Skip to Content

Pavel Dvořák

Posts on page 25

Previous Posts
Cestujte Čínou

Dve tváre čínskeho turizmu

Dve tváre čínskeho turizmu

V provincii Hunan sa nachádza niekoľko zaujímavých historických mestečiek a etnických dedín, ktoré ponúkaju náhľad do bohatej kultúry tejto vnútrozemnej provincie. Po meste Fenghuang, Fénixovo mesto, o ktorom sme sa rozprávali minule, dnes navštívime etnickú dedinu Dehang a Ibiškové mestečko Furongzhen. Kým jedno miesto mám naozaj rád a pravidelne sa tam vraciam, to druhú ma skôr sklamalo, avšak aj tak ukazuje dôležitú stránku čínskeho turizmu.

O Dehang, dedine národnostnej menšiny Miao som počul už veľa, je vo väčšine čínskych sprievodcov. Už aj v anglických knihách sa o nej začína písať a tak som ju skúsil navštíviť. Čakal som malebnú dedinku v krásnej prírode. V krásnej prírode bola. Ale malebná moc nie.

Po príchode nás čakal veľký, umelo vybudovaný amfiteáter, kde sa predvádzali rôzne tradičné tance a spevy miestnej menšiny Miao. Všade boli veľké gýčové sochy tigrov, býkov a inej zveri. Deti sa po nich premávali, skákali po preliezkach. Rodičia zase jedli v miestnych bufetoch rýchleho občerstvenia. Všetko tu bolo nové, čisté a sterilné, ale novo postavené. Turistické značky nám ukazovali, kade ísť k hlavnej dedine.

Tá kedysi musela byť krásna. Nádherné kamenné mosty sú stále veľkolepé. Ale všetky domčeky okolo sú nanovo zrekonštruované a všade sú len nekonečné obchody s tým istým tovarom, ako v každom dobrom turistickom centre v Číne. Či už je to na Čínskom múre v Pekingu, v dedinke Dehang v Hunane, alebo niekde dole v provincii Guangdong. Staré centrum z drevených domčekov obklopovali nové budovy s reštauráciami a bufetmi. Vôbec sme si neboli istí, či už sme prišli do dedinky Dehang, alebo sme z nej už vyšli. Vznikol tu snaznem z ktorého sa ale atmosféra vytratila.

Mnohé čínske dediny sa za posledné roky premenili na zábavné parky. Najmä dediny v chudobných čínskych oblastiach, ako aj je okolie mesta Jishou, pod ktoré dedina Dehang patrí. Cieľ je jednuduchý, doviesť sem bohatých turistov z pobrežnej Číny kde je sústredená väčšina bohatsva a nehchať ich utrácať peniaze v chodobných častiach Číny. Tento spôsob rozloženia bohatstva sa ukázal ako extrémne efektívny a v poslednej dobe sa šíri celou Čínou. Pandémia to ešte urýchlila, pretože Číňania nemôžu cestovať do zahraničia a tak cestujú doma. Do malebných dediniek to občas prinesie davy turistov a skázu akejkoľvek pôvodnosti, ale miestnej oblasti to ekonomicky pomôže. A kto by chcel sa tu môže ubytovať a ísť si pozrieť tie dedinky, ktoré sa na turistické atrakcie nepremenili, ale miestny aj tak zbohatli, pretože majú v okolí prácu. To presne sme spravili aj my a po okolí dediny Dehang sú v horách porozhdadzopvané desiatky malých dreveníc, kde nie je elektrina, ano voda, miestny ľdia bývajú nahlinenej zemy v chalupách z dreva.

Po dedinkách sa presúvam do mesta Furongzhen. Ibiškové mesteško je malé  mesto rozľohou a počtom obyvateľov porovnateľné ajs malými mestami na Slovensku a v Čechách. To znamená že na čínsk epomery je naozaj malé. Ale je aj naozaj krásne, pretože má historické centrum na obrovskom útese popri ktorom tešie dych berúci obrovský vodopád vysoký takmer sto metrov.

Furong zhen je od neho vzdialené asi 70 km autobusom. Keď som vystúpil prvý raz, bol som stratený. Kde je to krásne mestečko ktoré som videl na fotografiách? Jediné čo som videl, bola stará  napoly rozbitá veľká dedina, celá zaplnená betónovou sivou výstavbou. Všade boli len paneláky. Postavené, stavajúce sa, alebo rozpadávajúce sa. Keďže som už umieral od hladu, vodopád musel počkať a šiel som sa najprv najesť. V malej vývarovni vnútri jednej garáže som si dal miestne štipľavosti (keďže je tu jedna z najpikantnejších kuchýň v Číne) a pochutnal si na studenom pive. S plným žalúdkom mi to hneď začalo myslieť a na stene som si všimol presne tú fotografiu, ktorá ma sem priviedla. Krásne historické centrum na skale a pod ňou tečúci vodopád. Opýtal som sa pani šéfovej kde to je, a tá hneď aj poslala svojho syna, aby ma tam zobral.

Nebolo to ďaleko, ale na poľutovanie ma čakal predaj vstupeniek. A nie lacných, vstup sem stál 120 RMB. To je na staroveké dedinky dosť veľa. Ale aj tak som sa rozhodol to podstúpiť. Cez dedinku ide turisticky vyznačená trasa, ktorú by mal každý návštevník sledovať. Turisticky je to tu už celkom rozvinuté, ale stále je to ten neškodný druh rozvinutosti, nie ako v dedine Dehang. Nie sú tu žiadne kaviarne, žiadne diskotéky, žiadne davy turistov a autobusové zájazdy… Len miestni, ktorí predávajú rôzne špeciality.

Väčšina turistov týmto mestom len prechádza, preto tu nie sú žiadne veľké hotely. Minimálne nie v tomto starom centre, v okolitej novej zástavbe už sú. Cestička cez staré mesto kopíruje útes, najprv človek ide ponad vodopád, potom zlezie z útesu dole, prejde sa popod vodopád, vyjde útesom hore a krížom cez staré centrum sa dostane zase k predajni lístkov, ktorou vošiel.

Prehliadka bežnému čínskemu turistovi idúcemu so zájazdom trvá asi hodinu a pol. Od takej desiatej ráno do piatej poobede tu prúdia zájazdy dosť často, využívajú túto zastávku na ceste do Fenghuang. Osobne si myslím že sa oplatí sem prísť aj trošku neskôr, ubytovať sa a počas dňa obchádzať okolité uličky, ktoré nie sú v rámci vyznačenej trasy. Tieto chodníčky sú totiž prázdne, turistika v tom na tomto mieste je veľmi organizovaná. Avšak zájazdy odchádzajú už okolo štvrtej, piatej a  zostávajú tu len tí, čo sú v mestečku obytovaní. Podvečer má v miestnych uličkách krásnu atmosféru.

Človek sa tu môže cítiť vo filme, len si musí výlet dobre zorganizovať. Cíti sa tu nie ako v hocijakom filme, ale rovno v jednom konkrétnom. Toto mestečko je totiž pomenované podľa filmu z roku 1988. . Film _Ibiškové mestečko_ rozpráva príbeh mladej predavačky ryžového do-fu. Dej začína roku 1963, v čase keď sa v Číne schyľovalo ku Kultúrnej revolúcii. Pre závisť, stranícku posadnutosť a hysterickosť doby postupne Furong sestrička, ako ju prezývali, prišla o všetko. Prišla o svoj stánok, o svoje šťastie a nakoniec aj o svojho muža. Film je veľmi kritický ku Kultúrnej revolúcii a k vláde komunistov v období Mao Cedonga. Vznikol v období, keď sa takéto filmy nakrúcali. Rok na to sa odohrali udalosti na Bráne nebeského pokoja a slobode v umení bol koniec. Preto toto je aj jeden z posledných filmov, ktoré sa nakrútili o tejto téme. A je naozaj krásny, poetický. I keď troška dlhý. Film skončí dobre. Koncom kultúrnej revolúcie sa život ľudí vrátil do starých koľají, rovnako aj život Furong sestričky.

Film som videl po svojej návšteve, DVD som si kúpil rovno na mieste. Predávajú ho všade. Celý dej sa odohráva v uličkách Furong dedinky, preto mi bol tento film veľmi blízky. Na konci sa mihne dokonca aj majestátny záber na útes, na ktorom dedinka Furong stojí. Film  sa zaoberá príbehom, preto sa tomuto majestátnemu pohľadu vyhýbali celé tri hodiny deja. Až na konci sa nám ukáže, v akej úžasnej dedinke sa vlastne tento film nakrúcal. A človek si pri tom zábere povie, to miesto musím vidieť.

Podnikanie

Tri príbehy o cenotvorbe

Tri príbehy o cenotvorbe

AKO SOM NEZAROBIL TOĽKO, KOĽKO SOM MOHOL…

Prihlásil som sa na podnikateľskú akciu na tému cenotvorba. Organizoval ju vždy výborný Robert Vlach a poprosil ma, či by som nemal krátky príspevok do diskusie. Dlho som rozmýšľal, o čom by som mohol rozprávať. Nepovažujem sa za dostatočne skúseného dávať všeobecné poučky a rady. Sám ich potrebujem. A tak som si povedal, že radšej porozprávam tri príbehy o cenotvorbe, kde to nevyšlo podľa mojich predstáv, ale veľa som sa z toho poučil. Už som sa tešil, ako svoje príbehy z terénu porozprávam na akcii. Bol štvrtok ráno, ja som si prezeral zápisky na príspevok, a popri tom som prokrastinoval na facebooku. A tam som to zrazu zistil! Akcia bola v utorok… Zle som si ju zapísal do kalendára. To sa môže stať len mne. Akciu som zmeškal, príspevok som neodprezentoval… Ale aby nebolo všetko stratené, rozhodol som sa aspoň z mojich poznámok napísať krátky článok.

Buďte súčasťou komunity

Pred pár rokmi sa firma LEGO rozhodla postaviť v Číne novú továreň. Bol to obrovský projekt. Ich nová čínska továreň mala byť najväčšia na svete (už aj je). Aj keď sa tomu ťažko verí, v Číne začínali na zelenej lúke. Len donedávna sa LEGO vyrábalo najmä v Európe, a to hlavne Dánsku, Česku a Maďarsku. Česká továreň je dlhodobo najúspešnejšia zo všetkých. A preto sa jej dostalo privilégium rozbiehať výrobu v Číne. Znamenalo to až ročný pracovný výlet do Číny pre zamestnancov a najmä veľmi veľa roboty pre tlmočníkov čínštiny.

Potrebovali naozaj veľké množstvo tlmočníkov. Oslovili aj mňa. V tom období som tlmočil už niekoľko rokov, ale aj napriek tomu som nepoznal skoro žiadnych ľudí v odbore. Hneď po škole som sa odsťahoval do Číny a so spolužiakmi som stratil kontakt. Cenu, ako aj podmienky tlmočenia som preto vyjednával úplne sám.

Robotu som dostal, čo bolo skvelé a bol som plný očakávaní. Nastúpil som do práce, ale rýchlo prišlo rozčarovanie. Zistil som, že robím za polovicu oproti iným tlmočníkom. Najviac zarábali tí, čo boli navzájom v kontakte a mali svoju komunitu. Dohodli si spoločné podmienky dopredu, ktoré odprezentovali klientovi každý zvlášť. Tlmočníkov je na trhu naozaj veľký nedostatok a ich podmienky nemal klient problém prijať.

Projekt sa opakoval aj o rok. Po roku spoločného tlmočenia sme sa všetci tlmočníci navzájom poznali a aj ja som sa do komunity začlenil. Na druhýkrát sa mi preto podarilo vyjednať si neporovnateľne lepší plat. Všetci sme mali viac menej rovnaké podmienky. A to aj napriek tomu, že druhýkrát LEGO požadovalo oveľa menej tlmočníkov a mohli si vyberať. Mnohí sa už druhýkrát na projekt nedostali. Dostali sa však tí čo boli v komunite. Klient radšej zobral drahších tlmočníkov s ktorými už mal skúsenosti, alebo ich odporučili overení tlmočníci, než brať lacných tlmočníkov, ktorých nikto nepoznal.

Byť v profesnej komunite je veľmi dôležité. Môžete si navzájom pomáhať, podporovať sa, vymieňať si skúsenosti, dohadzovať si robotu… Ale taktiež vám to môže pomôcť vyjednať si oveľa lepšie platové podmienky a získať oveľa viac projektov.

Nebojte sa zdražovať

Jedného dňa som si pozrel svoj kalendár a stav účtu. Zistil som dve veci. Stále som bol na služobných cestách, ale na účte som nemal peniaze. Klientov som mal dosť, kontaktovali ma aj noví, ale ja som ich musel odmietať, lebo som nestíhal. Videl som len jedno východisko. Zvýšiť cenu a znížiť počet klientov.

Problém bol, že som sa strašne nerád rozprával o peniazoch. Nerád zdražujem. A neviem, ako to s klientmi vyjednať. A tak som si vybral cestu menšieho odporu. Začal som najprv zdražovať len novým klientom. Vlastne som s nimi začínal na vyššej cene, takže technicky som nezdražoval. Nové ceny som si dal na web, ale starým klientom som ich neoznámil. Im som zatiaľ nezdražoval a nechcelo sa mi túto tému otvárať. Pohodlne som sa spoľahol na to, že oni si to na stránkach všimnú a keď o rok zdražím aj im, neprekvapí ich to. To sa ukázalo ako prvá fatálna chyba. Aj keby môj predpoklad bol správny a oni by si nové ceny všimli (nenásilne som na to upozorňoval napríklad v podpise v maili), tak by to nepriznali (a hlavne to bolo vysoko neprofesionálne).

Prišli do Číny. Stále som tlmočil za staré ceny, ale vedel som, že na tejto ceste im musím nové ceny oznámiť. Lenže ako? Bál som sa ich s tým konfrontovať. Vedel som že nebudú len tak súhlasiť. Robil som na nové ceny narážky, ale oni sa tvárili že ich nechápu alebo nepočujú. Cesta sa chýlila ku koncu a ešte stále som sa s nimi nedohodol na zdražení. Posledný večer sa išlo do baru. Bola pokročilá hodina a všetci sme už boli riadne pripití. Až teraz som našiel odvahu povedať im o novej cene. Protestovali, diskutovali, ale nakoniec súhlasili. Lenže nikto už nebol triezvy.

Prišiel čas ďalšieho tlmočenia. Mailom som ich upozornil, že sme sa minule dohodli na vyšších cenách. Ale na túto poznámku som v mailoch nedostal komentár. Po príchode do Číny sa hneď ozvali.

Ako to že zdražujem takto náhle a nedal som im šancu pripraviť sa?

Veď sme sa na tom dohodli minule, oponoval som.

Kedy?, odpovedali mi prekvapene.

Snáď si nemyslíš že si pamätáme o čom sme sa bavili opití, pokračovali.

A tak som musel dať zľavu. Či si to pamätali, alebo nie, nie je podstatné. Aj keď si to určite pamätali, ako profesionáli by to nikdy nepriznali. Moje zdražovanie sa natiahlo o rok. Ale získal som druhú lekciu.

Zdražovaniu sa nevyhnete. Ale nebojte sa toho. No najmä, nebojte sa tú tému otvoriť v dostatočnom predstihu a riadne ju vykomunikovať. Boj o cenu je hra. Netreba sa báť ju s klientmi hrať. Pre niekoho je to ľahké, pre iných nie. Pre mňa osobne je to veľmi ťažké. Ale ak sa neprekonáte, navždy budete len smutne pozerať do kalendára a na svoj účet.

Eliminujte prekvapenia

Tlmočil som nemenovanej vládnej organizácii. Kto robil niekedy so štátom, asi vie, ako tento príbeh bude pokračovať. Prišli do Číny na veľkú konferenciu, kde mali zástupcovia jednotlivých krajín predniesť svoje príspevky. Nadránom, pár hodín pred samotnou konferenciou a pár hodín po otvorení prvej z mnohých fliaš, čo v tú noc padli, si klient spomenul, že vlastne ešte nemá pripravený príspevok. A to aj napriek tomu, že som ho od nich nepretržite žiadal už asi týždeň. Začal ho písať.

Tlmočil som z kabínky, čiže simultánne. Prejav bol tak zlý, ako zlý sa len dá napísať o jednej v noci po xy fľaškách vína. Ale hlavne som ho počul prvýkrát a veľa odbornej terminológie som nepoznal. Nevedeli mi dopredu povedať ani len o čom bude daná konferencia a tak som sa nemohol pripraviť. Tým sa však akcia len začala. Musel som tlmočiť celý zvyšok dňa až do hlbokej noci. Tlmočník bol potrebný aj na oficiálnej večeri a neoficiálnej afterparty. Nemal som čas na obed, ani na večeru. Naopak, kým oni jedli ja som im sedel za chrbtom, tlmočil a iba som sa mohol pozerať ako jedia. Bol som jediný tlmočník, druhého nezorganizovali a musel som neustále prepínať medzi čínštinou a angličtinou, aj napriek tomu, že pôvodne chceli tlmočníka iba čínštiny. Po extrémne náročných troch dňoch mi klienti povedali, že nie sú spokojní. Netlmočil som vraj dostatočne plynule a zle sa to počúvalo. Chceli zľavu! Na to, že nedodali žiadne poklady, že boli katastrofálne nepripravení, že nezabezpečili druhého tlmočníka, čo je na simultánne tlmočenie požadovaný štandard, nehovoriac o druhom jazyku, že som robil denne cez 12 hodín — na to všetko už nebrali ohľad. A hlavne ani na to, akú nízku cenu dostali. Naceňoval som totiž na konsekutívne tlmočenie, čo je oveľa menej náročné a tým pádom aj lacnejšie.

Niekedy to proste nevyjde. Každý máme (alebo budete mať, lebo raz to príde) skúsenosť s neúspešným projektom. Najčastejšie sa neúspech zvaľuje na dodávateľa. Keď ste poslední v potravinovom reťazci, ťažko sa tomu brániť. Ale pravdou je, že veľakrát je neúspech sčasti , alebo aj úplne zapríčinený neprofesionálnosťou klienta. Lenže klient je ten, kto platí. Hlavne vo veľkých firmách, či v štátnom sektore si neúspech zamestnanci nikdy nepriznajú dobrovoľne. Radšej svojim šéfom obetujú vás. Ako dokázať, že zlyhal klient?

Dnes sa snažím potencionálne problémy odhadnúť skôr, ako sa stanú a zaradiť ich do obchodných podmienok. Pridal som do cenníka pokuty. Klient nedodá podklady na simultánne tlmočenie včas? Pokuta. Pracovný čas prekročí 8 hodín — sadzba sa zvyšuje. Požadujete tlmočenie v jazykoch navyše? Príplatok. Objednávky na poslednú chvíľu? Pokuta. Ak máte robiť robotu s problematickým klientom, nenechajte si to len dobre zaplatiť. Nechajte sa preplatiť! Ak vaše podmienky neprijmú, nezúfajte. Pretože neprofesionálni klienti vám môžu veľmi ľahko pokaziť dobré meno. Niekedy to za to nestojí.

Podchytenie problémov v predstihu vám možno prinesie ešte viac aj s dobrými klientmi. Tlmočil som prejav, ktorý mal mať klient pripravený. Avšak nemal, no tentokrát to nebolo z dôvodu neprofesionálnosti, ale z nedorozumenia. Začali sme v noci prejav písať, ale ukázalo sa, že napísať a preložiť prejav do rána nestihneme. Rozhodli sme sa že si každý napíšeme svoj. A tak sme ďalší deň v priamom prenose televízie prednášali dva rôzne prejavy. On v slovenčine ten, ktorý si napísal, a ja som v čínštine prejav, ktorý som zas napísal ja. Ak by tam bol niekto, kto vie obe reči, boli by sme odhalení. Našťastie tam nikto taký nebol, všetci si mysleli že tlmočím a akcia skončila veľkým úspechom. A to aj napriek tomu, že môj prejav bol dlhší a tak posledné odseky z klientovho prejavu boli, citujem” Môj prejav sa už skončil, ale ešte chvíľku musím rozprávať lebo prejav môjho tlmočníka neskončil. Neviem čo vám povie, ale úplne mu dôverujem. “

Ak máte problémy podchytené v podmienkach dopredu, môže sa vám klient odmeniť za to, že ste ho zachránili. Ja som to nemal a tak som dostal len dopredu dohodnutý plat. Ale zarobil som aspoň historku, ktorú rád rozprávam.

Substack

Koronavírus v Číne | Ako to tu naozaj vyzerá?

Koronavírus v Číne | Ako to tu naozaj vyzerá?

Tohtoročný čínskym nový rok sa nesie v znamení prázdnych ulíc, obchodov a prázdnych reštaurácii. Ale veď takto vyzeral čínsky nový rok vždy, nie?! Všetci boli doma, nikto nechodil von… Veď aj tak bolo všetko zavreté… Ako keby sme sa u nás na štedrý deň rozhodli ísť s frajerkou na dobrú večeru. Zostali by sme hladní a asi aj pohádaní. Posledné roky to však už minimálne v Šanghaji prestávalo platiť, obchody aj podniky boli otvorené aj počas sviatkov. Nikdy nespiaci Šanghaj nespával ani na čínsky nový rok.

Aj tento rok je veľa obchodov otvorených. Ale dnes opäť chýbajú zákazníci. Nie preto že by nechceli nakupovať, ale preto že sa boja. A to je najvýstižnejší opis toho čo sa tu deje. Všetci sa boja. A tento vyľudnený Šanghaj, kde aj keď niekoho zbadáte, tak je za maskou, naháňa strach sám o sebe. Boja sa všetci.

Je ťažké vidieť naozajstný dôvod. Čínsky nový rok, alebo koronavírus? Miesta kde býva hlava na hlave sú ako z mesta duchov. Prázdne obchody, kaviarne a reštaurácie… Boli by prázdne tak aj keby nebol vírus? Žiadne potraviny v obchodoch sú realita. Ale veď všetci nakupovali aby mali na čínsky nový rok stoly plné jedla. A dodávatelia zase dovolenkujú. Na druhej strane pred každou lekárňou vyvesený názov – rúšky už došli, nebude mať s čínskym rokom nič spoločné.

Niekoľko miest je v karanténe, zastavili dopravu, z Wuhanu, mesta v strednej Číne zakázali vychádzať ľuďom von. Problém je, že im večer predtým povedali že nasledujúce ráno bude uzávierka. A tak im 300 000 ľudí ušlo ešte v ten deň. Všetci do Šanghaja. Číňanom zakázali vstup do Hong Kongu a na Taiwan, Američania aj Francúzi evakuujú svojich občanov z Wuhanu. Po celej Číne stopli turizmus, zakázali operovať cestovkám, mnohým hotelom a aj pamiatkam. Na druhej strane, je čínsky rok, teraz tam aj tak nikto nie je. V období sviatkov sa podobné preventívne opatrenia robia ľahko, veď aj preto oslavy čínskeho roku vláda predĺžila až do druhého deviateho februára. Potom ale ekonomický tlak začne byť neudržateľný a uvidíme, ako sa Čína zachová ďalej. Predpokladám, že sa doplnia rúšky a pôjde sa do roboty. Dúfam…

Jedno je ale takmer isté! V novembri sa v Číne narodí strašne veľa detí, lebo je zákaz chodiť von a všetci sú povinne zavretý celé dni doma. A čo iné robiť než …

Substack

Môj otec oslávil v Číne osemdesiatku

Môj otec oslávil v Číne osemdesiatku

Moja mama, Daniela Dvořáková zavŕšila knižnú sériu Stopy dávnej miulosti namiesto Pavla Dvořáka. Na základe osobnej korešpondencie a literárnej pozostalosti manžela napísala strhujúcu biografiu, ktorá zachytáva život a prácu môjho otca, Pavla Dvořáka, počas tridsiatich štyroch rokov, ktoré strávila po jeho boku. Ku každej kapitole sú zaradené jeho texty, ktoré vznikali v tom období, o ktorom konkrétna kapitola pojednáva. A jeden taký text je aj z jeho cestovania po Číne, na ktoré som ho vzal na jeho osemdesiate narodeniny. Nazval ho, ako som v Číne hľadal stratené svety, ale aj seba samého. A práve z tejto kapitoly, nahovorenej úžasným Martinom Kaprálikom som spravil krátky film, kde sú použité aj zábery so samotnej cesty môjho otca. Pôvodne sme chceli tento film spraviť spolu, ale žiaľ sme to nestihli. Som rád že vznikol aspoň takto.

Stáli sme na vrchole pohoria Cangshan v južnej Číne vo výške 3300 metrov nad morom. Od rána sme prekonali výškový rozdiel vyše tisíc metrov a našliapali dvadsaťtri kilometrov. Zle sa nám dýchalo. Vzduch bol riedky a z chmár sa vynárali ledva viditeľné, zasnežené končiare. Vybral som sa do hôr Cangshan na úpätí Himalájí osláviť osemdesiatku. Pohybovali sme sa po historickej trase Čajovo – konskej cesty, po ktorej od nepamäti tiahli karavány. Z Číny vychádzali naložené čajom, vracali sa s tibetskými horskými koníkmi.

Je to veľmi slávna cesta, azda len Hodvábna cesta je slávnejšia… V originály viedla krížom cez celú provinciu Yunnan a jeden koniec viedol do Barmy, a ten druhý až do tibetskej Lhasy. Ciest bolo niekoľko, všetky však boli extrémne namáhavé. Karavany prekonávali množstvo prírodných prekážok, ako boli hlboké rokliny a valiace sa toky horských riek, a prechádzali naozaj rôznorodým podnebím – na juhu začínali v trópoch, v Tibete končili na ľadovcoch.

Pohybovali sme sa na pôde provincie Yunnan, ktorá leží na juhu Číny na úpätí Himalájí. Rozlohou a počtom obyvateľstva sa vyrovná mnohej európskej veľmoci. Je to navyše najpestrejšia provincia azda celej Číny, najpestrejšia národnostnými menšinami, faunou a flórou, ale aj zemepisným členením. Siaha od zasnežených päťtisícoviek na hraniciach s Tibetom až po tropické dažďové lesy na hraniciach s Vietnamom a Mjanmarskom (Barmou), k plantážam, kde sa pestuje najlepšia čínska káva.

Tou istou cestou tiahli proti Číne mongolské vojská, a to aj historickí Tatári, ktorí predtým vyplienili Uhorské kráľovstvo. Vyplienili a odtiahli nevedno presne kam a prečo. Vydal som o tatárskom vpáde dve knihy a tak som si mohol povedať: doma som ich stratil a v Číne našiel. Aký je svet malý.

Mongolské dobýjanie Číny bola celosvetová vec. Trvalo desaťročia. Začalo sa v časoch Džingischána, ak nie skôr a zavŕšil ho Džingischánov vnuk Kubilaj (dialo sa to aj za pomoci vojska, ktoré sa vrátilo z Uhorského kráľovstva). V roku 1280 preložil hlavné mesto Karakorum do Pekingu a založil dynastiu Jüan. Keď v roku 1294 zomrel, svetová ríša Mongolov sa začala rozkladať. V Číne vypuklo povstanie. Príslušníci budhistickej sekty Biely lotos vyhnali v roku 1368 posledného mongolského cisára a založili novú dynastiu Ming. Štát Ming patrí medzi najvýznamnejšie obdobie v dejinách celej Číny, hospodársky, vojensky aj kultúrne.

Ak som sa po dlhom putovaní dostal až k nim, môžem azda povedať, že som zložil skúšku zo svojej osemdesiatky. Isteže aj vďaka tomu, že história ponúka pevné cesty aj v stratených svetoch Číny, ako môj syn túto cestu volá.

Substack

Prečo Číňanom smrdíme?

Prečo Číňanom smrdíme?

SOM V PARKU V MESTE CHENGDU. SPOLU S DESIATKAMI ĎALŠÍCH ĽUDÍ, PREVAŽNE MIESTNYCH, SEDÍM V RUŠNEJ ČAJOVNI, POPÍJAM ČAJ A SLEDUJEM OKOLIE. POMEDZI NÁS CHODIA UNIFORMNE OBLEČENÍ MUŽI A ŽENY. NA ČELE MAJÚ BATERKU, TAKZVANÚ ČELOVKU A V RUKE DRŽIA VEĽKÝ NÁSTROJ PRIPOMÍNAJÚCI PINZETU S KTORÝMI NEUSTÁLE ŠTRNGAJÚ A VYDÁVAJÚ ZVLÁŠTNY, VEĽMI HLASNÝ ZVUK VIBRUJÚCEJ OCELE. TENTO NÁSTROJ JE JEDNÝM Z MNOHÝCH Z CELEJ SADY NÁSTROJOV, KTORÉ MAJÚ ZAVESENÉ OKOLO RAMENA V NÁDOBE Z BAMBUSU.

“Bude to bolieť?” opýtal som sa jedného z nich, ktorý mi prišiel ponúknuť svoje služby.
“Nie. Nebolí to.” odpovedal.
Presne toto vraví aj moja zubárka, pomyslel som si.
Ale už som ho zavolal, niet cesty späť.
Ten človek je čistič uší.
A práve mi strká dlhý železný nástroj do ucha.

Začíname v Chengdu

V lenivom meste

Čínske príslovie vraví, mladí by nemali chodiť do Chengdu, starí by ho nemali opúšťať (少不入蜀，老不出川). Chengdu totiž nie je mestom kariéry, ale mestom pôžitkov a odpočinku. Má jednu z najlepších a najznámejších kuchýň v Číne. Kung-Pao kura, šuej-ču-žou, či sečuanská kačka sú jedlá, ktoré nájdete dokonca aj v čínskej reštaurácii na Slovensku. Najväčšou špecialitou je horúci kotlík, hotpot, plný chutí a ohnivej štipľavosti.

Chengdu má aj najkrajšie ženy v celej krajine. A v neposlednej rade je Chengdu mestom parkov a čajovní. Podľa mestského plánu nebude do pár rokov žiadny obyvateľ v meste ďalej od parku, ako dve minúty chôdze! Parky v Chengdu sú nádherné, veľké a je ich veľa. Ľudia sa v nich prechádzajú a cvičia, ale hlavne v nich popíjajú čaj a leňošia.

Šálka čaju stojí okolo jedného eura a neustále sa dolieva, piť ju tak môžete hodiny. Popri tom miestni hrajú karty, alebo madžong, čo je klasická hazardná hra Číny. Hrá sa s kockami podobnými dominu, avšak pravidlá sú podobné nášmu kartovému žolíku.

V Chengdu sa samozrejme vždy hrá o peniaze. Miestni chlapi vravia, že nehrať madžong o peniaze je ako ležať s nahou ženou v posteli a spať. No a keď si potrebujete od toľkej námahy odpočinúť, zavoláte si jedného z mnohých tradičných masérov. Áno, vie spraviť aj klasickú masáž, ale špecializujú sa na masáže uší. Teda na čistenie uší. V Číne je to to isté.

Za všetkým hľadaj legendu o cisárovi

Čistenie uší pochádza z Chengdu. Táto tradícia je staršia ako tisíc rokov. Jej počiatky pochádzajú z obdobia niekedy medzi rokmi 960 a 1279, čiže z obdobia slávnej dynastie Song. Najväčší rozmach zažili títo maséri za obdobia dynastie Ming, čiže približne pred 400 rokmi.

Podľa legendy prišiel za dynastie Tang čínsky cisár na obhliadku povodňovej situácie v Sichuane. Provinciou preteká Dlhá a aj Žltá rieka, ktoré sú svojimi povodňami veľmi známe. Ako jeho loď prichádzala k brehu rieky, zafúkal vietor, zdvihol so sebou prach a zafúkal ho rovno cisárovi do úst, očí, nosa a uší. Aby mu ten piesok dostali z uší von, zavolali jedného starého majstra, ktorý sa živil ako kaderník a masér. Svojím umením čistenia uší cisára veľmi prekvapil a bolo mu to tak príjemné, že starého majstra odmenil. Nuž a keď vás v starej Číne cisár odmenil, o robotu ste sa už báť nemuseli.

Čistenie uší ako sexuálny zážitok

Poďme ale úplne na začiatok. Prečo si Číňania radi nechávajú čistiť uši? Aby lepšie počuli? Kdeže. Čistenie uší je v čínskej kultúre druh masáže. Nejde ani tak o samotné vyčistenie, ako o pôžitok z samotného čistenia. Súčasťou procedúry je aj rôzne dráždenie, hladkanie, škrabanie a šteklenie. U niektorých ľudí vyvoláva táto masáž až sexuálny zážitok, nemalo ľudí tvrdí, že sa pri tom dá dosiahnuť dokonca orgazmus. Rozhodne to ale neplatí pre ľudí, ktorí to skúšajú po prvýkrát. Na intímnu stimuláciu uší od cudzinca si treba zvyknúť. Zo začiatku to môže byť naozaj zvláštny pocit. Avšak ak sa vám to raz zapáči, nebudete vedieť prestať. Ono je to tomu sexu vlastne naozaj dosť podobné.

Pouličný život do novej Číny nepatrí

Popularita čistenia uší prežíva najmä v Chengdu. Ale aj tu sa tradiční čističi uší o svoju profesiu začínajú báť. Ešte pred pár rokmi ste mohli čističov uší nájsť všade v meste. Nosili so sebou bambusové stoličky na ktoré usadili klienta kdekoľvek ho našli. Pri rieke na prechádzke, v centre mesta na frekventovanej ulici… Bolo to jedno, ulica v Číne bola tradične vždy rušná a dialo sa na nej všetko. Od kaderníka, zubára, cez predaj zeleniny a ovocia, až po žobrákov. Aj čistič uší patril k tradičnému koloritu a nikoho neprekvapoval.

Ešte pred nedávnom bolo čistenie uší tak populárne, že ho používali prostitútky ako kamufláž svojho naozajstného remesla. Klientov si hľadali s nástrojmi na čistenie uší, avšak ako sa uši naozaj čistia nevedeli. Ponúkali úplne iné služby.

Táto Čína je už minulosťou. Pouliční podnikatelia už svoje služby nemôžu na ulici voľne ponúkať. Musia mať licencie, platiť prenájom a držať sa vyhradených teritórií. Kaderníci sa presunuli do veľkých kaderníckych salónov, zubári do nemocníc, predajcovia na trh, žobráci na periférie, prostitúcia je zakázaná a čističi uší sa presunuli do čajovní v parkoch a najmä do turistických zón. Taktiež záujem upadá. Mladí ľudia ich služby nevyhľadávajú, boja sa hygieny a kvality pouličných čističov uší. Svoje nástroje si totiž každý majster vyrábal sám a ich čistenie nebolo silnou stránkou remesla. No nie len že je menej klientov, ale je aj menej masérov. Mladí sa to nechcú učiť. Výcvik profesionálneho čističa uší totiž nie je vôbec jednoduchý.

Dva roky štúdia

Remeslo čistenia a masáže uší nie je jednoduché. Predsa len ak ho masér neovláda, následky by mohli byť katastrofálne. Štúdium trvá dva roky a okrem techník samotného čistenia, sa učia aj ako držať nástroje pevne, precízne a bez trasenia rúk. Musia napríklad rozoberať knôt horiacej sviece po jednotlivých nitiach bez toho, aby knôt alebo svieca zhasli. Niekedy musia držať jedálenské paličky aj šesť hodín v kuse a nepoložiť ich. Len tak si vypestujú svalstvo potrebné na držanie nástrojov.

Kedysi si nástroje vyrábali ľudia sami. Väčšinou z bambusu. Dnes sú kovové a plastové. Predávajú sa v špecializovaných obchodoch a na internete. Nástrojov je niekoľko druhov a majú poetické mená, ako “meč vychádzajúci z pošvy”, “po daždi vychádza slnko” a podobne.

Samotná procedúra má svoj daný postup, i keď majster od majstra sa môže líšiť. Kým prvých pár krokov sa zameriava naozaj na samotné čistenie, druhá polovica procedúry sa zameriava skôr na pôžitok. Najprv sa vyčistí zoschnutá koža okolo uší malou britvičkou, potom sa vyčistia chlpy a vlasy z uší. Postupne sa začína s vyberaním ušných nečistôt. Vnútro ucha sa po vybratí kúskov špiny vyčistí. Následne sa začína stimuláciou, najprv dlhým, šteklivým vlasom. Potom hrubším nástrojom pripomínajúcim dlhý drôt. Nakoniec sa do uší vsunie vibračný nástroj a rôznymi druhmi vibrácii sa procedúra dostáva do svojho finále. Po masáži uší masér zvykne ešte spraviť rýchlu masáž hlavy, ramien, krku a chrbta.

Prečo Číňanom smrdíme?

Čističi uší vraj existovali aj v Európe. Čistenie však na rozdiel od Ázie nebolo za účelom pôžitku, ale kvôli úžitku. Ušný maz sa používal ako balzam na pery a dokonca aj na výrobu neviditeľného atramentu. Tieto praktiky sú dnes už minulosťou. Aj preto si dnes uši čistíme maximálne sami v kúpeľni. V Ázii to tak ale nie je. Profesionálne čistenie uší je bežné aj v ďalších krajinách. A stojí za tým genetika.

Aziati majú úplne iné ušné nečistoty ako my. Väčšina Aziatov nemá vlhký maz, ale ušný prach, ktorý sa veľmi ľahko vyberá. Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo je čistenie uší v Ázii tak populárne, zatiaľ čo v západnom svete nie. Aj pre čističov uší je oveľa jednoduchšie vybrať pinzetou malú gulôčku ušného prachu, než sa snažiť dostať von vlhký maz. V Európe takmer nikto nemá ušný prach, v Ázii je to tridsať, až päťdesiat percent populácie. V Číne je to vraj až 95% ľudí.

Genetika však neskončila pri tom či máme v uchu prach alebo maz. Podľa japonských štúdií rozdiel spôsobuje jeden konkrétny gén, ktorý je zároveň príčinou telového zápachu. Podľa štúdie z roku 2006 vedci zistili, že 860 z 896 testovaných ľudí trpiacich silným zápachom tela malo aj vlhký ušný maz, miesto prachu. V očiach Číňanov je silný zápach tela chorobou. Aj preto napríklad v Áziu nie sú bežné dezodoranty. A aj preto im my cudzinci občas smrdíme.

Budúcnosť

Ako všetko v Číne, aj čistenie uší prechádza prudkými zmenami. Pouliční čističi miznú. Niektorí sa snažia o záchranu remesla cez jeho zápis medzi kultúrne dedičstvo Číny. Lenže kým pouliční čističi to majú stále ťažšie, po celej Číne vznikajú veľké, profesionálne vyzerajúce salóny čistenia uší. Sú to masážne salóny ponúkajúce primárne len tento jeden druh masáže. Zariadenie je vždy krásne čisté, o hygiene nemáte žiadne pochybnosti. Všetci zamestnanci sú trénovaní a kontrolovaní firmou. A tak sa nemusíte báť ani podvodníkov a šarlatánov. Môžete si v kľude užívať túto netradičnú masáž.

Jeden takýto salón sa volá Weiwei. Založila ho mladá dievčina Zhuju a momentálne už má niekoľko pobočiek po celej Číne. V Šanghaji, kde bývam má hneď dve a sú veľmi populárne. Podobné zmeny sa dajú v Číne pozorovať v celej spoločnosti, ale aj inde vo svete. Starší sa o svoje remeslo a svoju budúcnosť boja. To, ako robili veci celý život, sa stáva stále ťažším. Lenže v rukách mladých, moderne zmýšľajúcich ľudí sa tá istá vec stáva stále populárnejšou. Kto sa nevie prispôsobiť rýchlo sa meniacej spoločnosti má smolu. A v Číne, najrýchlejšie sa meniacej krajine na svete, to platí dvojnásobne.

Pri písaní som vychádzal aj z týchto prameňov

https://www.youtube.com/watch?v=LdX2vydPVHA&feature=youtu.be
http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/from_our_own_correspondent/1449204.stm
http://www.bbc.com/travel/story/20181029-in-china-chengdus-peculiar-ear-cleaning-custom
https://www.dailymail.co.uk/news/peoplesdaily/article-3252292/Meet-China-s-ear-cleaning-masters-remove-people-s-earwax-living-street.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Earwax

http://udel.edu/~mcdonald/mythearwax.html
Cestujte Čínou

Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach

Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach

Nachádzame sa v provincii Shanxi na brehu Žltej rieky. Práve táto oblasť je rodiskom čínskej civilizácie, tu Čína vznikla. Krajina je tu drsná, rozbitá Žltou riekou, ktorá už po tisícročia stále mení svoj tok. Pohľad na nekonečné zjazvené hory vzbudzuje obdiv k ľuďom, ktorí tu žijú už viac ako 5 000 rokov. V niektorých obdobiach až štvrtina všetkého obyvateľstva Shanxi žila v jaskyniach. Ešte dnes je dvanástina obyvateľstva tejto provincie stále ubytovaná v jaskyni!

Shanxi je vnútrozemská provincia rozprestierajúca sa na náhornej plošine, východne od Žltej rieky, v severnej časti Číny. Na východe a západe krajiny sa vypínajú pohoria. Strednú časť tvoria údolia, ktorými preteká rieka Fen. Hlavným a súčasne najväčším mestom provincie je Taiyuan ležiaci na rieke Fen.

Shanxi má mierne monzúnové kontinentálne podnebie s veľkými teplotnými rozdielmi medzi nočnými a dennými, letnými a zimnými teplotami. Veľký kontrast v teplotách je tiež medzi severnou a južnou časťou provincie. Ročne padne zhruba 360 – 620 mm zrážok. Ich rozloženie je nerovnomerné, no najviac padne v období od júna do augusta. Tpto provinciu však trápia aj časté suchá.

Provincia Shanxi je jedným z rodísk čínskej civilizácie s dlhou históriou a tradičnou kultúrou. Vďaka bohatosti histórie môžeme i dnes obdivovať zástupy vzácnych pamiatok. Množstvo z nich pochádza z obdobia pred dynastiami Liao a Song. Niet preto divu, že sa tomuto miestu často hovorí „Múzeum čínskej starej architektúry“. Spomeňme napríklad Drevenú pagodu v Yingxiane, starobylé mesto Pingyao či pevnosť Zhangbi.My dnes ale navštívime Jednop z nohých jaskyných mestečiek v tejto provincii - Horu rodiny Li, Lijiashan.

Je neďaleko bývalého obchodného centra, mesta Qikou. Na tomto území sa Žltá rieka zužovala natoľko, že preprava tovaru po nej už nebola možná. A preto sa Qikou stal hlavným obchodným prístavom dávnych čias. V období jeho najväčšej slávy tu žilo šesťsto veľkých rodín a tisíce robotníkov. Dnes tu žije štyridsať rodín, v škole majú posledných štyroch žiakov. Čierny drak, ktorý mal ochraňovať toto bohaté mesto, zlyhal. Ale aj napriek tomu sa jeho majestátny chrám týči na vysokom útese nad riekou. Jeho sláva rovnako zašla ako sláva mestečka. No miestni ľudia v ňom aj tak stále kladú obete vo forme ovocia, alebo lacnej pálenky z malého supermarketu. Inak je v chráme vidieť už len prach. Vnútrom sa ozýva zavýjanie silného vetra. Sály sú udržiavané v dobrom stave a stále vzbudzujú rešpekt. Z chrámového múra, na ktorom stoja dva veľké bronzové zvony, do nekonečna vidno výnimočnú scenériu provincie Shanxi. Práve týmto smerom sa nachádza bývalé sídlo rodinného klanu priezviska Li – čínske hobitie mesto Lijiashan.

Z mestečka Qikou je to asi hodinová prechádzka. Na prvý pohľad vidno, že tu nežili chudobní ľudia. Zopár prostých jaskýň sa tu síce nájde, ale väčšina jaskýň má nádherné kamenné vchody a často aj rozľahlé dvorčeky. Dnes už však tieto jaskynné vily len pripomínajú bohatstvo, ktoré tu kedysi bolo. Všetci odišli. Najviac ľudí odtiaľto utekalo počas vojny s Japoncami. Žiadni sem nakoniec neprišli, ale aj napriek tomu strach pred nimi vyhnal obyvateľov preč. Väčšina miestnych sa už nikdy nevrátila, zostali tu po nich len hroby ich predkov. Lijiashan upadol do zabudnutia a zaspal búrlivé dejiny Číny. Nezasiahlo ho pustošenie Červených gárd počas Kultúrnej revolúcie a vďaka tomu sú všetky tieto nádherné obydlia neporušené. Jediné, čo sa ich dotklo, je čas.

Dnes tu žije len zopár starých ľudí. Vedú drsné životy na prahu svojich malých domčekov vyhĺbených do hory. Ráno s východom slnka kráčajú na polia a celý deň strávia pod rozžeraveným slnkom. Keď som ráno vstal, aby som tento východ slnka nafotil, nebol som ani zďaleka prvý. Skôr ako slnko, zazrel som deduška ako vychádza s nástrojmi na chrbte zo svojho hobitieho domčeka. O dve hodiny som ho videl na protiľahlom vzdialenom kopci, ako konečne dokráčal na svoje malé políčko a začal kopať do tvrdej zeme. Až potom priletela prvá kukučka pozrieť sa so mnou na východ slnka, ktorý ešte ani nezačal.

Niekoľko z týchto obydlí je dnes premenených na malé hotelíky. V jednom sme bývali aj my. Väčšina z týchto domov má viac ako päťstopäťdesiat rokov. Nachádzajú sa v deviatich úrovniach na terasovitom kopci a schody, ktoré ich spájajú, sú pôvodné, ešte z dynastie Ming. Žiadne okná tu nemajú sklá, všetky sú ešte stále papierové. Niektoré vchodové brány ústia rovno do jaskyne, niektoré ústia najprv do prašného dvorčeka a až jednotlivé miestnosti sú vyhĺbené v skalách. Taký bol aj náš hotelík. Postele tu nie sú, len tradičné čínske lôžka kang – kamenné plochy, pod ktorými sa v krutých zimách dá zakúriť. V lete zase príjemne chladia. Voda tu netečie žiadna, treba ju sem priniesť. Elektrické drôty sem už však zaviedli. Pokrok sa sem blíži, majiteľka penziónu povedala, že o rok už chcú mať tečúcu sprchu. Pod kopcom prebieha nejaká výstavba. Mrazí ma, keď si predstavím že tam postavia turistický rezort. Na druhej strane by si miestni ľudia zaslúžili pohodlie moderného sveta. Dnes ho tu človek hľadať nemôže. Ale oni tu aj z ničoho vedia tvoriť zázraky. Majiteľka nášho hotelíka aj z jednoduchých prísad navarila kulinárske špeciality. Nepýta sa nikoho, čo si dá. Trikrát do dňa navarí pre všetkých ľudí, ktorí u nej bývajú. Väčšinou sú to študenti maľby, ktorý sem chodia na výlet. Tých tu býva veľa. Aj dvadsiati sa pomestia na jeden kang v izbe. Večerná pitka na kangu so študentmi je pre mňa nezabudnuteľná. Určite aj pre nich, nepijú s cudzincami v sprašových obydliach práve každý rok. Vychladené pivo vie šéfová zabezpečiť aj tu. Uprostred ich dvorčeka totiž majú vyhĺbenú hlbokú špajzu. Asi tri metre pod zemou je krásna zima. Nápoje sú tu úžasne vychladené aj v letných horúčavách a dokáže tu dlhodobo skladovať mnoho potravín. Predsa len, všetko sa sem nosí ručne a luxus každodenného nákupu tu neexistuje. Ale aj napriek tomu tu varia skvele

Kuchyňa provincie Shanxi siaha dávno do minulosti. Predpokladá sa, že sa začala formovať už za čias dynastie Zhou. Dodnes využíva pri varení tradičné techniky varenia, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu po tisícročia. Zastúpená je široká škála pokrmov pripravovaných z pšenice. Odhadom pripravujú miestni kuchári až sto jedál z pšenice, pričom každé ponúka jedinečný chuťový zážitok. Čo sa týka mäsa, obľúbené je predovšetkým jahňacie mäso, ale tiež kuracie a bravčové. Medzi najznámejšie jedlá shanxijskej kuchyne patrí výživná polievka Fu Shan z jahňacieho mäsa, skladkokyslý kapor s korením, dusená a následne pečená kačka so silnou vôňou, kuracie kúsky s vaječnými bielkami a ďalšími prísadami či rezance Datong. R§zne rezance sú najväčšou špecialitou severnej Číny, kde sa na rozdiel od juhu Číny ryža moc nekuzumuje.

Návštevu Hory rodiny Li som si naozaj užil. Je to krásna zmena po rušnom Šanghaji. Kým v Šanghaji počujem najmä ruch veľkomesta, tu Počuť tu len spev prírody. A v noci, keď som sa vybral fotiť nočný hobitov, aj štekajúceho psa. Nepáčilo sa mu, že niekto o polnoci behá po kopcoch a baterkou maľuje budovy počas dlhej expozície vo fotoaparáte. Fotenie ma natoľko zaujalo, že ma pani domáca vymkla vonku. Našťastie vnútri v budovách nie sú záchody a treba chodiť von do latríny mimo areálu. Takže stačilo počkať, kým niekoho v noci chytí potreba a s baterkou sa vyberie von.

Load More You've reached the end of the list