Pôvodne to mal byť výlet do nepekných továrenských miest v provincii Shandong. Osud však bol priaznivejší a niektoré firmy nám zrušili stretnutia. Ukázalo sa, že máme jeden deň voľna a chceli sme ho dobre využiť. Čína je veľká, za jeden deň sa človek ďaleko nedostane, a tak sme hľadali niečo blízko. V provincii Shandong sa okrem prímorských letovísk, ako Qingdao alebo Yantai, nachádzajú aj dve veľmi slávne a zaujímavé miesta. Rodisko Konfucia – mesto Qufu a veľké sväté pohorie Tai – Taishan. Qufu musí byť zaujímavé, rád by som ho niekedy navštívil a vzdal česť tomuto veľkému filozofovi v jednom z mnohých chrámov či akadémií. V pohorí Tai sa však okrem chrámov a palácov nachádza aj nádherná príroda. A tak po návštevách toľkých fabrík bola naša voľba jasná.

O horách v Číne

V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory, štyri sväté taoistické hory. Taishan patrí medzi päť veľkých svätých hôr Číny, ktoré sa v čínskej histórii začali oslavovať ako prvé.Prvý raz sa tento pojem dostáva do povedomia v období bojujúcich štátov (475 p. n. l. – 221 p. n. l.), teda ešte skôr ako budhizmus a daoizmus zaujali dôležité postavenie v čínskej spoločnosti, a dokonca skôr ako bola Čína zjednotená (221 p. n. l.). Budhizmus je do Číny privezený z Indie, taoizmus a konfucianizmus úplne zo začiatku vychádzali z jednej filozofie. Aj preto sú tieto hory zasvätené rovnako taoizmu a aj konfucianizmu. Päť veľkých svätých hôr sa nachádza na všetkých svetových stranách Číny, v čínskej mytológii je ich päť – sever – pohorie Heng v provincii Shanxi, juh – pohorie Heng v provincii Hunan, východ – pohorie Tai v provincii Shandong, západ – pohorie Hua v provincii Shaanxi a stred – pohorie Song v provincii Henan.

Pohorie Tai

Taishan, pohorie Tai (UNESCO), patrí spomedzi všetkých pohorí a hôr v Číne rozhodne medzi najdôležitejšie. Jeho výška je 1 532 m n.m. a v Číne je oslavované už od jedenásteho storočia pred Kristom. Pre mnohých čínskych cisárov bolo ich svetskou povinnosťou vyliezť na posvätné hory a počas celej čínskej histórie bolo v Taishane sedemdesiat jeden cisárov. Okrem iného na tieto hory vyliezol aj sám Qin Shi Huang Di, prvý zvrchovaný cisár Číny, ktorý v roku 221 p. n. l. zjednotil Čínu. Hory navštívilo aj množstvo slávnych literátov, maliarov a politikov, veľa z nich zanechalo svoj rukopis vyrytý v jednej zo skalných dosiek, ktoré sa nachádzajú pozdĺž celej trasy. Žiaľ, cudzinec, ktorý sa nevyzná v čínskej kultúre, literatúre a kaligrafii, prichádza o polovicu zážitku. Mnoho Číňanov sem totiž prichádza práve z dôvodu, aby na vlastné oči mohli vidieť rukopis Mao Zedonga, Dufua, alebo rukopis jedného z čínskych cisárov.

Dnes je pohorie Tai cieľom hlavne pre taoistických pútnikov, keďže filozofie a náboženstvá dostávajú v novej Číne druhý dych. Najpopulárnejšie taoistické božstvo Taishanu je Bohyňa ružových oblakov, ktorá bezdetným ženám zabezpečí počatie. Miestni taktiež veria, že kto vylezie na pohorie Tai, dožije sa minimálne 100 rokov.

Dlhý výstup

Na Taishan sa návštevníci dostanú z priľahlého mestečka Taian. Každú nedeľu sa v ňom organizuje trh starožitností, ktorý je zaujímavým spestrením pred výstupom. Lepšie je však navštíviť ho po ceste dole, lebo pri výstupe budete zaručene cítiť každý gram navyše. Existujú dve trasy na vrchol, západná a východná. Východná je staršia, je to originálna trasa čínskych cisárov, ktorou vychádzali na vrchol už od tretieho storočia pred naším letopočtom. Počas dvoch tisícročí popri nej nastavali mnoho pamätníkov, chrámov, palácov… Delí sa na dve časti. Prvá polovica začína Prvou nebeskou bránou, po ktorej sa nachádza Brána červeného paláca, odkiaľ vraj svoj výstup začal aj Konfucius. V tomto paláci sa vládcovia prezliekali do oblečenia vhodnejšieho na výstup. Prvá časť trasy má 7,5 km, prevýšenie 1 400m a 7 000 schodov. Kto sa necíti dostatočne silný, môže si zaplatiť autobus, ktorý ide ku koncu prvej polovice – po Strednú nebeskú bránu. Príde však o všetky pamiatky na trase.

Druhá časť výstupu je síce kratšia, má len 3,5 km, zaberie však rovnaký čas (asi štyri hodiny). Ide sa totiž po extrémne prudkých a vysokých schodoch, kde po každých piatich si človek musí dať oddych. Pre tých, čo sa na to necítia, je tu opäť možnosť využiť miestne lanovky. Veru, po prvých 7 000 schodoch sme nad tým aj uvažovali, ale ako z nebies nám spadol jeden Nemec „nemeckej” postavy, ktorý tento výstup absolvoval trikrát a dodal nám odvahy. Nuž nechali sme si poradiť (a nechceli sme sa nechať zahanbiť), po krátkom oddychu sme išli ďalej. Mal pravdu. Čo by to bola za púť, keby sme sa viezli autobusom a lanovkou. Také slávne svetské hory si zaslúžia trošku nášho potu. Pri druhom výstupe sme stretli niekoľko vodopádov, mostov, kaligrafií a taktiež zhluk borovíc, o ktorých sa vraví, že pod nimi odpočíval prvý zvrchovaný cisár Číny. Ako vďaku za odpočinok, ktoré mu poskytli, ich vymenoval za ministrov piatej úrovne. Je vidieť, že schody dali zabrať aj cisárom. Ani nám už nebolo všetko jedno a borovice sa nám pred očami pomaly rozmazávali.

Vytúžený vrchol

Akí sme boli šťastní, keď sa schody konečne skončili. Zrazu ako by sme dosiahli osvietenie. Za ten pocit na vrchole výstup rozhodne stál. Čakalo nás tu niekoľko hotelíkov, v jednom sme sa aj ubytovali (určite treba mať rezerváciu, na čínskych horách je veľa Číňanov). Množstvo malých reštaurácií taktiež vyzeralo sľubne. My sme však najprv navštívili posledné pamiatky: Konfuciov chrám, Taoistický palác a útesy bez zábradlí, avšak s ohromnou výškou pod nimi. Človek krásne dovidel aj na mesto Taian. Na úplnom vrchole sa ešte nachádzal aj vysielač, odkiaľ je vraj úctyhodný výhľad, no keďže k nemu viedli ďalšie schody, rozhodli sme sa ho tentoraz vynechať. Predsa len, k úplnému zážitku všetkých čínskych hôr patrí východ slnka a tak sme sa rozhodli ukončiť náš deň hneď po tom, ako sa zotmelo.

Prosím postavte sa do radu, slnko vychádza

Ako sa vraví, kto nezažil neuverí. O piatej ráno v našom hotelíku, kde netiekla žiadna voda a bola taká zima, že sme spali úplne oblečení, začali zborovo trieskať na dvere. Vstávať, za hodinu začína východ slnka, začalo sa ozývať po všetkých hoteloch v okolí. Keď sme vyšli von pred hotel, neverili sme vlastným očiam. Desiatky a desiatky Číňanov oblečených v rovnakých páperových kabátoch, ktoré hotely za 20 RMB prenajímali (aj my sme ich mali) sa stavali do radu, aby organizovane išli na Skalu ukazujúcu sever – hlavné miesto na pozorovanie slnka. Pri dobrom počasí je vidieť 200 km do diaľky. My sme ho aj mali, avšak trošku nás prekvapilo, že na východ slnka sa stálo doslovne v rade. Ešteže sa nám podarilo prísť skôr a chytiť si miesto. Síce sme čakali 40 minút na studenej skale, ale rozhodne lepšie ako sa tlačiť v tom neuveriteľnom dave. Absolútnou bodkou bolo, že keď sa slnko ukázalo, zamestnanci hotelov začali kričať – milí návštevníci, tam je slnko, pozrite! A na to sa zborovo ozvalo ÓÓÓÓÓÓÓ, ako Číňania zbadali slnko. Po zborovom ÓÓÓÓÓÓ sa začali zbesilo fotiť a po fotke sa vybrali späť do hotela. Nuž, v Číne je skrátka veľa ľudí.

Oplatí sa ísť v Číne na hory?

Okrem spomínaných trinástich pohorí, ktoré sú zasvätené rôznym náboženstvám, je v Číne množstvo ďalších hôr, čo stoja za pozretie. Vo väčšine takzvaných veľkých hôr musíte byť pripravení na ľudí. Ak však Čínu poznáte, alebo si nájdete dobrého sprievodcu, dajú sa nájsť aj kopce, ktoré nie sú takto extrémne populárne (a predražené – vstup na Taishan 124 RMB, autobus 100 RMB, spiatočná lanovka 200 RMB). Tie však samozrejme nikdy nebudú také veľkolepé. Pokiaľ nemáte fóbiu z ľudí, slávne čínske hory sú slávne zaslúžene a ja ich môžem len odporučiť. Kam a ako ísť sa dočítate na mojich stránkach, ktoré sú jediným slovenským cestovateľským portálom do Číny.

Ako dieťa som miloval kung fu filmy. K láske k Číne som sa dostal vďaka bojovým umeniam a stále som ich veľkým fanúšikom. Nikdy som sa však nevydal po stopách kung fu v Číne. Až dodnes. Ideme do hôr Wudangshan. Najväčších taoistických hôr v Číne a zároveň jedného z rodísk čínskych bojových umení. Naša cesta však nezačína v taoistickej prírode, ale v divokom Šanghaji. Do hôr Wudangshan je to odtiaľ 1 200 km. Najprv treba ísť rýchlovlakom do jednej z najväčších vnútrozemských dopravných križovatiek Číny, mesta Wuhan. Odtiaľ už do mestečka Wudang žiadny rýchlovlak nejde, a tak sme nastúpili na staré dobré vláčiky. Cesta sa v nich stáva oveľa exotickejšou. A aj dlhšou.

O horách Wudang

V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory, štyri sväté taoistické hory. Wudangshan patria medzi štyri sväté taoistické hory Číny, dnes taktiež patria medzi pamiatky UNESCO. Celý park má 72 vrcholkov z ktorých najvyšší je 1 500 m n. m. Na výstup spod hory až na vrchol si treba rezervovať aspoň 10 hodín chôdze do schodov. Vstup stojí síce 140RMB, je ale povinnosťou si k nemu doplatiť ďalších 100RMB za (ne)dobrovoľnú dopravu. Po celom areály je zavedená kyvadlová autobusová doprava. Nádherné taoistické kláštory sú roztrúsené po celej ploche hôr. Veľké sú väčšinou sprístupnené ako pamiatky a stavia pri nich spomínaný autobus. Keď sa však rozhodnete chodiť menej autobusom a viac pešo, nachádza sa ich tu omnoho viac. Niektoré sú navštevované striedmo, iné vôbec, a sú tu aj také, ktorú sú žiaľ zavreté. Počasie nám prialo, keďže popŕchalo neboli tu takmer žiadni turisti a my sme si mohli vychutnať tu pravú taoistickú atmosféru. Chrámy sú tu veľké aj malé, niekedy sú to len sochy skryté vo vytesaných skalách a niekedy naopak neuveriteľné stavby visiace na nebezpečných previsoch. Väčšina dnes stojacich budov pochádza približne z  15. storočia, avšak dejiny tohto miesta sa datujú ešte skôr. V desiatom storočí tu mal vzniknúť štýl bojového umenia wudang boxing. Zaslúžil sa oň mních Zhang Sanfeng, ktorý žil v jednom z miestnych kláštorov. Nepáčil sa mu tvrdý štýl neďalekého Šaolinu a hľadal pokojnejšiu a plynulejšiu formu bojového umenia. Pri jej vzniku sa nechal inšpirovať zápasom vtáka a hada, ktorého sa stal svedkom. Had sa hladko a rýchlo uhýbal pazúrom a zobáku, až kým sa vták úplne nevyčerpal a zápas neprehral.

O Taoizme

Taoizmus je spolu s Konfucianizmom jednou z pôvodných filozofií Číny. Obe vznikli okolo piateho storočia pred naším letopočtom, keď žili najslávnejší mudrci týchto filozofií – Konfucius a Lao-c'. Úplne na začiatku to neboli dve filozofie, ale len jedna. Filozofia, ktorá sa zaoberala životom, tým ako správne žiť a ako byť ušľachtilým človekom. To je presne to, čo majú oba smery spoločné dodnes, rozdiel je však v tom, ako sa o to človek má usilovať. Konfucianisti vravia, že všetky veci musia byť správne pomenované, keď sa zle pomenujú, vzniká spoločenská nestabilita. Vravia, že ušľachtilý človek sa riadi prísnymi pravidlami a obradmi. Taoisti vraveli presný opak. Verili v Tao, cestu. Mohli by sme ju prirovnať aj k nášmu osudu. Taoisti veria, že keď človek pomenuje Tao, Tao prestáva byť Taom. Veria v nestálosť a premenlivosť vecí, vysmievajú sa z Konfuciových pravidiel a zviazanosti. Aj preto boli konfucianisti kedysi úradníkmi a taoisti umelcami, ba často aj žobrákmi. Taoisti verili v jednoduchý život. Kedy je človek šťastný? Keď sa naje ak je hladný, keď sa vyspí ak je ospalý, keď sa oblečie ak je mu zima. Znie to veľmi primitívne, taoisti však vedeli, že to vôbec nie je jednoduché. Rozhodne nie v dnešnom svete a aj preto sú Wudangshan skvelým miestom na hľadanie svojej prirodzenosti.

Cesta na vrchol

Z strednej stanice autobusu sme sa zase vyviezli až na konečnú. Konečné stanice sú dve. Jedna ide k stanici lanovky a druhá k nádhernému chrámu visiacemu na skale. Z oboch staníc sa potom dá ísť na úplný vrchol pešo. Od spodnej stanici lanovky je pešia cesta na vrchol kratšia, od chrámu dlhšia. My sme si vybrali tou dlhšou cestou. Sú to síce len štyri kilometre, ale neustálych schodov hore a dolu. Hlavne však hore. Mysleli sme si, že to nebude nič namáhavé, nohy nás však boleli ešte týždeň. To nič, čo by sme to boli za taoistických pútnikov keby sme nevyšli aspoň jedenkrát pešo? Okrem toho cesta na vrchol je nádherná, plná kamenných mostov a bystriniek. Turistov je málo a dajú sa stretávať len miestni ľudia, ktorí nosia náklady stavebného materiálu a potravín na vrchol na pleciach. Majú tvrdý život, ktorý však zbohatol príchodom turizmu.

Cesta na vrchol nám trvala takmer 5 hodín. Zničení sme konečne dorazili, no čakala nás tu hlavne hmla. Na vrchole skaly sa nachádza obrovský kláštorný komplex, my sme sa však mohli zdržovať len v najnižších častiach. To bola posledná zóna, kde bolo ešte niečo vidieť. Na druhej strane, žilo si to tu pomalým a pokojným životom. Pred príchodom do hôr som sa bál čínskeho turizmu. Po niekoľkoročných skúsenostiach v Číne už poznám jeho tvár. Všade je masa ľudí. Z Wudangshanu som bol nadšený aj preto, že tu to tak nebolo. Namiesto toho nás privítalo naozajstné ticho a modliaci sa mnísi.

Iný svet

Ďalší deň nás však čakala prudká zmena. Zrazu sa ukázalo slniečko a nádherné počasie. Bola taká krásna viditeľnosť, že sme z tých hôr skrátka nemohli odísť. Dali sme chrámom na vrcholku ešte jednu šancu. Problém bol, že deň predtým sme išli hore aj dolu pešo a kolená nás tak boleli, že aj jeden schod nám robil problém. Ďalšie štyri hodiny po schodoch by sme nezvládli. A tak sme sa rozhodli vyskúšať služby miestnej lanovky.

Vrchol nás úplne ohromil. Naozaj sme boli radi, že sme sem vyšli ešte raz, lebo výhľady čo sa nám naskytli boli neopakovateľné. Bolo vidno kilometre a kilometre ďaleko. Samozrejme aj čo do počtu ľudí to tu bolo úplne iné než deň predtým. Zatiaľ čo predtým sme tam boli len my a možno ešte jeden turista, dnes sa to Číňanmi hemžilo. Chrámy na vrchole sú krásne, výhľady sú ešte krajšie. Ale pre človeka, ktorý nie je zvyknutý na Čínu, môžu byť trošku preľudnené.

Preč od ľudí

A tam sme sa aj my vybrali radšej späť do lesov, ktoré sú také veľké, že sa tam ľudia úplne rozplynú. Po okolí sú rôzne kaňony, úžiny a riečky, cez ktoré sa dá dôjsť k ďalším chrámom.

Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že namiesto davu turistov sú tu davy opíc. A naozaj davy. Boli všade. Po tom ako nás skoro pohrýzli sme sa však rozhodli, že dopozerať posledné chrámy predsa len bude bezpečnejšie. Po celých horách je toľko zaujímavých miest, že sme tu dokopy strávili tri noci. A každý jeden deň sme videli niečo nové. Hory Wudangshan rozhodne odporúčam každému. Nie sú ani zďaleka tak preľudnené ako iné Čínske národné parky a chrámy sú to naozaj nádherné. Rozhodne však neodporúčam cestovať tak ako bežné cestovky - ísť lanovkou na vrchol, prespať jednu noc a ísť preč. Chrámy ukryté v lesoch a prechádzky medzi nimi sú to, o čom sú hory Wudangshan.

O horách v Číne

V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory a štyri sväté taoistické hory. Pohorie Songshan patrí medzi päť veľkých svätých hôr Číny, ktoré sa v čínskej histórii začali oslavovať ako prvé. Prvý raz sa tento pojem dostáva do povedomia v období bojujúcich štátov (475 p. n. l. – 221 p. n. l.), teda ešte skôr ako budhizmus, konfucianizmus a taoizmus zaujali dôležité postavenie v čínskej spoločnosti, a dokonca skôr ako bola Čína zjednotená (221 p. n. l.). Aj preto sa väčšinou nedá vyhradiť, či ide o hory taoistické, budhistické, alebo konfuciánske. Často sa tu nachádzajú symboly a chrámy všetkých filozofických smerov, i keď taoizmus väčšinou prevláda. A aj preto sa im často hovorí len taoistické. Päť veľkých svätých hôr sa nachádza na všetkých svetových stranách Číny. V čínskej mytológii je ich päť: sever – pohorie Heng v provincii Shanxi, juh – pohorie Heng v provincii Hunan, východ – pohorie Tai v provincii Shandong, západ – pohorie Hua v provincii Shaanxi a stred – pohorie Song v provincii Henan. Nikdy ste o nich nepočuli? Mýlite sa, o tých, ktoré som navštívil tentoraz ste určite počuli. Poznáte šaolinský chrám? Tak ste počuli o horách Songshan.

O horách Songshan

Hory Songshan zastupujú element zeme a sú to hory stredu ako svetovej strany. Hraničia dvoma najvyššími vrcholkami – Taishi (1494) a Shaoshi (1512), dokopy majú viac ako 70 vrcholov. Nachádzajú sa približne 70 km od mesta Zhengzhou a 13 km od mesta Dengfeng. Obe mestá sú vstupnými bránami do tejto oblasti – z oboch miest chodia autobusy priamo k hlavnej bráne do areálu. Neďaleko sa nachádza aj mesto Luoyang, ktoré bolo hlavným mestom počas 13tich dynastií Číny. Svetské hory sa priraďujú k svetovým stranám práve v závislosti od polohy k mestu Luoyang. V horách Songshan sa dnes nachádza niekoľko nádherných pamiatok. Turistov sem láka krásna príroda a nádherne výhľady. Najväčším lákadlom hôr je však budhistický chrám Šaolin. Je málo ľudí, ktorí by o tomto mieste aspoň raz nepočuli. Panuje o ňom nekonečne veľa legiend a nakrútilo sa o ňom nespočetne veľa filmov. Či už v Číne, alebo aj na západe. A práve z týchto dôvodov sa musíte v horách Songshan pripraviť na turizmus toho najhrubšieho zrna.

Šaolin a kung fu

Chrám Šaolin bol pôvodne postavený v roku 495 nášho letopočtu. Žiaľ, počas častých bojov, vojen a iných udalostí v pohnutých dejinách Číny bol niekoľkokrát zničený. Naposledy v roku 1928 a taktiež v šesťdesiatych rokoch počas Kultúrnej revolúcie. Dnes je celý chrám nanovo zrekonštruovaný. Sám o sebe je chrám relatívne malý a striedmo vyzdobený. Priamo v chráme robia mnísi každú hodinu vystúpenie bojových umení. Okrem toho v ňom až tak veľa na obdivovanie nie je. Hlavne ak ste navštívili niektoré iné chrámy v Pekingu a inde v severnej Číne. To čo majú spoločné je, že sú zrekonštruované v tzv. mingskom štýle. To znamená, že všetky boli rekonštruované ako prvé pamiatky, keď sa v Číne zobúdzal turizmus a všetky sú zrekonštruované úplne rovnako. Dalo by sa dokonca povedať, že sú nanovo postavené v úplne rovnakom štýle, lebo pravdou je, že po Kultúrnej revolúcii v Číne veľa pamiatok nestálo. Z dekoračného a architektonického hľadiska nenájdete okrem rozloženia budov žiadny rozdiel medzi pamiatkami opravenými v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Po okolí chrámu sa nachádza niekoľko ďalších chrámov, rovnako aj dve lanovky na vrchol hôr, tzv. les pagod, niekoľko cvičísk bojových umení a školy bojových umení.

Šaolin preslávili bojové umenia, je totiž považovaný za ich rodisko. Na začiatku to bolo len jednoduché cvičenie, aby si mnísi oddýchli od neustálych meditácií. Keďže sa však chrám nachádzal v horách, stával sa častým terčom zlodejov. A tak sa toto cvičenie pretransformovalo do umenia sebaobrany. Tréningy boli veľmi tvrdé, dodnes môžete vidieť diery v stromoch v celom chráme – vraj po cvičení úderov prstami. Balancovanie vo výškach, neuveriteľná akrobacia, štýly napodobňujúce zvieratá, rozbíjanie železných tyčí o hlavu, vešanie sa za krk a mnoho ďalšieho – to všetko sú dnes kúsky, pod ktorými si predstavíme šaolinské kung fu. Stačí si nájsť tento pojem na youtube, alebo pohľadať hociktorý čínsky kung fu film. Dnes je umenie mníchov zábavkou celého sveta, mnísi organizujú pravidelné turné po celom svete a robia veľkolepú hodinovú šou. Šaolinskí mnísi mali vždy bližšie k svojmu vlastnému zisku než k odlúčeniu sa od spoločnosti. Počas histórie často slúžili aj ako nájomní bojovníci, mnísi mali dokonca oficiálne povolené piť alkohol a jesť mäso. Aj dnes je šaolinský chrám predovšetkým komerčne zameraný. Ak idete hľadať spirituálny zážitok, určite sem nechoďte. Ak idete hľadať svet kung fu, neuveriteľnú šou, obchody s mečmi a inými zbraňami, potom je toto dobrá adresa. Pretože, nech už sa na to pozriem ako chcem, to čo dokážu mnísi z tohto chrámu je absolútne neuveriteľné.

Ako si hory užiť?

Ak si chcete užiť hory Songshan a šaolinský chrám naplno, príďte sem aspoň na dva dni. Priamo v areáli hôr sa nachádza malá dedinka, vzdialená asi dva kilometre od chrámu. V nej sú desiatky malých príjemných ubytovní. Prísť do hôr Songshan iba na jeden deň je chybou. Budete z nich sklamaní a drahý lístok nevyužijete naplno. Ak však zostanete cez noc, budete nadšení. Už okolo piatej večer totiž turisti odchádzajú preč a miesto sa vyprázdni. Stretnete len mníchov a študentov bojových umení z celej Číny a aj zo zahraničia. Týchto študentov je tu najviac, nachádza sa tu totiž niekoľko škôl bojových umení a ich absolventi neskôr slúžia napríklad v zásahových jednotkách polície alebo v čínskej armáde.

Prečo teda treba zostať dva dni? Lebo spirituálna atmosféra sa so šerom vracia späť. Brány do chrámov sú síce zavreté, ale striešky a obrysy týchto budov sú nádherné. A v podvečer je najkrajší neďaleký les pagod. Je to vlastne cintorín so stovkami nádherných pagod, niektoré pochádzajú až z roku 700. Podvečer tu nie je ani jediný turista, a keďže sa nachádzajú vonku, môžete si ich vychutnať doplna. Je to jedna z najmajestátnejších pamiatok, aké som v Číne videl. Aj samotné mestečko, v ktorom prespíte, je veľmi zaujímavé. Od rána do večera sa totiž hemží mladými cvičiteľmi kung fu. Pozorovať ako cvičia a ako sa medzi sebou hrajú a zabávajú sa je naozaj zážitok. Doslovne si pripadáte ako vo svete, kde neexistuje nič iné len bojové umenia.
Druhý deň sa potom poprechádzajte po horách. Môžete vystúpiť na vrchol. Dá sa ísť aj jednou z dvoch lanoviek, šesťhodinová túra po krásnej prírode je však rozhodne príjemnejšia ako tlačiť sa v rade na lístky.

Záver

Aj napriek tomu, že sme v Šaoline našli hlavne komerciu, nebol som z neho sklamaný. Z niekoľkých dôvodov. Komerciu som čakal, poznám čínsky turizmus a takéto slávne miesto nemôže byť bez návštevníkov. Dokonca som čakal niečo oveľa horšie, takže sa dá povedať že som bol namiesto sklamania skôr milo prekvapený. Čím si ma však toto miesto naozaj získalo, bolo poobedie a podvečer, ktorý sme tu strávili potom, ako sa zavreli brány do areálu. Keď sa na lesy a chrámy spustila hmla a my sme sa ponevierali medzi stovkami vyše tisícročných starých pagod, toto miesto vo mne zanechalo taký hlboký dojem, že okamžite vymazalo všetkých ľudí, s ktorými som sa za ten deň niekde tlačil. Šaolinský chrám a hory Songshan odporúčam navštíviť. Nie je to miesto, kam by som sa pravidelne vracal, ale nevidieť Šaolin je hriech!