoký, to sa väčšinou vidí len v multikultúrnych aglomeráciách, ako sú Šanghaj alebo Peking.
Pri svojej tretej návšteve som vedel, čo čakať. Ráno som si privstal a išiel si užívať východ slnka. Potom som si našiel príjemnú kaviareň, dal si po dlhom čase dobrú kávu a čítal knižku. Na obed som si našiel jednu z mnohých tisícok výborných reštaurácií a po obede som objavoval pamiatky v meste. Večer som išiel do baru čo najďalej od hlučných diskoték a dal si pohár piva k živej muzike, ktorej je tu neúrekom. No a samozrejme som nevynechal prechádzku popri rieke a fotenie nočnej scenérie. Skrátka, Fenghuang má mnoho tvárí a každý si tu niečo nájde. Pre mňa sú to skoré rána, keď sa mesto zobúdza, a podvečer, keď sa celé mesto rozsvecuje do neuveriteľnej atmosféry.
Obyvateľstvo Fénixovho mesta
Fenghuang nie je bohaté len na architektúru, ale aj na ľudí, ktorí tu žijú. V meste sa miešajú tri národnosti. Národnosť menšín Tujia, Miao a národnosť Číňan – Han. Zrážky týchto troch národností tu boli odjakživa výrazným artefaktom, ktorý formoval vývoj celej oblasti. Často viedol až k vojnám. Najmilitantnejšia bola vždy národnosť Miao. Dodnes je známa tým, že jej obyvatelia sú dobrými bojovníkmi a často sa k ostatným národnostiam správali povýšenecky, ba až dobyvačne. Možno aj čiastočne vďaka tomu sú dnes najpočetnejšou menšinovou národnosťou v Číne. Deväť miliónov ľudí sa hlási k národnosti Miao. Dnes je síce prevaha obyvateľstva v meste Fenghuang národnosti Han, avšak mnohonárodnostný kolorit má mesto stále. Nešváry medzi obyvateľmi sú minulosťou.
Bojovnosť ani zďaleka nie je jediná vec, čím je národnosť Miao známa. Ľudia menšiny Miao veria, že každá vec má svojho ducha a prírodné úkazy, ako hory alebo stromy, si uctievajú ako božstvá. Každá dedina Miao má aspoň jeden posvätný strom, ktorý ľudia nesmú nijako zneuctiť. Dokonca ani len opadané lístie sa nesmie zbierať. Nemajú žiadne chrámy ani kláštory, svoje prírodné božstvá si uctievajú v ich prirodzenom prostredí, to znamená v prírode. Ich viera je do značnej miery veľmi magická, veria v nadprirodzené schopnosti a dodnes uctievajú klanových čarodejníkov, ktorí si pozdĺž celého územia obývaného národnosťou Miao udržiavajú svoje renomé a cestujú po jednotlivých centrách, kde žijú Miao ľudia a vykonávajú rôzne obrady. Hlavným božstvo tejto konkrétnej oblasti je hora Lüdong. V jej okolí sa nachádzajú desiatky malých Miao dedín, avšak o nich chystám samostatný článok.
Každý v Číne pozná striebro menšiny Miao – sú to totiž skvelí remeselníci a spracovatelia (nielen) striebra. Ženy nosia veľké strieborné ozdoby, ktoré boli súčasťou každej domácnosti od nepamäti. Rovnako pestré je aj ich ošatenie a na rozdiel od menšiny Tujia, Miao stále chodia bežne v krojoch.
Tujia žijú najmä v okolí prírodnej rezervácie Zhangjiajie a práve v mojom cestopise o tomto úžasnom miesto som o nich písal viac. Zatiaľ čo Miao sú známi remeslami, Tujia sú známi svojím folklórom. A to najmä piesňami a plačúcimi svadbami.
Mesto Fenghuang preslávil človek, v ktorom sa miesila krv ľudí Miao, Tujia a aj Han. Prvá Nobelova cena pre Čínu za literatúru mala prísť práve do mesta Fenghuang, žiaľ najvýznamnejší moderný čínsky spisovateľ zomrel niekoľko mesiacov predtým ako mu mala byť udelená.
Muž z mesta pri rieke
Shen Congwen (1902 – 1988) pochádzal z vojenskej rodiny z mesta Fenghuang, jeho dedko a aj otec boli významní generáli, jeho mama patrila k etniku Tujia a babička k Miao. Keďže Shen Congwen patrí k najvýznamnejším spisovateľom dvadsiateho storočia, jeho zmiešaná krv bola štátnym tajomstvom až do roku 1980. Aj napriek tomu, že sa narodil do politicky významnej rodiny a relatívneho bohatstva, svoje mladé roky prežil v chudobe a vo vyhnanstve. Dôvodom bol jeho otec, ktorý sa zúčastnil neúspešného atentátu na čínskeho prezidenta Yuan Shikai-a a následne musel utiecť do Mongolska. V neprítomnosti otca sa majetok, ktorý nehonobil jeho dedko pomaly rozpadol.
Zatiaľ čo väčšina moderných čínskych spisovateľov mala moderné vzdelanie zo zahraničia, Shen Congwen sa učil v klasickom čínskom systéme – ktorý neskôr veľmi kritizoval. Bol známy tým, že do školy príliš nechodil, ale aj napriek tomu dychtil po vzdelaní. Dôkazom bolo, že po neúspešných skúškach na Pekinskú univerzitu navštevoval hodiny výučby načierno.
V roku 1924 vydal svoju prvú poviedku a začal sa angažovať v časopisoch presadzujúcich nové smerovanie kultúry. V tridsiatych rokoch napísal svoje najznámejšie diela: Dlhá rieka a Mesto na okraji. Aj napriek tomu, že bol Shen Cengwen relatívne apolitický spisovateľ, už v roku 1929 začal mať politické problémy. Paradoxne práve preto, že jeho literatúra nebola dostatočne angažovaná s politikou nacionalistickej strany. To isté mu vyčítala aj komunistická strana po konci občianskej vojny v roku 1949 a bol za to verejne kritizovaný, a dokonca perzekvovaný. V tom istom roku sa neúspešne pokúsil o samovraždu. Od toho momentu už nikdy nič nenapísal. Až do roku 1978, keď ho oficiálne rehabilitovali, strávil v múzeu Čínskej histórie v Pekingu. Najprv ako sprievodca, no od Kultúrnej revolúcie ako umývač záchodov. Po roku 1978 sa vrátil na akademickú pôdu, kde pôsobil aj pred rokom 1949. Za svoju relatívne krátku spisovateľskú kariéru napísal viac ako 200 poviedok a 10 románov. Vo väčšine sa venuje obyvateľstvu v provincii Hunan, národnostným menšinám a magickým legendám národnosti Miao. Jeho hrdinami sú väčšinou lodníci, obchodníci, banditi a dedinčania.
V češtine vyšla knížka POSLEDNÍ VÍTÁNÍ JARA
Shen Congwen bol dvakrát nominovaný na Nobelovu cenu a v roku 1988 sa dostal na zoznam finálnych adeptov. V tom istom roku zomrel vo veku 85 rokov a tak sa prvým čínskym spisovateľom, ktorý dostal Nobelovu cenu stal až Mo Yan v roku 2012.
Záver
Mesto Fenghuang odporúčam navštíviť. Aj keď možno nemáme radi komerčný turistický ruch, že je to jedinečné mesto mu uprieť nemôžeme. Navštíviť sa dá aj v rámci mojich Prechádzok čínskymi rozprávkami, ak sa sem však chcete dostať samostatne, nie je to vôbec problém.
Z miest Changsha, Huaihua, Jishou, Zhangjiajie a aj Chengde sem idú priame autobusové spojenia. Do týchto veľkých miest sa vlakom, a aj lietadlom dostanete takmer z každého čínskeho mesta. Fenghuang odporúčam ako extra zastávku po návšteve Zhangjiajie a Ibiškového mesta.
Najznámejšie pamiatky v meste:
Východná mestská veža, East Gate Tower (东门城楼)
Rodinná hala rodiny Yang, Yang Family Ancestral Hall (杨家祠堂).
Dúhový most, Hong (Rainbow) Bridge (红桥)
Rodisko Shen Congwena, Former Home of Shen Congwen (沈从文故居)
Chrám Wanshou, Wanshou Temple (万寿宫)
Múzeum starého mesta, Gucheng Museum (古城博物馆)
Chrám kráľovnej na nebesiach, Queen of Heaven Temple (天后宫)
Rezidencia prvého čínskeho premiéra Xiong Xiliong-a
